Päť dní po tom, ako médiá informovali o údajne národnostne motivovanom zbití študentky Malinovej koncom septembra 2006 v Nitre, sa Eduard Chmelár, vysokoškolský učiteľ a ľavicový aktivista, zúčastnil v samotnom meste protestného pochodu proti extrémizmu.
„Útoky voči príslušníkom maďarskej národnosti sú odporné a zvrhlé. Zvlášť ... ak na ulici zmlátia ženu,“ dodal o pár dní Chmelár v článku pre týždenník Slovo.
Po necelých troch týždňoch vyšetrovania však polícia označila Malinovej tvrdenia za výmysel, a neskôr začala proti nej viesť vyšetrovanie za krivú výpoveď. „Momentálne najznámejšia klamárka na Slovensku,“ zhodnotil Chmelár Malinovú začiatkom roku 2007.
Po ďalšom roku a pol na otázku .týždňa, čo si o prípade myslí, Chmelár nedávno odpovedal: „Pravdupovediac, neviem, čo si mám o tom myslieť.“
Názory Chmelára, inak permanentného kritika nekvality a zaujatosti slovenských médií, tak paradoxne dôsledne kopírovali zlyhanie väčšiny novinárskej obce v prípade Malinová. Hlavným problémom médií bolo nekritické preberanie tvrdení o prípade bez toho, aby si ich novinári overovali.
.začiatok – bezvýhradná istota
Prvé reportáže a články o prípade Malinová sa vyznačovali istotou novinárov, že Malinová bola zbitá dvoma holohlavými mužmi po jej telefonáte v maďarčine.
Napadli vysokoškoláčku, Markíza
Dvadsaťtriročnú študentku maďarského a nemeckého jazyka prepadli dvaja holohlaví muži v čiernych bundách cestou na skúšku. Ukradli jej mobil, z ktorého práve telefonovala, strhli náušnice a prikázali vyzliecť tričko.
... Útok na vysokoškoláčku nie je za posledné týždne jediným signálom, ktorý svedčí o tom, že sa slovensko-maďarské vzťahy začínajú poriadne komplikovať.
Nitra: Extrémistický útok, STV
...Približne v týchto miestach o pol ôsmej ráno napadli násilníci mladú študentku. Vysokoškoláčka práve telefonovala. Hovorila po maďarsky. Dvaja muži si na ňu počkali, zbili ju, okradli a tričko popísali hanlivým nápisom.
Podobne písali ďalší deň aj denníky:
Ohavný čin! Neznámi muži brutálne zaútočili na bezbranné dievča maďarskej národnosti, Nový čas, 26.8.:
Extrémisti na oboch stranách nastupujú, SME, 26. 8
V ďalších dňoch nasledovali príspevky o rastúcom extrémizme na Slovensku a dopade na slovensko-maďarské vzťahy, ktoré spolu s reakciami politikov dotvárali hustnúcu atmosféru.
Keď v polovici septembra polícia slovami ministra vnútra Kaliňáka označila Malinovej výpoveď za klamlivú, médiá kompletne prehodili výhybku. Tvárili sa, ako keby ony žiadny útok pred necelými troma týždňami za skalopevný fakt nevyhlasovali. Naopak, teraz bolo jasné to, čo ohlásila polícia – skutok sa nestal. Novinári pritom mali k dispozícii len slová Kaliňáka, žiadne rukolapné dôkazy. Hoci v tomto štádiu to bolo tvrdenie proti tvrdeniu, médiá podsúvali verejnosti jednu stranu ako hlásateľa pravdy:
Vymyslený príbeh, Markíza, 12.9
Všetko fingovala!, Nový Čas, 13.9
Bugárov poslanec obhajuje klamárku, Plus 1 deň, 13. 9
Pridali sa aj analytickejšie denníky.
Študentka...si útok zrejme vymyslela, aby k nej boli učitelia milostiví.
