-ROBERT KAGAN
Natíska sa otázka, či ruská invázia do Gruzínska konečne ukončí zasnívané sebauspokojenie, ktoré sa zmocnilo demokracií sveta po ukončení studenej vojny. Kolaps Sovietskeho zväzu ponúkol mnohým tantalizujúcu vyhliadku na novú formu medzinárodného usporiadania.
Zdalo sa, že pád komunistického impéria a to, že Rusko zdanlivo prijalo demokraciu, ohlasuje novú éru globálnej konvergencie.
Konflikty a súperenie veľkých mocností boli vecou minulosti. Geoekonomika nahradila geopolitiku. Národy, ktoré spolu obchodujú, budú k sebe pripútané svojou vzájomnou závislosťou a zmenší sa pravdepodobnosť, že budú proti sebe bojovať. Čoraz komercionalizovanejšie spoločnosti budú liberálnejšie doma i voči zahraničiu. Ich občania sa budú usilovať o prosperitu a pohodlie a vzdajú sa atavistických vášní, zápasov o česť a slávu, a kmeňových nenávistí, ktoré vytvárali konflikty po celú históriu. Aj ideologický konflikt bol vecou minulosti. Ako znie slávny výrok Francisa Fukuyamu: "Na konci dejín nezostali liberálnej demokracii nijakí vážni súperi." Ak tu ešte boli jedna či dve autokracie prežívajúce ku koncu dejín, nebol to dôvod na znepokojenie. Aj ony sa nakoniec transformujú, keď sa modernizujú ich ekonomiky.
.idyla sa nekoná
Kľúčové predpoklady z rokov po skončení studenej vojny sa, žiaľ, ukázali ako chybné. Neprítomnosť súperenia veľkých mocností, ako vysvitá, bola krátkodobou aberáciou. V priebehu 90. rokov sa to súperenie opäť objavilo, keď vstúpili či opätovne vstúpili na scénu mocnosti na vzostupe. Najprv Čína a potom India odštartovali bezprecedentné fázy ekonomického rastu, sprevádzané nenápadnými, ale významnými nárastmi vojenskej kapacity v konvenčných i nukleárnych silách. Začiatkom 21. storočia sa začalo pomaly hospodársky zotavovať Japonsko a začalo hrať aktívnejšiu diplomatickú i vojenskú medzinárodnú rolu. A potom prišlo Rusko, vrátiac sa z ekonomickej kalamity k stabilnému rastu vybudovanému na vývoze svojich obrovských zásob ropy a zemného plynu.
A rast čínskej ani ruskej ekonomiky nepriniesol politickú liberalizáciu, o ktorej sa kedysi predpokladalo, že je neodvratná. Rastúce národné bohatstvo a autokracia sa nakoniec ukázali kompatibilnými. Autokrati sa učia a prispôsobujú. Autokracie v Rusku a v Číne prišli na to, ako dovoliť otvorenú ekonomickú aktivitu a zároveň potlačiť politickú aktivitu. Zistili, že ľudia zarábajúci peniaze nebudú pchať svoje nosy do politiky, najmä ak vedia, že inak im tie nosy odrežú. Nové bohatstvo dáva autokraciám väčšie možnosti kontrolovať informácie - napríklad monopolizovať televízne stanice a držať pevne v hrsti tok informácií na internete - často s pomocou zahraničných spoločností, ktoré túžia robiť s nimi obchody.
V dlhodobej perspektíve môže stúpajúca prosperita naozaj vytvoriť politický liberalizmus, ale ako dlhodobá je dlhodobá perspektíva? Môže byť príliš dlhodobá na to, aby mala akýkoľvek strategický či geopolitický význam. Medzičasom sa nová ekonomická sila autokracií premenila na reálnu a využiteľnú geopolitickú silu na svetovej scéne. Liberálne demokracie v 90. rokoch očakávali, že bohatšie Rusko bude doma i voči zahraničiu liberálnejším Ruskom. Historicky však rozšírenie obchodu a získanie bohatstva nevytvorilo nevyhnutne väčší globálny súlad. Často len posmelilo ešte do väčšieho globálneho súperenia. Po ukončení studenej vojny bola nádej, že národy sa budú snažiť o ekonomickú integráciu ako o alternatívu ku geopolitickému súpereniu, že budú dávať prednosť "mäkkej" moci obchodnej výmeny a ekonomického rastu ako alternatíve k "tvrdej" moci vojenskej sily a geopolitickej konfrontácie. Ale národy nie sú nútené vybrať si medzi nimi. Je tu aj iná paradigma - nazvime ju "bohatý národ, silná armáda", heslo vznámhajúceho sa Japonska v období Meidži koncom 19. storočia - v rámci ktorej sa národy snažia o ekonomickú integráciu a osvojenie si západných inštitúcií nie preto, lebo sa chcú vzdať geopolitického zápasu, ale preto, aby v ňom boli úspešnejšie. Číňania majú na to svoje vlatné heslo: "Prosperujúca krajina, silná armáda."
Vzostup týchto dvoch veľkých autokratických mocností mení tvár medzinárodnej scény. Nacionalizmus a koncept národa, namiesto toho, aby ich oslabila globalizácia, sa vrátili, aby sa usilovali o odplatu. Sú tu etnické nacionalizmy, ktoré naďalej vyrážajú na povrch na Balkáne a v bývalých republikách Sovietskeho zväzu. Ale ešte významnejší je návrat nacionalizmu veľkých mocností. Namiesto vysnívaného nového svetového poriadku sú tu nové línie geopolitických trhlín tam, kde sa prekrývajú či sú v konflikte ambície veľkých mocností, a kde je najpravdepodobnejšie, že v budúcnosti príde k seizmickým výbuchom.
