Len jedno mesto na Slovensku sa môže pýšiť hrdým a oficiálnym prívlastkom Mesto olympijských víťazov: Liptovský Mikuláš. Stoja za tým mimoriadne športové úspechy vodných slalomárov. Kde sa pod Tatrami vzali?
.vodní slalomári z Kanoe Tatra klubu Dukla Litovský Mikuláš nie sú jediní, ktorí môžu svoje úspechy úzko spájať s Liptovským Mikulášom a s Areálom vodného slalomu Ondreja Cibáka. Pravidelne tu trénujú nielen bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, ale i český olympionik Lukáš Polert.
.čo odniesla rieka
Môže to znieť neuveriteľne, ale raný vek nášho vodného slalomu je zviazaný s horskou riekou Belá a s horným tokom Váhu. „Liptovský Mikuláš zohral v histórii vodného slalomu najdôležitejšiu úlohu,“ domnieva sa Peter Cibák, olympijský tréner vodákov, súťažiacich v kategórii K 1. „Vždy tu bol silný klub s pevnou tradíciou, zázemím nadšencov a obetavých ľudí. Navyše sme mali to šťastie, že tu žil môj otec Ondrej, ktorý premýšľal nadčasovo a už pred päťdesiatimi rokmi uvažoval nad tým, ako postaviť umelú slalomovú trať. To sa podarilo, a vzniklo tak trvalé zázemie budúceho olympijského športu.“ Cibákové slová potvrdzuje Alexander Slafkovský, predseda Kanoe Tatra klubu Dukla a bývalý primátor mesta (dnes poslanec za SDKÚ): „Starý pán Ondrej Cibák s bratom Vladom a s nadšencami z Liptovského Mikuláša v roku 1949 zorganizovali prvé československé preteky vo vodnom slalome na sútoku Belej a Váhu poniže Liptovského Hádku, kde kedysi stála aj lodenica.“ Aj keď v tom čase nemali preteky taký medzinárodný charakter ako dnes – okrem vodákov zo Slovenska a z Čiech sa na nich neskôr zúčastňovali najmä poľskí športovci – možno ich považovať za základný kameň vodáckeho športu u nás.
Stará, malebná lodenica na sútoku Belej s Váhom v sedemdesiatych rokoch do základov vyhorela a vtedajšie pretekárske trate rieka zaplavila nánosmi piesku a skál. Málokto si dnes spomenie, v ktorých úsekoch sa vtedy pretekalo.
.vizionárova skvelá myšlienka
Myšlienka postaviť kanál prírodného charakteru sa v mysli Ondreja Cibáka zrodila na prelome 60. a 70. rokov. Ostré kontúry dostala na letnej olympiáde v Mníchove v roku 1972, kde vodáci pretekali na umelom vodnom kanále. V tom čase sa stavalo vodné dielo Liptovská Mara a búrala sa stará Vrbica, vtedy už miestna časť Liptovského Mikuláša. Na jej území vyrastalo panelové sídlisko Nábrežie. Ondrej Cibák správne vytušil možnosti, ktoré obe obrovské budovateľské stavby prinášajú, a pustil sa do realizácie svojich plánov * vybudovať v Liptovskom Mikuláši vodný areál. „Bolo tu veľa prebytočného stavebného materiálu, k dispozícii boli i stavebné stroje a mechanizmy, bola tu vôľa nadriadených orgánov, iniciatíva vo forme ,Akcií Z‘ a tiež občianske nadšenie pre dobrú myšlienku, vedúcu k rozvoju športového života. Aj s dobovou politickou podporou sa napokon Cibákovi podarilo myšlienku v relatívne krátkom čase realizovať. Stavba si však vyžiadala tisícky hodín nadšených brigádnických, dobrovoľníckych prác nielen samotných vodákov, ale aj ich rodín, nadšencov tohto športu a – dnes by sme povedali – sponzorov. V tomto poňatí ide o jedinečný počin, ktorý na dlhé roky výrazne ovplyvnil históriu vodáckeho športu u nás,“ hodnotí Alexander Slafkovský.
Umelý kanál sa odovzdal do prevádzky v roku 1978. Konštrukčne je ojedinelou stavbou svojho druhu na svete, pretože má charakter riečneho kanála so šikmými brehmi. Nie je teda „betónovým korytom“, v ktorom len pulzuje voda – takým, aké bolo v Mníchove a na ďalších, aj na pekinskej olympiáde. Kanál v Mikuláši je priamo napájaný vodou z Váhu a verne imituje dravú horskú rieku s mohutnými balvanmi a skalami na dne, s prudkými vírmi, kaskádami, vlnami či neveľkými vodnými zátočinami. Je ideálnym miestom na celoročné tréningy vodákov.
