Nedávno som bola v Montreali a po návrate som si uvedomila dve veci: keď sa človek vráti z cudziny, začne automaticky porovnávať život tu a tam, aj keď zvyčajne ide o dva neporovnateľné javy. A po druhé, aj keby vo vzácnych prípadoch šlo o javy porovnateľné, pri návrate domov zistíte, že pomaly niet čo porovnávať.
K tým neporovnateľným veciam patrí napríklad Medzinárodný džezový festival, ktorý sa odohráva priamo v meste – neviem si totiž dosť dobre predstaviť, kde inde by sa mal džezový festival konať, džez na zelenej lúke znie rovnako divne ako folklórny festival v meste.
.džezové zastavenie
Vystúpenia prebiehajú pod holým nebom – na námestiach či na rohoch ulíc –, ale zároveň aj vnútri, navyše festival trvá jedenásť dní a má adjektívum medzinárodný. Takže sa nedá celkom porovnať ani s „džezákmi“, ani s Pohodou. Na druhej strane však ocením, ak sa akékoľvek vystúpenie, či už medzinárodné, alebo domáce, či už na festivale, alebo v divadle, začne načas. O tolerancii a uvoľnenej atmosfére v meste, kde dopravné obmedzenia na dva týždne značne sťažujú životy domácich, ani nehovoriac. A keď na koncerte venovanom Leonardovi Cohenovi odspievala skupina šesťdesiatničiek stojacich vedľa mňa rad-radom všetky Cohenove pesničky, bola som jediná, ktorá nepozerala na pódium, ale na ne. Keď si párik lesbičiek predo mnou zapálil cigaretu, nikto ich neupozornil, aby ju okamžite zhasli – tí, ktorým dym prekážal, si zobrali svoje pivo a bez slova sa presunuli inam. Ako mestský typ ocením aj to, ak si na festivale môžem zájsť na WC do vedľajšieho baru či reštaurácie, osprchovať sa doma a spať vo vlastnej posteli, a nie v stane.
.legové zastavenie
Nechcem porovnávať ani to množstvo mrakodrapov či obrovské parky a ihriská, ktorých je tam, mimochodom, neúrekom. To je dané neporovnateľne väčšou rozlohou Montrealu a za rozlohu ani Montrealčania, ani Bratislavčania naozaj nemôžu. Môžeme však smelo porovnávať kultúrnosť a to, ako s tým malým kúskom zeme nakladáme. Inými slovami, čo na ňom postavíme (alebo zbúrame). Teraz nehovorím o rodinných domoch v Montreale, ktoré vyzerajú ako zámočky postavené z lega a vchod im neraz strážia dva sadrové levy (ale občas aj tučniaky či psy). Vkus je rôzny a nech už bývame kdekoľvek, vždy sa nájdu aj ľudia, pre ktorých sa vývoj architektúry začal aj skončil pri viktoriánskom štýle.
Naše lego paláce sa totiž od tých montrealských líšia osadenstvom: kým v montrealských lego domoch bývajú bežní ľudia, pretože gýč je tam štandard, tie bratislavské väčšinou obývajú tlsté krky našich známych aj menej známych lego postavičiek a tu tiež ide o štandard, ktorý spoľahlivo funguje ako demarkačná čiara. Vďakabohu aj za to. Zatiaľ.
Ale lego tu nepripomínajú len domčeky. V roku 1967 v Montreale pri príležitosti medzinárodnej expozície (Expo) postavili budovu podľa experimentálneho diplomového projektu vtedy 26-ročného Moshe Safdieho, čerstvého absolventa McGillovej univerzity v Montreale. Šlo o výstavbu bloku sociálnych bytov známu pod názvom Habitat. Na prvý pohľad pripomína kocky z lega rôznych veľkostí, poukladané jedna cez druhú len tak, od oka. Celé to vyzerá tak, že to každú chvíľu spadne, prípadne že to už aj spadlo a niekto to narýchlo poukladal, aj keď niektoré kusy nevedel nájsť. Až na druhý pohľad zistíte, že to už dávno nie sú sociálne byty, ale luxusné bývanie pre vyššie vrstvy, ktoré stále pôsobí vyzývavo, moderne a vtipne a bezpochyby patrí k tomu lepšiemu, čo sa po architektonickej stránke v Montreale dá vidieť.
.Schwartzovo zastavenie
Zato keď sa povie jedlo a keď sa povie Montreal, možno vidieť jedine Schwartza. A to už zďaleka.