.európa nie je pripravená
Jedna línia týchto trhlín prechádza pozdĺž západných a juhozápadných hraníc Ruska. V Gruzínsku, na Ukrajine a v Moldavsku, v Estónsku, Lotyšsku a Litve, v Poľsku, Maďarsku, Českej republike a Slovensku, na Kaukaze a v Strednej Ázii a dokonca aj na Balkáne prebieha zápas o vplyv medzi búriacim sa nespokojným Ruskom na jednej strane a Európskou úniou a Spojenými štátmi na druhej strane. Namiesto očakávanej zóny mieru sa západná Eurázia opäť raz stala zónou súperenia, v ktorej vojenská moc - posmešene zľahčovaná postmodernými Európanmi - hrá znovu významnú úlohu.
Európa je, žiaľ, nedostatočne pripravená reagovať na problém, o ktorom vôbec nepredvídala, že by mohol prísť. Čo sa týka Ruska, Európa je hlboko rozdelená, pričom štáty na frontovej línii sa obávajú a žiadajú si bezpečnostné záruky, zatiaľ čo iné, ako Francúzsko a Nemecko, sa snažia o dohodu s Moskvou. V skutočnosti Európa vôbec nečakala, že bude na konci histórie čeliť takejto výzve. Európska únia, táto veľká entita 21. storočia, je teraz konfrontovaná s mocnosťou 19. storočia a postmoderné nástroje zahraničnej politiky Európy neboli skonštruované na tradičnejšie geopolitické výzvy. Je tu reálna otázka, či je Európa inštitucionálne a svojím temperamentom schopná hrať s Ruskom v jeho "blízkom zahraničí" také geopolitické hry, aké je Rusko pripravené hrať.
A je tu aj otázka týkajúca sa Spojených štátov. Prinajmenej istá časť názorov americkej elity sa posunula od sebauspokojenia po konci studenej vojny, od presvedčenia, že svet sa prirodzene pohybuje smerom k väčšej harmónii, k zúfalstvu a rezignácii a k presvedčeniu, že Spojené štáty a zvyšné demokracie sveta sú bezmocné voči výzve veľkých mocností na vzostupe. Fukuyama a ďalší radia prispôsobiť sa ruským ambíciám na základe toho, že teraz už niet inej voľby. Je to postamerický svet. Po tom, ako neboli schopní predstaviť si možnosť návratu veľkých autokratických mocností, teraz tvrdia, že sa nedá nič robiť, a že múdra politika je prispôsobenie sa tejto novej globálnej realite. A predsa ich však ich vlastná predstavivosť znovu zrádza. Nevidia, ako by také prispôsobenie sa veľkým autokratickým mocnostiam mohlo vyzerať. Gruzínsko poskytuje krátky pohľad na takú budúcnosť.
Svet sa nemusí práve púšťať do nového ideologického zápasu podobného tomu, ktorý dominoval v studenej vojne. Ale nová éra bude skôr obdobím narastajúcich napätí a niekedy konfrontácií medzi silami liberálnej demokracie a autokratickými silami, než obdobím "univerzálnych hodnôt".
.nič nie je zákonité
Globálne súperenie sa v skutočnosti už odohráva. Podľa ruského ministra zahraničia sa "prvýkrát po mnohých rokoch vynorilo skutočné súťaživé prostredie na trhu ideí" medzi rôznymi "hodnotovými systémami a rozvojovými modelmi". A z ruského uhla pohľadu je vraj dobrou správou, že "Západ stráca monopol na proces globalizácie". Keď dnes Rusi rozprávajú o multipolárnom svete, nehovoria iba o prerozdelení moci. Je to aj súťaž hodnotových systémov a ideí, ktorá má poskytnúť "základy na multipolárne svetové usporiadanie".
Medzinárodné usporiadanie nespočíva iba na ideách a inštitúciách. Je formované konfiguráciami moci. Šírenie sa demokracie v posledných dvoch desaťročiach 20. storočia nebolo iba prejavením sa nevyhnutných procesov ekonomického a politického vývoja. Globálny posun k liberálnej demokracii časovo koincidoval s historickým presunom rovnováhy moci k tým štátom a národom, ktoré dávali prednosť myšlienke liberálnej demokracie, presunom, ktorý sa začal triumfom demokratických síl nad fašizmom v 2. svetovej vojne, a ktorý pokračoval triumfom demokracií nad komunizmom v studenej vojne. Liberálny medzinárodný poriadok, ktorý sa vynoril po týchto dvoch víťazstvách, odrážal novú prevládajúcu globálnu rovnováhu v prospech liberálnych síl. Opätovné vynorenie sa veľkých autokratických mocností spolu s reakčnými silami islamského radikalizmu v súčasnosti oslabili tento poriadok a hrozí, že ho v najbližších rokoch a desaťročiach budú oslabovať ešte viac.
.amerika nezoslabla, naopak
Majú Spojené štáty silu a schopnosť znovu viesť demokracie, aby opätovne posilnili a rozvinuli liberálno-demokratický medzinárodný poriadok? Napriek nedávnym šumom o relatívnom úpadku Ameriky je odpoveďou na túto otázku úplne jednoznačné áno.Ak je pravda, ako niektorí tvrdia, že za uplynulé desaťročie utrpeli Spojené štáty vinou svojej predhnanej viery vo vlastnú silu formovať svet, kyvadlo sa teraz vychýlilo ďaleko opačným smerom.