.cibák v Barcelone
Po tom, ako nemeckí vodáci na mníchovskej olympiáde vďaka tréningom na vlastnom umelom vodnom kanáli povyhrávali vari všetky olympijské medaily, nebol vodný slalom ako súčasť kanoistiky zaradený medzi olympijské disciplíny. Pod olympijské kruhy sa vrátil až po dvadsiatich rokoch, v roku 1992 v Barcelone.
Ondrej Cibák v tom čase slávil triumf svojej konštrukčnej myšlienky umelého vodného areálu ako jeden z hlavných spoluautorov španielskeho olympijského vodného kanálu. Navrhol jeho technické riešenie, pri ktorom sa prvý raz využili vodné pumpy. Tie z riečneho toku s prietokom dva kubíky vody za sekundu, čo je pre potreby športovcov málo, vytvorili tok s prietokom osem až desať kubíkov. Časť vody do kanálu pritekala z rieky a odtekala späť, ale väčší objem vody, ktorý tlačili pumpy, v kanáli cirkuloval. Vznikli tak optimálne podmienky na olympijské preteky. Španielska renesancia vodného slalomu ako olympijského športu vtedy priniesla i prvé výrazné úspechy československých vodákov * Čech Lukáš Polert získal zlato.
.predzvesť slávy
Vráťme sa späť do Liptovského Mikuláša. Na tunajšom areáli vodného slalomu sa v tých rokoch už konal Medzinárodný tatranský vodný slalom – pravidelne najlepšie obsadzované medzinárodné preteky vo vodnom slalome v Československu. Československí vodáci od začiatku tvorili európsku i svetovú špičku tohto športu. V rámci nich dominovali aj slovenskí športovci, ako Ivan Cibák, Jano Stachera, Peter Mráz, Jozef Martikán, Zaťko s Tkáčom a ďalší, ktorí už v predolympijských časoch pravidelne víťazili na majstrovstvách sveta či Európy.
V druhej polovici 90. rokov sa vodný slalom stával čoraz atraktívnejšou športovou disciplínou, a to i vďaka olympiáde. Stúpol počet krajín, kde sa tento šport udomácnil, začali sa používať krátke lode z ľahkých a odolných plastov, do módy prišiel rafting na divokých riekach a vodáctvo sa dostalo aj medzi módne adrenalínové športy. Na olympiádach sa vodný slalom presadil aj v diváckej popularite a dnes sa radí na štvrté miesto v sledovanosti všetkých olympijských disciplín. Preto je čoraz zaujímavejší aj z pohľadu televíznych prenosov z olympiád.
.medailový maratón
Po Barcelone prichádzajú liptovskomikulášski slalomári Martikán a Kaliská z každej letnej olympiády s medailovými víťazstvami. Ale aj ďalší dosahujú prvenstvá v medzinárodných pretekoch.
V čom sa teda skrýva kontinuálny úspech našich vodných slalomárov? Určite vo veľkej miere závisí od talentu na tento druh športu, od osobného nasadenia a života naplno odovzdaného športu, nekonečných celoročných tréningov v čase aj nečase. Vodný slalom je individuálny šport * ani Kaliskej, ani Martikánovi v kajaku na divokej vode nikto neprihrá, nikam ich nepostrčí, nenasmeruje im loď v optimálnom uhle medzi bránky, ani ich nezadrží v okamihu chyby. Pri pretekoch sa spoliehajú sami na seba, na svoje skúsenosti, intuíciu. No za úspechmi našich vodákov sa nepochybne skrýva práve existencia liptovskomikulášskeho Areálu vodného slalomu Ondreja Cibáka, na ktorom vodácky všetci vyrástli.
