Ešte počas tretieho augustového víkendu všetko nasvedčovalo tomu, že pakistanský prezident Parvíz Mušarráf je odhodlaný čeliť parlamentnému procesu odvolávania z najvyššej funkcie. V pondelok však vystúpil pred kamery a prekvapivo ohlásil svoju rezignáciu. O tom, čo ho k tomuto kroku doviedlo, sa budú ešte viesť dlhé debaty.
Naozaj, čo vlastne Mušarráfa podnietilo, aby ustúpil? Bol to pragmatický postoj Spojených štátov amerických, alebo prítomnosť niekoľkých zahraničných vyjednávačov, vrátane saudskoarabského ministra vnútra, princa Muqrina bin Abdul Aziza a bývalého britského veľvyslanca Marka Lyall Granta? Televízne obrazovky priniesli po prezidentovom vyhlásení zábery mohutných osláv a slová náhodných respondentov o tom, že Pakistan je konečne slobodný, zbavil sa diktátora a cesta k demokracii je otvorená. Je to však skutočne tak?
.ako sa stal prezidentom
Pripomeňme si v skratke obdobie od októbra 1999, keď sa generál Mušarráf, najvyšší veliteľ ozbrojených síl Pakistanu, ujíma moci po nekrvavom vojenskom puči, ktorý zvrhol vládu premiéra Nawaza Šarifa. Mušarráf vtedy trávi dovolenku na Srí Lanke a pri prvých znepokojujúcich správach z Islamabádu (premiér Šarif ho odvolal z postu veliteľa armády) sadá do lietadla a snaží sa doletieť domov. Lietadlo však v Pakistane nedostáva povolenie na pristátie. Podarí sa to až zložitým manévrom za asistencie armády. Potom je všetko odrazu inak a z krajiny musí, naopak, odletieť premiér. (Podobná situácia sa odohrala v roku 1979 a vtedy dal generál Zia ul Haq premiéra Zulfikara Alí Bhutta najprv uväzniť a napokon aj obesiť.) Mušarráf sa teda po prevrate ujal prezidentského žezla.
Generál Mušarráf sa vtedy k prevzatiu úradu prezidenta rozhodol najmä pre obvinenie, že Nawaz Šarif, predstaviteľ bohatého rodinného podnikateľského klanu, sa dopúšťal masívnej korupcie. Len veľmi potichu a neskôr sa objavili aj správy o tom, že za prevratom stála i Šarifova snaha presadiť v celej krajine islamské právo šaríja. Šarif odletel do Saudskej Arábie a v exile tam trávil nasledujúce roky. Pakistanská moslimská liga sa rozdelila na PML (Q) , ktorá sa rozhodla podporovať Mušarráfa, a PML (N), ktorá stála za Nawazom Šarifom.
.snaha o zmeny
Generál - prezident je spočiatku prijímaný ako malý zázrak a jeho domáci rating rastie. Vyhlasuje doktrínu "osvietenej umiernenosti", snaží sa liberalizovať ekonomiku, zlepšiť postavenie žien (presadzuje napríklad zrušenie niektorých islamských zákonov v civilnom práve, zavádza prísne tresty za krvnú pomstu karo-kari). Za vzor si berie Turecko, v jeho pracovni visí portrét tamojšieho vojenského reformátora Kemala Ataturka.
Individuálna vôľa a vízia sekulárneho štátu však na uskutočnenie plánov nestačí. Mušarráf potrebuje aj adekvátnu politickú podporu. A strana, ktorá by ako-tak vyhovovala programu demokratizácie a liberalizácie, PPP (Pakistan Peoples Party), je v opozícii. PPP stojí za svojou predsedníčkou Benazir Bhuttovou, ktorá je tiež v exile a čelí obvineniam z korupcie. Mušarráf Bhuttovej návrat do poslednej chvíle odmieta a nešetrí kritikou jej dvoch vlád (1988 - 1990 a 1993 - 1996). Lenže je tu problém. Presadzovať akékoľvek zmeny s PML (Q) na čele s Chaudry Hussainom a koalíciou siedmich islamských strán MMA je veľmi zložité. Priority sú až príliš vzdialené, disharmónia sa prejavuje na každom kroku. Pakistanská inteligencia je z celej vládnej suity čoraz väčšmi znechutená a sklamaná.