Zdanlivý neúspech v Iraku presvedčil mnohých, že Spojené štáty sú slabé, nenávidené a v stave úpadku. A nikto sa ani nepokúsil korigovať tento názor teraz, keď sa to javí tak, že Spojené štáty v Iraku víťazia. Ale podľa akýchkoľvek obvyklých meradiel moci sú dnes Spojené štáty rovnako silné, ako v roku 2000, a to dokonca aj v relatívnom porovnaní. Zostávajú jedinou superveľmocou aj vtedy, keď sa iné veľké mocnosti opäť stavajú na nohy. Vojenská sila Číny a Ruska za uplynulé desaťročie narástla, ale vojenská sila Ameriky narástla viac. Americký podiel na globálnej ekonomike zostal stabilný, 27 percent globálneho HDP v roku 2000 a 26 percent dnes. Kde je teda ten relatívny úpadok? Pokiaľ zostávajú Spojené štáty v centre svetového hospodárstva; pokiaľ zostávajú dominujúcou vojenskou mocnosťou a hlavným apoštolom najpopulárnejšej politickej filozofie sveta (liberálnej demokracie, pozn. prekladateľa); pokiaľ americká verejnosť aj naďalej podporuje americkú prevahu tak, ako to konzistentne robila šesť desaťročí; a pokiaľ potenciálni vyzývatelia budia u svojich susedov skôr strach ako sympatie, štruktúra medzinárodného systému by mala zostať taká, ako ju opisujú Číňania: "Jedna superveľmoc a mnohé veľké mocnosti."
Ak navyše nie je pravdepodobné, že americká prevaha sa v blízkej budúcnosti stratí, je to čiastočne aj preto, lebo si to svet v skutočnosti ani nepraje. Napriek výskumom verejnej mienky sa vzťahy Ameriky s jej starými i novými spojencami v skutočnosti za uplynulé roky posilnili. Napriek predpovediam, že sa iné mocnosti začnú spájať proti darebáckej superveľmoci v úsilí vyvážiť jej moc najmä po irackej vojne, trend išiel opačným smerom. Vzostup veľkých autokratických mocností postupne tlačí veľké demokratické mocnosti späť smerom k Spojeným štátom. Ruská invázia do Gruzínska tento trend urýchli, ale nastúpil už predtým, hoci bol zamaskovaný hlasným medzinárodným pobúrením nad irackou vojnou.
.koniec Schröderovho a Chiracovho sna
Na vyváženie, tradiční spojenci Spojených štátov vo východnej Ázii a v Európe, i keď ich verejnosť môže byť väčšmi antiamerická než v minulosti, robia politiku, ktorá je viac odrazom obáv z mocných autokratických štátov v ich strede než obáv zo Spojených štátov. Najpozoruhodnejšia zmena sa odohrala v Indii, ktorá je bývalým spojencom Moskvy, a ktorá považuje dobré vzťahy so Spojenými štátmi za nevyhnutné na to, aby dosiahla svoje širšie strategické a ekonomické ciele, medzi ktoré patrí aj vyvažovanie rastúcej sily Číny. Japonskí lídri dospeli k podobnému záveru už pred desaťročím. Aj v Európe je nepochybný trend budovania bližších strategických vzťahov so Spojenými štátmi, trend, ktorý bude urýchlený skutkami Ruska. Pred pár rokmi flirtovali Gerhard Schröder a Jacques Chirac s myšlienkou, že sa primknú bližšie k Rusku, aby vytvorili protiváhu k moci Ameriky. Ale v súčasnosti sa Francúzsko, Nemecko aj zvyšok Európy pohybujú opačným smerom. Nie je to pre obnovenú náklonnosť k Spojeným štátom. Je to reakcia na meniace sa medzinárodné okolnosti a na poučenia z minulosti. Chiracov a Schröderov pokus urobiť z Európy protiváhu voči moci Ameriky zlyhal čiastočne aj preto, lebo najnovší členovia Európskej únie zo strednej a východnej Európy sa obávajú Ruska, ktoré opätovne zosilnelo, a trvajú na blízkom strategickom spojenectve s Washingtonom. Bolo to tak aj predtým, než Rusko podniklo inváziu do Gruzínska. Teraz ich pocit závislosti od Spojených štátov dramaticky narastie.
Na Spojených štátoch teraz zostáva pretvoriť tieto narastajúce obavy na zosúladené konanie demokracií sveta. Vďaka silným tendenciám, najmä v Európe, snažiť sa o prispôsobenie autokratickému Rusku, to nebude ľahké. To však nie je nič nové - dokonca aj počas studenej vojny sa Francúzsko a Nemecko z času na čas pokúšali stáť niekde medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Časom nebudú mať Francúzsko a Nemecko inú možnosť, ako pridať sa k väčšine členov EÚ, ktorí majú opäť raz obavy zo zámerov Moskvy.
Čo teda robiť? Namiesto vymýšľania, ako sa prispôsobiť mocným novým autokraciám, potrebujú Spojené štáty a ďalšie demokracie sveta začať rozmýšľať o tom, ako chrániť svoje záujmy a ako presadzovať svoje princípy vo svete, v ktorom sú tieto záujmy aj princípy opäť vážne ohrozené. Demokracie sveta si potrebujú navzájom ukázať solidaritu a potrebujú podporiť tých, čo sa pokúšajú otvoriť demokratický priestor niekde, kde ho zatvárajú.
To zahŕňa aj veľké autokratické mocnosti. Je ľahké pozrieť sa na dnešnú Čínu a Rusko a povedať, že sú pre vonkajšie vplyvy nepreniknuteľné. Ale nemali by sme prehliadať ich krehkosť a zraniteľnosť. Tieto autokratické režimy môžu byť silnejšie ako v minulosti v zmysle ich bohatstva a globálneho vplyvu, ale stále ešte žijú v prevažne liberálnom období. To znamená, že čelia nevyhnutnému problému legitimity. Čínski lídri naháňajú svoju ekonomiku vpred v strachu, že akékoľvek spomalenie by znamenalo stratu ich moci. Okamžite zadupávajú aj tie najmenšie náznaky politickej opozície, lebo žijú v strachu z opakovania sa sovietskeho kolapsu a zo svojej skúsenosti s blízkosťou politickej smrti z roku 1989. Boja sa zahraničnej podpory akejkoľvek vnútornej politickej opozície viac, než sa boja zahraničnej invázie. V Rusku sa Putin snaží obmedziť svojich oponentov, hoci sú viditeľne slabí, lebo sa bojí, že akýkoľvek náznak života opozície by mohol zapríčiniť pád jeho režimu.
