Dobre, je to omyl – Atlas predsa drží oblohu, aby na náš svet nespadla – ale už je taký zaužívaný, že sa s tým nedá nič robiť. Existuje vôbec pre „systematicky zoradený súbor máp, doplnený registrom, tabuľkami, grafmi a pod.“ iný názov?
Najskôr o tom, o čom tento článok nebude: nebude o školských, zemepisných či historických atlasoch, ktoré síce z nostalgie opatrujem, ale ani len netuším, kedy som ich naposledy otvoril. Nebude ani o obyčajných a bežne používaných autoatlasoch, teda, až na jednu dôležitú výnimku. A nebude ani o československých atlasoch z 50. rokov a už vôbec nie o atlasoch mapujúcich medzinárodné robotnícke hnutie.
.v rukách blázna
Aj napriek tomu začnem ešte väčšou zvrátenosťou: Atlasom Zväzu sovietskych socialistických republík z roku 1928, ktorý nevydal nik iný ako Kartoizdavateľstvo NKVD. Keď som si ten atlas kupoval, predstavil som si, ako prišiel ten úchylný Berija do tlačiarne a prezeral si práve tento výtlačok. Upokojil som sa až doma, keď som zistil, že mäsiar bol koncom 20. rokov ešte stále v Gruzínsku a Komisariát riadil nejaký iný blázon.
Ale inak je to pekné dielko. Teda, najmä ak ho porovnáme so sovietskymi mapami po druhej svetovej vojne. Celý Zväz päť rokov po tom, ako prijal tento názov, pozostával len zo šiestich sovietskych socialistických republík: Ruskej federatívnej, Bieloruskej, Ukrajinskej, Zakaukazskej federatívnej, Turkménskej a Uzbeckej. Okrem autonómnych SSR a autonómnych oblastí ešte stále existovali aj niektoré gubernie. V obsiahlej textovej časti sa dá dočítať o miliónoch ton ocele, o postupe socializmu, ako aj o veľkej krádeži, ktorú na Sovietskom zväze spáchalo Poľsko, keď obsadilo Tarnopoľ a pripojilo západné Bielorusko, takže Minsk zostal len nejakých 30 kilometrov od hraníc.
.lebensraum
Príkladom inej zvrátenosti sú nemecké atlasy z 30. až 40. rokov. Taký Westermannov vreckový atlas sveta z roku 1934. Na mapách tohto atlasu má Nemecko dvoje hranice – jedny určené Versailleskou zmluvou (v atlase sa používa výhradne slovo diktát) a druhé, ktoré zachytávajú predvojnový stav. O tom, ktorým z nich by tvorcovia atlasu dávali prednosť, nie je pochýb. V knižke sa to len tak hmýri Nemcami, nemectvom, nemeckým jazykovým prostredím, rasami či úrodnosťou „ukradnutých“ území.
Z tohto pohľadu je rovnako zlý Sydow-
-Wagnersov Metodický školský atlas z roku 1940, teda z obdobia, keď síce ešte Alsasko a Lotrinsko patrili Francúzsku, ale Rakúsko už malo za sebou anšlus, Československo Mníchov a rozpad a Poľsko vojsko a rozdelenie medzi Hitlera a Stalina. Bez ohľadu na obsah treba povedať, že tí Nemci to s mapami vedeli. Napríklad v porovnaní s československým Zemepisným atlasom od Brunclíka a Macháta z roku 1937 sú nemecké atlasy precíznejšie a na zobrazenie zemského povrchu v žiadnom prípade nepoužívajú Mercatorovu valcovú sieť, na ktorej vyzerá Grónsko aspoň dvakrát väčšie ako Austrália.
(A keď sme už pri historických reminiscenciách, treba spomenúť aj fakt, že nemecké hranice z roku 1939 môžeme nájsť ešte aj v Autoatlase Nemecka a Európy firmy Shell z roku 1971!)