.boj proti terorizmu
Až do 11. septembra 2001 pritom politický vývoj v Pakistane nevzbudzuje pozornosť. Pakistanská spravodajská služba ISI pokračuje v snahe skonsolidovať silu, ktorá by sa bola schopná postaviť proti rozoštvaným a medzi sebou bojujúcim bandám ozbrojených poľných veliteľov v Afganistane. V geopolitickom záujme celého teritória je otvoriť cestu k rope a zemnému plynu v postsovietskej Strednej Ázii - a tá predpokladá zaistenie afganskej stability. Vzniká hnutie Taliban a jeho víťazné ťaženie proti warlordom vzbudzuje u miestnych obyvateľov nadšenie. Až po fatálne spojenie s al-Káidou a asistenciu pri udalostiach 11. septembra.
Mušarráf sa prihlási k americkej výzve boja proti terorizmu a islamskému extrémizmu. Tento zásadný obrat v jeho politickej línii má síce čiastočnú podporu vo vojenských kruhoch, znechutí však jeho politických spojencov i väčšinu verejnosti. Hľadanie a zatýkanie podozrivých z terorizmu, ktorí miznú bez stopy, podnecuje čoraz viac apelov na Ústavný súd. Jeho predseda Iftikhar Chaudry žiada od prezidenta adekvátne zásahy. Napätie medzi najvyšším sudcom a prezidentom rastie. Chaudryho odvolanie v marci 2007 sa stane rozbuškou celej škály protestov a Chaudryho návrat do funkcie hrozí, že príde lavína legislatívnych krokov, ktoré by spochybnili legitimitu Mušarráfovho zvolenia do funkcie, a tiež, že sa zrušia ústavné dodatky, ktoré Mušarráf inicioval. Ide o dôležité dodatky - jedným z nich je anulovanie obvinení proti Benazir Bhuttovej a jej manželovi Asifovi Zardarimu. Na základe tejto záruky sa môže Bhuttová s manželom vrátiť do Pakistanu. Mnohí veria, že Mušarráfovi sa v záujme politickej spolupráce predsa len podarí prekonať antipatie voči Benazir. Všetko nasvedčuje tomu, že Bhuttovej strana PPP podporí za istých podmienok prezidenta a cesta k ďalšej perspektíve krajiny, jej demokratizácii a sekularizácii, bude zaistená.
Síl, ktoré si túto alianciu neželali, je však stále dosť na to, aby sa vražda Benazir Bhuttovej nikdy neobjasnila. A hoci Mušarráf vyhlásil v novembri 2007, pred parlamentnými voľbami vo februári 2008, výnimočný stav, ba aj rezignoval na vojenskú hodnosť, nič už nezmenil na tom, že jeho perspektívy ako prezidenta boli uzavreté. Aj keď sa s ním spolupredseda strany PPP Asif Zardari spočiatku pokúšal dohodnúť, popularita Nawaza Šarifa a jeho urputná snaha o revanšizmus tieto snahy rýchlo ukončili.
.pakistanské koleso osudu
Kreslo najvyššieho vládcu je teda prázdne a diskusie o jeho nástupcovi začínajú naberať na sile. Nawaz Šarif otvorene vyhlasuje svoje prezidentské ambície, Asif Zardari lavíruje - chvíľu tvrdí, že má tiež záujem, no podľa najnovšej verzie by vraj mala stáť na čele krajiny žena, takže údajne navrhuje jednu zo svojich sestier.
