Ak sa vám páči etno štýl, ale ešte ste nedospeli do toho štádia, že by ste si dobrovoľne obliekali kroj či zavesili na stenu papuánsku masku, skúste začať niečím pekným, užitočným a domácim - napríklad výrobkom ľudového remeselníka.
Termín ľudová alebo domácka výroba či ľudové remeslá je široký pojem, ktorým sa označuje zhotovovanie rozličných predmetov remeselníkom (nemusí to byť automaticky vyučený remeselník, ale jednoducho zručný človek) ako hlavný alebo vedľajší zdroj obživy. Výrobky môžu byť z rôznych materiálov - dreva, hliny, kovu, prútia či textilu a ich sortiment je veľmi široký - od užitočných vecí, ako sú lyžice, varechy, lopatky, črpáky, nože, klobúky, opasky, koberce, zvonce, koše, košele, hudobné nástroje, až po ozdobné predmety - čipky, výšivky, šperky, kraslice, medovníky, hračky atď. Samozrejme, že aj užitočné predmety môžu byť krásne a tie krásne užitočné...
Hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že takéto veci patria do depozitára múzea, prípadne do múzea v prírode, ľudová výroba dodnes žije a živí ju okrem iného aj stále sa zvyšujúci turistický ruch. Je oveľa pravdepodobnejšie, že náš turista si z Mexika prinesie domov pončo s tradičným vzorom než figúrku Batmana, ktorú môže zohnať kdekoľvek inde na svete. To isté platí aj o návštevníkoch Slovenska - určite ich viac potešíte tradičnou keramikou ako nejakým globálne vyzerajúcim výrobkom, ktorý mohol zliezť z výrobného pásu rovnako dobre u nás ako v Thajsku. Kým sa však tieto veci dostanú do predajne so suvenírmi alebo aspoň do stánku na Radvanskom jarmoku, niekto ich najprv musí vlastnými rukami vyrobiť. A takých ľudí je u nás, našťastie, ešte stále dosť...
.tradícia a inovácia
Tradície ľudových remesiel stoja jednou nohou v stredovekej mestskej cechovej a manufaktúrnej remeselníckej výrobe a druhou v roľníckej samostatnosti. Šikovný gazda alebo gazdiná nehliveli ani v zime, keď na poli nebolo roboty, ale pustili sa napríklad do opravy a výroby nejakého náradia. Ak toho urobili viacej ako potrebovali a výrobok bol primeranej kvality, mohli s ním začať obchodovať a privyrobiť si. Takíto domáci výrobcovia z rozličných odvetví sa začali koncom 19. storočia združovať do spolkov a výrobných družstiev. Najčastejšie uvádzaným príkladom je spolok Izabella, ktorý vznikol v roku 1895 v Bratislave na popud arcikňažnej Izabelly Habsburskej. Spolok využíval hlavne nápady Márie Hollósyovej z Cífera, ktorá bola v tom čase už uznávanou čipkárkou - jej práce sa dostali až na cisársky dvor.
Výšivkárske dielne Izabelly boli v Cíferi, Zavare, Dolnom Lopašove, Budmericiach i v ďalších obciach západného Slovenska, kde šikovné ženičky zdobili textílie pre uhorskú šľachtu. Po roku 1918 uhorská i rakúska šľachta odišla z Československa a podobné spolky dostali írečitejšie mená, ako Detva či Lipa. Potom prišlo obdobie centralizácie. V roku 1945 bolo založené Ústředí lidové umělecké výroby v Prahe s pobočkou v Bratislave. To sa spočiatku nachádzalo pod kuratelou ministerstva vnútra, neskôr ministerstva miestneho hospodárstva. Od roku 1954 sa už volá Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) a podľa zákona SNR č. 4/58 Zb. patrí až dodnes pod ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako jeho príspevková organizácia, ktorá má za úlohu ochraňovať a propagovať ľudové remeslá ako súčasť kultúrneho dedičstva.