.naše Uhorsko
Kapitolou samou osebe sú historické atlasy. Z krajiny, ktorú navštívim, si často nejaký prinesiem, a nielen preto, aby som mal suvenír, ale najmä preto, lebo daná krajina je v ňom spracovaná najpodrobnejšie. (Ešteže na Slovensku som doma, netuším, čo by som si tu kúpil).
K pekným zväzkom patrí napríklad Gardinerov atlas anglickej histórie z roku 1905. Dozvedel som sa z neho, kde to vlastne tí Anglovia, Sasi, Juti a Dáni pôvodne žili, kde presne sa nachádzali tie stredoveké kráľovstvá, ako aj to, ako boli rozmiestnené vojská kráľa Karola I. a parlamentu, ktoré sa stretli v roku 1644 pri Marston Moor.
Ilustrovaný atlas poľských dejín z roku 2007 vyzerá trochu ako nárek za 17. storočím, keď Rzeczpospolita siahala až po Smolensk a Kyjev. Podobné je to aj so šesť rokov starým Atlasom Uhorska v stave k roku 1914, teda z čias, keď sme mali more, Pándorfalu (Parndorf) patril Zalitavsku a Kopčany ešte neboli súčasťou Petržalky. V tom atlase je všetko, čo na základný prehľad treba – rozdelenie podľa žúp i okresov, národnostné i náboženské rozloženie obyvateľstva, mapa železničných tratí a tabuľka základných údajov o jednotlivých župách. A okrem maďarského indexu obcí je tam aj register v chorvátčine, nemčine, rumunčine, srbčine, slovenčine, slovinčine a ukrajinčine.
.na cesty a k albumu
Ale dosť bolo nepoužiteľných vecí a pozrime sa na jednu rýdzo praktickú. Napriek tomu, že ho vydalo Selezione dal Reader´s Digest, je atlas Talianska z roku 1972 najkrajší autoatlas, aký vlastním. Za odcitovanie stoja už názvy kapitol: Tajomstvá šoférovania, Deti v aute, Anatómia automobilu, Nebezpečné situácie, Talianske diaľnice, Náročné prejazdy, Index obývaných miest, Cestné zákony, Dopravné značky, Zelená panoráma (listy, plody a tvary stromov), Panoráma architektúry, Prvá pomoc pre automobilistu, Praktické rady, Viacjazyčný slovník automobilistu. Treba niečo dodať?
Druhým šikovným zväzkom je Filatelistický atlas známkových krajín vydaný v Prahe v roku 1971. Svojou škaredosťou sa vyrovná azda len miniatúrnemu autoatlasu Ukrajiny a Moldavska z roku 1985, zato v ňom nájdeme niekoľko zaujímavých máp a textov. Napríklad informáciu, že v rokoch 1909 – 1914 používala ruská pošta na gréckom ostrove Athos ruské známky s pretlačou MONT – ATHOS, alebo že známky vydávala aj talianska enkláva Campione, ležiaca vnútri švajčiarskeho územia, či to, že ostrovy Jersey a Guernsey v Lamanšskom prielive sa v roku 1969 stali samostatnými známkovými krajinami.
.čo spadlo pod stôl
Na záver už len to, čo sa mi sem nezmestilo. V prvom rade Atlas hviezdnej oblohy. Vôbec som nespomenul ani atlasy dotýkajúce sa Československa či Slovenska. Nespomenul som nielen rozmermi (45 x 50 cm), ale ani obsahovo veľké diela Atlas Slovenskej socialistickej republiky z roku 1980 ani Etnografický atlas Slovenska z roku 1990. Bolo by hriechom nespomenúť dva roky starý a výnimočný Atlas obyvateľstva Slovenska.
Miesto nezostalo ani na kritiku deväť rokov starého Vojenského atlasu sveta, ktorý je síce pekný, ale v podstate len „apdejtovaný“ Československý vojenský atlas z roku 1965. Nenapísal som ani o najnovšom prírastku – atlase U. S. Place Mats, ktorý, hoci vyrobený v Číne, zachytáva USA v roku 1895.
