Puding pani Elvisovej má to, čo beznádejne chýba mnohým bratislavským kapelám – odstup, humor a sebairóniu. A navyše ešte dostatok dobrých hudobných nápadov.
Na krste nového cédečka tejto pôvodne košickej skupiny, ktorý sa konal na lodi Nassau, kotviacej na Dunaji neďaleko bratislavského divadla Aréna, bolo však tentoraz odstupu málo. Mám na mysli odstup fyzický – pred malým pódiom pri kapitánskom mostíku vznikla tlačenica, ktorej výsledkom boli spotené a zadymené telá účinkujúcich i divákov. Loď sa viac ako poldruha hodiny kolísala na vlnách štýlu, ktorý kedysi „pudingáči“ pomenovali mohérpop, no dnes to pripomína skôr elektro-retro-rokenrol.
Koncert mal spád i grády – po niekoľkých skladbách z nového albumu Play Pause Eject prišlo na rad symbolické odovzdanie zlatej platne od vydavateľa Roba Gregora za vypredanie celého nákladu tisíc kusov prvého albumu Automati. Chalani a dievča z Pudingu sa zatvárili skromne a bolo. Druhým intermezzom, ktoré prerušilo tok starých i nových piesní, bol príhovor krstného otca – Mardošu z Tata Bojs. Plachý pražský muzikant sa priznal k tomu, že puding ako jedlo nemá rád pre jeho trasľavú konzistenciu. Jedinou výnimkou je vraj Puding pani Elvisovej.
A naozaj – muzika, ktorú tentoraz Puding servíroval svojim fanúšikom, vôbec nebola roztrasená. Zdá sa, že častým hraním počas uplynulého roka sa chalani dostali na úroveň, ktorá im poskytuje dostatočnú hráčsku istotu a priestor na improvizácie. Pamätám si koncerty, na ktorých síce dávali zo svojej strany všetko čo vládali, no z reproduktorov vychádzal len zhluk presmaženej energie. Vo štvrtok večer na palube Nassau to bolo inak – muzikanti boli skvelo zohratí s reprákmi a najmä skvelý výkon sebaistej speváčky Slivky nenechal nikoho na pochybách, že samorasty majú oveľa väčšie čaro ako rýchlokvasené hviezdičky zo stajní veľkých gramofiriem.
Puding sa vo svojej tvorbe posunul od štúdiových žartíkov k humoru, ktorý je prenosný aj na nezainteresovaného diváka. Pieseň o „výrobe tracku“ s chytľavým a výstižným refrénom – „hi-hat, davaj het!“, zábavný opis príhod zo šnúry zošnurovaný do ľahkého hip-hopu s názvom Eastie Boys, priamočiare chemické rokenroly ako Retrostylin či Govorit Moskva, alebo pieseň Naraz-teraz s vysamplovanou časťou diskusie z relácie Pod lampou priam sršia vtipom. Prekvapením bol song Ľudský faktor, ktorého text je inšpirovaný leteckým nešťastím slovenského vojenského dopravného lietadla Antonov. Skladba Govorit Moskva okrem mrazivého samplu z dobového rádiožurnálu o oslobodení Bratislavy čímsi pripomína populárne ukrajinské duo 5´nizza.
Po absolvovaní takéhoto zážitku nemôže nikto tvrdiť, že Puding pani Elvisovej je tuctová kapela. Verím, že nie každému sa páči ich okato prejavované východniarstvo, ale práve to je asi jedna z tých esencií, ktoré robia ich muziku a texty originálnou. Niežeby v hudbe Pudingu nebolo počuť, čo počúvajú – dôležité je však to, že sa dokážu inšpirovať a robiť to naďalej po svojom. Nevedno, či pri klesajúcej predajnosti hudobných nosičov dostane kapela zlatú platňu aj za druhý album, isté však je, že Puding v tejto konštelácii a sile patrí ku kapelám, na ktorých koncerty budú ľudia ešte dlho spomínať.
