Ani dva týždne po prepuknutí rusko-gruzínskeho konfliktu svet presne nevie, čo sa pod Kaukazom udialo a deje. Kto je viac vinný a koľko je vlastne obetí na všetkých stranách. Fakty zatiaľ nie je možné preukázať z nezávislých zdrojov, do Južného Osetska ruská armáda púšťa iba vybrané návštevy.
Dominuje preto propaganda. Rusi hovoria o genocíde Osetíncov spáchanej Gruzíncami, tí zase o brutálnej agresii Ruska.
.ak by sme si aj úplne osvojili ruskú optiku a rétoriku, podľa ktorej ich armáda iba zastavila ťaženie gruzínskej armády proti mierumilovným Osetíncom, aj tak ostanú ťaživé otázky pri pohľade na krajinu, ktorú ruská armada okupuje a systematicky ničí. Krajinu veľkosťou a počtom obyvateľov pripomínajúcu Slovensko. V jej strede leží separatistické 70-tisícové Južné Osetsko, hlavný dôvod a miesto nedávnych bojov.
Aj po deklarovanom prímerí ruská armada ničí nielen vojenskú, ale aj civilnú infraštruktúru Gruzínska. Mosty, cesty, železnice, prístavy. Rusi tak urputne „bojujú za mier“, že na mnohých miestach neostal kameň na kameni. Fakticky prerušili spojenie medzi východom krajiny, kde leží hlavné mesto Tbilisi a jej západom, kde sa nachádza druhý separatistický región – Abcházsko.
.što eto za komandirovku?
V utorok 19. augusta sme sa, podobne ako iní zahraniční novinári, „prebojovali“ asi cez šesť checkpointov, ktoré obsadila ruská armada na strategickej ceste z Tbilisi do Stalinovho rodiska Gori. Na prvom sme boli svedkami výmeny vojnových zajatcov v sanitkách. Za tretím stál na kraji cesty pri vypálenom páse lesa vyhoretý obrnený transportér, zrejme gruzínsky. Na šiestom, poslednom, nás však všetkých zastavili ruskí vojaci z transportéra. Inak, celkom prívetiví chlapci: zdvorilí, pomerne zhovorčiví, ochotne prijímajúci od zástupcov médií marlborky. Pokiaľ to však generál nepovolí, do gruzínskeho mesta, ktoré obkľúčili, a ktoré leží tesne za hranicou Južného Osetska, nás nepustia. A ruský general v ten deň mlčí. Minulú stredu sa veľkoryso zľutoval a na dve hodiny svetové médiá do Gori pustil.
Čakáme už asi štyri hodiny, trpezlivo posedávajúc v borovicovom lese a pozorujúc ruské transportéry a tanky, keď vtom sa smerom od Cchinvali, asi 30 kilometrov vzdialeného správneho centra Južného Osetska, po ceste prirúti kolóna. Na jej čele vidíme nákladné auto s ľuďmi stojacimi na korbe, za ním biele žigulíky s nálepkami TV na skle. Pár sekúnd sa na seba navzájom vyjavene pozeráme. My – z celého sveta pozbieraní novinári, ktorí prišli z Tbilisi. A oni – prevažne ruskí novinári, ktorým pripravila „trip“ ruská armáda. Poniektoré ruské televízne reportérky mali starostlivo upravený mejkap, to zrejme aby sa pri ruinách dobre vynímali pred kamerou. „Oni“ sú zjavne zaskočení. Spoločne s nami sa ocitli na území nikoho.
„Što eto za komandirovku?“ kričí jeden z nich do mobilu s tým, že vidí pred sebou „kapitalistických novinárov“. Nedorozumenie sa však rýchlo vysvetlí. Zástupcovia médií z Ruska vyskočia z korby, „nemnožka pakuriť“ a pokecať si s nami. Mnohí z nich sa dokonca s kolegami „kapitalistami“ dobre poznajú. O pár minút naskočia do áut a ich kolóna sa na prvej zákrute otočí. V zvírenom prachu smeruje späť do Cchinvali. Kaukazský surrealizmus.
