Čo znamená jeden rok v živote národa? Môže to byť kvapka i záplava. Keď sa povie „šesťdesiatyôsmy“, už navždy to bude mať príchuť ruskej okupácie, poníženia a zahanbenia. Ale aj v ten rok sa žilo, čítali knihy, písali knihy, vydávali knihy... Bol to intenzívny rok. Potlačované túžby sa vyvalili na povrch a energia, ktorá sa objavila, bola nesmierna.
Urobil som inventúru kníh, ktoré majú vročenie 1968 a zistil som, že v tom roku vyšlo najmenej 20 diel, ktoré pretrvali dodnes a stali sa trvalou hodnotou našej literatúry. Nie som si istý, či aj tento rok, rok 2008, s oveľa priaznivejšími podmienkami a slobodou vyjadrovania, prinesie dvadsať skvelých titulov.
.skvelí bratia Robinzoni
Pre deti a mládež vyšli dve knihy, ktoré sa vymykali dobovému priemeru. Už vtedy etablovaná, populárna a takmer kultová autorka Jaroslava Blažková vydala skvelú prózu pre staršie deti Môj skvelý brat Robinzon. Šťastne v nej spojila dobový slang a videnie vtedajšej mladej generácie s nenásilným pátosom. Čo bolo výchovné, šťastne schovala pod vrstvu humoru, rebelantstva a šťavnatého vyjadrovania. Iba 31-ročný Tomáš Janovic napísal (v kongeniálnom partnerstve s karikaturistom Mariánom Vanekom) knižku moderných rozprávok (Ne)ukradni tri vajcia. Slovník slovenských spisovateľov síce píše, že „na úkor detského adresáta“, ale ja si to vonkoncom nemyslím. Napokon, kde je napísané, že knihy pre deti nemôžu byť náročnejšie, netradičné a kúsok nad vekovou hranicou?
.obrazotvorná lúka
Poézia bola v roku 1968 hotovou „obrazotvornou lúkou“, ako znie názov zbierky básní Jána Šimonoviča. Kraľovala v nej Trnavská skupina s jej bohatou metaforikou, ale aj autori mimo tohto zoskupenia boli nesmierne zaujímaví. Dvadsaťštyriročný Peter Gregor so svojím debutom Potreba visieť síce zlízol od kritiky poriadny výprask, ale jeho revolta rezonovala medzi „beatnickou“ mládežou. Ján Štrasser vydal debut Odriekanie, ktorého sa síce potom odriekol, ale už v tejto knižke si ustanovil základ citlivej práce s frazeológiou. Ivan Laučík vydal prvú zbierku Osamelých bežcov Pohyblivý v pohyblivom, ktorá dodnes neprestala vyžarovať intenzívnu energiu slovnej imaginácie. Jánovi Ondrušovi sa dokonca podarilo vydať dve knihy: Posunok s kvetom a V stave žlče. Aj po štyridsiatich rokoch sú tieto knihy erbovými básnickými zbierkami nielen slovenskej, ale aj európskej lyriky. Milan Rúfus vydal malú knižočku Zvony, ktorú viacerí pokladáme za najsilnejšie Rúfusovo dielo. Fialovočervené robustné ilustrácie Milana Laluhu dodávali tejto knižke vreckového formátu zvláštnu charizmu. Vlastimil Kovalčík vydal básnickú trojskladbu Médium, tak trochu zabudnutú a dodnes nedocenenú. Ján Kostra, nalomený po socialistických dielach typu Na Stalina sa posledný raz nadýchol v zbierke básní Len raz, ktorú napríklad Valér Mikula pokladá za jednu z najzrelších kníh slovenskej poézie.
.soirée u Godota
Súčasťou literatúry je dramatika, aj keď k tvorbe Lasicu a Satinského tento termín akosi nepasuje. Dňa 17. februára 1968 mala premiéru ich divadelná skladačka Soirée a v tom istom roku vyšli knižne ich scénky pod názvom Nečakanie na Godota. Humor L+S je dieťaťom šesťdesiatych rokov a svedectvom o tom, že je najnebezpečnejším nepriateľom každej diktatúry. Dvojica slnečných klaunov na svoju hereckú i ľudskú rehabilitáciu naozaj načakala – ako na Godota. Vo vážnej dramatike patrí rok 1968 Leopoldovi Laholovi, ktorého drámy Škvrny na slnku a Inferno vyšli práve v tomto roku.