Ale azda už bolo toho cestovania po stránkach atlasov dosť.
Najskôr o tom, o čom tento článok nebude: nebude o školských, zemepisných či historických atlasoch, ktoré síce z nostalgie opatrujem, ale ani len netuším, kedy som ich naposledy otvoril. Nebude ani o obyčajných a bežne používaných autoatlasoch, teda, až na jednu dôležitú výnimku. A nebude ani o československých atlasoch z 50. rokov a už vôbec nie o atlasoch mapujúcich medzinárodné robotnícke hnutie.
.v rukách blázna
Aj napriek tomu začnem ešte väčšou zvrátenosťou: Atlasom Zväzu sovietskych socialistických republík z roku 1928, ktorý nevydal nik iný ako Kartoizdavateľstvo NKVD. Keď som si ten atlas kupoval, predstavil som si, ako prišiel ten úchylný Berija do tlačiarne a prezeral si práve tento výtlačok. Upokojil som sa až doma, keď som zistil, že mäsiar bol koncom 20. rokov ešte stále v Gruzínsku a Komisariát riadil nejaký iný blázon.
Ale inak je to pekné dielko. Teda, najmä ak ho porovnáme so sovietskymi mapami po druhej svetovej vojne. Celý Zväz päť rokov po tom, ako prijal tento názov, pozostával len zo šiestich sovietskych socialistických republík: Ruskej federatívnej, Bieloruskej, Ukrajinskej, Zakaukazskej federatívnej, Turkménskej a Uzbeckej. Okrem autonómnych SSR a autonómnych oblastí ešte stále existovali aj niektoré gubernie. V obsiahlej textovej časti sa dá dočítať o miliónoch ton ocele, o postupe socializmu, ako aj o veľkej krádeži, ktorú na Sovietskom zväze spáchalo Poľsko, keď obsadilo Tarnopoľ a pripojilo západné Bielorusko, takže Minsk zostal len nejakých 30 kilometrov od hraníc.
.lebensraum
Príkladom inej zvrátenosti sú nemecké atlasy z 30. až 40. rokov. Taký Westermannov vreckový atlas sveta z roku 1934. Na mapách tohto atlasu má Nemecko dvoje hranice – jedny určené Versailleskou zmluvou (v atlase sa používa výhradne slovo diktát) a druhé, ktoré zachytávajú predvojnový stav. O tom, ktorým z nich by tvorcovia atlasu dávali prednosť, nie je pochýb. V knižke sa to len tak hmýri Nemcami, nemectvom, nemeckým jazykovým prostredím, rasami či úrodnosťou „ukradnutých“ území.
Z tohto pohľadu je rovnako zlý Sydow-
-Wagnersov Metodický školský atlas z roku 1940, teda z obdobia, keď síce ešte Alsasko a Lotrinsko patrili Francúzsku, ale Rakúsko už malo za sebou anšlus, Československo Mníchov a rozpad a Poľsko vojsko a rozdelenie medzi Hitlera a Stalina. Bez ohľadu na obsah treba povedať, že tí Nemci to s mapami vedeli. Napríklad v porovnaní s československým Zemepisným atlasom od Brunclíka a Macháta z roku 1937 sú nemecké atlasy precíznejšie a na zobrazenie zemského povrchu v žiadnom prípade nepoužívajú Mercatorovu valcovú sieť, na ktorej vyzerá Grónsko aspoň dvakrát väčšie ako Austrália.
(A keď sme už pri historických reminiscenciách, treba spomenúť aj fakt, že nemecké hranice z roku 1939 môžeme nájsť ešte aj v Autoatlase Nemecka a Európy firmy Shell z roku 1971!)
.naše Uhorsko
Kapitolou samou osebe sú historické atlasy. Z krajiny, ktorú navštívim, si často nejaký prinesiem, a nielen preto, aby som mal suvenír, ale najmä preto, lebo daná krajina je v ňom spracovaná najpodrobnejšie. (Ešteže na Slovensku som doma, netuším, čo by som si tu kúpil).