Ostali sme opäť sami s vojakmi z transportéra. A generál naďalej mlčí. Po prašnej ceste sa blíži osamelý starček. Na jednej ruke mu chýbajú prsty. Ochotne sa predstaví ako Gruzínec Lombardi Bezakšvili, bývalý baník, dnes dôchodca z dediny Sveneti, ktorá leží pod cestou. Narodila sa tu Stalinova matka, čo je asi tak jediná pozoruhodnosť. Ak, pravda, nepočítame ruských vojakov, ktorí tu stoja doslova za každým kríčkom. Vojaci dnes starčeka pustili do Gori, aby zaobstaral chlieb.
„V Gori beží život normálne, funguje tam trh,“ tvrdí Bezakšvili a pokračuje: „Rusi, ktorí sú tomu celému na vine, lebo nenechajú Gruzínsko na pokoji, nám nič zlé neurobili, iba nás bombardovali.“ Zvláštne vnímanie. „Iba“ bombardovali? Starček osvedčí aj isté analytické schopnosti. To keď povie, že prezident Saakašvili je príliš mladý a neskúsený. Urobil vraj chybu, že sa neporadil, kým si niečo začal so silným Ruskom.
.v meste duchov
Do piatka 22. augusta mali Rusi podľa dohody stiahnuť svoje vojská z Gruzínska okrem Južného Osetska. Verí tomu niekto? Oni sami hovoria, že si tam ponechajú asi 500 vojakov. Žeby „dočasne“?
Potrebujeme sa dostať do Gori. V stredu večer ideme v Tbilisi na kávu so zástupcom organizácie Human Rights Watch (HRW). Americký vojenský expert Mark Garlasco, ktorý v Gori monitoruje situáciu a vyhľadáva nebezpečné kazetové bomby, ktoré používa ruská armáda („denne ich tu nájdem stovky“) nás upokojuje: „Jazdíme už piaty deň do Gori bočnými cestami a nemáme žiadne problémy. Ruskí vojaci sú profíci. Nenosím ani nepriestrelnú vestu. Či vás ruskí vojaci pustia do mesta, to závisí od toho, akú budú mať náladu a koľko kokakoly a cigariet im dáte…”
Dňa 21. augusta dopoludnia nakladáme v Tbilisi do dvoch terénnych áut 130 chlebov a iné potraviny. Ide o prvú zásielku českej organizácie Člověk v tísni a slovenského Človeka v ohrození pre Gori. Uplácať ruských vojakov napokon nemusíme. V tej chvíli to ešte netušíme, no do Gori má dnes doraziť dôležitá delegácia OBSE na čele s fínskym ministrom zahraničných vecí, a tak sa Rusi rozhodli uvolniť cestu — iba pre humanitárne organizácie.
Dôverne známy ruský tank z utorka už na ceste nestojí. Slobodne teda vchádzame do okupovaného mesta. Ulice sú úplne vyľudnené a zničené domy priamo pri vstupe svedčia o tom, že tu skutočne zúrila vojna. Zopár ľudí postáva iba pred budovou miestnej administratívy, ktorá momentálne funguje aj ako centrum distribúcie humanitárnej pomoci. Ľudia vo vedľajšej budove školskej telocvične (je vyrabovaná) cez okno naťahujú ruky za balíčkami s humanitárnou pomocou — ženy zvlášť a muži zvlášť. Kričia a hádajú sa pritom. Nečudo. Ide im o prežitie. Až dodnes sa do mesta dostalo iba pár kamiónov s humanitárnou pomocou, napríklad z Turecka. Po pustej ulici prefičí vojenské auto naložené nábytkom. Žeby rabovačky?