... Dôkazy svedčia proti nej. SME, 13. 9
Legenda o silnejúcom extrémizme Slovákov sa začína rúcať v základoch. Hospodárske noviny, 13. 9
Komentáre v Pravde, Hospodárskych novinách či Plus 1 deň sa Malinovej otvorene vysmievali. Kaliňákove slová presvedčili dokonca aj Petra Schutza, jedného z najbystrejších pozorovateľov slovenskej politiky: „O Ficovi, Kaliňákovi i slovenskej polícii si môžeme myslieť i horšie od zlého, ale zmanipulovať naraz grafologické testy, vzorky DNA i databázu mobilného operátora sa proste nedá.“
Hlavné médiá tak vyhlásili policajnú verziu za pravdivú a posúvali príbeh ďalej. Skúmali, čo viedlo Malinovú k takým klamstvám. „Psychológovia a psychiatri, ktorých sme oslovili, sa zhodujú, že dievča môže byť obeťou vlastného strachu,“ povedala divákom TV JOJ. Je chorá?, pýtal sa týždenník Šarm v titulku. Herečka?, pridal sa Život.
.kordov prelom – treba veci overovať
Zlom v sebaistote médií nastal po reportážach Eugena Kordu v relácii Reportéri STV. Korda poukázal na to, že oproti tvrdeniam policajného vyšetrovacieho spisu Kaliňák na tlačovke zveličoval dôkazy v neprospech Malinovej. O týchto vážnych odhaleniach väčšina médií prekvapujúco neinformovala. Stručne zareagoval denník Plus 1 deň (25.10), spolu s TV Joj dlhodobo voči Malinovej najagresívnejší: „Hedviga znova klamala
MINISTERSTVO vnútra nám poskytlo podrobnú reakciu na reportáž STV spochybňujúcu výsledky vyšetrovania prípadu Hedvigy Malinovej. Policajné záznamy študentkine tvrdenia spoľahlivo vyvracajú.“
Na druhej strane po reportážach STV sa hlavný novinársky prúd posunul k novej pozícii: pravdu v prípade Malinovej sa už asi ťažko dozvieme. Tento postoj u mnohých novinárov ešte zosilnel po článkoch .týždňa z mája a júna 2007, ktoré okrem spisu vyspovedali aj viacero ďalších aktérov prípadu. Podľa .týždňa bola Malinová obeťou prepadu a zlej práce polície, nie páchateľkou krivej výpovede.
Nový Čas koncom mája vyzval na poriadne prešetrenie prípadu, ktorý kedysi sám uzavrel v článku Kauza Hedviga: 10 otázok, na ktoré nikto neodpovedal. K pochybnostiam sa pridal aj týždenník Plus 7 dní. Neutrálne sa začala tváriť aj predtým taká sebaistá TV JOJ. V máji 2007 už bola JOJ-ka celkom nad vecou
„O vine či nevine Hedvigy Malinovej ešte súd nerozhodol, ale zdá sa, že politici už majú vo všetkom jasno. Tí, ktorí ju obhajujú i tí, ktorí sú proti nej, akoby sa nechceli vzdať zaujímavej príležitosti na vytĺkanie politického kapitálu.“
Podobne komicky šéfredaktorka Života Renáta Klačanská vyzvala verejne na schladenie hláv, hoci dovtedy práve tie novinárske hlavy v Živote patrili k najhorúcejším.
Leto a jeseň minulého roka priniesli správy o nových prípadoch pochybenia polície (vražda Kubašiaka na Pohroní, sporné zásahy policajtov proti hudobníkovi v Nitre, sprejerovi v Trnave či kazašskej novinárke v Bratislave). Zároveň šéf policajtov Packa priznal, že Malinovú aj zbiť mohli (hoci inak, ako to opísala) a generálny prokurátor Trnka naznačil chyby v postupe polície. Médiá sa tak proti zisteniam polície v prípade Malinová stali ešte skeptickejšími – aj taký Plus 1 deň rok od údajného prepadu zrazu priznal, že nie je také jasné, kde je pravda v prípade.