.alchýmia zázračného
Hoci búrlivá doba žičila politike, politikárčeniu a publicistike, mnohé ostalo pochované v časopisoch ako služba dňu. Literárna veda, história a esejistika zostala zaznamenaná iba v niekoľkých tituloch. Zaujímavé memoáre Jána Smreka vyšli pod názvom Poézia, moja láska. Esejistika Milana Rúfusa pod názvom Človek, čas, tvorba sa stretla naozaj s čitateľským záujmom a stala sa doslova menším bestsellerom. Za najcennejšiu knihu toho roka, ktorú si občas čítavam dodnes, však pokladám Antidialógy Júliusa Vanoviča. Boli to rozhovory erudovaného znalca a kritika slovenskej literatúry s jej poprednými protagonistami. Neviem, neviem, či sa slovenská publicistika od čias tejto knihy zmohla na podobné intelektuálne a morálne vzopätie. Je smutné, že táto kniha nikomu nechýba a že nevyšla v reedícii. Otázky Júliusa Vanoviča boli nielen kvalifikované, ale v niektorých prípadoch boli dokonca hodnotnejšie ako odpovede ich adresátov. Takisto zabudnutou sa stala kniha Bohuša Kováča, ktorá mala priliehavý názov Alchýmia zázračného, veď sa zaoberala v tom čase málo reflektovanou tematikou surrealizmu.
.uhorský rok ´68
Erbovým žánrom každej literatúry býva próza. Zvláštne, že rok 1968 žičil najmä kratším útvarom, novelám a poviedkam. Z románov vyšla vlastne iba próza Ladislava Mňačka Ako chutí moc. Bol to čestný pokus o vyrovnanie sa nielen s obdobím stalinizmu, ale aj s autorovým nadšenectvom pre vec socializmu. Na oveľa inteligentnejšej úrovni sa s diktatúrou vyrovnáva Ján Lenčo vo svojej persifláži Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov, ktorá vyšla v edícii Mladá tvorba vydavateľstva Smena. V tej istej edícii vyšli aj knihy Rudolfa Slobodu Uhorský rok a Tieňohry Milana Šútovca. Obe majú spoločnú chuť po experimente. No zatiaľ čo sa Slobodove „rozprávky“ stali súčasťou nielen autorovej bibliografie, ale aj ťažiskovým dielom modernej slovenskej prózy, Šútovcova pozoruhodná kniha ostala v nemilosti tuším aj u samého autora. Konkurenčná edícia prózy Živý prúd vydavateľstva Slovenský spisovateľ priniesla pozoruhodnú zbierku noviel Povetrie Vincenta Šikulu. Šikula bol už v tom čase hviezdou slovenskej literatúry. V tejto kolekcii próz sa posunul od malebného lyrizovania k hlbšiemu prozatérskemu výrazu, ktorý korešpondoval s výdobytkami vtedajšej svetovej prózy.
.okultizmus a obludizmus
V tej istej edícii vyšla aj kniha Pavla Hrúza Okultizmus. Bola to po jeho debute Dokumenty o výhľadoch jeho druhá kniha. Jej autor mal v čase vyjdenia iba 27 rokov a roku 1968 bol redaktorom martinského dvojtýždenníka Matičné čítanie. (V tom čase to bol, iste aj zásluhou Pavla Hrúza, priam avantgardný, rebelantský, priekopnícky, experimentujúci časopis, hocako sa to dnes zdá v súvislosti s tým, čo vystrája naša Matica, neuveriteľné!) Beriem dnes do rúk túto pomerne obsiahlu knihu s pietou, ktorú vo mne vyvolala správa o odchode Pavla Hrúza. Zdanlivo ide o samostatných 14 próz, ktoré sú však umne pospájané do vyššieho celku, takže môžeme hovoriť o akomsi románe vo fragmentoch. Každú poviedku uvádza typografické motto. Jedno je vo forme cestovného poriadku, iné hracích kariet, ďalšie je zdravotnou inštruktážou či matematickým vzorcom. Už aj z takéhoto vonkajšieho hľadiska je zrejmé, že Pavel Hrúz bol jedným z priekopníkom postmoderného spôsobu písania, keď ešte o ňom nechyroval svet. Lakonický, drakonický autorov štýl nejde po povrchu, ale do hĺbky. Neornamentalizuje, lacno sa neobtiera o politikum, ale všíma si hlbšie (pre)javy kultizmu a obludizmu svojej doby. Vníma a citlivo zaznamenáva, ako sa obludárium režimu zahrýza pod kožu, do vyjadrovania či zvykoslovia obyvateľov. Hrúz je skeptik, vie, že od ľudstva nemožno čakať nijaké mimoriadne ušľachtilosti. Svoje postavy neodcudzuje, nepranieruje, ako to bolo vtedy módou. Nemoralizuje. Pred pátosom uteká k irónii – a teraz hovorím už aj o celom jeho diele, ktoré sa jeho smrťou uzavrelo. Pavel Hrúz bol jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorí pred publikovaním v normalizátorskom režime dal prednosť mlčaniu. Išiel – metaforicky – na úsporný režim. To, čo nestihol napísať a vydať, publikoval vlastným životom. A v tom je jeho gesto až nepríjemne archaické, lebo trvá na hodnotách, ktoré sú nemoderné, ale o to trvácnejšie.