K pekným zväzkom patrí napríklad Gardinerov atlas anglickej histórie z roku 1905. Dozvedel som sa z neho, kde to vlastne tí Anglovia, Sasi, Juti a Dáni pôvodne žili, kde presne sa nachádzali tie stredoveké kráľovstvá, ako aj to, ako boli rozmiestnené vojská kráľa Karola I. a parlamentu, ktoré sa stretli v roku 1644 pri Marston Moor.
Ilustrovaný atlas poľských dejín z roku 2007 vyzerá trochu ako nárek za 17. storočím, keď Rzeczpospolita siahala až po Smolensk a Kyjev. Podobné je to aj so šesť rokov starým Atlasom Uhorska v stave k roku 1914, teda z čias, keď sme mali more, Pándorfalu (Parndorf) patril Zalitavsku a Kopčany ešte neboli súčasťou Petržalky. V tom atlase je všetko, čo na základný prehľad treba – rozdelenie podľa žúp i okresov, národnostné i náboženské rozloženie obyvateľstva, mapa železničných tratí a tabuľka základných údajov o jednotlivých župách. A okrem maďarského indexu obcí je tam aj register v chorvátčine, nemčine, rumunčine, srbčine, slovenčine, slovinčine a ukrajinčine.
.na cesty a k albumu
Ale dosť bolo nepoužiteľných vecí a pozrime sa na jednu rýdzo praktickú. Napriek tomu, že ho vydalo Selezione dal Reader´s Digest, je atlas Talianska z roku 1972 najkrajší autoatlas, aký vlastním. Za odcitovanie stoja už názvy kapitol: Tajomstvá šoférovania, Deti v aute, Anatómia automobilu, Nebezpečné situácie, Talianske diaľnice, Náročné prejazdy, Index obývaných miest, Cestné zákony, Dopravné značky, Zelená panoráma (listy, plody a tvary stromov), Panoráma architektúry, Prvá pomoc pre automobilistu, Praktické rady, Viacjazyčný slovník automobilistu. Treba niečo dodať?
Druhým šikovným zväzkom je Filatelistický atlas známkových krajín vydaný v Prahe v roku 1971. Svojou škaredosťou sa vyrovná azda len miniatúrnemu autoatlasu Ukrajiny a Moldavska z roku 1985, zato v ňom nájdeme niekoľko zaujímavých máp a textov. Napríklad informáciu, že v rokoch 1909 – 1914 používala ruská pošta na gréckom ostrove Athos ruské známky s pretlačou MONT – ATHOS, alebo že známky vydávala aj talianska enkláva Campione, ležiaca vnútri švajčiarskeho územia, či to, že ostrovy Jersey a Guernsey v Lamanšskom prielive sa v roku 1969 stali samostatnými známkovými krajinami.
.čo spadlo pod stôl
Na záver už len to, čo sa mi sem nezmestilo. V prvom rade Atlas hviezdnej oblohy. Vôbec som nespomenul ani atlasy dotýkajúce sa Československa či Slovenska. Nespomenul som nielen rozmermi (45 x 50 cm), ale ani obsahovo veľké diela Atlas Slovenskej socialistickej republiky z roku 1980 ani Etnografický atlas Slovenska z roku 1990. Bolo by hriechom nespomenúť dva roky starý a výnimočný Atlas obyvateľstva Slovenska.
Miesto nezostalo ani na kritiku deväť rokov starého Vojenského atlasu sveta, ktorý je síce pekný, ale v podstate len „apdejtovaný“ Československý vojenský atlas z roku 1965. Nenapísal som ani o najnovšom prírastku – atlase U. S. Place Mats, ktorý, hoci vyrobený v Číne, zachytáva USA v roku 1895.
Ale azda už bolo toho cestovania po stránkach atlasov dosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.