„Pred vojnou žilo v tomto meste 60-tisíc ľudí, dnes ich tu ostalo iba 12-tisíc. Ostatní ušli, najmä do Tbilisi,“ vraví nám Dali Carauli, vodič miestneho gubernátora. Pritom ukazuje na kedysi pekný dom na jednej strane námestia s obrovskou sochou Stalina uprostred. Kaviarne a reštaurácie na prízemí toho domu sú vyrabované, na každom okne vidno mnohé priestrely. „Kedysi v dome žilo sto rodín, dnes tam ostali dvaja ľudia. Ruské letectvo naše mesto bombardovalo päť dní, trikrát denne. Prežili sme to tak, že sme ušli do lesov alebo pivníc.“
Georgi Zubjašvili je dôchodca, jeho rodina ušla do Tbilisi, a tak ostal v Gori sám strážiť dom. Hovorí, že ruské ostreľovanie nebolo to najhoršie, čo v posledných dňoch zažili. Oveľa horšie sú vraj bandy kozákov a Osetíncov, ktoré prišli v pätách ruskej armády, rabujú a zabíjajú. „Rusi len občas prídu k miestnym ľuďom a chcú sa vykúpať. Keď im tí povedia, že nemajú vodu, vypýtajú si vodku a víno, opijú sa, chodia po uliciach a strieľajú do vzduchu,“ hovorí dôchodca a dodáva: „Dôstojníci sú Rusi, ale väčšina vojakov sú Inguši a Kalmykovia. My si ich dobre pamätáme ešte z čias ZSSR, tí sa nezastavia pred ničím.“ Za vojnu sú podľa neho zodpovední najmä Rusi, ale svoj podiel nesie aj mladý prezident Saakašvili, ktorý „neprekukol“ ruskú provokáciu. Po kontrolnej otázke, odkiaľ sme prišli, však Zubjašvili pripája aj ďalších vinníkov. „Najviac su vinní Nemci a Francúzi, ktorí zabránili nášmu pozvaniu do NATO. Rusi tým získali sebavedomie a začali si dovoľovať.“
Len niekoľko ulíc od námestia s obrovskou Stalinovou sochou sa náchadza štvrť vyhorených obytných domov. Je v tesnej blízkosti vojenských kasární, a tak to „schytala“ najviac. Jednou z jej obyvateliek je aj starenka Katina Kigovašvili. Keď hovorí o ruskom bombardovaní z 12. augusta, plače a ukazuje zranenú ruku. Jej byt je v dezolátnom stave. Výbuch vybil okná, poškodil priečku a úplne zničil vstupné dvere. Nedajú sa otvoriť, a tak si v nich drobná starenka musela urobiť dieru a do bytu vstupuje štvornožky. Na troskách vchodových dverí sú škrvny s jej zaschnutou krvou. Počas ruského ostreľovania v štvrti zahynulo viac ako desať ľudí a mnohí boli zranení. Dnes vo vyhorených bytovkách žije len niekoľko desiatok najmä starších ľudí. Ostatní rozšírili rady utečencov, ktorí sa sústreďujú najmä v táboroch v Tbilisi. V Gori dnes nefunguje nič: ani elektrina, ani voda, ani plyn.
.v utečeneckých centrách
Odhaduje sa, že v celom Gruzínsku sa dnes nachádza asi 500 krízových centier pre utečencov, ktorých je celkovo asi 150-tisíc. Humanitárnej pomoci je dostatok, sú však problémy s jej distribúciou. V Tbilisi navštevujeme tri utečenecké centrá – jedno tvorí tábor vojenských stanov, druhé základná škola a tretie bývalé kasárne Zakaukazského vojenského okruhu.
„V dedine Šindisi s 2 500 obyvateľmi, ktorá leží medzi Cchvinvali a Gori, sme so susedmi Osetíncami žili v mieri. Najprv nás bombardovali Rusi, potom rabovali rôzni banditi. My mladší sme ušli, a starší, ktorí nevládali, tam ostali. Nevieme, čo je s nimi dnes, nemáme od nich žiadne správy,” opisuje Gruzínec Levan Tvalijašvili, ktorý dnes žije v stanovom tábore v časti Tbilisi zvanej Červený most. Nikto tu netuší, kedy sa budú môcť vrátiť do svojich domovov, a či vôbec. Budú to mesiace? Alebo roky?