Úlohou ÚĽUV-u je nielen zastrešovať jednotlivých výrobcov (aj keď, pravda, existujú aj nezastrešení) a do istej miery sa starať o odbyt ich výrobkov, napríklad v predajných galériách v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove, Bardejove, Tatranskej Lomnici a Trnave. ÚĽUV organizuje aj tvorivé remeselnícke dielne pre širokú verejnosť a odborne pomáha svojim remeselníkom. Známa je historka o úspešnej inovácii výrobkov z kukuričného šúpolia. Ženy na južnom Slovensku vyrábali do polovice 20. storočia z tohto materiálu hlavne košíky a papuče. V roku 1957 prišla profesionálna výtvarníčka Kamila Rauchová na nápad vyrobiť zo šúpolia bábiky, ktoré môžu slúžiť zároveň ako suvenír i detská hračka. Výroba sa preorientovala na tento produkt, ktorý je dodnes žiadaný a obľúbený. Nuž, ako sa vraví, každá tradícia raz bola inováciou - aj prvú drevenú lyžicu alebo nejakú vzorku na keramike musel najprv niekto vymyslieť - akurát že mená týchto ľudových výrobcov a výtvarníkov sa nám nezachovali, zostal po nich len ich vynález.
Tradičné motívy často radi využívali nielen slovenskí výtvarníci (Benka, Galanda, Fulla, Kompánek a ďalší), ale napríklad aj dizajnéri. Akurát že pseudoľudové potlače na obliečkach z Bavlnárskych závodov Vladimíra Iľjiča Lenina vystriedali v 21. storočí práce mladých výtvarníkov, ktorí sa dívajú na tradície bez zbytočnej bázne a pátosu a nechávajú sa nimi len do rôznej miery inšpirovať. Ich tvorbu môžete od roku 2000 vídavať v Dizajn štúdiu ÚĽUV-u na Dobrovičovej ulici v Bratislave. Vystavujú práce úžitkového charakteru (nábytok, bytové doplnky, odev, šperky či odevné doplnky), ale aj objekty, sochy a plastiky. V niektorých prípadoch sa stane, že mladý inovátor sa "prepracuje" aj na pulty úľuvovských predajní.
.drôtom do oka
Jedným z takýchto priekopníkov je i drotár Slavo Pecúch zo Starej Ľubovne, ktorý sa dostal k tomuto remeslu veľmi kurióznym spôsobom - koncom deväťdesiatych rokov absolvoval rekvalifikačný kurz pre nezamestnaných organizovaný úradom práce. Dnes sú jeho drôtené šperky a rôzne objekty vyhľadávanými výrobkami a okrem výkladu ÚĽUV-u ich vystavoval aj vo viacerých európskych krajinách, napríklad vo Fínsku, Francúzsku a Portugalsku. Pecúchovou špecialitou sú objekty kónických, ako ich sám autor nazýva, "vyšikmených" tvarov, ktoré nemajú centrum presne v strede. Využíva síce klasickú drotársku techniku, ale používa ju iným spôsobom a na iné účely ako v tradičnom drotárstve. "Ten špirálový úplet, ktorý používam, používali drotári aj kedysi. Ja som ho zhustil a zbavil som sa čipiek, pretože ma zaujímala hlavne práca s tvarom," hovorí Slavo. Hoci spočiatku sa musel naučiť tradičné techniky a robiť veci vyskúšané celými generáciami drotárov, neskôr ho už nebavilo robiť stále to isté a vydal sa na vlastnú cestu. Slavo radšej robí ako rozpráva a hoci začal študovať dizajn na Vysokej škole múzických umení, školu nakoniec nedokončil, sklamaný z jej teoretickej orientácie: "Dvanásť hodín matematiky a dve hodiny ateliéru - to jednoducho nebolo ono... Nie preto som tam išiel," dodáva Pecúch. Dnes má svoju živnosť, ktorá ho "s odretými ušami" uživí, pracuje vo vlastnej izbe v Starej Ľubovni a nikto mu nehovorí do toho, ktorým smerom má ohýbať drôt. Hoci, pravda, už robil aj niektoré veci na objednávku, napríklad drôtené hojdacie kreslo alebo špeciálne obaly na LP-platne.