„Aj keď areál v Čunove existuje už desať rokov, aj bratia Hochschornerovci začínali na vode v Liptovskom Mikuláši a stále sem chodia trénovať. Elena Kaliská sa sem presťahovala zo Zvolena a aj ostala žiť v Mikuláši. Michal Martikán je mikulášsky rodák a jeho otec Jozef je výborný tréner s veľkou znalosťou podmienok trénovania na vode a s osobnými skúsenosťami vodného slalomára. To všetko sú dôvody, pre ktoré sa naši vodáci tak dlho držia na svetovej špičke,“ domnieva sa Alexander Slafkovský a sumarizuje: „Pozadie úspechov slovenských vodákov je teda určené troma faktormi: výbornými podmienkami, funkcionárskou základňou a jedinečnými športovcami.“
.pohľad do tmavej hlbočiny
Problémom, s ktorým slovenský vodný slalom aktuálne zápasí, je nedostatok trénerov mládeže a financií na jej trénovanie. „Tí, ktorí doniesli olympijské medaily, začínali ešte v časoch socializmu. Za nimi vyrástla skupina juniorov, ktorá má tiež dobré športové výsledky, ale potom nasleduje veľká výkonnostná diera, ktorú sa doposiaľ nepodarilo vyplniť. Pred naším olympijským výborom aj zväzom stojí úloha tento problém riešiť,“ kriticky pripomína Peter Cibák. Podľa neho by bolo optimálne, keby štát investoval rovnomernejšie prostriedky aj do vodného slalomu, nielen do výstavieb športovísk a národných športových centier pre hokejistov či tenistov a do futbalu. Slafkovský však dodáva, že vodný slalom nie je športom, prinášajúcim masovú zábavu ako futbal či hokej, nie je preto taký lukratívny pre potenciálnych sponzorov. Dokonca nie je zaujímavý ani pre naše televízie – s výnimku olympiády: „Keď sa blíži olympiáda, národ žije nádejou, že nás vodáci nesklamú. Keď prejde vlna nadšenia z olympiády a z jej úspechov, je tu tendencia na vodný slalom pozabudnúť. Vodáci nás akosi vždy sami od seba na olympiáde vytiahnu z vody, a my s tým akosi samozrejme počítame. Lenže nebyť toho, že sa o to tí vodáci sami, vnútorne a bytostne, usilovne starajú, tak by tie výsledky neboli. Ak potom porovnáme finančnú podporu vodného slalomu s podporami iných športov, môžeme povedať, že olympijské medaily z vodných kanálov sú tými najlacnejšími.“
Kanoe Tatra klub Liptovský Mikuláš je občianskym združením a finančná podpora jeho činnosti, teda aj vodáckeho športu a zabezpečenie chodu areálu vodného slalomu bola od roku 1990 do roku 1996 vyrovnaná – či už to bolo počas období, keď bol vo funkcii primátora mesta Alexander Slafkovský, alebo ho na jedno volebné obdobie vystriedal Vladimír Stankoviansky. V tých časoch sa podľa možností optimálne kombinovala finančná podpora zo strany mesta a z prostriedkov rezortného ministerstva školstva. Najmä v rokoch 2000 až 2006 sa podarilo získať väčšie prostriedky z ministerstva školstva na rozsiahlu rekonštrukciu športovej časti areálu a na jeho technické vybavenie. V tom čase sa nadviazala aj užšia spolupráca klubu s Duklou Banská Bystrica, ktorá zastrešuje špičkových vodákov po sociálnej stránke. Pretekári sú vlastne zamestnancami armády a svoju činnosť vykonávajú profesionálne. Samotný klub ani zväz by na to financie nemal. Pred súčasným vedením mesta, ktoré vlaňajší Medzinárodný tatranský slalom podporilo skôr symbolickou sumou päťtisíc korún, stojí úloha spolupracovať s Kanoe Tatra klubom hlavne pri rekonštrukcii zázemia areálu, šatní, rehabilitačných a sociálnych priestorov, miestností na posilňovanie a podobne. To všetko sa totiž nachádza v starých miestnostiach vyše tridsaťročného robotníckeho domčeka, prevezeného na areál z budovateľskej stavby sídliska Nábrežie. Slovenskí olympijskí medailisti sa teda preobliekajú v niekdajšej robotníckej unimobunke a lode majú uskladnené za plechovými dverami obyčajných betónových garáží...
.areál pre všetkých
Areál vodného slalomu nie je len priestorom pre vodných slalomárov. Celoročne slúži obyvateľom mesta aj ako príjemná rekreačná zóna: stretávajú sa tu zaľúbenci, oddychujú celé rodinky, kadekto sem zájde na prechádzku so psom, v lete sa na jeho brehoch príjemne opaľuje, tí smelší sa okúpu v studenej vode. V zime okolie lemujú stopy po bežeckých lyžiach a sánkach, občas sa na zamrznutej plytčine korčuľujú deti a neďaleko stojí snehuliak. Na trénujúcich viacnásobných olympijských víťazov Miša Martikána či Elenu Kaliskú si všetci rokmi zvykli. Pozdravia sa, niekedy pristavia na pár slov a potom sledujú ich samotársku tréningovú jazdu.