Ešte skľučujúcejší je pohľad na triedy a chodby 161. základnej školy. Dnes tu žije 700 utečencov. Zatiaľ im pomáhajú iba ľudia z okolia, zahraničné organizácie tu nevidno. Do polovice septembra sú tu prázdniny. Čo ak sa však ani potom nebudú môcť vrátiť do svojich domovov? Uprostred jednej z tried leží v kočíku malé dievčatko. Štrnásťčlenná rodina suší vypratú bielizeň, šaty a plienky na šnúre pri tabuli. Sú to Gruzínci, nevesta Chatuna Gudieli je však Osetínka. „Gruzínci sú veľmi srdeční ľudia,“ hovorí a dodáva: „Ak by to tak nebolo, nevydala by som sa za Gruzínca. Túto vojnu rozpútali proruskí Osetínci. Tí začali strieľať ako prví.“
Psychologička z tejto školy, Maja Bakradze, hovorí o mnohých prípadoch posttraumatických porúch detí, ktoré všetky hrôzy videli na vlastné oči. Nielen Slováci a Česi sú však pripravení pomôcť.
.kto zničil Cchinvali?
Kde je teda pravda? Provokovali osetínski separatisti tým, že dlhodobo ostreľovali a napádali gruzínske dediny v Južnom Osetsku? Určite áno. Platí aj to, že sa gruzínska armáda dala vyprovokovať na neuváženú akciu, pri ktorej použila v prípade husto obývaných častí neprípustné mínomety GRAD, čím vlastne vliezla do pasce oveľa silnejšej ruskej armády? Zrejme áno. Stali sa civilisti všetkých etník hlavnými obeťami tejto cynickej hry? Určite áno.
Ján Čarnogurský píše, že jednoznačným vinníkom konfliktu je Gruzínsko, ktoré sa útokom na Južné Osetsko, pri ktorom zahynulo dvetisíc civilistov, dopustilo vojnového zločinu a porušilo medzinárodné právo. K tejto interpretácii sa pridala aj Palkova KDS. Podľa Čarnogurského bolo Rusko v reakcii na to oprávnené vojensky zasiahnuť na obranu svojich občanov – pretože už dávnejšie ich Moskva „vyzbrojila“ ruskými pasmi. Český senátor Jaromír Štětina, ktorý bol priamym svedkom mnohých vojen na Kaukaze, to vidí celkom opačne. Rusko podľa neho cieľavedome skresľuje fakty. Štětina v týchto dňoch zhromažďoval informácie priamo v Gruzínsku: podľa jeho chronológie gruzínske vojenské jednotky spočiatku neopätovali provokácie separatistov a chceli riešiť dlhoročný „zamrznutý konflikt“ vyjednávaním. To však juhoosetínsky vyjednávač Boris Chocijev odmietol. Prvý ruský augustový letecký útok sa odohral 7. augusta o 7.45 ráno, keď ruské vojenské lietadlo zhodilo tri až päť bômb pri dedine Savsebi, ktorá pritom leží mimo Južného Osetska. V ten istý deň o 23.30 prekročilo rusko-gruzínsku hranicu cez tunel Roki asi 100 vozidiel a transportérov s vojakmi ruskej armády. Smerovali na Cchinvali, pričom ich nasledovali ďalšie oddiely 58. armády. Čo je dôležité, stalo sa tak 13 hodín pred útokom gruzínskej armády na Cchinvali. Tá vstúpila do mesta, kde im takmer nikto nekládol odpor – až separatisti v centre. V tom čase mesto ešte nebolo zničené. Následne ho podľa Štětinu zničila ruská armáda, ktorá ho obkľúčila, pričom zničila a vyhnala gruzínske jednotky.
Kto teda zničil Cchinvali, Gruzínci alebo Rusi? Treba veriť, že sa to čoskoro dozvieme. V každom prípade, ovládajú ho tí druhí a málokoho tam púšťajú. Obraz prezentovaný oficiálnou ruskou propagandou, podľa ktorého Saakašviliho armáda brutálne napadla mierumilovné juhoosetské obyvateľstvo, spochybňujú pritom aj dôveryhodné zdroje z Ruska. Redaktorka denníka Novaja gazeta a spolupracovníčka stanice Echo Moskvy Julia Latynina píše o Južnom Osetsku ako o teroristickej entite, akomsi čudnom joint-venture, pričom Rusko by podľa nej malo ďakovať Saakašvilimu za to, že sa pokúsil aplikovať „chemoterapiu“ na liečbu tohto nádoru. Ten tvoria kágebáci a čekisti z Lubljanky a osetínski banditi, ktorí sa zaoberajú rabovaním či pašovaním zbraní a drog, ako aj výrobou falošných bankoviek.