Slavo a jemu podobní majú na čo nadväzovať. Drotárstvo má na Slovensku niekoľkostoročnú tradíciu. V čase najväčšieho rozmachu na konci 19. storočia bolo u nás viac ako 150 drotárskych obcí (hlavne na Kysuciach, v okolí Trenčína, ale aj na Spiši, Šariši či pri Nitre) a drôt ohýbalo podľa rôznych odhadov od 5 000 do 10 000 ľudí. Boli medzi nimi nielen podomoví opravári hrncov, ale aj veľkopodnikatelia, ktorí zakladali dielne v cudzine, napríklad v Poľsku, Rusku, Maďarsku, Juhoslávii či v Nemecku, Francúzsku a USA, kde ich zamestnanci vyrábali drôtené koše, pasce na myši, vešiaky či dokonca samovary. V medzivojnovom období začalo toto remeslo postupne miznúť a bolo by skončilo už len v múzeu (reprezentatívnu vzorku drotárskych výrobkov uchováva Považské múzeum v Budatínskom zámku), keby nebolo pár desiatok nadšencov, ktorí s drôtom robia aj v 21. storočí. Drotári z Dlhého Poľa pri Žiline, ako sú Juraj Šerík a Róbert Hozák, nadväzujú vo svojej práci priamo na tradíciu svojich predkov i na tradičnú techniku vypletania, ktorá v podstate kopíruje prácu košikárov s vŕbovým prútím. Ďalší, ktorí objavili čaro drôtu, sú výtvarní umelci či dizajnéri (Ladislav Jurovatý, Zuzana Rudavská, Remígia Biskupská a ďalší), používajúci tradičné i inovované techniky. Súčasní drotári majú dokonca aj vlastné internetové stránky - napríklad www.drotaria.sk, či www.dratenik.cz.
Na internete môžete vidieť nielen tvorbu drotárov, ale vďaka Virtuálnej galérii ľudovej umeleckej výroby, ktorá je súčasťou stránky www.uluv.sk, sa dostanete aj k informáciám o majstroch rôznych iných remesiel, ich sortimente, používanom materiáli či odbornom vzdelaní. Sú medzi nimi nielen školení alebo vyučení výtvarníci a remeselníci, ale často aj samoukovia, prípadne ľudia, ktorí zmenili pôvodné povolanie a zistili, že ich viac uspokojuje stružlikanie z dreva alebo výroba podkov. Práve takýchto nadšencov a ich výrobky môžete uvidieť v posledný augustový a prvý septembrový deň počas podujatia Dni majstrov v priestoroch Bratislavského hradu.
Termín ľudová alebo domácka výroba či ľudové remeslá je široký pojem, ktorým sa označuje zhotovovanie rozličných predmetov remeselníkom (nemusí to byť automaticky vyučený remeselník, ale jednoducho zručný človek) ako hlavný alebo vedľajší zdroj obživy. Výrobky môžu byť z rôznych materiálov - dreva, hliny, kovu, prútia či textilu a ich sortiment je veľmi široký - od užitočných vecí, ako sú lyžice, varechy, lopatky, črpáky, nože, klobúky, opasky, koberce, zvonce, koše, košele, hudobné nástroje, až po ozdobné predmety - čipky, výšivky, šperky, kraslice, medovníky, hračky atď. Samozrejme, že aj užitočné predmety môžu byť krásne a tie krásne užitočné...
Hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že takéto veci patria do depozitára múzea, prípadne do múzea v prírode, ľudová výroba dodnes žije a živí ju okrem iného aj stále sa zvyšujúci turistický ruch. Je oveľa pravdepodobnejšie, že náš turista si z Mexika prinesie domov pončo s tradičným vzorom než figúrku Batmana, ktorú môže zohnať kdekoľvek inde na svete. To isté platí aj o návštevníkoch Slovenska - určite ich viac potešíte tradičnou keramikou ako nejakým globálne vyzerajúcim výrobkom, ktorý mohol zliezť z výrobného pásu rovnako dobre u nás ako v Thajsku. Kým sa však tieto veci dostanú do predajne so suvenírmi alebo aspoň do stánku na Radvanskom jarmoku, niekto ich najprv musí vlastnými rukami vyrobiť. A takých ľudí je u nás, našťastie, ešte stále dosť...
