„Bývam v paneláku v Bacau, to je mesto v rumunskom Moldavsku. V našom paneláku, rovnako ako inde, kde sa žije na podobnej úrovni, sa v Rumunsku dejú zázraky.
Ide iba o to, aby bol spisovateľ dosť citlivý na to, že si tie zázraky všimne.“
o hovorí rumunský spisovateľ (a občianskymi povolaniami ropný inžinier, správca počítačovej siete, televízny redaktor, manažér, učiteľ, novinár, riaditeľ knižného veľkoobchodu, režisér bábkového divadla) Petru Cimpoeşu o svojom románe Simion Výtažník (Román o andělích a Moldavanech), ktorý sa pri udeľovaní cien Magnesia Litera stal najlepšou českou knihou aj prekladom. A ešte tvrdí, že tie naj knihy nevychádzajú vo veľkých nákladoch a nepatria ani medzi najpredávanejšie. „Tak to jednoducho je a nesmieme sa preto hnevať. Ja píšem iba vtedy, keď nemôžem nepísať, nikto ma do toho nenúti, a tak si za to, že to robím, nemôžem na nič nárokovať.“ Pekný svetonázor, však?
V osemposchodovom paneláku provinčného mesta žije profesor Eftimie, Pelaghia Costicová s manželom a pánom, ktorého radšej nebudeme menovať, pán Vasil, páni Toma, Ion-domový dôverník, žiak Temistocle s babičkou Elemosinou, Elefterie a Ilie, zasväcovač do tajov lásky pán Nicostrat a ďalší. Žijú si tam vo vysokom betóne žijú a boria sa s postkomunistickou situáciou v krajine (keď: „všichni mluvili a nikdo neposlouchal“), kde Ceauşescu bol bohom a teraz je Boh bohom. „Byly rozpačití, trochu vylekaní, čekali něco úplně jiného, jejich počáteční zvědavost se změnila v jakési bezradné ohromení. Bylo to, jaky kdyby někdo požadoval po svém kocourovi, aby mu vykal. Kocour mu nikdy vykat nebude, a to nikoli proto, že by si ho nevážil“. Dňom i nocou ctia národný bonmot: Sme Rumuni a táto záležitosť nám zaberie všetok čas.
Našťastie vo vežiaku býva aj starček, obuvník Simion, ktorý sa na dva týždne zavrie do výťahu, aby tak vyjadril svoj protest proti úpadku sveta. „Jak jednou správně řekne Simion: ,V životě to není jako v knihách. Ale to není vinou knih – nedostatky jsou na straně života, případně lidí‘.“ Voľakedy pustovníci pustovníčili v jaskyniach, dnes vo výťahu.
Petru Cimpoeşu nám o tom všetkom podáva sťaby reportážnu správu. Nesúdi, len opisuje, prípadne predznamenáva zajtrajšok. Postavy a postavičky jeho románu sú také oddané minulosti a prítomnosti, až im úplne uniká ich spätosť s budúcnosťou. Aj preto sa starček Simion zamkol vo výťahu, aby každý jeho sused vedel, že: „Tělo je jenom šat, který nakonec svlékneme, hochu. Předtím si ovšem musíme z dobrých skutků trpělivě tkát oděv, který budeme nosit na druhém břehu, abychom nechodili nazí.“
Cimpoeşuov román má tú skvelú vlastnosť vynikajúcich textov: je natoľko rýdzo rumunský a dnešný, až je univerzálny a nadčasový. A je presiaknutý celkom jedinečnou iróniou, či už láskavou, alebo krutou, ale vždy triafajúcou do čierneho.
V Simionovi Výtažníkovi sa dozviete, ako sú na tom dnes Rumuni (a zároveň aj my); ako Boh rozdeľoval národom cnosti alebo čo by sa stalo, keby Rumuni požiadali Ježiša Krista, nech sa stane ich prezidentom.
Simion možno nie je svätec, ale určite je slušný človek z paneláku.
Zuzana Mojžišová
Ide iba o to, aby bol spisovateľ dosť citlivý na to, že si tie zázraky všimne.“
o hovorí rumunský spisovateľ (a občianskymi povolaniami ropný inžinier, správca počítačovej siete, televízny redaktor, manažér, učiteľ, novinár, riaditeľ knižného veľkoobchodu, režisér bábkového divadla) Petru Cimpoeşu o svojom románe Simion Výtažník (Román o andělích a Moldavanech), ktorý sa pri udeľovaní cien Magnesia Litera stal najlepšou českou knihou aj prekladom. A ešte tvrdí, že tie naj knihy nevychádzajú vo veľkých nákladoch a nepatria ani medzi najpredávanejšie. „Tak to jednoducho je a nesmieme sa preto hnevať. Ja píšem iba vtedy, keď nemôžem nepísať, nikto ma do toho nenúti, a tak si za to, že to robím, nemôžem na nič nárokovať.“ Pekný svetonázor, však?
V osemposchodovom paneláku provinčného mesta žije profesor Eftimie, Pelaghia Costicová s manželom a pánom, ktorého radšej nebudeme menovať, pán Vasil, páni Toma, Ion-domový dôverník, žiak Temistocle s babičkou Elemosinou, Elefterie a Ilie, zasväcovač do tajov lásky pán Nicostrat a ďalší. Žijú si tam vo vysokom betóne žijú a boria sa s postkomunistickou situáciou v krajine (keď: „všichni mluvili a nikdo neposlouchal“), kde Ceauşescu bol bohom a teraz je Boh bohom. „Byly rozpačití, trochu vylekaní, čekali něco úplně jiného, jejich počáteční zvědavost se změnila v jakési bezradné ohromení. Bylo to, jaky kdyby někdo požadoval po svém kocourovi, aby mu vykal. Kocour mu nikdy vykat nebude, a to nikoli proto, že by si ho nevážil“. Dňom i nocou ctia národný bonmot: Sme Rumuni a táto záležitosť nám zaberie všetok čas.
Našťastie vo vežiaku býva aj starček, obuvník Simion, ktorý sa na dva týždne zavrie do výťahu, aby tak vyjadril svoj protest proti úpadku sveta. „Jak jednou správně řekne Simion: ,V životě to není jako v knihách. Ale to není vinou knih – nedostatky jsou na straně života, případně lidí‘.“ Voľakedy pustovníci pustovníčili v jaskyniach, dnes vo výťahu.
Petru Cimpoeşu nám o tom všetkom podáva sťaby reportážnu správu. Nesúdi, len opisuje, prípadne predznamenáva zajtrajšok. Postavy a postavičky jeho románu sú také oddané minulosti a prítomnosti, až im úplne uniká ich spätosť s budúcnosťou. Aj preto sa starček Simion zamkol vo výťahu, aby každý jeho sused vedel, že: „Tělo je jenom šat, který nakonec svlékneme, hochu. Předtím si ovšem musíme z dobrých skutků trpělivě tkát oděv, který budeme nosit na druhém břehu, abychom nechodili nazí.“
Cimpoeşuov román má tú skvelú vlastnosť vynikajúcich textov: je natoľko rýdzo rumunský a dnešný, až je univerzálny a nadčasový. A je presiaknutý celkom jedinečnou iróniou, či už láskavou, alebo krutou, ale vždy triafajúcou do čierneho.
V Simionovi Výtažníkovi sa dozviete, ako sú na tom dnes Rumuni (a zároveň aj my); ako Boh rozdeľoval národom cnosti alebo čo by sa stalo, keby Rumuni požiadali Ježiša Krista, nech sa stane ich prezidentom.
Simion možno nie je svätec, ale určite je slušný človek z paneláku.
Zuzana Mojžišová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.