Samotná Malinová sa po roku stala pre bulvár už bežnou celebritou, nie objektom hnevu. Venovali sa jej tehotenstvu, svadbe či účesom, jej prípad ostal na okraji záujmu.
.poučenie
Prípad Malinová ukázal, aké je dôležité rozlišovať medzi skutočnosťou a tvrdeniami o skutočnosti. Tvrdenia o skutočnosti niekomu patria a povinnosťou novinárov je ich overovať a podávať verejnosti ako tvrdenia, nie ako skutočnosť. „X tvrdí, že ju dnes zbili,“ namiesto „X dnes zbili.“ Polícia má síce veľké právomoci skutočnosť zisťovať, ale aj ona občas zlyhá. Prešľapy polície sú dlhodobo známe aj vo vyspelých demokraciách. Stotožňovanie polície s garantom pravdy potom občas vedie k obrovským osobným tragédiám. Úlohou médií je tieto prešľapy minimalizovať. O to viac je kontrola polície nutná, o čo menej informácií ona o sebe poskytuje. Dobre známe formulky (informovanie môže ovplyvniť vyšetrovanie), ktorými hovorcovia odbíjajú otázky novinárov, síce majú opodstatnenie, ale na druhej strane aj zvyšujú riziko korupcie či neprofesionality v práci polície. Navyše na Slovensku niet médií, ktoré by mali kapacity na podrobné sledovanie práce policajtov. Práve preto by si mali médiá držať odstup od policajných vyhlásení a nevydávať ich automaticky za pravdivé.
Kolotočový vývoj hodnotenia prípadu médiami, ale aj pozorovateľmi à la Chmelár (skutok sa stal – nestal – nevieme) bol čiastočne výsledkom prísunu nových informácií od aktérov prípadu – od Malinovej, svedkov, polície, právnikov a politikov. Ale do rozbehu neželaného kolotoča posunuli verejnosť svojou neprofesionalitou aj médiá.
Autor je mediálny analytik, pracuje v inštitúte INEKO.
„Útoky voči príslušníkom maďarskej národnosti sú odporné a zvrhlé. Zvlášť ... ak na ulici zmlátia ženu,“ dodal o pár dní Chmelár v článku pre týždenník Slovo.
Po necelých troch týždňoch vyšetrovania však polícia označila Malinovej tvrdenia za výmysel, a neskôr začala proti nej viesť vyšetrovanie za krivú výpoveď. „Momentálne najznámejšia klamárka na Slovensku,“ zhodnotil Chmelár Malinovú začiatkom roku 2007.
Po ďalšom roku a pol na otázku .týždňa, čo si o prípade myslí, Chmelár nedávno odpovedal: „Pravdupovediac, neviem, čo si mám o tom myslieť.“
Názory Chmelára, inak permanentného kritika nekvality a zaujatosti slovenských médií, tak paradoxne dôsledne kopírovali zlyhanie väčšiny novinárskej obce v prípade Malinová. Hlavným problémom médií bolo nekritické preberanie tvrdení o prípade bez toho, aby si ich novinári overovali.
.začiatok – bezvýhradná istota
Prvé reportáže a články o prípade Malinová sa vyznačovali istotou novinárov, že Malinová bola zbitá dvoma holohlavými mužmi po jej telefonáte v maďarčine.
Napadli vysokoškoláčku, Markíza
Dvadsaťtriročnú študentku maďarského a nemeckého jazyka prepadli dvaja holohlaví muži v čiernych bundách cestou na skúšku. Ukradli jej mobil, z ktorého práve telefonovala, strhli náušnice a prikázali vyzliecť tričko.
... Útok na vysokoškoláčku nie je za posledné týždne jediným signálom, ktorý svedčí o tom, že sa slovensko-maďarské vzťahy začínajú poriadne komplikovať.
