Biskup Gojdič sa odvážil kričať. Kto počúval jeho slová a kto sa im vyhýbal?
Pavla Petra Gojdiča si väčšinou vybavíme v súvislosti s komunistickými monsterprocesmi v 50. rokoch 20. storočia. Gréckokatolíckeho biskupa vtedy odsúdili za vlastizradu na doživotie, uväznili ho a mučili v Leopoldove. Tam vo veku 72 rokov zomrel v deň svojich narodenín. Lenže s Gojdičom sa viažu aj iné dramatické dejiny, vďaka ktorým mu v roku 2007 udelila izraelská Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Jad Vašem čestný titul „Spravodlivý medzi národmi“.
proti spolitizovaniu cirkvi
Historik Peter Borza je gréckokatolícky kňaz, ktorý dnes spolupracuje s Ústavom pamäti národa a zaoberá sa obdobím druhej svetovej vojny. Sedíme v malej kaviarni v Bratislave a on mi rozpráva príbeh dvoch listov. „Pastiersky list z roku 1939 nebol pôvodne napísaný v slovenčine, ale azbukou v takzvanom ‚russkom jazyku‘ alebo v ‚jazyčí‘. Bola to taká zmes viacerých prvkov: cirkevnej slovančiny, ruštiny, ukrajinčiny a miestnych dialektov.“ List bol adresovaný gréckokatolíckym kňazom. Gojdič ho napísal 25. januára 1939 ako reakciu na vznik zvláštnej komisie pri vláde Slovenskej republiky, ktorá sa mala zaoberať riešením „židovskej otázky“. Táto komisia, ktorej predsedal Karol Sidor, bola vytvorená len dva dni predtým, 23. januára 1939.
Borza v súvislosti s Gojdičovým listom hovorí doslova o „prorockom videní, schopnosti analyzovať situáciu vo svete, o vnímavosti na dôsledky, ku ktorým povedie konanie duchovných v politike“. Nevýhodou listu bol jazyk, akým bol napísaný. V Bratislave a v západoslovenských diecézach by mu nerozumeli, hoci informácia o postoji biskupa sa tam zrejme aspoň sprostredkovane dostala.
„Druhý list z mája 1942,“ pokračuje Borza, „je ostrou reakciou na rodinné transporty, keď sa do koncentračných táborov odvážali celé rodiny. Tento list však už bol vnútrocirkevnou záležitosťou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.