Dominuje preto propaganda. Rusi hovoria o genocíde Osetíncov spáchanej Gruzíncami, tí zase o brutálnej agresii Ruska.
.ak by sme si aj úplne osvojili ruskú optiku a rétoriku, podľa ktorej ich armáda iba zastavila ťaženie gruzínskej armády proti mierumilovným Osetíncom, aj tak ostanú ťaživé otázky pri pohľade na krajinu, ktorú ruská armada okupuje a systematicky ničí. Krajinu veľkosťou a počtom obyvateľov pripomínajúcu Slovensko. V jej strede leží separatistické 70-tisícové Južné Osetsko, hlavný dôvod a miesto nedávnych bojov.
Aj po deklarovanom prímerí ruská armada ničí nielen vojenskú, ale aj civilnú infraštruktúru Gruzínska. Mosty, cesty, železnice, prístavy. Rusi tak urputne „bojujú za mier“, že na mnohých miestach neostal kameň na kameni. Fakticky prerušili spojenie medzi východom krajiny, kde leží hlavné mesto Tbilisi a jej západom, kde sa nachádza druhý separatistický región – Abcházsko.
.što eto za komandirovku?
V utorok 19. augusta sme sa, podobne ako iní zahraniční novinári, „prebojovali“ asi cez šesť checkpointov, ktoré obsadila ruská armada na strategickej ceste z Tbilisi do Stalinovho rodiska Gori. Na prvom sme boli svedkami výmeny vojnových zajatcov v sanitkách. Za tretím stál na kraji cesty pri vypálenom páse lesa vyhoretý obrnený transportér, zrejme gruzínsky. Na šiestom, poslednom, nás však všetkých zastavili ruskí vojaci z transportéra. Inak, celkom prívetiví chlapci: zdvorilí, pomerne zhovorčiví, ochotne prijímajúci od zástupcov médií marlborky. Pokiaľ to však generál nepovolí, do gruzínskeho mesta, ktoré obkľúčili, a ktoré leží tesne za hranicou Južného Osetska, nás nepustia. A ruský general v ten deň mlčí. Minulú stredu sa veľkoryso zľutoval a na dve hodiny svetové médiá do Gori pustil.
Čakáme už asi štyri hodiny, trpezlivo posedávajúc v borovicovom lese a pozorujúc ruské transportéry a tanky, keď vtom sa smerom od Cchinvali, asi 30 kilometrov vzdialeného správneho centra Južného Osetska, po ceste prirúti kolóna. Na jej čele vidíme nákladné auto s ľuďmi stojacimi na korbe, za ním biele žigulíky s nálepkami TV na skle. Pár sekúnd sa na seba navzájom vyjavene pozeráme. My – z celého sveta pozbieraní novinári, ktorí prišli z Tbilisi. A oni – prevažne ruskí novinári, ktorým pripravila „trip“ ruská armáda. Poniektoré ruské televízne reportérky mali starostlivo upravený mejkap, to zrejme aby sa pri ruinách dobre vynímali pred kamerou. „Oni“ sú zjavne zaskočení. Spoločne s nami sa ocitli na území nikoho.
„Što eto za komandirovku?“ kričí jeden z nich do mobilu s tým, že vidí pred sebou „kapitalistických novinárov“. Nedorozumenie sa však rýchlo vysvetlí. Zástupcovia médií z Ruska vyskočia z korby, „nemnožka pakuriť“ a pokecať si s nami. Mnohí z nich sa dokonca s kolegami „kapitalistami“ dobre poznajú. O pár minút naskočia do áut a ich kolóna sa na prvej zákrute otočí. V zvírenom prachu smeruje späť do Cchinvali. Kaukazský surrealizmus.
