Michal Martikán prišiel z Pekingu domov o pár dní skôr ako Elena Kaliská. Obyvatelia Liptovského Mikuláša ho oficiálne privítali v centre mesta v sobotu 16. augusta. Pôvodne sa Liptovskomikulášania v to popoludnie sústredili na námestí preto, aby pozorovali výkony mohutných silákov v súťažiach Strong Men. Nik netušil, že dôjde aj na vítanie „zlatého“ olympionika. Obrovských chlapov vystriedali siahodlhé spevy starších folkloristiek, ktoré boli predzvesťou hlavných programov: slávnostného otvorenia Národného výstupu na Kriváň a série programov, venovaných Jurajovi Jánošíkovi. Do toho prišiel Martikán s manželkou, malou dcérkou, mamou a otcom – trénerom. Usadili ich do prvého radu, vedľa predsedu Matice slovenskej, primátora mesta a predsedu Žilinského samosprávneho kraja.
.pod zástavou Matice
Keď Michal Martikán v športovej košeli z olympijskej rovnošaty (bez zlatej medaily na krku) vystúpil na tribúnu a vypočul si privítanie, len skromne všetkých pozdravil a dodal: „...necítim sa ako žiadny hrdina.“ Potom si všetci vypočuli ohnivý príhovor Jozefa Markuša, venovaný výstupu na Kriváň, Jánošíkovi aj Martikánovi, tradičnému maďarskému nebezpečenstvu, ktoré stále drieme za južnými hranicami, a prišlo aj na spomienku na dni neslobody po okupácii v auguste 1968. To všetko si Martikánovci vypočuli, a až potom sa Michal dostal k svojim fanúšikom a „civilným“ gratulantom. Bokom od tribúny, na ktorej dominovala zástava Matice slovenskej a logo Národného výstupu na Kriváň (po nejakých olympijských symboloch či oficiálnom znaku Liptovského Mikuláša – Mesta olympijských víťazov alebo Kanoe Tatra klubu ani stopy) podpisoval fotografie, plagáty a detské pamätníčky, fotografovaný zo všetkých strán. Ako nenápadne olympionik na toto zvláštne privítanie prišiel, tak sa aj náhle s kyticami kvetov kdesi vytratil.
Príchod Eleny Kaliskej do mesta avizovali na jedenástu hodinu. V lodenici na brehu Váhu sa zhromaždilo niekoľko stoviek ľudí. „Už vychádzajú z Ružomberka,“ oznámil netrpezlivým čakajúcim Alexander Slafkovský, ktorého na popoludňajšie podujatie na námestí nepozvali. Svetlá zhasli a naplno sa rozžiarili až keď prišlo auto s olympioničkou. Obaja, Michal i Elena, ovenčení medailami, v žiari reflektorov prijímali nekonečné gratulácie, stisky rúk, objatia.
.pod zástavou Matice
Keď Michal Martikán v športovej košeli z olympijskej rovnošaty (bez zlatej medaily na krku) vystúpil na tribúnu a vypočul si privítanie, len skromne všetkých pozdravil a dodal: „...necítim sa ako žiadny hrdina.“ Potom si všetci vypočuli ohnivý príhovor Jozefa Markuša, venovaný výstupu na Kriváň, Jánošíkovi aj Martikánovi, tradičnému maďarskému nebezpečenstvu, ktoré stále drieme za južnými hranicami, a prišlo aj na spomienku na dni neslobody po okupácii v auguste 1968. To všetko si Martikánovci vypočuli, a až potom sa Michal dostal k svojim fanúšikom a „civilným“ gratulantom. Bokom od tribúny, na ktorej dominovala zástava Matice slovenskej a logo Národného výstupu na Kriváň (po nejakých olympijských symboloch či oficiálnom znaku Liptovského Mikuláša – Mesta olympijských víťazov alebo Kanoe Tatra klubu ani stopy) podpisoval fotografie, plagáty a detské pamätníčky, fotografovaný zo všetkých strán. Ako nenápadne olympionik na toto zvláštne privítanie prišiel, tak sa aj náhle s kyticami kvetov kdesi vytratil.
Príchod Eleny Kaliskej do mesta avizovali na jedenástu hodinu. V lodenici na brehu Váhu sa zhromaždilo niekoľko stoviek ľudí. „Už vychádzajú z Ružomberka,“ oznámil netrpezlivým čakajúcim Alexander Slafkovský, ktorého na popoludňajšie podujatie na námestí nepozvali. Svetlá zhasli a naplno sa rozžiarili až keď prišlo auto s olympioničkou. Obaja, Michal i Elena, ovenčení medailami, v žiari reflektorov prijímali nekonečné gratulácie, stisky rúk, objatia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.