Vladimír Potančok
Na krste nového cédečka tejto pôvodne košickej skupiny, ktorý sa konal na lodi Nassau, kotviacej na Dunaji neďaleko bratislavského divadla Aréna, bolo však tentoraz odstupu málo. Mám na mysli odstup fyzický – pred malým pódiom pri kapitánskom mostíku vznikla tlačenica, ktorej výsledkom boli spotené a zadymené telá účinkujúcich i divákov. Loď sa viac ako poldruha hodiny kolísala na vlnách štýlu, ktorý kedysi „pudingáči“ pomenovali mohérpop, no dnes to pripomína skôr elektro-retro-rokenrol.
Koncert mal spád i grády – po niekoľkých skladbách z nového albumu Play Pause Eject prišlo na rad symbolické odovzdanie zlatej platne od vydavateľa Roba Gregora za vypredanie celého nákladu tisíc kusov prvého albumu Automati. Chalani a dievča z Pudingu sa zatvárili skromne a bolo. Druhým intermezzom, ktoré prerušilo tok starých i nových piesní, bol príhovor krstného otca – Mardošu z Tata Bojs. Plachý pražský muzikant sa priznal k tomu, že puding ako jedlo nemá rád pre jeho trasľavú konzistenciu. Jedinou výnimkou je vraj Puding pani Elvisovej.
A naozaj – muzika, ktorú tentoraz Puding servíroval svojim fanúšikom, vôbec nebola roztrasená. Zdá sa, že častým hraním počas uplynulého roka sa chalani dostali na úroveň, ktorá im poskytuje dostatočnú hráčsku istotu a priestor na improvizácie. Pamätám si koncerty, na ktorých síce dávali zo svojej strany všetko čo vládali, no z reproduktorov vychádzal len zhluk presmaženej energie. Vo štvrtok večer na palube Nassau to bolo inak – muzikanti boli skvelo zohratí s reprákmi a najmä skvelý výkon sebaistej speváčky Slivky nenechal nikoho na pochybách, že samorasty majú oveľa väčšie čaro ako rýchlokvasené hviezdičky zo stajní veľkých gramofiriem.
Puding sa vo svojej tvorbe posunul od štúdiových žartíkov k humoru, ktorý je prenosný aj na nezainteresovaného diváka. Pieseň o „výrobe tracku“ s chytľavým a výstižným refrénom – „hi-hat, davaj het!“, zábavný opis príhod zo šnúry zošnurovaný do ľahkého hip-hopu s názvom Eastie Boys, priamočiare chemické rokenroly ako Retrostylin či Govorit Moskva, alebo pieseň Naraz-teraz s vysamplovanou časťou diskusie z relácie Pod lampou priam sršia vtipom. Prekvapením bol song Ľudský faktor, ktorého text je inšpirovaný leteckým nešťastím slovenského vojenského dopravného lietadla Antonov. Skladba Govorit Moskva okrem mrazivého samplu z dobového rádiožurnálu o oslobodení Bratislavy čímsi pripomína populárne ukrajinské duo 5´nizza.
Po absolvovaní takéhoto zážitku nemôže nikto tvrdiť, že Puding pani Elvisovej je tuctová kapela. Verím, že nie každému sa páči ich okato prejavované východniarstvo, ale práve to je asi jedna z tých esencií, ktoré robia ich muziku a texty originálnou. Niežeby v hudbe Pudingu nebolo počuť, čo počúvajú – dôležité je však to, že sa dokážu inšpirovať a robiť to naďalej po svojom. Nevedno, či pri klesajúcej predajnosti hudobných nosičov dostane kapela zlatú platňu aj za druhý album, isté však je, že Puding v tejto konštelácii a sile patrí ku kapelám, na ktorých koncerty budú ľudia ešte dlho spomínať.
Vladimír Potančok
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.