.udržať nádej na demokraciu
Demokracie sveta majú záujem na tom, aby sa udržali pri živote nádeje na demokraciu v Rusku a v Číne. Optimisti z rokov po skončení studenej vojny sa nemýlili vo svojej viere, že liberalizujúce sa Rusko a Čína by boli lepšími medzinárodnými partnermi. Mýlili sa iba v tom, že vývoj týmto smerom je neodvratný. Prehnaný optimizmus dnes nahradil prehnaný pesimizmus. Mnohí Európania nástoja na tom, že vonkajšie vplyvy nebudú mať na Rusko nijaký vplyv. Ale keď sa obzrieme späť do rokov studenej vojny, vidíme, že mnohí z tých istých Európanov veria, že helsinské dohody zo 70. rokov mali jemný, ale nakoniec významný dopad na vývoj v Sovietskom zväze a vo východnom bloku. Je Putinovo Rusko obrnenejšie voči takým metódam ako Brežnevov Sovietsky zväz? Putin sám si to nemyslí, inak by nebol taký nervózny z demokratických štátov na svojich hraniciach. Ani čínski vládcovia si to nemyslia, inak by nemíňali miliardy na policajný dohľad nad priestorom internetu a nad internetovými kaviarňami, a neviedli by represívnu kampaň proti Falun Gong.
Či už sú Čína a Rusko vnímavé na pôsobenie vonkajšieho vplyvu, alebo nie, v danej chvíli ich rastúca sila a v prípade Ruska aj ochota použiť ju, predstavujú vážnu výzvu, ktorej sa treba postaviť s rovnakým pokojným odhodlaním ako podobným predchádzajúcim výzvam. Ak sa teraz Moskva rozhodla obnoviť svoju hegemóniu nad blízkymi susedmi, Spojené štáty a ich európski spojenci musia týmto susedom poskytnúť podporu a ochranu. Ak bude Čína aj naďalej zväčšovať svoje vojenské schopnosti, musia Spojené štáty ubezpečiť susedov Číny o svojom vlastnom záväzku voči ázijskej bezpečnosti.
.uchytiť si budúcnosť
Budúcnosť nie je vopred určená. Možno si ju uchytiť. Medzinárodný poriadok v nasledujúcich desaťročiach bude formovaný tými, ktorí majú silu a kolektívnu vôľu ho formovať. Veľkým klamlivým mýtom našej éry bolo presvedčenie, že liberálny a demokratický medzinárodný poriadok sa uskutoční triumfom samotných ideí, alebo prirodzeným rozvinutím sa ľudského pokroku. Mnohí veria, že studená vojna sa skončila tak ako sa skončila jednoducho preto, lebo triumfoval ten lepší svetonázor (lebo logicky musel), a že medzinárodný poriadok, ktorý dnes existuje, nie je nič iné ako ďalšie štádium pochodu ľudstva vpred od konfliktov a agresie smerom k mierovej a prosperujúcej koexistencii. Zabúdajú na mnohé vybojované bitky, strategické aj idoelogické, ktoré privodili tento pozoruhodný triumf.
Tá ilúzia je dostatočne vierohodná, aby bola nebezpečná. Samozrejme, že v myšlienke liberálnej demokracie a slobodného trhu je sila. Ale pokrok smerom k týmto ideálom nebol nikdy nevyhnutný či zákonitý. Je závislý od udalostí a od konaní štátov a národov - od bitiek vyhratých či prehratých, úspešných či potlačených sociálnych hnutí, použitých či zavrhnutých ekonomických postupov.
Po 2. svetovej vojne, ďalšom období v dejinách, kedy prekypovali nádeje na nový druh medzinárodného poriadku, varoval Hans Morgenthau idealistov pred predstavou, že v istej chvíli "padne záverečná opona a viac sa nebudú hrať hry politiky moci". Zápas pokračoval vtedy a pokračuje i dnes. Pred šiestimi desaťročiami verili americkí lídri, že Spojené štáty majú schopnosť i zodpovednosť použiť svoju silu, aby zabránili návratu späť do okolností, ktoré vyvolali dve svetové vojny a nespočetné množstvo národných kalamít. Reinhold Niebuhr, ktorý vždy varoval pred ambíciami a prehnanou vierou Američanov v ich vlastnú silu, bol tiež presvedčený, s jemu vlastnou vierou i ambíciami, že "problém sveta nemôže byť vyriešený, ak Amerika neprijme celý svoj podiel zodpovednosti za jeho riešenie". Dnes sa Spojené štáty delia o tú zodpovednosť so zvyškom demokratického sveta, ktorý je nekonečne silnejší, než bol v čase, keď sa práve skončila 2. svetová vojna. Jedinou otázkou zostáva, či sa demokratický svet opäť postaví tejto výzve.
Článok publikovali 16. augusta 2008 v online vydaní týždenníka The Weekly Standard. Je skrátenou verziou článku z vydania týždenníka z 25. augusta 2008.
Autor je politický komentátor a publicista. Jeho najznámejšou knihou je esej "On Paradise and Power" o vzťahoch medzi Európou a Amerikou. V Najnovšom čísle časopisu Policy Review je publikovaná jeho esej "End of Dreams, Return of History". Je zahraničnopolitický poradca republikánskeho prezidentského kandidáta Johna McCaina.
