„Profesionálna sympatia voči najrôznejším obetiam nás zbavuje zodpovednosti a výčitiek svedomia,“ hovorí Faulquesovi jeho milenka Olvido. Hovorí mu to na jednom z mnohých krvavých bojísk, kde sa spolu ocitli. Faulques je totiž fotograf, talentovaný, slávny, vojnový fotograf. Olvido je krásna, odvážna znalkyňa umenia z aristokratickej rodiny. Poznala sa s Picassom, de Chiricom a v jednej galérii sa zoznámila s Faulquesom. Odvtedy ho sprevádza na bojiskách. Milujú sa v hoteli pri Dubrovníku a stenu ožarujú plamene bombardovaného mesta, romantické chvíľky prežívajú v obliehanom Sarajeve, pozorujú svet očami ostreľovača aj človeka v jeho hľadáčiku. To sa však dozvedáme len z Faulquesových spomienok. Ten sa totiž usadil v akejsi starej veži na španielskom pobreží a jej vnútorné steny sa snaží pomaľovať čo najvernejšie zobrazenými bojovými scénami. Cítime, že je to niečo ako umelecká obeť, penitencia za jeho viny. Za to, že fotografoval a nepomohol? Za to, že fotografoval a tým ničil? Faulquesovým partnerom sa stáva Ivo Markovič. Kedysi ho odfotil pri úniku z obliehaného Vukovaru a zmenil tak jeho život. Spolu hľadajú, pýtajú sa, spoločným tápaním nahmatávajú náznaky odpovedí. Hlboká, výborne napísaná (a Paulínou Šišmišovou rovnako výborne preložená) kniha jedného z najlepších súčasných španielskych spisovateľov hovorí veľa o fotografovaní, obraze a zodpovednosti, o vojne, osude a slobode. A niečo aj o láske, vine a smrti.
Arturo Pérez-Reverte Slovart, 2008
Arturo Pérez-Reverte Slovart, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.