Priamo v centre mesta, na Bulvári St. Laurent, je malé ošumelé židovské údenárstvo s medzinárodným renomé – Chez Schwartz. V roku 1928 ho založil Reuben Schwartz, rumunský imigrant židovského pôvodu a odvtedy sa toho v interiéri veľa nezmenilo. Reštaurácia pozostáva z jednej miestnosti s pultom a zopár stolmi, kde si jedlo prinesiete na tácni. To, že od čias založenia už uplynulo osemdesiat rokov a že sa nachádzate na lukratívnom mieste v najcentrovatejšom centre, si všimnete až vtedy, keď sa pozriete po okolitých fashion butikoch. Ak ich, samozrejme, uvidíte: pred reštauráciou stoja totiž cez deň aj v noci (lebo cez víkend majú otvorené od 8 h do 2.30 h) rady nenažrancov. Keď som šla okolo o pol deviatej večer, to, že sa blížime k Schwartzovi, mi bolo jasné už zďaleka.
Nečudo, že sa tu čaká. Slávne smoked meat sandwiches, steaky, hovädzie či hydina, pripravené a okorenené podľa tradičného originálneho receptu a bez pridania konzervačných látok, prilákali a do radu medzi ľud postavili aj také známe osobnosti ako je Halle Berry, Angelina Jolie či Rolling Stones, o zástupcoch mesta a štátnych predstaviteľoch Kanady ani nehovoriac. Ryan Larkin, v šesťdesiatych rokoch nominovaný na Oscara za animovaný film Walking (1969), veľmi talentovaný a kreatívny umelec, ktorý sa však pre alkohol a drogy ocitol na ulici, bol dlhé roky žobrákom práve pred Chez Schwartz. Pred rokom zomrel na rakovinu pľúc, ale dovtedy patril pred podnik práve tak, ako patrí chutné jedlo doň. Mimochodom, o Larkinovi urobil ďalší animátor, Chris Landreth, úžasný animovaný film s názvom Ryan a v roku 2004 bol zaň aj odmenený Oscarom. Oba krátke animované filmy sa dajú pozrieť aj na internete a naozaj stoja za to.
O úžasnej atmosfére tejto nenápadnej jedálne so sympatickým personálom, ako aj o tom, prečo majú zo známych osobností najradšej Halle Berry, sa zase môžete dozvedieť z dokumentárneho filmu Garryho Beitela s výstižným názvom – Chez Schwartz.
.všade dobre, doma najlepšie?
Je pravda, že Montreal s Bratislavou nemôžeme porovnávať do dôsledkov, ale celková kultúrnosť národa je porovnateľná vždy a bez debaty. Ak ste v článku našli paralely s Bratislavou, podobnosť nebola čisto náhodná.
Skúste si predstaviť, že by návrh na novú stavbu Starého mosta v Bratislave vyhral projekt končiaceho študenta architektúry, ktorý sa riadne zúčastnil súťaže a nebol nikým dosadený či vopred vybratý. Vlastne, skúste si predstaviť transparentnú architektonickú súťaž v Bratislave. A to hovoríme o roku 2008, nie o roku 1967. Skúste si predstaviť, že by taký Habitat nenavrhoval architekt, ale nejaký projektant. Uisťujem vás, že by šlo o ničím nezaujímavú a nudnú stavbu. Nebudem zachádzať do detailov, pretože celá kauza okolo staro-nového mosta je jeden veľký spor, je dosť jasné, ako by to dopadlo, keby mali Montrealčania možnosť hlasovať pre alebo proti výstavbe Habitatu – provokatívny návrh by sa nikdy nerealizoval.
Ďalej si skúste predstaviť, že by v Montreale dali mestskí zástupcovia zavrieť Chez Schwartz, pretože špatí mesto ošumelosťou a zastaraným vzhľadom – o radoch ľudí pred ním nehovoriac. Čo keby si starosta Montrealu povedal, že sa za tú jedáleň pred turistami hanbí a dal ju zavrieť? Nejako tak, ako to povedal ten bratislavský o Vegetke. Keby Montrealčanom zavreli Schwartza, ich starosta by sa vo svojom úrade už viac nerealizoval.
Keď si objednáte jedlo vo svete, tak sa naň tešíte. Bohužiaľ, keď si objednáte jedlo v Bratislave, celý čas tŕpnete, či bol dobrý nápad, ísť sa najesť von. Vegetka je jedným z mála miest v Bratislave, kde vám niečo také ani len nezíde na um.