Natíska sa otázka, či ruská invázia do Gruzínska konečne ukončí zasnívané sebauspokojenie, ktoré sa zmocnilo demokracií sveta po ukončení studenej vojny. Kolaps Sovietskeho zväzu ponúkol mnohým tantalizujúcu vyhliadku na novú formu medzinárodného usporiadania.
Zdalo sa, že pád komunistického impéria a to, že Rusko zdanlivo prijalo demokraciu, ohlasuje novú éru globálnej konvergencie.
Konflikty a súperenie veľkých mocností boli vecou minulosti. Geoekonomika nahradila geopolitiku. Národy, ktoré spolu obchodujú, budú k sebe pripútané svojou vzájomnou závislosťou a zmenší sa pravdepodobnosť, že budú proti sebe bojovať. Čoraz komercionalizovanejšie spoločnosti budú liberálnejšie doma i voči zahraničiu. Ich občania sa budú usilovať o prosperitu a pohodlie a vzdajú sa atavistických vášní, zápasov o česť a slávu, a kmeňových nenávistí, ktoré vytvárali konflikty po celú históriu. Aj ideologický konflikt bol vecou minulosti. Ako znie slávny výrok Francisa Fukuyamu: "Na konci dejín nezostali liberálnej demokracii nijakí vážni súperi." Ak tu ešte boli jedna či dve autokracie prežívajúce ku koncu dejín, nebol to dôvod na znepokojenie. Aj ony sa nakoniec transformujú, keď sa modernizujú ich ekonomiky.
.idyla sa nekoná
Kľúčové predpoklady z rokov po skončení studenej vojny sa, žiaľ, ukázali ako chybné. Neprítomnosť súperenia veľkých mocností, ako vysvitá, bola krátkodobou aberáciou. V priebehu 90. rokov sa to súperenie opäť objavilo, keď vstúpili či opätovne vstúpili na scénu mocnosti na vzostupe. Najprv Čína a potom India odštartovali bezprecedentné fázy ekonomického rastu, sprevádzané nenápadnými, ale významnými nárastmi vojenskej kapacity v konvenčných i nukleárnych silách. Začiatkom 21. storočia sa začalo pomaly hospodársky zotavovať Japonsko a začalo hrať aktívnejšiu diplomatickú i vojenskú medzinárodnú rolu. A potom prišlo Rusko, vrátiac sa z ekonomickej kalamity k stabilnému rastu vybudovanému na vývoze svojich obrovských zásob ropy a zemného plynu.
A rast čínskej ani ruskej ekonomiky nepriniesol politickú liberalizáciu, o ktorej sa kedysi predpokladalo, že je neodvratná. Rastúce národné bohatstvo a autokracia sa nakoniec ukázali kompatibilnými. Autokrati sa učia a prispôsobujú. Autokracie v Rusku a v Číne prišli na to, ako dovoliť otvorenú ekonomickú aktivitu a zároveň potlačiť politickú aktivitu. Zistili, že ľudia zarábajúci peniaze nebudú pchať svoje nosy do politiky, najmä ak vedia, že inak im tie nosy odrežú. Nové bohatstvo dáva autokraciám väčšie možnosti kontrolovať informácie - napríklad monopolizovať televízne stanice a držať pevne v hrsti tok informácií na internete - často s pomocou zahraničných spoločností, ktoré túžia robiť s nimi obchody.
V dlhodobej perspektíve môže stúpajúca prosperita naozaj vytvoriť politický liberalizmus, ale ako dlhodobá je dlhodobá perspektíva? Môže byť príliš dlhodobá na to, aby mala akýkoľvek strategický či geopolitický význam. Medzičasom sa nová ekonomická sila autokracií premenila na reálnu a využiteľnú geopolitickú silu na svetovej scéne. Liberálne demokracie v 90. rokoch očakávali, že bohatšie Rusko bude doma i voči zahraničiu liberálnejším Ruskom. Historicky však rozšírenie obchodu a získanie bohatstva nevytvorilo nevyhnutne väčší globálny súlad. Často len posmelilo ešte do väčšieho globálneho súperenia. Po ukončení studenej vojny bola nádej, že národy sa budú snažiť o ekonomickú integráciu ako o alternatívu ku geopolitickému súpereniu, že budú dávať prednosť "mäkkej" moci obchodnej výmeny a ekonomického rastu ako alternatíve k "tvrdej" moci vojenskej sily a geopolitickej konfrontácie. Ale národy nie sú nútené vybrať si medzi nimi. Je tu aj iná paradigma - nazvime ju "bohatý národ, silná armáda", heslo vznámhajúceho sa Japonska v období Meidži koncom 19. storočia - v rámci ktorej sa národy snažia o ekonomickú integráciu a osvojenie si západných inštitúcií nie preto, lebo sa chcú vzdať geopolitického zápasu, ale preto, aby v ňom boli úspešnejšie. Číňania majú na to svoje vlatné heslo: "Prosperujúca krajina, silná armáda."
Vzostup týchto dvoch veľkých autokratických mocností mení tvár medzinárodnej scény. Nacionalizmus a koncept národa, namiesto toho, aby ich oslabila globalizácia, sa vrátili, aby sa usilovali o odplatu. Sú tu etnické nacionalizmy, ktoré naďalej vyrážajú na povrch na Balkáne a v bývalých republikách Sovietskeho zväzu. Ale ešte významnejší je návrat nacionalizmu veľkých mocností. Namiesto vysnívaného nového svetového poriadku sú tu nové línie geopolitických trhlín tam, kde sa prekrývajú či sú v konflikte ambície veľkých mocností, a kde je najpravdepodobnejšie, že v budúcnosti príde k seizmickým výbuchom.