Nitra: Extrémistický útok, STV
...Približne v týchto miestach o pol ôsmej ráno napadli násilníci mladú študentku. Vysokoškoláčka práve telefonovala. Hovorila po maďarsky. Dvaja muži si na ňu počkali, zbili ju, okradli a tričko popísali hanlivým nápisom.
Podobne písali ďalší deň aj denníky:
Ohavný čin! Neznámi muži brutálne zaútočili na bezbranné dievča maďarskej národnosti, Nový čas, 26.8.:
Extrémisti na oboch stranách nastupujú, SME, 26. 8
V ďalších dňoch nasledovali príspevky o rastúcom extrémizme na Slovensku a dopade na slovensko-maďarské vzťahy, ktoré spolu s reakciami politikov dotvárali hustnúcu atmosféru.
Keď v polovici septembra polícia slovami ministra vnútra Kaliňáka označila Malinovej výpoveď za klamlivú, médiá kompletne prehodili výhybku. Tvárili sa, ako keby ony žiadny útok pred necelými troma týždňami za skalopevný fakt nevyhlasovali. Naopak, teraz bolo jasné to, čo ohlásila polícia – skutok sa nestal. Novinári pritom mali k dispozícii len slová Kaliňáka, žiadne rukolapné dôkazy. Hoci v tomto štádiu to bolo tvrdenie proti tvrdeniu, médiá podsúvali verejnosti jednu stranu ako hlásateľa pravdy:
Vymyslený príbeh, Markíza, 12.9
Všetko fingovala!, Nový Čas, 13.9
Bugárov poslanec obhajuje klamárku, Plus 1 deň, 13. 9
Pridali sa aj analytickejšie denníky.
Študentka...si útok zrejme vymyslela, aby k nej boli učitelia milostiví.
... Dôkazy svedčia proti nej. SME, 13. 9
Legenda o silnejúcom extrémizme Slovákov sa začína rúcať v základoch. Hospodárske noviny, 13. 9
Komentáre v Pravde, Hospodárskych novinách či Plus 1 deň sa Malinovej otvorene vysmievali. Kaliňákove slová presvedčili dokonca aj Petra Schutza, jedného z najbystrejších pozorovateľov slovenskej politiky: „O Ficovi, Kaliňákovi i slovenskej polícii si môžeme myslieť i horšie od zlého, ale zmanipulovať naraz grafologické testy, vzorky DNA i databázu mobilného operátora sa proste nedá.“
Hlavné médiá tak vyhlásili policajnú verziu za pravdivú a posúvali príbeh ďalej. Skúmali, čo viedlo Malinovú k takým klamstvám. „Psychológovia a psychiatri, ktorých sme oslovili, sa zhodujú, že dievča môže byť obeťou vlastného strachu,“ povedala divákom TV JOJ. Je chorá?, pýtal sa týždenník Šarm v titulku. Herečka?, pridal sa Život.
.kordov prelom – treba veci overovať
Zlom v sebaistote médií nastal po reportážach Eugena Kordu v relácii Reportéri STV. Korda poukázal na to, že oproti tvrdeniam policajného vyšetrovacieho spisu Kaliňák na tlačovke zveličoval dôkazy v neprospech Malinovej. O týchto vážnych odhaleniach väčšina médií prekvapujúco neinformovala. Stručne zareagoval denník Plus 1 deň (25.10), spolu s TV Joj dlhodobo voči Malinovej najagresívnejší: „Hedviga znova klamala
MINISTERSTVO vnútra nám poskytlo podrobnú reakciu na reportáž STV spochybňujúcu výsledky vyšetrovania prípadu Hedvigy Malinovej. Policajné záznamy študentkine tvrdenia spoľahlivo vyvracajú.“
Na druhej strane po reportážach STV sa hlavný novinársky prúd posunul k novej pozícii: pravdu v prípade Malinovej sa už asi ťažko dozvieme. Tento postoj u mnohých novinárov ešte zosilnel po článkoch .týždňa z mája a júna 2007, ktoré okrem spisu vyspovedali aj viacero ďalších aktérov prípadu. Podľa .týždňa bola Malinová obeťou prepadu a zlej práce polície, nie páchateľkou krivej výpovede.