Či už je to pravda, alebo nie, hľadanie vhodného kandidáta na "trón" neveští nič dobré. Ekonomická situácia v Pakistane sa zhoršuje, ťaživé problémy na severe zeme a boj proti Talibanu pokračujú, India vyjadruje z ďalšieho vývoja v krajine silné obavy. Optimisti sa zhodujú, že predstavitelia víťazných strán si nemôžu dovoliť nezhody a musia riešiť aktuálne problémy. Za prísľub pokračovať vo vojne proti extrémistom má vláda premiéra Gilaniho podporu USA. Spojené štáty súhlasia s odchodom Mušarráfa, ak mu bude zaručená bezpečnosť a zastavenie penalizácie.
Boj o moc sa však ani zďaleka nekončí. To, čo Pakistan vždy ohrozovalo, je mocenská premisa s dlhým rodokmeňom, ktorého korene väzia ešte kdesi vo feudalizme. Kráľ môže byť len jeden a likvidácia oponentov tu patrí do bežného mocenského registra.
Medzi provinciou Sindh, ktorá stála za Bhuttovou, a šarifovským Pandžábom existuje dostatočne dlhý zoznam antipatií, aby spôsobil nezvládnuteľný rozkol. Separatizmus Balúčistanu (Balúčovia obývajú aj časť Iránu) a nepokoje v Severozápadnej hraničnej provincii (NWFP) a Kmeňových územiach (FATA), obývaných Paštúnmi (väčšinové obyvateľstvo Afganistanu) môžu zohrať pri ďalšom prehlbovaní politickej krízy významnú úlohu. O tom, čo by spôsobil prípadný rozpad Pakistanu a kto by z neho ťažil, sa dá dnes dlho špekulovať. Kombinácií je neúrekom. Stredoázijská ropa a zemný plyn je i s ohľadom na dianie na Kaukaze vždy v hre.
Stručný pohľad do politických dejín Pakistanu ukazuje, že obdobia civilnej vlády vždy dospeli do bodu, keď celistvosť krajiny zachraňovala armáda a vojenské režimy. Toto osudové striedanie malo zakaždým obete a z najvyšších postov sa nikdy neodchádzalo dobrovoľne. Mušarráf je v tom výnimkou a jeho skutok možno brať aj ako výzvu pakistanskému "kolesu osudu", snahu zvrátiť jeho železnú zotrvačnosť. Možno to Mušarráf napokon naozaj prežije a "odchádza, aby zostal".
Naozaj, čo vlastne Mušarráfa podnietilo, aby ustúpil? Bol to pragmatický postoj Spojených štátov amerických, alebo prítomnosť niekoľkých zahraničných vyjednávačov, vrátane saudskoarabského ministra vnútra, princa Muqrina bin Abdul Aziza a bývalého britského veľvyslanca Marka Lyall Granta? Televízne obrazovky priniesli po prezidentovom vyhlásení zábery mohutných osláv a slová náhodných respondentov o tom, že Pakistan je konečne slobodný, zbavil sa diktátora a cesta k demokracii je otvorená. Je to však skutočne tak?
.ako sa stal prezidentom
Pripomeňme si v skratke obdobie od októbra 1999, keď sa generál Mušarráf, najvyšší veliteľ ozbrojených síl Pakistanu, ujíma moci po nekrvavom vojenskom puči, ktorý zvrhol vládu premiéra Nawaza Šarifa. Mušarráf vtedy trávi dovolenku na Srí Lanke a pri prvých znepokojujúcich správach z Islamabádu (premiér Šarif ho odvolal z postu veliteľa armády) sadá do lietadla a snaží sa doletieť domov. Lietadlo však v Pakistane nedostáva povolenie na pristátie. Podarí sa to až zložitým manévrom za asistencie armády. Potom je všetko odrazu inak a z krajiny musí, naopak, odletieť premiér. (Podobná situácia sa odohrala v roku 1979 a vtedy dal generál Zia ul Haq premiéra Zulfikara Alí Bhutta najprv uväzniť a napokon aj obesiť.) Mušarráf sa teda po prevrate ujal prezidentského žezla.