Ostali sme opäť sami s vojakmi z transportéra. A generál naďalej mlčí. Po prašnej ceste sa blíži osamelý starček. Na jednej ruke mu chýbajú prsty. Ochotne sa predstaví ako Gruzínec Lombardi Bezakšvili, bývalý baník, dnes dôchodca z dediny Sveneti, ktorá leží pod cestou. Narodila sa tu Stalinova matka, čo je asi tak jediná pozoruhodnosť. Ak, pravda, nepočítame ruských vojakov, ktorí tu stoja doslova za každým kríčkom. Vojaci dnes starčeka pustili do Gori, aby zaobstaral chlieb.
„V Gori beží život normálne, funguje tam trh,“ tvrdí Bezakšvili a pokračuje: „Rusi, ktorí sú tomu celému na vine, lebo nenechajú Gruzínsko na pokoji, nám nič zlé neurobili, iba nás bombardovali.“ Zvláštne vnímanie. „Iba“ bombardovali? Starček osvedčí aj isté analytické schopnosti. To keď povie, že prezident Saakašvili je príliš mladý a neskúsený. Urobil vraj chybu, že sa neporadil, kým si niečo začal so silným Ruskom.
.v meste duchov
Do piatka 22. augusta mali Rusi podľa dohody stiahnuť svoje vojská z Gruzínska okrem Južného Osetska. Verí tomu niekto? Oni sami hovoria, že si tam ponechajú asi 500 vojakov. Žeby „dočasne“?
Potrebujeme sa dostať do Gori. V stredu večer ideme v Tbilisi na kávu so zástupcom organizácie Human Rights Watch (HRW). Americký vojenský expert Mark Garlasco, ktorý v Gori monitoruje situáciu a vyhľadáva nebezpečné kazetové bomby, ktoré používa ruská armáda („denne ich tu nájdem stovky“) nás upokojuje: „Jazdíme už piaty deň do Gori bočnými cestami a nemáme žiadne problémy. Ruskí vojaci sú profíci. Nenosím ani nepriestrelnú vestu. Či vás ruskí vojaci pustia do mesta, to závisí od toho, akú budú mať náladu a koľko kokakoly a cigariet im dáte…”
Dňa 21. augusta dopoludnia nakladáme v Tbilisi do dvoch terénnych áut 130 chlebov a iné potraviny. Ide o prvú zásielku českej organizácie Člověk v tísni a slovenského Človeka v ohrození pre Gori. Uplácať ruských vojakov napokon nemusíme. V tej chvíli to ešte netušíme, no do Gori má dnes doraziť dôležitá delegácia OBSE na čele s fínskym ministrom zahraničných vecí, a tak sa Rusi rozhodli uvolniť cestu — iba pre humanitárne organizácie.
Dôverne známy ruský tank z utorka už na ceste nestojí. Slobodne teda vchádzame do okupovaného mesta. Ulice sú úplne vyľudnené a zničené domy priamo pri vstupe svedčia o tom, že tu skutočne zúrila vojna. Zopár ľudí postáva iba pred budovou miestnej administratívy, ktorá momentálne funguje aj ako centrum distribúcie humanitárnej pomoci. Ľudia vo vedľajšej budove školskej telocvične (je vyrabovaná) cez okno naťahujú ruky za balíčkami s humanitárnou pomocou — ženy zvlášť a muži zvlášť. Kričia a hádajú sa pritom. Nečudo. Ide im o prežitie. Až dodnes sa do mesta dostalo iba pár kamiónov s humanitárnou pomocou, napríklad z Turecka. Po pustej ulici prefičí vojenské auto naložené nábytkom. Žeby rabovačky?