.európa nie je pripravená
Jedna línia týchto trhlín prechádza pozdĺž západných a juhozápadných hraníc Ruska. V Gruzínsku, na Ukrajine a v Moldavsku, v Estónsku, Lotyšsku a Litve, v Poľsku, Maďarsku, Českej republike a Slovensku, na Kaukaze a v Strednej Ázii a dokonca aj na Balkáne prebieha zápas o vplyv medzi búriacim sa nespokojným Ruskom na jednej strane a Európskou úniou a Spojenými štátmi na druhej strane. Namiesto očakávanej zóny mieru sa západná Eurázia opäť raz stala zónou súperenia, v ktorej vojenská moc - posmešene zľahčovaná postmodernými Európanmi - hrá znovu významnú úlohu.
Európa je, žiaľ, nedostatočne pripravená reagovať na problém, o ktorom vôbec nepredvídala, že by mohol prísť. Čo sa týka Ruska, Európa je hlboko rozdelená, pričom štáty na frontovej línii sa obávajú a žiadajú si bezpečnostné záruky, zatiaľ čo iné, ako Francúzsko a Nemecko, sa snažia o dohodu s Moskvou. V skutočnosti Európa vôbec nečakala, že bude na konci histórie čeliť takejto výzve. Európska únia, táto veľká entita 21. storočia, je teraz konfrontovaná s mocnosťou 19. storočia a postmoderné nástroje zahraničnej politiky Európy neboli skonštruované na tradičnejšie geopolitické výzvy. Je tu reálna otázka, či je Európa inštitucionálne a svojím temperamentom schopná hrať s Ruskom v jeho "blízkom zahraničí" také geopolitické hry, aké je Rusko pripravené hrať.
A je tu aj otázka týkajúca sa Spojených štátov. Prinajmenej istá časť názorov americkej elity sa posunula od sebauspokojenia po konci studenej vojny, od presvedčenia, že svet sa prirodzene pohybuje smerom k väčšej harmónii, k zúfalstvu a rezignácii a k presvedčeniu, že Spojené štáty a zvyšné demokracie sveta sú bezmocné voči výzve veľkých mocností na vzostupe. Fukuyama a ďalší radia prispôsobiť sa ruským ambíciám na základe toho, že teraz už niet inej voľby. Je to postamerický svet. Po tom, ako neboli schopní predstaviť si možnosť návratu veľkých autokratických mocností, teraz tvrdia, že sa nedá nič robiť, a že múdra politika je prispôsobenie sa tejto novej globálnej realite. A predsa ich však ich vlastná predstavivosť znovu zrádza. Nevidia, ako by také prispôsobenie sa veľkým autokratickým mocnostiam mohlo vyzerať. Gruzínsko poskytuje krátky pohľad na takú budúcnosť.
Svet sa nemusí práve púšťať do nového ideologického zápasu podobného tomu, ktorý dominoval v studenej vojne. Ale nová éra bude skôr obdobím narastajúcich napätí a niekedy konfrontácií medzi silami liberálnej demokracie a autokratickými silami, než obdobím "univerzálnych hodnôt".
.nič nie je zákonité
Globálne súperenie sa v skutočnosti už odohráva. Podľa ruského ministra zahraničia sa "prvýkrát po mnohých rokoch vynorilo skutočné súťaživé prostredie na trhu ideí" medzi rôznymi "hodnotovými systémami a rozvojovými modelmi". A z ruského uhla pohľadu je vraj dobrou správou, že "Západ stráca monopol na proces globalizácie". Keď dnes Rusi rozprávajú o multipolárnom svete, nehovoria iba o prerozdelení moci. Je to aj súťaž hodnotových systémov a ideí, ktorá má poskytnúť "základy na multipolárne svetové usporiadanie".
Medzinárodné usporiadanie nespočíva iba na ideách a inštitúciách. Je formované konfiguráciami moci. Šírenie sa demokracie v posledných dvoch desaťročiach 20. storočia nebolo iba prejavením sa nevyhnutných procesov ekonomického a politického vývoja. Globálny posun k liberálnej demokracii časovo koincidoval s historickým presunom rovnováhy moci k tým štátom a národom, ktoré dávali prednosť myšlienke liberálnej demokracie, presunom, ktorý sa začal triumfom demokratických síl nad fašizmom v 2. svetovej vojne, a ktorý pokračoval triumfom demokracií nad komunizmom v studenej vojne. Liberálny medzinárodný poriadok, ktorý sa vynoril po týchto dvoch víťazstvách, odrážal novú prevládajúcu globálnu rovnováhu v prospech liberálnych síl. Opätovné vynorenie sa veľkých autokratických mocností spolu s reakčnými silami islamského radikalizmu v súčasnosti oslabili tento poriadok a hrozí, že ho v najbližších rokoch a desaťročiach budú oslabovať ešte viac.
.amerika nezoslabla, naopak
Majú Spojené štáty silu a schopnosť znovu viesť demokracie, aby opätovne posilnili a rozvinuli liberálno-demokratický medzinárodný poriadok? Napriek nedávnym šumom o relatívnom úpadku Ameriky je odpoveďou na túto otázku úplne jednoznačné áno.Ak je pravda, ako niektorí tvrdia, že za uplynulé desaťročie utrpeli Spojené štáty vinou svojej predhnanej viery vo vlastnú silu formovať svet, kyvadlo sa teraz vychýlilo ďaleko opačným smerom.