Generál Mušarráf sa vtedy k prevzatiu úradu prezidenta rozhodol najmä pre obvinenie, že Nawaz Šarif, predstaviteľ bohatého rodinného podnikateľského klanu, sa dopúšťal masívnej korupcie. Len veľmi potichu a neskôr sa objavili aj správy o tom, že za prevratom stála i Šarifova snaha presadiť v celej krajine islamské právo šaríja. Šarif odletel do Saudskej Arábie a v exile tam trávil nasledujúce roky. Pakistanská moslimská liga sa rozdelila na PML (Q) , ktorá sa rozhodla podporovať Mušarráfa, a PML (N), ktorá stála za Nawazom Šarifom.
.snaha o zmeny
Generál - prezident je spočiatku prijímaný ako malý zázrak a jeho domáci rating rastie. Vyhlasuje doktrínu "osvietenej umiernenosti", snaží sa liberalizovať ekonomiku, zlepšiť postavenie žien (presadzuje napríklad zrušenie niektorých islamských zákonov v civilnom práve, zavádza prísne tresty za krvnú pomstu karo-kari). Za vzor si berie Turecko, v jeho pracovni visí portrét tamojšieho vojenského reformátora Kemala Ataturka.
Individuálna vôľa a vízia sekulárneho štátu však na uskutočnenie plánov nestačí. Mušarráf potrebuje aj adekvátnu politickú podporu. A strana, ktorá by ako-tak vyhovovala programu demokratizácie a liberalizácie, PPP (Pakistan Peoples Party), je v opozícii. PPP stojí za svojou predsedníčkou Benazir Bhuttovou, ktorá je tiež v exile a čelí obvineniam z korupcie. Mušarráf Bhuttovej návrat do poslednej chvíle odmieta a nešetrí kritikou jej dvoch vlád (1988 - 1990 a 1993 - 1996). Lenže je tu problém. Presadzovať akékoľvek zmeny s PML (Q) na čele s Chaudry Hussainom a koalíciou siedmich islamských strán MMA je veľmi zložité. Priority sú až príliš vzdialené, disharmónia sa prejavuje na každom kroku. Pakistanská inteligencia je z celej vládnej suity čoraz väčšmi znechutená a sklamaná.
.boj proti terorizmu
Až do 11. septembra 2001 pritom politický vývoj v Pakistane nevzbudzuje pozornosť. Pakistanská spravodajská služba ISI pokračuje v snahe skonsolidovať silu, ktorá by sa bola schopná postaviť proti rozoštvaným a medzi sebou bojujúcim bandám ozbrojených poľných veliteľov v Afganistane. V geopolitickom záujme celého teritória je otvoriť cestu k rope a zemnému plynu v postsovietskej Strednej Ázii - a tá predpokladá zaistenie afganskej stability. Vzniká hnutie Taliban a jeho víťazné ťaženie proti warlordom vzbudzuje u miestnych obyvateľov nadšenie. Až po fatálne spojenie s al-Káidou a asistenciu pri udalostiach 11. septembra.
Mušarráf sa prihlási k americkej výzve boja proti terorizmu a islamskému extrémizmu. Tento zásadný obrat v jeho politickej línii má síce čiastočnú podporu vo vojenských kruhoch, znechutí však jeho politických spojencov i väčšinu verejnosti. Hľadanie a zatýkanie podozrivých z terorizmu, ktorí miznú bez stopy, podnecuje čoraz viac apelov na Ústavný súd. Jeho predseda Iftikhar Chaudry žiada od prezidenta adekvátne zásahy. Napätie medzi najvyšším sudcom a prezidentom rastie. Chaudryho odvolanie v marci 2007 sa stane rozbuškou celej škály protestov a Chaudryho návrat do funkcie hrozí, že príde lavína legislatívnych krokov, ktoré by spochybnili legitimitu Mušarráfovho zvolenia do funkcie, a tiež, že sa zrušia ústavné dodatky, ktoré Mušarráf inicioval. Ide o dôležité dodatky - jedným z nich je anulovanie obvinení proti Benazir Bhuttovej a jej manželovi Asifovi Zardarimu. Na základe tejto záruky sa môže Bhuttová s manželom vrátiť do Pakistanu. Mnohí veria, že Mušarráfovi sa v záujme politickej spolupráce predsa len podarí prekonať antipatie voči Benazir. Všetko nasvedčuje tomu, že Bhuttovej strana PPP podporí za istých podmienok prezidenta a cesta k ďalšej perspektíve krajiny, jej demokratizácii a sekularizácii, bude zaistená.