Nový Čas koncom mája vyzval na poriadne prešetrenie prípadu, ktorý kedysi sám uzavrel v článku Kauza Hedviga: 10 otázok, na ktoré nikto neodpovedal. K pochybnostiam sa pridal aj týždenník Plus 7 dní. Neutrálne sa začala tváriť aj predtým taká sebaistá TV JOJ. V máji 2007 už bola JOJ-ka celkom nad vecou
„O vine či nevine Hedvigy Malinovej ešte súd nerozhodol, ale zdá sa, že politici už majú vo všetkom jasno. Tí, ktorí ju obhajujú i tí, ktorí sú proti nej, akoby sa nechceli vzdať zaujímavej príležitosti na vytĺkanie politického kapitálu.“
Podobne komicky šéfredaktorka Života Renáta Klačanská vyzvala verejne na schladenie hláv, hoci dovtedy práve tie novinárske hlavy v Živote patrili k najhorúcejším.
Leto a jeseň minulého roka priniesli správy o nových prípadoch pochybenia polície (vražda Kubašiaka na Pohroní, sporné zásahy policajtov proti hudobníkovi v Nitre, sprejerovi v Trnave či kazašskej novinárke v Bratislave). Zároveň šéf policajtov Packa priznal, že Malinovú aj zbiť mohli (hoci inak, ako to opísala) a generálny prokurátor Trnka naznačil chyby v postupe polície. Médiá sa tak proti zisteniam polície v prípade Malinová stali ešte skeptickejšími – aj taký Plus 1 deň rok od údajného prepadu zrazu priznal, že nie je také jasné, kde je pravda v prípade.
Samotná Malinová sa po roku stala pre bulvár už bežnou celebritou, nie objektom hnevu. Venovali sa jej tehotenstvu, svadbe či účesom, jej prípad ostal na okraji záujmu.
.poučenie
Prípad Malinová ukázal, aké je dôležité rozlišovať medzi skutočnosťou a tvrdeniami o skutočnosti. Tvrdenia o skutočnosti niekomu patria a povinnosťou novinárov je ich overovať a podávať verejnosti ako tvrdenia, nie ako skutočnosť. „X tvrdí, že ju dnes zbili,“ namiesto „X dnes zbili.“ Polícia má síce veľké právomoci skutočnosť zisťovať, ale aj ona občas zlyhá. Prešľapy polície sú dlhodobo známe aj vo vyspelých demokraciách. Stotožňovanie polície s garantom pravdy potom občas vedie k obrovským osobným tragédiám. Úlohou médií je tieto prešľapy minimalizovať. O to viac je kontrola polície nutná, o čo menej informácií ona o sebe poskytuje. Dobre známe formulky (informovanie môže ovplyvniť vyšetrovanie), ktorými hovorcovia odbíjajú otázky novinárov, síce majú opodstatnenie, ale na druhej strane aj zvyšujú riziko korupcie či neprofesionality v práci polície. Navyše na Slovensku niet médií, ktoré by mali kapacity na podrobné sledovanie práce policajtov. Práve preto by si mali médiá držať odstup od policajných vyhlásení a nevydávať ich automaticky za pravdivé.
Kolotočový vývoj hodnotenia prípadu médiami, ale aj pozorovateľmi à la Chmelár (skutok sa stal – nestal – nevieme) bol čiastočne výsledkom prísunu nových informácií od aktérov prípadu – od Malinovej, svedkov, polície, právnikov a politikov. Ale do rozbehu neželaného kolotoča posunuli verejnosť svojou neprofesionalitou aj médiá.
Autor je mediálny analytik, pracuje v inštitúte INEKO.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.