Zdanlivý neúspech v Iraku presvedčil mnohých, že Spojené štáty sú slabé, nenávidené a v stave úpadku. A nikto sa ani nepokúsil korigovať tento názor teraz, keď sa to javí tak, že Spojené štáty v Iraku víťazia. Ale podľa akýchkoľvek obvyklých meradiel moci sú dnes Spojené štáty rovnako silné, ako v roku 2000, a to dokonca aj v relatívnom porovnaní. Zostávajú jedinou superveľmocou aj vtedy, keď sa iné veľké mocnosti opäť stavajú na nohy. Vojenská sila Číny a Ruska za uplynulé desaťročie narástla, ale vojenská sila Ameriky narástla viac. Americký podiel na globálnej ekonomike zostal stabilný, 27 percent globálneho HDP v roku 2000 a 26 percent dnes. Kde je teda ten relatívny úpadok? Pokiaľ zostávajú Spojené štáty v centre svetového hospodárstva; pokiaľ zostávajú dominujúcou vojenskou mocnosťou a hlavným apoštolom najpopulárnejšej politickej filozofie sveta (liberálnej demokracie, pozn. prekladateľa); pokiaľ americká verejnosť aj naďalej podporuje americkú prevahu tak, ako to konzistentne robila šesť desaťročí; a pokiaľ potenciálni vyzývatelia budia u svojich susedov skôr strach ako sympatie, štruktúra medzinárodného systému by mala zostať taká, ako ju opisujú Číňania: "Jedna superveľmoc a mnohé veľké mocnosti."
Ak navyše nie je pravdepodobné, že americká prevaha sa v blízkej budúcnosti stratí, je to čiastočne aj preto, lebo si to svet v skutočnosti ani nepraje. Napriek výskumom verejnej mienky sa vzťahy Ameriky s jej starými i novými spojencami v skutočnosti za uplynulé roky posilnili. Napriek predpovediam, že sa iné mocnosti začnú spájať proti darebáckej superveľmoci v úsilí vyvážiť jej moc najmä po irackej vojne, trend išiel opačným smerom. Vzostup veľkých autokratických mocností postupne tlačí veľké demokratické mocnosti späť smerom k Spojeným štátom. Ruská invázia do Gruzínska tento trend urýchli, ale nastúpil už predtým, hoci bol zamaskovaný hlasným medzinárodným pobúrením nad irackou vojnou.
.koniec Schröderovho a Chiracovho sna
Na vyváženie, tradiční spojenci Spojených štátov vo východnej Ázii a v Európe, i keď ich verejnosť môže byť väčšmi antiamerická než v minulosti, robia politiku, ktorá je viac odrazom obáv z mocných autokratických štátov v ich strede než obáv zo Spojených štátov. Najpozoruhodnejšia zmena sa odohrala v Indii, ktorá je bývalým spojencom Moskvy, a ktorá považuje dobré vzťahy so Spojenými štátmi za nevyhnutné na to, aby dosiahla svoje širšie strategické a ekonomické ciele, medzi ktoré patrí aj vyvažovanie rastúcej sily Číny. Japonskí lídri dospeli k podobnému záveru už pred desaťročím. Aj v Európe je nepochybný trend budovania bližších strategických vzťahov so Spojenými štátmi, trend, ktorý bude urýchlený skutkami Ruska. Pred pár rokmi flirtovali Gerhard Schröder a Jacques Chirac s myšlienkou, že sa primknú bližšie k Rusku, aby vytvorili protiváhu k moci Ameriky. Ale v súčasnosti sa Francúzsko, Nemecko aj zvyšok Európy pohybujú opačným smerom. Nie je to pre obnovenú náklonnosť k Spojeným štátom. Je to reakcia na meniace sa medzinárodné okolnosti a na poučenia z minulosti. Chiracov a Schröderov pokus urobiť z Európy protiváhu voči moci Ameriky zlyhal čiastočne aj preto, lebo najnovší členovia Európskej únie zo strednej a východnej Európy sa obávajú Ruska, ktoré opätovne zosilnelo, a trvajú na blízkom strategickom spojenectve s Washingtonom. Bolo to tak aj predtým, než Rusko podniklo inváziu do Gruzínska. Teraz ich pocit závislosti od Spojených štátov dramaticky narastie.
Na Spojených štátoch teraz zostáva pretvoriť tieto narastajúce obavy na zosúladené konanie demokracií sveta. Vďaka silným tendenciám, najmä v Európe, snažiť sa o prispôsobenie autokratickému Rusku, to nebude ľahké. To však nie je nič nové - dokonca aj počas studenej vojny sa Francúzsko a Nemecko z času na čas pokúšali stáť niekde medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Časom nebudú mať Francúzsko a Nemecko inú možnosť, ako pridať sa k väčšine členov EÚ, ktorí majú opäť raz obavy zo zámerov Moskvy.
Čo teda robiť? Namiesto vymýšľania, ako sa prispôsobiť mocným novým autokraciám, potrebujú Spojené štáty a ďalšie demokracie sveta začať rozmýšľať o tom, ako chrániť svoje záujmy a ako presadzovať svoje princípy vo svete, v ktorom sú tieto záujmy aj princípy opäť vážne ohrozené. Demokracie sveta si potrebujú navzájom ukázať solidaritu a potrebujú podporiť tých, čo sa pokúšajú otvoriť demokratický priestor niekde, kde ho zatvárajú.
To zahŕňa aj veľké autokratické mocnosti. Je ľahké pozrieť sa na dnešnú Čínu a Rusko a povedať, že sú pre vonkajšie vplyvy nepreniknuteľné. Ale nemali by sme prehliadať ich krehkosť a zraniteľnosť. Tieto autokratické režimy môžu byť silnejšie ako v minulosti v zmysle ich bohatstva a globálneho vplyvu, ale stále ešte žijú v prevažne liberálnom období. To znamená, že čelia nevyhnutnému problému legitimity. Čínski lídri naháňajú svoju ekonomiku vpred v strachu, že akékoľvek spomalenie by znamenalo stratu ich moci. Okamžite zadupávajú aj tie najmenšie náznaky politickej opozície, lebo žijú v strachu z opakovania sa sovietskeho kolapsu a zo svojej skúsenosti s blízkosťou politickej smrti z roku 1989. Boja sa zahraničnej podpory akejkoľvek vnútornej politickej opozície viac, než sa boja zahraničnej invázie. V Rusku sa Putin snaží obmedziť svojich oponentov, hoci sú viditeľne slabí, lebo sa bojí, že akýkoľvek náznak života opozície by mohol zapríčiniť pád jeho režimu.