Síl, ktoré si túto alianciu neželali, je však stále dosť na to, aby sa vražda Benazir Bhuttovej nikdy neobjasnila. A hoci Mušarráf vyhlásil v novembri 2007, pred parlamentnými voľbami vo februári 2008, výnimočný stav, ba aj rezignoval na vojenskú hodnosť, nič už nezmenil na tom, že jeho perspektívy ako prezidenta boli uzavreté. Aj keď sa s ním spolupredseda strany PPP Asif Zardari spočiatku pokúšal dohodnúť, popularita Nawaza Šarifa a jeho urputná snaha o revanšizmus tieto snahy rýchlo ukončili.
.pakistanské koleso osudu
Kreslo najvyššieho vládcu je teda prázdne a diskusie o jeho nástupcovi začínajú naberať na sile. Nawaz Šarif otvorene vyhlasuje svoje prezidentské ambície, Asif Zardari lavíruje - chvíľu tvrdí, že má tiež záujem, no podľa najnovšej verzie by vraj mala stáť na čele krajiny žena, takže údajne navrhuje jednu zo svojich sestier.
Či už je to pravda, alebo nie, hľadanie vhodného kandidáta na "trón" neveští nič dobré. Ekonomická situácia v Pakistane sa zhoršuje, ťaživé problémy na severe zeme a boj proti Talibanu pokračujú, India vyjadruje z ďalšieho vývoja v krajine silné obavy. Optimisti sa zhodujú, že predstavitelia víťazných strán si nemôžu dovoliť nezhody a musia riešiť aktuálne problémy. Za prísľub pokračovať vo vojne proti extrémistom má vláda premiéra Gilaniho podporu USA. Spojené štáty súhlasia s odchodom Mušarráfa, ak mu bude zaručená bezpečnosť a zastavenie penalizácie.
Boj o moc sa však ani zďaleka nekončí. To, čo Pakistan vždy ohrozovalo, je mocenská premisa s dlhým rodokmeňom, ktorého korene väzia ešte kdesi vo feudalizme. Kráľ môže byť len jeden a likvidácia oponentov tu patrí do bežného mocenského registra.
Medzi provinciou Sindh, ktorá stála za Bhuttovou, a šarifovským Pandžábom existuje dostatočne dlhý zoznam antipatií, aby spôsobil nezvládnuteľný rozkol. Separatizmus Balúčistanu (Balúčovia obývajú aj časť Iránu) a nepokoje v Severozápadnej hraničnej provincii (NWFP) a Kmeňových územiach (FATA), obývaných Paštúnmi (väčšinové obyvateľstvo Afganistanu) môžu zohrať pri ďalšom prehlbovaní politickej krízy významnú úlohu. O tom, čo by spôsobil prípadný rozpad Pakistanu a kto by z neho ťažil, sa dá dnes dlho špekulovať. Kombinácií je neúrekom. Stredoázijská ropa a zemný plyn je i s ohľadom na dianie na Kaukaze vždy v hre.
Stručný pohľad do politických dejín Pakistanu ukazuje, že obdobia civilnej vlády vždy dospeli do bodu, keď celistvosť krajiny zachraňovala armáda a vojenské režimy. Toto osudové striedanie malo zakaždým obete a z najvyšších postov sa nikdy neodchádzalo dobrovoľne. Mušarráf je v tom výnimkou a jeho skutok možno brať aj ako výzvu pakistanskému "kolesu osudu", snahu zvrátiť jeho železnú zotrvačnosť. Možno to Mušarráf napokon naozaj prežije a "odchádza, aby zostal".
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.