.vodní slalomári z Kanoe Tatra klubu Dukla Litovský Mikuláš nie sú jediní, ktorí môžu svoje úspechy úzko spájať s Liptovským Mikulášom a s Areálom vodného slalomu Ondreja Cibáka. Pravidelne tu trénujú nielen bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, ale i český olympionik Lukáš Polert.
.čo odniesla rieka
Môže to znieť neuveriteľne, ale raný vek nášho vodného slalomu je zviazaný s horskou riekou Belá a s horným tokom Váhu. „Liptovský Mikuláš zohral v histórii vodného slalomu najdôležitejšiu úlohu,“ domnieva sa Peter Cibák, olympijský tréner vodákov, súťažiacich v kategórii K 1. „Vždy tu bol silný klub s pevnou tradíciou, zázemím nadšencov a obetavých ľudí. Navyše sme mali to šťastie, že tu žil môj otec Ondrej, ktorý premýšľal nadčasovo a už pred päťdesiatimi rokmi uvažoval nad tým, ako postaviť umelú slalomovú trať. To sa podarilo, a vzniklo tak trvalé zázemie budúceho olympijského športu.“ Cibákové slová potvrdzuje Alexander Slafkovský, predseda Kanoe Tatra klubu Dukla a bývalý primátor mesta (dnes poslanec za SDKÚ): „Starý pán Ondrej Cibák s bratom Vladom a s nadšencami z Liptovského Mikuláša v roku 1949 zorganizovali prvé československé preteky vo vodnom slalome na sútoku Belej a Váhu poniže Liptovského Hádku, kde kedysi stála aj lodenica.“ Aj keď v tom čase nemali preteky taký medzinárodný charakter ako dnes – okrem vodákov zo Slovenska a z Čiech sa na nich neskôr zúčastňovali najmä poľskí športovci – možno ich považovať za základný kameň vodáckeho športu u nás.
Stará, malebná lodenica na sútoku Belej s Váhom v sedemdesiatych rokoch do základov vyhorela a vtedajšie pretekárske trate rieka zaplavila nánosmi piesku a skál. Málokto si dnes spomenie, v ktorých úsekoch sa vtedy pretekalo.
.vizionárova skvelá myšlienka
Myšlienka postaviť kanál prírodného charakteru sa v mysli Ondreja Cibáka zrodila na prelome 60. a 70. rokov. Ostré kontúry dostala na letnej olympiáde v Mníchove v roku 1972, kde vodáci pretekali na umelom vodnom kanále. V tom čase sa stavalo vodné dielo Liptovská Mara a búrala sa stará Vrbica, vtedy už miestna časť Liptovského Mikuláša. Na jej území vyrastalo panelové sídlisko Nábrežie. Ondrej Cibák správne vytušil možnosti, ktoré obe obrovské budovateľské stavby prinášajú, a pustil sa do realizácie svojich plánov * vybudovať v Liptovskom Mikuláši vodný areál. „Bolo tu veľa prebytočného stavebného materiálu, k dispozícii boli i stavebné stroje a mechanizmy, bola tu vôľa nadriadených orgánov, iniciatíva vo forme ,Akcií Z‘ a tiež občianske nadšenie pre dobrú myšlienku, vedúcu k rozvoju športového života. Aj s dobovou politickou podporou sa napokon Cibákovi podarilo myšlienku v relatívne krátkom čase realizovať. Stavba si však vyžiadala tisícky hodín nadšených brigádnických, dobrovoľníckych prác nielen samotných vodákov, ale aj ich rodín, nadšencov tohto športu a – dnes by sme povedali – sponzorov. V tomto poňatí ide o jedinečný počin, ktorý na dlhé roky výrazne ovplyvnil históriu vodáckeho športu u nás,“ hodnotí Alexander Slafkovský.
Umelý kanál sa odovzdal do prevádzky v roku 1978. Konštrukčne je ojedinelou stavbou svojho druhu na svete, pretože má charakter riečneho kanála so šikmými brehmi. Nie je teda „betónovým korytom“, v ktorom len pulzuje voda – takým, aké bolo v Mníchove a na ďalších, aj na pekinskej olympiáde. Kanál v Mikuláši je priamo napájaný vodou z Váhu a verne imituje dravú horskú rieku s mohutnými balvanmi a skalami na dne, s prudkými vírmi, kaskádami, vlnami či neveľkými vodnými zátočinami. Je ideálnym miestom na celoročné tréningy vodákov.