.udržať nádej na demokraciu
Demokracie sveta majú záujem na tom, aby sa udržali pri živote nádeje na demokraciu v Rusku a v Číne. Optimisti z rokov po skončení studenej vojny sa nemýlili vo svojej viere, že liberalizujúce sa Rusko a Čína by boli lepšími medzinárodnými partnermi. Mýlili sa iba v tom, že vývoj týmto smerom je neodvratný. Prehnaný optimizmus dnes nahradil prehnaný pesimizmus. Mnohí Európania nástoja na tom, že vonkajšie vplyvy nebudú mať na Rusko nijaký vplyv. Ale keď sa obzrieme späť do rokov studenej vojny, vidíme, že mnohí z tých istých Európanov veria, že helsinské dohody zo 70. rokov mali jemný, ale nakoniec významný dopad na vývoj v Sovietskom zväze a vo východnom bloku. Je Putinovo Rusko obrnenejšie voči takým metódam ako Brežnevov Sovietsky zväz? Putin sám si to nemyslí, inak by nebol taký nervózny z demokratických štátov na svojich hraniciach. Ani čínski vládcovia si to nemyslia, inak by nemíňali miliardy na policajný dohľad nad priestorom internetu a nad internetovými kaviarňami, a neviedli by represívnu kampaň proti Falun Gong.
Či už sú Čína a Rusko vnímavé na pôsobenie vonkajšieho vplyvu, alebo nie, v danej chvíli ich rastúca sila a v prípade Ruska aj ochota použiť ju, predstavujú vážnu výzvu, ktorej sa treba postaviť s rovnakým pokojným odhodlaním ako podobným predchádzajúcim výzvam. Ak sa teraz Moskva rozhodla obnoviť svoju hegemóniu nad blízkymi susedmi, Spojené štáty a ich európski spojenci musia týmto susedom poskytnúť podporu a ochranu. Ak bude Čína aj naďalej zväčšovať svoje vojenské schopnosti, musia Spojené štáty ubezpečiť susedov Číny o svojom vlastnom záväzku voči ázijskej bezpečnosti.
.uchytiť si budúcnosť
Budúcnosť nie je vopred určená. Možno si ju uchytiť. Medzinárodný poriadok v nasledujúcich desaťročiach bude formovaný tými, ktorí majú silu a kolektívnu vôľu ho formovať. Veľkým klamlivým mýtom našej éry bolo presvedčenie, že liberálny a demokratický medzinárodný poriadok sa uskutoční triumfom samotných ideí, alebo prirodzeným rozvinutím sa ľudského pokroku. Mnohí veria, že studená vojna sa skončila tak ako sa skončila jednoducho preto, lebo triumfoval ten lepší svetonázor (lebo logicky musel), a že medzinárodný poriadok, ktorý dnes existuje, nie je nič iné ako ďalšie štádium pochodu ľudstva vpred od konfliktov a agresie smerom k mierovej a prosperujúcej koexistencii. Zabúdajú na mnohé vybojované bitky, strategické aj idoelogické, ktoré privodili tento pozoruhodný triumf.
Tá ilúzia je dostatočne vierohodná, aby bola nebezpečná. Samozrejme, že v myšlienke liberálnej demokracie a slobodného trhu je sila. Ale pokrok smerom k týmto ideálom nebol nikdy nevyhnutný či zákonitý. Je závislý od udalostí a od konaní štátov a národov - od bitiek vyhratých či prehratých, úspešných či potlačených sociálnych hnutí, použitých či zavrhnutých ekonomických postupov.
Po 2. svetovej vojne, ďalšom období v dejinách, kedy prekypovali nádeje na nový druh medzinárodného poriadku, varoval Hans Morgenthau idealistov pred predstavou, že v istej chvíli "padne záverečná opona a viac sa nebudú hrať hry politiky moci". Zápas pokračoval vtedy a pokračuje i dnes. Pred šiestimi desaťročiami verili americkí lídri, že Spojené štáty majú schopnosť i zodpovednosť použiť svoju silu, aby zabránili návratu späť do okolností, ktoré vyvolali dve svetové vojny a nespočetné množstvo národných kalamít. Reinhold Niebuhr, ktorý vždy varoval pred ambíciami a prehnanou vierou Američanov v ich vlastnú silu, bol tiež presvedčený, s jemu vlastnou vierou i ambíciami, že "problém sveta nemôže byť vyriešený, ak Amerika neprijme celý svoj podiel zodpovednosti za jeho riešenie". Dnes sa Spojené štáty delia o tú zodpovednosť so zvyškom demokratického sveta, ktorý je nekonečne silnejší, než bol v čase, keď sa práve skončila 2. svetová vojna. Jedinou otázkou zostáva, či sa demokratický svet opäť postaví tejto výzve.
Článok publikovali 16. augusta 2008 v online vydaní týždenníka The Weekly Standard. Je skrátenou verziou článku z vydania týždenníka z 25. augusta 2008.
Autor je politický komentátor a publicista. Jeho najznámejšou knihou je esej "On Paradise and Power" o vzťahoch medzi Európou a Amerikou. V Najnovšom čísle časopisu Policy Review je publikovaná jeho esej "End of Dreams, Return of History". Je zahraničnopolitický poradca republikánskeho prezidentského kandidáta Johna McCaina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.