Olympiáda je za nami. Nejaký čas ešte budeme o nej rozprávať, ale postupne na väčšinu vecí zabudneme. Na niektoré sa však len tak zabudnúť nedá.
Najľahšie sa asi zapamätá osem zlatých medailí Michaela Phelpsa - toľko totiž ešte nijaký športovec na jedných hrách nezískal. Fakt je, že v plávaní a gymnastike sa podobné husárske kúsky dosahujú neporovnateľne ľahšie než v iných športoch (spomeňme napríklad sedem zlatých Marka Spitza v Mníchove alebo šesť zlatých a dve bronzové Phelpsa na minulej olympiáde), ale to nijako neznižuje fenomenálny Phelpsov výkon.
Ako to ten Phelps robí? Túto otázku položil časopis Scientific American lekárovi a bývalému úspešnému americkému plavcovi Richardovi Wienerovi. Redaktori sa ho pýtali na dĺžku Phelpsových ramien, na pomer dĺžky nôh k dĺžke celého tela, na pohyblivosť kĺbov, a tak ďalej. Ktorá z týchto výhod je tá rozhodujúca?
Wiener sa vyjadril skepticky o každej z týchto potenciálnych "rozhodujúcich výhod". Keď sa ho redaktori pýtali, v čom teda spočíva tajomstvo Phelpsovho úspechu, Wiener skonštatoval, že Phelps má mimoriadne dobrú mechaniku jednotlivých záberov. A hádam to naozaj bude tak. Všelijaké centimetre a pomery sú možno dôležité, ale nakoniec asi predsa len záleží najviac na tom, kto ako zaberá.
Napriek všetkému však osobnosťou tejto olympiády zrejme nebude plavec Michael Phelps, ale atlét Usain Bolt. Jeho finálový beh na 100 metrov s nevydareným štartom, vypusteným záverom a fantastickým svetovým rekordom bol takmer určite najsilnejším momentom celých hier. Aj jeho svetový rekord na 200 metrov bol v porovnaní s tou stovkou takým celkom obyčajným svetovým rekordom.
Čo to ten Bolt robí? Túto otázku si položil predseda Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge a hneď nás aj obšťastnil odpoveďou. Nepáčili sa mu Boltove víťazné gestá a nepáčilo sa mu ani to, že Bolt po pretekoch nepodal ruky súperom (to, že v skutočnosti podávajú väčšinou súperi ruku víťazom, predseda MOV asi nevie). Pán Rogge dokonca o 22-ročnom mužovi povedal, že ešte musí dospieť. A to je, povedzme si otvorene, poriadna drzosť. O vrcholných predstaviteľoch MOV sme v súvislosti s olympiádou v komunistickej Číne nemohli mať veľké ilúzie, ale že sú až takíto nevychovaní, to sme veru netušili.
Pre Slovensko bola táto olympiáda - najmä vďaka zlatým vodákom - veľmi úspešná. Najviac však v pamäti mnohým z nás neutkvel výkon niektorého z našich olympijských víťazov, ale výkon maratónkyne Zuzany Tomasovej, ktorá skončila hlboko v poli porazených.
V polovici pretekov ju postihli mimoriadne silné zažívacie ťažkosti, vyzerá to skoro ako groteska, ale v Tomasovej prípade išlo o iný žáner. Po návrate na trať bojovala ďalej a postupne predbiehala jednotlivé súperky.
Na 39. kilometri prišiel ďalší kŕč, tentoraz v stehne. Zuzane sa na ňom vytvorila bolestivá hrča, ktorá jej nedovoľovala pokračovať. Musela zastať a jej jedinou nádejou bola masáž, ktorú jej pohotovo poskytli čínski lekári. Po dvoch minútach masáže mohla znova chodiť a postupne aj bežať. Do cieľa jej zostávali tri kilometre.
V polovici posledného trojkilometrového úseku sa kŕč do stehna vrátil. Tentoraz si ho rozmasírovala sama. Najprv posediačky, potom na kolenách, potom chôdza, potom beh. Dobehla na 67. mieste v čase o viac ako 10 minút horšom, než je jej osobný rekord.
Ako to tá Tomasová robí? Asi tak, že jasne vidí pred sebou cieľ a kým to nie je celkom nevyhnutné, tak sa jednoducho nevzdáva. Čertovská baba.