.cibák v Barcelone
Po tom, ako nemeckí vodáci na mníchovskej olympiáde vďaka tréningom na vlastnom umelom vodnom kanáli povyhrávali vari všetky olympijské medaily, nebol vodný slalom ako súčasť kanoistiky zaradený medzi olympijské disciplíny. Pod olympijské kruhy sa vrátil až po dvadsiatich rokoch, v roku 1992 v Barcelone.
Ondrej Cibák v tom čase slávil triumf svojej konštrukčnej myšlienky umelého vodného areálu ako jeden z hlavných spoluautorov španielskeho olympijského vodného kanálu. Navrhol jeho technické riešenie, pri ktorom sa prvý raz využili vodné pumpy. Tie z riečneho toku s prietokom dva kubíky vody za sekundu, čo je pre potreby športovcov málo, vytvorili tok s prietokom osem až desať kubíkov. Časť vody do kanálu pritekala z rieky a odtekala späť, ale väčší objem vody, ktorý tlačili pumpy, v kanáli cirkuloval. Vznikli tak optimálne podmienky na olympijské preteky. Španielska renesancia vodného slalomu ako olympijského športu vtedy priniesla i prvé výrazné úspechy československých vodákov * Čech Lukáš Polert získal zlato.
.predzvesť slávy
Vráťme sa späť do Liptovského Mikuláša. Na tunajšom areáli vodného slalomu sa v tých rokoch už konal Medzinárodný tatranský vodný slalom – pravidelne najlepšie obsadzované medzinárodné preteky vo vodnom slalome v Československu. Československí vodáci od začiatku tvorili európsku i svetovú špičku tohto športu. V rámci nich dominovali aj slovenskí športovci, ako Ivan Cibák, Jano Stachera, Peter Mráz, Jozef Martikán, Zaťko s Tkáčom a ďalší, ktorí už v predolympijských časoch pravidelne víťazili na majstrovstvách sveta či Európy.
V druhej polovici 90. rokov sa vodný slalom stával čoraz atraktívnejšou športovou disciplínou, a to i vďaka olympiáde. Stúpol počet krajín, kde sa tento šport udomácnil, začali sa používať krátke lode z ľahkých a odolných plastov, do módy prišiel rafting na divokých riekach a vodáctvo sa dostalo aj medzi módne adrenalínové športy. Na olympiádach sa vodný slalom presadil aj v diváckej popularite a dnes sa radí na štvrté miesto v sledovanosti všetkých olympijských disciplín. Preto je čoraz zaujímavejší aj z pohľadu televíznych prenosov z olympiád.
.medailový maratón
Po Barcelone prichádzajú liptovskomikulášski slalomári Martikán a Kaliská z každej letnej olympiády s medailovými víťazstvami. Ale aj ďalší dosahujú prvenstvá v medzinárodných pretekoch.
V čom sa teda skrýva kontinuálny úspech našich vodných slalomárov? Určite vo veľkej miere závisí od talentu na tento druh športu, od osobného nasadenia a života naplno odovzdaného športu, nekonečných celoročných tréningov v čase aj nečase. Vodný slalom je individuálny šport * ani Kaliskej, ani Martikánovi v kajaku na divokej vode nikto neprihrá, nikam ich nepostrčí, nenasmeruje im loď v optimálnom uhle medzi bránky, ani ich nezadrží v okamihu chyby. Pri pretekoch sa spoliehajú sami na seba, na svoje skúsenosti, intuíciu. No za úspechmi našich vodákov sa nepochybne skrýva práve existencia liptovskomikulášskeho Areálu vodného slalomu Ondreja Cibáka, na ktorom vodácky všetci vyrástli.