.tradícia a inovácia
Tradície ľudových remesiel stoja jednou nohou v stredovekej mestskej cechovej a manufaktúrnej remeselníckej výrobe a druhou v roľníckej samostatnosti. Šikovný gazda alebo gazdiná nehliveli ani v zime, keď na poli nebolo roboty, ale pustili sa napríklad do opravy a výroby nejakého náradia. Ak toho urobili viacej ako potrebovali a výrobok bol primeranej kvality, mohli s ním začať obchodovať a privyrobiť si. Takíto domáci výrobcovia z rozličných odvetví sa začali koncom 19. storočia združovať do spolkov a výrobných družstiev. Najčastejšie uvádzaným príkladom je spolok Izabella, ktorý vznikol v roku 1895 v Bratislave na popud arcikňažnej Izabelly Habsburskej. Spolok využíval hlavne nápady Márie Hollósyovej z Cífera, ktorá bola v tom čase už uznávanou čipkárkou - jej práce sa dostali až na cisársky dvor.
Výšivkárske dielne Izabelly boli v Cíferi, Zavare, Dolnom Lopašove, Budmericiach i v ďalších obciach západného Slovenska, kde šikovné ženičky zdobili textílie pre uhorskú šľachtu. Po roku 1918 uhorská i rakúska šľachta odišla z Československa a podobné spolky dostali írečitejšie mená, ako Detva či Lipa. Potom prišlo obdobie centralizácie. V roku 1945 bolo založené Ústředí lidové umělecké výroby v Prahe s pobočkou v Bratislave. To sa spočiatku nachádzalo pod kuratelou ministerstva vnútra, neskôr ministerstva miestneho hospodárstva. Od roku 1954 sa už volá Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) a podľa zákona SNR č. 4/58 Zb. patrí až dodnes pod ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako jeho príspevková organizácia, ktorá má za úlohu ochraňovať a propagovať ľudové remeslá ako súčasť kultúrneho dedičstva.
Úlohou ÚĽUV-u je nielen zastrešovať jednotlivých výrobcov (aj keď, pravda, existujú aj nezastrešení) a do istej miery sa starať o odbyt ich výrobkov, napríklad v predajných galériách v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove, Bardejove, Tatranskej Lomnici a Trnave. ÚĽUV organizuje aj tvorivé remeselnícke dielne pre širokú verejnosť a odborne pomáha svojim remeselníkom. Známa je historka o úspešnej inovácii výrobkov z kukuričného šúpolia. Ženy na južnom Slovensku vyrábali do polovice 20. storočia z tohto materiálu hlavne košíky a papuče. V roku 1957 prišla profesionálna výtvarníčka Kamila Rauchová na nápad vyrobiť zo šúpolia bábiky, ktoré môžu slúžiť zároveň ako suvenír i detská hračka. Výroba sa preorientovala na tento produkt, ktorý je dodnes žiadaný a obľúbený. Nuž, ako sa vraví, každá tradícia raz bola inováciou - aj prvú drevenú lyžicu alebo nejakú vzorku na keramike musel najprv niekto vymyslieť - akurát že mená týchto ľudových výrobcov a výtvarníkov sa nám nezachovali, zostal po nich len ich vynález.
Tradičné motívy často radi využívali nielen slovenskí výtvarníci (Benka, Galanda, Fulla, Kompánek a ďalší), ale napríklad aj dizajnéri. Akurát že pseudoľudové potlače na obliečkach z Bavlnárskych závodov Vladimíra Iľjiča Lenina vystriedali v 21. storočí práce mladých výtvarníkov, ktorí sa dívajú na tradície bez zbytočnej bázne a pátosu a nechávajú sa nimi len do rôznej miery inšpirovať. Ich tvorbu môžete od roku 2000 vídavať v Dizajn štúdiu ÚĽUV-u na Dobrovičovej ulici v Bratislave. Vystavujú práce úžitkového charakteru (nábytok, bytové doplnky, odev, šperky či odevné doplnky), ale aj objekty, sochy a plastiky. V niektorých prípadoch sa stane, že mladý inovátor sa "prepracuje" aj na pulty úľuvovských predajní.