Najľahšie sa asi zapamätá osem zlatých medailí Michaela Phelpsa - toľko totiž ešte nijaký športovec na jedných hrách nezískal. Fakt je, že v plávaní a gymnastike sa podobné husárske kúsky dosahujú neporovnateľne ľahšie než v iných športoch (spomeňme napríklad sedem zlatých Marka Spitza v Mníchove alebo šesť zlatých a dve bronzové Phelpsa na minulej olympiáde), ale to nijako neznižuje fenomenálny Phelpsov výkon.
Ako to ten Phelps robí? Túto otázku položil časopis Scientific American lekárovi a bývalému úspešnému americkému plavcovi Richardovi Wienerovi. Redaktori sa ho pýtali na dĺžku Phelpsových ramien, na pomer dĺžky nôh k dĺžke celého tela, na pohyblivosť kĺbov, a tak ďalej. Ktorá z týchto výhod je tá rozhodujúca?
Wiener sa vyjadril skepticky o každej z týchto potenciálnych "rozhodujúcich výhod". Keď sa ho redaktori pýtali, v čom teda spočíva tajomstvo Phelpsovho úspechu, Wiener skonštatoval, že Phelps má mimoriadne dobrú mechaniku jednotlivých záberov. A hádam to naozaj bude tak. Všelijaké centimetre a pomery sú možno dôležité, ale nakoniec asi predsa len záleží najviac na tom, kto ako zaberá.
Napriek všetkému však osobnosťou tejto olympiády zrejme nebude plavec Michael Phelps, ale atlét Usain Bolt. Jeho finálový beh na 100 metrov s nevydareným štartom, vypusteným záverom a fantastickým svetovým rekordom bol takmer určite najsilnejším momentom celých hier. Aj jeho svetový rekord na 200 metrov bol v porovnaní s tou stovkou takým celkom obyčajným svetovým rekordom.
Čo to ten Bolt robí? Túto otázku si položil predseda Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge a hneď nás aj obšťastnil odpoveďou. Nepáčili sa mu Boltove víťazné gestá a nepáčilo sa mu ani to, že Bolt po pretekoch nepodal ruky súperom (to, že v skutočnosti podávajú väčšinou súperi ruku víťazom, predseda MOV asi nevie). Pán Rogge dokonca o 22-ročnom mužovi povedal, že ešte musí dospieť. A to je, povedzme si otvorene, poriadna drzosť. O vrcholných predstaviteľoch MOV sme v súvislosti s olympiádou v komunistickej Číne nemohli mať veľké ilúzie, ale že sú až takíto nevychovaní, to sme veru netušili.
Pre Slovensko bola táto olympiáda - najmä vďaka zlatým vodákom - veľmi úspešná. Najviac však v pamäti mnohým z nás neutkvel výkon niektorého z našich olympijských víťazov, ale výkon maratónkyne Zuzany Tomasovej, ktorá skončila hlboko v poli porazených.
V polovici pretekov ju postihli mimoriadne silné zažívacie ťažkosti, vyzerá to skoro ako groteska, ale v Tomasovej prípade išlo o iný žáner. Po návrate na trať bojovala ďalej a postupne predbiehala jednotlivé súperky.
Na 39. kilometri prišiel ďalší kŕč, tentoraz v stehne. Zuzane sa na ňom vytvorila bolestivá hrča, ktorá jej nedovoľovala pokračovať. Musela zastať a jej jedinou nádejou bola masáž, ktorú jej pohotovo poskytli čínski lekári. Po dvoch minútach masáže mohla znova chodiť a postupne aj bežať. Do cieľa jej zostávali tri kilometre.
V polovici posledného trojkilometrového úseku sa kŕč do stehna vrátil. Tentoraz si ho rozmasírovala sama. Najprv posediačky, potom na kolenách, potom chôdza, potom beh. Dobehla na 67. mieste v čase o viac ako 10 minút horšom, než je jej osobný rekord.
Ako to tá Tomasová robí? Asi tak, že jasne vidí pred sebou cieľ a kým to nie je celkom nevyhnutné, tak sa jednoducho nevzdáva. Čertovská baba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.