„Aj keď areál v Čunove existuje už desať rokov, aj bratia Hochschornerovci začínali na vode v Liptovskom Mikuláši a stále sem chodia trénovať. Elena Kaliská sa sem presťahovala zo Zvolena a aj ostala žiť v Mikuláši. Michal Martikán je mikulášsky rodák a jeho otec Jozef je výborný tréner s veľkou znalosťou podmienok trénovania na vode a s osobnými skúsenosťami vodného slalomára. To všetko sú dôvody, pre ktoré sa naši vodáci tak dlho držia na svetovej špičke,“ domnieva sa Alexander Slafkovský a sumarizuje: „Pozadie úspechov slovenských vodákov je teda určené troma faktormi: výbornými podmienkami, funkcionárskou základňou a jedinečnými športovcami.“
.pohľad do tmavej hlbočiny
Problémom, s ktorým slovenský vodný slalom aktuálne zápasí, je nedostatok trénerov mládeže a financií na jej trénovanie. „Tí, ktorí doniesli olympijské medaily, začínali ešte v časoch socializmu. Za nimi vyrástla skupina juniorov, ktorá má tiež dobré športové výsledky, ale potom nasleduje veľká výkonnostná diera, ktorú sa doposiaľ nepodarilo vyplniť. Pred naším olympijským výborom aj zväzom stojí úloha tento problém riešiť,“ kriticky pripomína Peter Cibák. Podľa neho by bolo optimálne, keby štát investoval rovnomernejšie prostriedky aj do vodného slalomu, nielen do výstavieb športovísk a národných športových centier pre hokejistov či tenistov a do futbalu. Slafkovský však dodáva, že vodný slalom nie je športom, prinášajúcim masovú zábavu ako futbal či hokej, nie je preto taký lukratívny pre potenciálnych sponzorov. Dokonca nie je zaujímavý ani pre naše televízie – s výnimku olympiády: „Keď sa blíži olympiáda, národ žije nádejou, že nás vodáci nesklamú. Keď prejde vlna nadšenia z olympiády a z jej úspechov, je tu tendencia na vodný slalom pozabudnúť. Vodáci nás akosi vždy sami od seba na olympiáde vytiahnu z vody, a my s tým akosi samozrejme počítame. Lenže nebyť toho, že sa o to tí vodáci sami, vnútorne a bytostne, usilovne starajú, tak by tie výsledky neboli. Ak potom porovnáme finančnú podporu vodného slalomu s podporami iných športov, môžeme povedať, že olympijské medaily z vodných kanálov sú tými najlacnejšími.“
Kanoe Tatra klub Liptovský Mikuláš je občianskym združením a finančná podpora jeho činnosti, teda aj vodáckeho športu a zabezpečenie chodu areálu vodného slalomu bola od roku 1990 do roku 1996 vyrovnaná – či už to bolo počas období, keď bol vo funkcii primátora mesta Alexander Slafkovský, alebo ho na jedno volebné obdobie vystriedal Vladimír Stankoviansky. V tých časoch sa podľa možností optimálne kombinovala finančná podpora zo strany mesta a z prostriedkov rezortného ministerstva školstva. Najmä v rokoch 2000 až 2006 sa podarilo získať väčšie prostriedky z ministerstva školstva na rozsiahlu rekonštrukciu športovej časti areálu a na jeho technické vybavenie. V tom čase sa nadviazala aj užšia spolupráca klubu s Duklou Banská Bystrica, ktorá zastrešuje špičkových vodákov po sociálnej stránke. Pretekári sú vlastne zamestnancami armády a svoju činnosť vykonávajú profesionálne. Samotný klub ani zväz by na to financie nemal. Pred súčasným vedením mesta, ktoré vlaňajší Medzinárodný tatranský slalom podporilo skôr symbolickou sumou päťtisíc korún, stojí úloha spolupracovať s Kanoe Tatra klubom hlavne pri rekonštrukcii zázemia areálu, šatní, rehabilitačných a sociálnych priestorov, miestností na posilňovanie a podobne. To všetko sa totiž nachádza v starých miestnostiach vyše tridsaťročného robotníckeho domčeka, prevezeného na areál z budovateľskej stavby sídliska Nábrežie. Slovenskí olympijskí medailisti sa teda preobliekajú v niekdajšej robotníckej unimobunke a lode majú uskladnené za plechovými dverami obyčajných betónových garáží...
.areál pre všetkých
Areál vodného slalomu nie je len priestorom pre vodných slalomárov. Celoročne slúži obyvateľom mesta aj ako príjemná rekreačná zóna: stretávajú sa tu zaľúbenci, oddychujú celé rodinky, kadekto sem zájde na prechádzku so psom, v lete sa na jeho brehoch príjemne opaľuje, tí smelší sa okúpu v studenej vode. V zime okolie lemujú stopy po bežeckých lyžiach a sánkach, občas sa na zamrznutej plytčine korčuľujú deti a neďaleko stojí snehuliak. Na trénujúcich viacnásobných olympijských víťazov Miša Martikána či Elenu Kaliskú si všetci rokmi zvykli. Pozdravia sa, niekedy pristavia na pár slov a potom sledujú ich samotársku tréningovú jazdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.