„Pred vojnou žilo v tomto meste 60-tisíc ľudí, dnes ich tu ostalo iba 12-tisíc. Ostatní ušli, najmä do Tbilisi,“ vraví nám Dali Carauli, vodič miestneho gubernátora. Pritom ukazuje na kedysi pekný dom na jednej strane námestia s obrovskou sochou Stalina uprostred. Kaviarne a reštaurácie na prízemí toho domu sú vyrabované, na každom okne vidno mnohé priestrely. „Kedysi v dome žilo sto rodín, dnes tam ostali dvaja ľudia. Ruské letectvo naše mesto bombardovalo päť dní, trikrát denne. Prežili sme to tak, že sme ušli do lesov alebo pivníc.“
Georgi Zubjašvili je dôchodca, jeho rodina ušla do Tbilisi, a tak ostal v Gori sám strážiť dom. Hovorí, že ruské ostreľovanie nebolo to najhoršie, čo v posledných dňoch zažili. Oveľa horšie sú vraj bandy kozákov a Osetíncov, ktoré prišli v pätách ruskej armády, rabujú a zabíjajú. „Rusi len občas prídu k miestnym ľuďom a chcú sa vykúpať. Keď im tí povedia, že nemajú vodu, vypýtajú si vodku a víno, opijú sa, chodia po uliciach a strieľajú do vzduchu,“ hovorí dôchodca a dodáva: „Dôstojníci sú Rusi, ale väčšina vojakov sú Inguši a Kalmykovia. My si ich dobre pamätáme ešte z čias ZSSR, tí sa nezastavia pred ničím.“ Za vojnu sú podľa neho zodpovední najmä Rusi, ale svoj podiel nesie aj mladý prezident Saakašvili, ktorý „neprekukol“ ruskú provokáciu. Po kontrolnej otázke, odkiaľ sme prišli, však Zubjašvili pripája aj ďalších vinníkov. „Najviac su vinní Nemci a Francúzi, ktorí zabránili nášmu pozvaniu do NATO. Rusi tým získali sebavedomie a začali si dovoľovať.“
Len niekoľko ulíc od námestia s obrovskou Stalinovou sochou sa náchadza štvrť vyhorených obytných domov. Je v tesnej blízkosti vojenských kasární, a tak to „schytala“ najviac. Jednou z jej obyvateliek je aj starenka Katina Kigovašvili. Keď hovorí o ruskom bombardovaní z 12. augusta, plače a ukazuje zranenú ruku. Jej byt je v dezolátnom stave. Výbuch vybil okná, poškodil priečku a úplne zničil vstupné dvere. Nedajú sa otvoriť, a tak si v nich drobná starenka musela urobiť dieru a do bytu vstupuje štvornožky. Na troskách vchodových dverí sú škrvny s jej zaschnutou krvou. Počas ruského ostreľovania v štvrti zahynulo viac ako desať ľudí a mnohí boli zranení. Dnes vo vyhorených bytovkách žije len niekoľko desiatok najmä starších ľudí. Ostatní rozšírili rady utečencov, ktorí sa sústreďujú najmä v táboroch v Tbilisi. V Gori dnes nefunguje nič: ani elektrina, ani voda, ani plyn.
.v utečeneckých centrách
Odhaduje sa, že v celom Gruzínsku sa dnes nachádza asi 500 krízových centier pre utečencov, ktorých je celkovo asi 150-tisíc. Humanitárnej pomoci je dostatok, sú však problémy s jej distribúciou. V Tbilisi navštevujeme tri utečenecké centrá – jedno tvorí tábor vojenských stanov, druhé základná škola a tretie bývalé kasárne Zakaukazského vojenského okruhu.
„V dedine Šindisi s 2 500 obyvateľmi, ktorá leží medzi Cchvinvali a Gori, sme so susedmi Osetíncami žili v mieri. Najprv nás bombardovali Rusi, potom rabovali rôzni banditi. My mladší sme ušli, a starší, ktorí nevládali, tam ostali. Nevieme, čo je s nimi dnes, nemáme od nich žiadne správy,” opisuje Gruzínec Levan Tvalijašvili, ktorý dnes žije v stanovom tábore v časti Tbilisi zvanej Červený most. Nikto tu netuší, kedy sa budú môcť vrátiť do svojich domovov, a či vôbec. Budú to mesiace? Alebo roky?
Ešte skľučujúcejší je pohľad na triedy a chodby 161. základnej školy. Dnes tu žije 700 utečencov. Zatiaľ im pomáhajú iba ľudia z okolia, zahraničné organizácie tu nevidno. Do polovice septembra sú tu prázdniny. Čo ak sa však ani potom nebudú môcť vrátiť do svojich domovov? Uprostred jednej z tried leží v kočíku malé dievčatko. Štrnásťčlenná rodina suší vypratú bielizeň, šaty a plienky na šnúre pri tabuli. Sú to Gruzínci, nevesta Chatuna Gudieli je však Osetínka. „Gruzínci sú veľmi srdeční ľudia,“ hovorí a dodáva: „Ak by to tak nebolo, nevydala by som sa za Gruzínca. Túto vojnu rozpútali proruskí Osetínci. Tí začali strieľať ako prví.“
Psychologička z tejto školy, Maja Bakradze, hovorí o mnohých prípadoch posttraumatických porúch detí, ktoré všetky hrôzy videli na vlastné oči. Nielen Slováci a Česi sú však pripravení pomôcť.
