Biblický text hovorí nepokryte o tom, že Ježiš mal s prijatím konca svojej životnej púte značný problém. Pre koho z nás je však prijatie smrti, ťažkej choroby alebo akéhokoľvek bolestného údelu jednoduché? Nie je vždy zápas, ktorý sa odohráva vnútri nás, podobný krvopotnému zápoleniu Ježiša Nazaretského v Getsemanskej záhrade? Naše bolesti ostávajú našimi bolesťami, i keď sme obklopení svojimi spolupútnikmi. Veď aj tí jeho v kritických chvíľach spali.
Z Ježišovej rozhodujúcej modlitby vyplýva, že by bol rád, keby sa svojej poprave mohol vyhnúť, keby ju nemusel podstúpiť. Je to jeho chcenie, ktoré však privádza do konfliktu s Božou vôľou. Tá sa tu zdá niečím osudovým a neodvratným. V tomto okamihu už akoby nebolo možné nič vziať späť. Ale prečo by sa vlastne Ježiš nemohol svojmu umučeniu vyhnúť? Preto, že to bolo od vekov takto naplánované a predurčené? Veď to by bol potom naozaj osud! Alebo preto, že to bola vôľa jeho Otca? Ale potom nám Boh, i keď na početných miestach Písma čítame o jeho láske, predsa pripadá ako ukrutný Abrahám, ktorý v srdcervúcej chvíli neodníme nôž z Izákovej rozochvenej hrude, ale ju napokon chladne prebodáva. Je toto skutočná láska k Synovi?
zodpovednosť a Ježišov proces
Ak môžem byť chvíľu heterodoxný, čo mnohokrát som, tak by som túto udalosť dešifroval tak trochu po svojom. Ako psychiater sa aktívne venujem vzťahom. Kresťanská viera je pre mňa cenná i v tom, že vzťahy a medziľudskú intimitu bohato stimuluje.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.