Nebolo by fajn, keby sa kultúrnosť v staviteľstve???
K tým neporovnateľným veciam patrí napríklad Medzinárodný džezový festival, ktorý sa odohráva priamo v meste – neviem si totiž dosť dobre predstaviť, kde inde by sa mal džezový festival konať, džez na zelenej lúke znie rovnako divne ako folklórny festival v meste.
.džezové zastavenie
Vystúpenia prebiehajú pod holým nebom – na námestiach či na rohoch ulíc –, ale zároveň aj vnútri, navyše festival trvá jedenásť dní a má adjektívum medzinárodný. Takže sa nedá celkom porovnať ani s „džezákmi“, ani s Pohodou. Na druhej strane však ocením, ak sa akékoľvek vystúpenie, či už medzinárodné, alebo domáce, či už na festivale, alebo v divadle, začne načas. O tolerancii a uvoľnenej atmosfére v meste, kde dopravné obmedzenia na dva týždne značne sťažujú životy domácich, ani nehovoriac. A keď na koncerte venovanom Leonardovi Cohenovi odspievala skupina šesťdesiatničiek stojacich vedľa mňa rad-radom všetky Cohenove pesničky, bola som jediná, ktorá nepozerala na pódium, ale na ne. Keď si párik lesbičiek predo mnou zapálil cigaretu, nikto ich neupozornil, aby ju okamžite zhasli – tí, ktorým dym prekážal, si zobrali svoje pivo a bez slova sa presunuli inam. Ako mestský typ ocením aj to, ak si na festivale môžem zájsť na WC do vedľajšieho baru či reštaurácie, osprchovať sa doma a spať vo vlastnej posteli, a nie v stane.
.legové zastavenie
Nechcem porovnávať ani to množstvo mrakodrapov či obrovské parky a ihriská, ktorých je tam, mimochodom, neúrekom. To je dané neporovnateľne väčšou rozlohou Montrealu a za rozlohu ani Montrealčania, ani Bratislavčania naozaj nemôžu. Môžeme však smelo porovnávať kultúrnosť a to, ako s tým malým kúskom zeme nakladáme. Inými slovami, čo na ňom postavíme (alebo zbúrame). Teraz nehovorím o rodinných domoch v Montreale, ktoré vyzerajú ako zámočky postavené z lega a vchod im neraz strážia dva sadrové levy (ale občas aj tučniaky či psy). Vkus je rôzny a nech už bývame kdekoľvek, vždy sa nájdu aj ľudia, pre ktorých sa vývoj architektúry začal aj skončil pri viktoriánskom štýle.
Naše lego paláce sa totiž od tých montrealských líšia osadenstvom: kým v montrealských lego domoch bývajú bežní ľudia, pretože gýč je tam štandard, tie bratislavské väčšinou obývajú tlsté krky našich známych aj menej známych lego postavičiek a tu tiež ide o štandard, ktorý spoľahlivo funguje ako demarkačná čiara. Vďakabohu aj za to. Zatiaľ.
Ale lego tu nepripomínajú len domčeky. V roku 1967 v Montreale pri príležitosti medzinárodnej expozície (Expo) postavili budovu podľa experimentálneho diplomového projektu vtedy 26-ročného Moshe Safdieho, čerstvého absolventa McGillovej univerzity v Montreale. Šlo o výstavbu bloku sociálnych bytov známu pod názvom Habitat. Na prvý pohľad pripomína kocky z lega rôznych veľkostí, poukladané jedna cez druhú len tak, od oka. Celé to vyzerá tak, že to každú chvíľu spadne, prípadne že to už aj spadlo a niekto to narýchlo poukladal, aj keď niektoré kusy nevedel nájsť. Až na druhý pohľad zistíte, že to už dávno nie sú sociálne byty, ale luxusné bývanie pre vyššie vrstvy, ktoré stále pôsobí vyzývavo, moderne a vtipne a bezpochyby patrí k tomu lepšiemu, čo sa po architektonickej stránke v Montreale dá vidieť.
.Schwartzovo zastavenie
Zato keď sa povie jedlo a keď sa povie Montreal, možno vidieť jedine Schwartza. A to už zďaleka.
