Bach a jeho veľké pašie

V nemecky hovoriacich krajinách sú už 200 rokov neoddeliteľnou súčasťou tejto časti liturgického roka.

Vďaka umeniu barokového huslistu Miloša Valenta a jeho súboru Solamente naturali sme sa mohli v sobotu 19. marca vo Veľkom evanjelickom chráme v Bratislave pripojiť k tejto skvelej tradícii. Vo vynikajúcej poučenej interpretácii na dobových nástrojoch zaznelo v podaní tohto súboru a skvelých spevákov jedno z dvoch zachovaných Bachových pašiových diel – Jánove pašie (BWV 245). Písať však budem o tých druhých, o Matúšových pašiách (BWV 244).

Bach žil v dobe, keď sa pohľad na skladateľa a jeho dielo dosť líšil od dnešného pohľadu. Skladateľ tvoril dielo pre konkrétnu príležitosť a šanca, že sa raz dielo uvedie aj v budúcnosti (a dokonca viackrát) bola mizivá. Aj možnosti uvedenia diela mimo priestoru, kde vzniklo, boli len málo pravdepodobné. Hoci sa Guttenbergov vynález už tri storočia využíval v prospech šírenia vzdelanosti, tlač notových publikácií vtedy ešte nebola samozrejmosťou. A ak sa aj tlačou po Európe šírili moderné kompozície, boli to skôr diela jeho slávnejších kolegov: husľové koncerty Antonia Vivaldiho alebo koncerty či opery Georga Friedricha Händla.

Bach nežil a netvoril vo veľkom svete ako títo skladatelia. Najväčšiu časť svojho profesionálneho života prežil v provinčnom nemeckom Lipsku. Na rozdiel od toho, v akom svete sa pohyboval taký Händel a akú slávu zožal počas života, bol Bach, a to celkom nespravodlivo, neznámym skladateľom. Veď koľko udalostí, ktoré by Stefan Zweig mohol zaradiť medzi svoje Hviezdne okamihy ľudstva, vyvolal tento geniálny skladateľ, najväčší organový virtuóz a improvizátor svojej doby? Jeden z tých okamihov zažil a pochopil Adam Reinken, keď počul Bacha na organe improvizovať fúgu na tému nizozemskej piesne – dnes známu ako Fúga g mol (BWV 542). No jednou z najväčších udalostí, ktorú mohli Bachovi súčasníci zažiť, bolo uvedenie jeho najrozsiahlejšieho a najdôležitejšieho diela – Matúšových pašií.

Premiéra skladby sa pravdepodobne konala na Veľký piatok 11. apríla 1727 v Chráme sv. Tomáša v Lipsku. Ešte počas Bachovho života zaznelo dielo trikrát (1729, 1736 a asi 1742), pričom ho v roku 1736 autor prepracoval do definitívnej podoby. Po Bachovej smrti v roku 1750 zazneli Matúšove pašie najskôr až 11. marca 1829. V Berlíne ich naštudoval a uviedol vtedy len 20-ročný Felix Mendelssohn-Bartholdy, čím vyvolal dodnes trvajúci celosvetový záujem o ich tvorcu a jeho dielo.

Na Matúšových pašiách možno demonštrovať osud ich skladateľa, ako ho opisuje muzikológ Emil Platen: ignorovaný súčasníkmi – zabudnutý nasledovníkmi – objavený pre budúce generácie. Bach a jeho dielo vzbudzuje ohromnú úctu a rešpekt, ktorá sa vďaka Mendelssohnovmu počinu prejavovala aj vo výrokoch slávnych skladateľov. Ešte pred uvedením pašií v Berlíne spoznáva Bachovho génia aj Ludwig van Beethoven: „Nicht Bach, sondern Meer sollte er heissen – Nie ,potokom´, ale ,morom´ by sa mal volať.