Urobil som inventúru kníh, ktoré majú vročenie 1968 a zistil som, že v tom roku vyšlo najmenej 20 diel, ktoré pretrvali dodnes a stali sa trvalou hodnotou našej literatúry. Nie som si istý, či aj tento rok, rok 2008, s oveľa priaznivejšími podmienkami a slobodou vyjadrovania, prinesie dvadsať skvelých titulov.
.skvelí bratia Robinzoni
Pre deti a mládež vyšli dve knihy, ktoré sa vymykali dobovému priemeru. Už vtedy etablovaná, populárna a takmer kultová autorka Jaroslava Blažková vydala skvelú prózu pre staršie deti Môj skvelý brat Robinzon. Šťastne v nej spojila dobový slang a videnie vtedajšej mladej generácie s nenásilným pátosom. Čo bolo výchovné, šťastne schovala pod vrstvu humoru, rebelantstva a šťavnatého vyjadrovania. Iba 31-ročný Tomáš Janovic napísal (v kongeniálnom partnerstve s karikaturistom Mariánom Vanekom) knižku moderných rozprávok (Ne)ukradni tri vajcia. Slovník slovenských spisovateľov síce píše, že „na úkor detského adresáta“, ale ja si to vonkoncom nemyslím. Napokon, kde je napísané, že knihy pre deti nemôžu byť náročnejšie, netradičné a kúsok nad vekovou hranicou?
.obrazotvorná lúka
Poézia bola v roku 1968 hotovou „obrazotvornou lúkou“, ako znie názov zbierky básní Jána Šimonoviča. Kraľovala v nej Trnavská skupina s jej bohatou metaforikou, ale aj autori mimo tohto zoskupenia boli nesmierne zaujímaví. Dvadsaťštyriročný Peter Gregor so svojím debutom Potreba visieť síce zlízol od kritiky poriadny výprask, ale jeho revolta rezonovala medzi „beatnickou“ mládežou. Ján Štrasser vydal debut Odriekanie, ktorého sa síce potom odriekol, ale už v tejto knižke si ustanovil základ citlivej práce s frazeológiou. Ivan Laučík vydal prvú zbierku Osamelých bežcov Pohyblivý v pohyblivom, ktorá dodnes neprestala vyžarovať intenzívnu energiu slovnej imaginácie. Jánovi Ondrušovi sa dokonca podarilo vydať dve knihy: Posunok s kvetom a V stave žlče. Aj po štyridsiatich rokoch sú tieto knihy erbovými básnickými zbierkami nielen slovenskej, ale aj európskej lyriky. Milan Rúfus vydal malú knižočku Zvony, ktorú viacerí pokladáme za najsilnejšie Rúfusovo dielo. Fialovočervené robustné ilustrácie Milana Laluhu dodávali tejto knižke vreckového formátu zvláštnu charizmu. Vlastimil Kovalčík vydal básnickú trojskladbu Médium, tak trochu zabudnutú a dodnes nedocenenú. Ján Kostra, nalomený po socialistických dielach typu Na Stalina sa posledný raz nadýchol v zbierke básní Len raz, ktorú napríklad Valér Mikula pokladá za jednu z najzrelších kníh slovenskej poézie.
.soirée u Godota
Súčasťou literatúry je dramatika, aj keď k tvorbe Lasicu a Satinského tento termín akosi nepasuje. Dňa 17. februára 1968 mala premiéru ich divadelná skladačka Soirée a v tom istom roku vyšli knižne ich scénky pod názvom Nečakanie na Godota. Humor L+S je dieťaťom šesťdesiatych rokov a svedectvom o tom, že je najnebezpečnejším nepriateľom každej diktatúry. Dvojica slnečných klaunov na svoju hereckú i ľudskú rehabilitáciu naozaj načakala – ako na Godota. Vo vážnej dramatike patrí rok 1968 Leopoldovi Laholovi, ktorého drámy Škvrny na slnku a Inferno vyšli práve v tomto roku.