Priamo v centre mesta, na Bulvári St. Laurent, je malé ošumelé židovské údenárstvo s medzinárodným renomé – Chez Schwartz. V roku 1928 ho založil Reuben Schwartz, rumunský imigrant židovského pôvodu a odvtedy sa toho v interiéri veľa nezmenilo. Reštaurácia pozostáva z jednej miestnosti s pultom a zopár stolmi, kde si jedlo prinesiete na tácni. To, že od čias založenia už uplynulo osemdesiat rokov a že sa nachádzate na lukratívnom mieste v najcentrovatejšom centre, si všimnete až vtedy, keď sa pozriete po okolitých fashion butikoch. Ak ich, samozrejme, uvidíte: pred reštauráciou stoja totiž cez deň aj v noci (lebo cez víkend majú otvorené od 8 h do 2.30 h) rady nenažrancov. Keď som šla okolo o pol deviatej večer, to, že sa blížime k Schwartzovi, mi bolo jasné už zďaleka.
Nečudo, že sa tu čaká. Slávne smoked meat sandwiches, steaky, hovädzie či hydina, pripravené a okorenené podľa tradičného originálneho receptu a bez pridania konzervačných látok, prilákali a do radu medzi ľud postavili aj také známe osobnosti ako je Halle Berry, Angelina Jolie či Rolling Stones, o zástupcoch mesta a štátnych predstaviteľoch Kanady ani nehovoriac. Ryan Larkin, v šesťdesiatych rokoch nominovaný na Oscara za animovaný film Walking (1969), veľmi talentovaný a kreatívny umelec, ktorý sa však pre alkohol a drogy ocitol na ulici, bol dlhé roky žobrákom práve pred Chez Schwartz. Pred rokom zomrel na rakovinu pľúc, ale dovtedy patril pred podnik práve tak, ako patrí chutné jedlo doň. Mimochodom, o Larkinovi urobil ďalší animátor, Chris Landreth, úžasný animovaný film s názvom Ryan a v roku 2004 bol zaň aj odmenený Oscarom. Oba krátke animované filmy sa dajú pozrieť aj na internete a naozaj stoja za to.
O úžasnej atmosfére tejto nenápadnej jedálne so sympatickým personálom, ako aj o tom, prečo majú zo známych osobností najradšej Halle Berry, sa zase môžete dozvedieť z dokumentárneho filmu Garryho Beitela s výstižným názvom – Chez Schwartz.
.všade dobre, doma najlepšie?
Je pravda, že Montreal s Bratislavou nemôžeme porovnávať do dôsledkov, ale celková kultúrnosť národa je porovnateľná vždy a bez debaty. Ak ste v článku našli paralely s Bratislavou, podobnosť nebola čisto náhodná.
Skúste si predstaviť, že by návrh na novú stavbu Starého mosta v Bratislave vyhral projekt končiaceho študenta architektúry, ktorý sa riadne zúčastnil súťaže a nebol nikým dosadený či vopred vybratý. Vlastne, skúste si predstaviť transparentnú architektonickú súťaž v Bratislave. A to hovoríme o roku 2008, nie o roku 1967. Skúste si predstaviť, že by taký Habitat nenavrhoval architekt, ale nejaký projektant. Uisťujem vás, že by šlo o ničím nezaujímavú a nudnú stavbu. Nebudem zachádzať do detailov, pretože celá kauza okolo staro-nového mosta je jeden veľký spor, je dosť jasné, ako by to dopadlo, keby mali Montrealčania možnosť hlasovať pre alebo proti výstavbe Habitatu – provokatívny návrh by sa nikdy nerealizoval.
Ďalej si skúste predstaviť, že by v Montreale dali mestskí zástupcovia zavrieť Chez Schwartz, pretože špatí mesto ošumelosťou a zastaraným vzhľadom – o radoch ľudí pred ním nehovoriac. Čo keby si starosta Montrealu povedal, že sa za tú jedáleň pred turistami hanbí a dal ju zavrieť? Nejako tak, ako to povedal ten bratislavský o Vegetke. Keby Montrealčanom zavreli Schwartza, ich starosta by sa vo svojom úrade už viac nerealizoval.
Keď si objednáte jedlo vo svete, tak sa naň tešíte. Bohužiaľ, keď si objednáte jedlo v Bratislave, celý čas tŕpnete, či bol dobrý nápad, ísť sa najesť von. Vegetka je jedným z mála miest v Bratislave, kde vám niečo také ani len nezíde na um.
Nebolo by fajn, keby sa kultúrnosť v staviteľstve???
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.