.drôtom do oka
Jedným z takýchto priekopníkov je i drotár Slavo Pecúch zo Starej Ľubovne, ktorý sa dostal k tomuto remeslu veľmi kurióznym spôsobom - koncom deväťdesiatych rokov absolvoval rekvalifikačný kurz pre nezamestnaných organizovaný úradom práce. Dnes sú jeho drôtené šperky a rôzne objekty vyhľadávanými výrobkami a okrem výkladu ÚĽUV-u ich vystavoval aj vo viacerých európskych krajinách, napríklad vo Fínsku, Francúzsku a Portugalsku. Pecúchovou špecialitou sú objekty kónických, ako ich sám autor nazýva, "vyšikmených" tvarov, ktoré nemajú centrum presne v strede. Využíva síce klasickú drotársku techniku, ale používa ju iným spôsobom a na iné účely ako v tradičnom drotárstve. "Ten špirálový úplet, ktorý používam, používali drotári aj kedysi. Ja som ho zhustil a zbavil som sa čipiek, pretože ma zaujímala hlavne práca s tvarom," hovorí Slavo. Hoci spočiatku sa musel naučiť tradičné techniky a robiť veci vyskúšané celými generáciami drotárov, neskôr ho už nebavilo robiť stále to isté a vydal sa na vlastnú cestu. Slavo radšej robí ako rozpráva a hoci začal študovať dizajn na Vysokej škole múzických umení, školu nakoniec nedokončil, sklamaný z jej teoretickej orientácie: "Dvanásť hodín matematiky a dve hodiny ateliéru - to jednoducho nebolo ono... Nie preto som tam išiel," dodáva Pecúch. Dnes má svoju živnosť, ktorá ho "s odretými ušami" uživí, pracuje vo vlastnej izbe v Starej Ľubovni a nikto mu nehovorí do toho, ktorým smerom má ohýbať drôt. Hoci, pravda, už robil aj niektoré veci na objednávku, napríklad drôtené hojdacie kreslo alebo špeciálne obaly na LP-platne.
Slavo a jemu podobní majú na čo nadväzovať. Drotárstvo má na Slovensku niekoľkostoročnú tradíciu. V čase najväčšieho rozmachu na konci 19. storočia bolo u nás viac ako 150 drotárskych obcí (hlavne na Kysuciach, v okolí Trenčína, ale aj na Spiši, Šariši či pri Nitre) a drôt ohýbalo podľa rôznych odhadov od 5 000 do 10 000 ľudí. Boli medzi nimi nielen podomoví opravári hrncov, ale aj veľkopodnikatelia, ktorí zakladali dielne v cudzine, napríklad v Poľsku, Rusku, Maďarsku, Juhoslávii či v Nemecku, Francúzsku a USA, kde ich zamestnanci vyrábali drôtené koše, pasce na myši, vešiaky či dokonca samovary. V medzivojnovom období začalo toto remeslo postupne miznúť a bolo by skončilo už len v múzeu (reprezentatívnu vzorku drotárskych výrobkov uchováva Považské múzeum v Budatínskom zámku), keby nebolo pár desiatok nadšencov, ktorí s drôtom robia aj v 21. storočí. Drotári z Dlhého Poľa pri Žiline, ako sú Juraj Šerík a Róbert Hozák, nadväzujú vo svojej práci priamo na tradíciu svojich predkov i na tradičnú techniku vypletania, ktorá v podstate kopíruje prácu košikárov s vŕbovým prútím. Ďalší, ktorí objavili čaro drôtu, sú výtvarní umelci či dizajnéri (Ladislav Jurovatý, Zuzana Rudavská, Remígia Biskupská a ďalší), používajúci tradičné i inovované techniky. Súčasní drotári majú dokonca aj vlastné internetové stránky - napríklad www.drotaria.sk, či www.dratenik.cz.
Na internete môžete vidieť nielen tvorbu drotárov, ale vďaka Virtuálnej galérii ľudovej umeleckej výroby, ktorá je súčasťou stránky www.uluv.sk, sa dostanete aj k informáciám o majstroch rôznych iných remesiel, ich sortimente, používanom materiáli či odbornom vzdelaní. Sú medzi nimi nielen školení alebo vyučení výtvarníci a remeselníci, ale často aj samoukovia, prípadne ľudia, ktorí zmenili pôvodné povolanie a zistili, že ich viac uspokojuje stružlikanie z dreva alebo výroba podkov. Práve takýchto nadšencov a ich výrobky môžete uvidieť v posledný augustový a prvý septembrový deň počas podujatia Dni majstrov v priestoroch Bratislavského hradu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.