Nočná filmovačka je celkom iná ako denná. Je to ako byť v spoločnej pasci. Alebo ako žúr na chate. Skrátka, drží sa spolu. Cez deň je to práca ako každá iná. Každý chce skončiť čím skôr, nech je už doma.
Na hlavu vám pečie slnko, je leto, ostatní sú na dovolenkách a či už ste herec a máte pred sebou dlhé hodiny čakania v nepohodlnom kostýme za kamerou kým sa scéna nasvieti, alebo niekto od techniky, čo sa vláči s ťažkými železami, robíte si jednoducho len svoju robotu a snažíte sa nebyť na očiach, aby vás niekto náhodou nepotreboval. Nočné nakrúcanie mám však omnoho radšej. Má svojskú atmosféru. Štáb parkuje na pľaci svoje autá počas západu slnka, všetko sa nachystá a hneď ako sa zotmie, ide sa na to. Spočiatku sú všetci čulí a snažia sa to brať ako žúr, hovoria si príhody a niekedy sa ožerú „na tajňáska“ v cateringu skôr, ako sa poriadne stihne niečo nakrútiť.
Neskôr sa už všade začnú motať plechovky od redbullov a štáb začína mať červené unavené oči. A to sú ešte len dve hodiny. Štáb môže vyzerať unavene, ale čo my herci. Musíme sa držať roly. Našťastie ja s mojou nespavosťou unavená nebývam, a tak si nočné filmovanie vždy vychutnám. Keď čakám, prechádzam sa po pľaci a kde tu narážam na zašívajúcich sa pospávajúcich ľudí. Sedia v pohotovosti, ale odfukujú. Ako sestričky a doktori na nočnej. Tí musia, bohužiaľ, chudáci, čakať na šiestu hodinu rannú, nás zachraňujú vtáci, ktorí v lete začínajú už o pol piatej. Začnú štebotať a zvukár je nahratý. Keď sa však nakrúca „nočka“ v zime, tak amen tma. To máte tmu od piatej poobede do ôsmej ráno. Zažila som už filmovačky, kde bolo viac nočných ako denných. To sa vám potom ten režim otočí a žijete ako netopier. Svetlo vám potom už prekáža a inštinktívne sa mu vyhýbate. Blednete. Ku koncu už nepotrebujete kávy, čaje či redbully, pretože ste už nočný živočích. Dokonca aj lepšie vidíte v tme. To sa človeku mení aj psychika, príde také iné, senzitívnejšie vnímanie, akoby človek všetko videl a počul zosilnene, cez lupu. Jediný, kto si to poriadne odserie, je váš partner. Cez deň z vás nič nemá a nadránom ho budíte.
Na hlavu vám pečie slnko, je leto, ostatní sú na dovolenkách a či už ste herec a máte pred sebou dlhé hodiny čakania v nepohodlnom kostýme za kamerou kým sa scéna nasvieti, alebo niekto od techniky, čo sa vláči s ťažkými železami, robíte si jednoducho len svoju robotu a snažíte sa nebyť na očiach, aby vás niekto náhodou nepotreboval. Nočné nakrúcanie mám však omnoho radšej. Má svojskú atmosféru. Štáb parkuje na pľaci svoje autá počas západu slnka, všetko sa nachystá a hneď ako sa zotmie, ide sa na to. Spočiatku sú všetci čulí a snažia sa to brať ako žúr, hovoria si príhody a niekedy sa ožerú „na tajňáska“ v cateringu skôr, ako sa poriadne stihne niečo nakrútiť.
Neskôr sa už všade začnú motať plechovky od redbullov a štáb začína mať červené unavené oči. A to sú ešte len dve hodiny. Štáb môže vyzerať unavene, ale čo my herci. Musíme sa držať roly. Našťastie ja s mojou nespavosťou unavená nebývam, a tak si nočné filmovanie vždy vychutnám. Keď čakám, prechádzam sa po pľaci a kde tu narážam na zašívajúcich sa pospávajúcich ľudí. Sedia v pohotovosti, ale odfukujú. Ako sestričky a doktori na nočnej. Tí musia, bohužiaľ, chudáci, čakať na šiestu hodinu rannú, nás zachraňujú vtáci, ktorí v lete začínajú už o pol piatej. Začnú štebotať a zvukár je nahratý. Keď sa však nakrúca „nočka“ v zime, tak amen tma. To máte tmu od piatej poobede do ôsmej ráno. Zažila som už filmovačky, kde bolo viac nočných ako denných. To sa vám potom ten režim otočí a žijete ako netopier. Svetlo vám potom už prekáža a inštinktívne sa mu vyhýbate. Blednete. Ku koncu už nepotrebujete kávy, čaje či redbully, pretože ste už nočný živočích. Dokonca aj lepšie vidíte v tme. To sa človeku mení aj psychika, príde také iné, senzitívnejšie vnímanie, akoby človek všetko videl a počul zosilnene, cez lupu. Jediný, kto si to poriadne odserie, je váš partner. Cez deň z vás nič nemá a nadránom ho budíte.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.