.alchýmia zázračného
Hoci búrlivá doba žičila politike, politikárčeniu a publicistike, mnohé ostalo pochované v časopisoch ako služba dňu. Literárna veda, história a esejistika zostala zaznamenaná iba v niekoľkých tituloch. Zaujímavé memoáre Jána Smreka vyšli pod názvom Poézia, moja láska. Esejistika Milana Rúfusa pod názvom Človek, čas, tvorba sa stretla naozaj s čitateľským záujmom a stala sa doslova menším bestsellerom. Za najcennejšiu knihu toho roka, ktorú si občas čítavam dodnes, však pokladám Antidialógy Júliusa Vanoviča. Boli to rozhovory erudovaného znalca a kritika slovenskej literatúry s jej poprednými protagonistami. Neviem, neviem, či sa slovenská publicistika od čias tejto knihy zmohla na podobné intelektuálne a morálne vzopätie. Je smutné, že táto kniha nikomu nechýba a že nevyšla v reedícii. Otázky Júliusa Vanoviča boli nielen kvalifikované, ale v niektorých prípadoch boli dokonca hodnotnejšie ako odpovede ich adresátov. Takisto zabudnutou sa stala kniha Bohuša Kováča, ktorá mala priliehavý názov Alchýmia zázračného, veď sa zaoberala v tom čase málo reflektovanou tematikou surrealizmu.
.uhorský rok ´68
Erbovým žánrom každej literatúry býva próza. Zvláštne, že rok 1968 žičil najmä kratším útvarom, novelám a poviedkam. Z románov vyšla vlastne iba próza Ladislava Mňačka Ako chutí moc. Bol to čestný pokus o vyrovnanie sa nielen s obdobím stalinizmu, ale aj s autorovým nadšenectvom pre vec socializmu. Na oveľa inteligentnejšej úrovni sa s diktatúrou vyrovnáva Ján Lenčo vo svojej persifláži Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov, ktorá vyšla v edícii Mladá tvorba vydavateľstva Smena. V tej istej edícii vyšli aj knihy Rudolfa Slobodu Uhorský rok a Tieňohry Milana Šútovca. Obe majú spoločnú chuť po experimente. No zatiaľ čo sa Slobodove „rozprávky“ stali súčasťou nielen autorovej bibliografie, ale aj ťažiskovým dielom modernej slovenskej prózy, Šútovcova pozoruhodná kniha ostala v nemilosti tuším aj u samého autora. Konkurenčná edícia prózy Živý prúd vydavateľstva Slovenský spisovateľ priniesla pozoruhodnú zbierku noviel Povetrie Vincenta Šikulu. Šikula bol už v tom čase hviezdou slovenskej literatúry. V tejto kolekcii próz sa posunul od malebného lyrizovania k hlbšiemu prozatérskemu výrazu, ktorý korešpondoval s výdobytkami vtedajšej svetovej prózy.
.okultizmus a obludizmus
V tej istej edícii vyšla aj kniha Pavla Hrúza Okultizmus. Bola to po jeho debute Dokumenty o výhľadoch jeho druhá kniha. Jej autor mal v čase vyjdenia iba 27 rokov a roku 1968 bol redaktorom martinského dvojtýždenníka Matičné čítanie. (V tom čase to bol, iste aj zásluhou Pavla Hrúza, priam avantgardný, rebelantský, priekopnícky, experimentujúci časopis, hocako sa to dnes zdá v súvislosti s tým, čo vystrája naša Matica, neuveriteľné!) Beriem dnes do rúk túto pomerne obsiahlu knihu s pietou, ktorú vo mne vyvolala správa o odchode Pavla Hrúza. Zdanlivo ide o samostatných 14 próz, ktoré sú však umne pospájané do vyššieho celku, takže môžeme hovoriť o akomsi románe vo fragmentoch. Každú poviedku uvádza typografické motto. Jedno je vo forme cestovného poriadku, iné hracích kariet, ďalšie je zdravotnou inštruktážou či matematickým vzorcom. Už aj z takéhoto vonkajšieho hľadiska je zrejmé, že Pavel Hrúz bol jedným z priekopníkom postmoderného spôsobu písania, keď ešte o ňom nechyroval svet. Lakonický, drakonický autorov štýl nejde po povrchu, ale do hĺbky. Neornamentalizuje, lacno sa neobtiera o politikum, ale všíma si hlbšie (pre)javy kultizmu a obludizmu svojej doby. Vníma a citlivo zaznamenáva, ako sa obludárium režimu zahrýza pod kožu, do vyjadrovania či zvykoslovia obyvateľov. Hrúz je skeptik, vie, že od ľudstva nemožno čakať nijaké mimoriadne ušľachtilosti. Svoje postavy neodcudzuje, nepranieruje, ako to bolo vtedy módou. Nemoralizuje. Pred pátosom uteká k irónii – a teraz hovorím už aj o celom jeho diele, ktoré sa jeho smrťou uzavrelo. Pavel Hrúz bol jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorí pred publikovaním v normalizátorskom režime dal prednosť mlčaniu. Išiel – metaforicky – na úsporný režim. To, čo nestihol napísať a vydať, publikoval vlastným životom. A v tom je jeho gesto až nepríjemne archaické, lebo trvá na hodnotách, ktoré sú nemoderné, ale o to trvácnejšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.