Na festivale Sziget, ktorý má od roku 2000 stabilné miesto v mojom letnom kalendári, som strávila ako návštevníčka doposiaľ 64 dní, teda spolu viac než 2 mesiace. V roku 2001 som tu dokonca mohla aj účinkovať, keby sa naša kapela The Amazons nestihla pred festivalom rozpadnúť.
Na tomto podujatí, ktoré sa koná v srdci Budapešti, som debutovala ako 15-ročná, vtedy ešte v sprievode svojho otca, s ktorým som sa musela stretávať každú druhú hodinu pri Krišna stane. Mimochodom, Sziget sa mu tak zapáčil, že tam chodí na deň-dva skoro každý rok, ale už nie kvôli kontrole.
Úplne prvý umelec, ktorého som tam videla vystupovať, bol Lou Reed, okrem neho medzi svoje najsilnejšie zážitky zaraďujem Radiohead, Pulp, Scissor Sisters, Muse, The Cure, ale aj Sugababes, Oi Va Voi, Hiperkarmu, alebo Chiki Liki Tu-a v roku 2004. To teda bola pecka!
Okrem hudby som na Szigete vždy vyhľadávala divadelné a tanečné predstavenia. Veľmi rada spomínam na choreografie Yvette Bozsik alebo Pála Frenáka. Minulý rok ma najviac dostalo divadlo TÁP, ktoré je známe tzv. minútovými groteskovými inscenáciami. A tento rok ma uchvátila veľkolepá šou talianskeho súboru Kitonb, ktorého členovia hrali a tancovali sčasti na pódiu, a sčasti vo vzduchu na obrovskom žeriave. A to mne sa triasli nohy už aj 50 metrov nad zemou v bare na tohtoročnej Pohode!
Ozajstným bonbónikom boli tento rok francúzski Justice v posledný deň festivalu v Party Aréne. Ešte nikdy som nevidela takú veľkú tlačenicu, ako pred ich setom – považujem za menší zázrak, že som sa tam vôbec dostala. Bolo to strašne dobré, čerstvé, a zahrali aj hitovku We Are Your Friends, vďaka ktorej sa stali známi. Už teraz som si istá, že to bola moja diskotéka roka.
Naopak, titul koncert roka sa nepodarilo vybojovať ani jednej z kapiel (zatiaľ u mňa vedie viedenský koncert Sigur Rós.) Avšak jedna kapela a jeden bohém z New Yorku sa o to aspoň pokúsili: MGMT a Adam Green. Na MGMT som sa tešila najviac, lebo ich debutový album Oracular Spectacular je podľa mňa jednoducho perfektný, no naživo ma až tak nepresvedčili. Adama Greena som až tak nepoznala, ale dostal ma svojou spontánnosťou a výbornými textami.
Sziget hlásal tento rok vzájomnú toleranciu sloganom: Rovnako sa odlišujeme. Je úžasné stretnúť rok čo rok takú pestrú zmes ľudí, ktorí sa vedia zabaviť vedľa seba bez zbytočných konfliktov. A či pôjdem na budúci rok? Veď to bude môj jubilejný ročník!
Na tomto podujatí, ktoré sa koná v srdci Budapešti, som debutovala ako 15-ročná, vtedy ešte v sprievode svojho otca, s ktorým som sa musela stretávať každú druhú hodinu pri Krišna stane. Mimochodom, Sziget sa mu tak zapáčil, že tam chodí na deň-dva skoro každý rok, ale už nie kvôli kontrole.
Úplne prvý umelec, ktorého som tam videla vystupovať, bol Lou Reed, okrem neho medzi svoje najsilnejšie zážitky zaraďujem Radiohead, Pulp, Scissor Sisters, Muse, The Cure, ale aj Sugababes, Oi Va Voi, Hiperkarmu, alebo Chiki Liki Tu-a v roku 2004. To teda bola pecka!
Okrem hudby som na Szigete vždy vyhľadávala divadelné a tanečné predstavenia. Veľmi rada spomínam na choreografie Yvette Bozsik alebo Pála Frenáka. Minulý rok ma najviac dostalo divadlo TÁP, ktoré je známe tzv. minútovými groteskovými inscenáciami. A tento rok ma uchvátila veľkolepá šou talianskeho súboru Kitonb, ktorého členovia hrali a tancovali sčasti na pódiu, a sčasti vo vzduchu na obrovskom žeriave. A to mne sa triasli nohy už aj 50 metrov nad zemou v bare na tohtoročnej Pohode!
Ozajstným bonbónikom boli tento rok francúzski Justice v posledný deň festivalu v Party Aréne. Ešte nikdy som nevidela takú veľkú tlačenicu, ako pred ich setom – považujem za menší zázrak, že som sa tam vôbec dostala. Bolo to strašne dobré, čerstvé, a zahrali aj hitovku We Are Your Friends, vďaka ktorej sa stali známi. Už teraz som si istá, že to bola moja diskotéka roka.
Naopak, titul koncert roka sa nepodarilo vybojovať ani jednej z kapiel (zatiaľ u mňa vedie viedenský koncert Sigur Rós.) Avšak jedna kapela a jeden bohém z New Yorku sa o to aspoň pokúsili: MGMT a Adam Green. Na MGMT som sa tešila najviac, lebo ich debutový album Oracular Spectacular je podľa mňa jednoducho perfektný, no naživo ma až tak nepresvedčili. Adama Greena som až tak nepoznala, ale dostal ma svojou spontánnosťou a výbornými textami.
Sziget hlásal tento rok vzájomnú toleranciu sloganom: Rovnako sa odlišujeme. Je úžasné stretnúť rok čo rok takú pestrú zmes ľudí, ktorí sa vedia zabaviť vedľa seba bez zbytočných konfliktov. A či pôjdem na budúci rok? Veď to bude môj jubilejný ročník!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.