.kto zničil Cchinvali?
Kde je teda pravda? Provokovali osetínski separatisti tým, že dlhodobo ostreľovali a napádali gruzínske dediny v Južnom Osetsku? Určite áno. Platí aj to, že sa gruzínska armáda dala vyprovokovať na neuváženú akciu, pri ktorej použila v prípade husto obývaných častí neprípustné mínomety GRAD, čím vlastne vliezla do pasce oveľa silnejšej ruskej armády? Zrejme áno. Stali sa civilisti všetkých etník hlavnými obeťami tejto cynickej hry? Určite áno.
Ján Čarnogurský píše, že jednoznačným vinníkom konfliktu je Gruzínsko, ktoré sa útokom na Južné Osetsko, pri ktorom zahynulo dvetisíc civilistov, dopustilo vojnového zločinu a porušilo medzinárodné právo. K tejto interpretácii sa pridala aj Palkova KDS. Podľa Čarnogurského bolo Rusko v reakcii na to oprávnené vojensky zasiahnuť na obranu svojich občanov – pretože už dávnejšie ich Moskva „vyzbrojila“ ruskými pasmi. Český senátor Jaromír Štětina, ktorý bol priamym svedkom mnohých vojen na Kaukaze, to vidí celkom opačne. Rusko podľa neho cieľavedome skresľuje fakty. Štětina v týchto dňoch zhromažďoval informácie priamo v Gruzínsku: podľa jeho chronológie gruzínske vojenské jednotky spočiatku neopätovali provokácie separatistov a chceli riešiť dlhoročný „zamrznutý konflikt“ vyjednávaním. To však juhoosetínsky vyjednávač Boris Chocijev odmietol. Prvý ruský augustový letecký útok sa odohral 7. augusta o 7.45 ráno, keď ruské vojenské lietadlo zhodilo tri až päť bômb pri dedine Savsebi, ktorá pritom leží mimo Južného Osetska. V ten istý deň o 23.30 prekročilo rusko-gruzínsku hranicu cez tunel Roki asi 100 vozidiel a transportérov s vojakmi ruskej armády. Smerovali na Cchinvali, pričom ich nasledovali ďalšie oddiely 58. armády. Čo je dôležité, stalo sa tak 13 hodín pred útokom gruzínskej armády na Cchinvali. Tá vstúpila do mesta, kde im takmer nikto nekládol odpor – až separatisti v centre. V tom čase mesto ešte nebolo zničené. Následne ho podľa Štětinu zničila ruská armáda, ktorá ho obkľúčila, pričom zničila a vyhnala gruzínske jednotky.
Kto teda zničil Cchinvali, Gruzínci alebo Rusi? Treba veriť, že sa to čoskoro dozvieme. V každom prípade, ovládajú ho tí druhí a málokoho tam púšťajú. Obraz prezentovaný oficiálnou ruskou propagandou, podľa ktorého Saakašviliho armáda brutálne napadla mierumilovné juhoosetské obyvateľstvo, spochybňujú pritom aj dôveryhodné zdroje z Ruska. Redaktorka denníka Novaja gazeta a spolupracovníčka stanice Echo Moskvy Julia Latynina píše o Južnom Osetsku ako o teroristickej entite, akomsi čudnom joint-venture, pričom Rusko by podľa nej malo ďakovať Saakašvilimu za to, že sa pokúsil aplikovať „chemoterapiu“ na liečbu tohto nádoru. Ten tvoria kágebáci a čekisti z Lubljanky a osetínski banditi, ktorí sa zaoberajú rabovaním či pašovaním zbraní a drog, ako aj výrobou falošných bankoviek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.