Keď bol presne pred rokom v schvaľovacom procese „Lex Hlinka“, zásadná námietka znela, že hrozí inflačná špirála, pretože to nebude posledný pokus o ustanovenie národných hrdinov zo zákona. Návrh Borisa Zalu postaviť legislatívny pomník aj Alexandrovi Dubčekovi je preto očakávaná salva za 40. výročím augusta.
Kým prvý precedens, ktorým bol Štefánik, sa dal tolerovať ako odpoveď na český „Lex Masaryk“ (akože zakladatelia ČSR boli dvaja), tak ďalšie sochy, utľapkané hlasovaním NR SR, sú už poľutovaniahodným omylom. Zákonmi sa tvoria normy, ktoré majú ľudia dodržiavať, nie dotvárať a hodnotiť roly osobností v dejinách, keďže, okrem iného, paragraf o „zásluhách“ je v konflikte s ústavnými slobodami názoru či bádania. Slobodná spoločnosť je o diskusii, politici majú svoje pravdy presadzovať presviedčaním a váhou argumentov, nie ich vynucovať zákonmi a vnucovať aj tej časti spoločnosti, ktorá môže vidieť, resp. má na to právo, dejiny inak.
Stokrát viac to platí o Alexandrovi Dubčekovi, ktorého najväčšou zásluhou je, že sa vrtkavou hrou okolností stal symbolom Pražskej jari, „demokratizačného“ procesu v štáte a azda i vnútri komunistickej strany. Vyhlásiť na tomto základe, že „sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, slobodu slovenského národa a ľudské práva“, čo sa opovážil autor návrhu zákona, je falšovanie histórie.
Nech by sme aj vnímali osem mesiacov „obrodného procesu“ najpozitívnejšie, ako sa to nekomunistom len dá, Dubčekov politický život sa nezačal v januári 1968 a augustom sa ani neskončil. On bol predovšetkým dlhoročný a vysoký aparátnik strany, ktorej pôsobenie bolo dokonca i zákonom NR SR vyhlásené za „protiprávne“. Aj keby Dubček osobne netušil o zločinoch, ktorých sa KSČ dopúšťala v čase, keď v nej šplhom po somárskom rebríku dobýjal čoraz vyššie pozície (čo je de facto vylúčené), toto angažmán robí z akýchkoľvek jeho budúcich zásluh, aj keby boli, len poľahčujúcu okolnosť. Dôvod na bustu to v demokracii v žiadnom prípade byť nemôže, a nebol by dokonca ani v prípade, keby po okupácii v odboji proti Rusom obetoval život.
Dubček však život nepoložil. Podpísanie kapitulačných protokolov v Moskve je možné ľudsky pripísať obave, že zmizne niekde v gulagu. Ale takto sa správa národný vzor s nárokom na bustu? Čo je horšie, Dubček zlyhával po celý zvyšok života. Obrovskú podporu, ktorej sa aj po návrate z Moskvy tešil, nevyužil na to, aby sa postavil na čelo akéhosi odporu, napríklad vo forme pasívnej rezistencie (na čo bola spoločenská atmosféra). Namiesto toho bol Dubček (a všetci „reformní“ komunisti) prvý, kto začal kolaborovať s okupačnou mocou. Autoritou obľúbeného vodcu, v ktorého mali ľudia dôveru, vlastne zakryl „konsolidáciu“ a prípravy na normalizáciu. „Mimoriadne zásluhy“, napríklad o ľudské práva, ktoré mu pripisuje Zala, sa o rok neskôr premietli do podpisu hanebného tzv. obuškového zákona.
V zlyhávaní nedokázal Dubček prestať ani po tom, čo ho Husák a spol. po použití odhodili. Vzal ešte i potupný post veľvyslanca v Turecku a na ďalších dvadsať rokov sa nad ním zavrela voda, aby sa zrazu po novembri ´89 vynoril ako kandidát na prezidenta.... A keď to nevyšlo, rozplakal sa. Ozajstný formát hodný tesania do kameňa.
Návrh na štátne uzákonenie zásluh Dubčeka je výsmech a politicky nie je ničím iným, ako snahou strany Smer zabudovať „socializmus s ľudskou tvárou“ aj s jeho symbolom do svojho „zdrojového kódu“. (Z rovnakého súdka je aj návrh na odškodnenie exkomunistov z tzv. čiernej listiny, o nič menej absurdný.
Kým prvý precedens, ktorým bol Štefánik, sa dal tolerovať ako odpoveď na český „Lex Masaryk“ (akože zakladatelia ČSR boli dvaja), tak ďalšie sochy, utľapkané hlasovaním NR SR, sú už poľutovaniahodným omylom. Zákonmi sa tvoria normy, ktoré majú ľudia dodržiavať, nie dotvárať a hodnotiť roly osobností v dejinách, keďže, okrem iného, paragraf o „zásluhách“ je v konflikte s ústavnými slobodami názoru či bádania. Slobodná spoločnosť je o diskusii, politici majú svoje pravdy presadzovať presviedčaním a váhou argumentov, nie ich vynucovať zákonmi a vnucovať aj tej časti spoločnosti, ktorá môže vidieť, resp. má na to právo, dejiny inak.
Stokrát viac to platí o Alexandrovi Dubčekovi, ktorého najväčšou zásluhou je, že sa vrtkavou hrou okolností stal symbolom Pražskej jari, „demokratizačného“ procesu v štáte a azda i vnútri komunistickej strany. Vyhlásiť na tomto základe, že „sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, slobodu slovenského národa a ľudské práva“, čo sa opovážil autor návrhu zákona, je falšovanie histórie.
Nech by sme aj vnímali osem mesiacov „obrodného procesu“ najpozitívnejšie, ako sa to nekomunistom len dá, Dubčekov politický život sa nezačal v januári 1968 a augustom sa ani neskončil. On bol predovšetkým dlhoročný a vysoký aparátnik strany, ktorej pôsobenie bolo dokonca i zákonom NR SR vyhlásené za „protiprávne“. Aj keby Dubček osobne netušil o zločinoch, ktorých sa KSČ dopúšťala v čase, keď v nej šplhom po somárskom rebríku dobýjal čoraz vyššie pozície (čo je de facto vylúčené), toto angažmán robí z akýchkoľvek jeho budúcich zásluh, aj keby boli, len poľahčujúcu okolnosť. Dôvod na bustu to v demokracii v žiadnom prípade byť nemôže, a nebol by dokonca ani v prípade, keby po okupácii v odboji proti Rusom obetoval život.
Dubček však život nepoložil. Podpísanie kapitulačných protokolov v Moskve je možné ľudsky pripísať obave, že zmizne niekde v gulagu. Ale takto sa správa národný vzor s nárokom na bustu? Čo je horšie, Dubček zlyhával po celý zvyšok života. Obrovskú podporu, ktorej sa aj po návrate z Moskvy tešil, nevyužil na to, aby sa postavil na čelo akéhosi odporu, napríklad vo forme pasívnej rezistencie (na čo bola spoločenská atmosféra). Namiesto toho bol Dubček (a všetci „reformní“ komunisti) prvý, kto začal kolaborovať s okupačnou mocou. Autoritou obľúbeného vodcu, v ktorého mali ľudia dôveru, vlastne zakryl „konsolidáciu“ a prípravy na normalizáciu. „Mimoriadne zásluhy“, napríklad o ľudské práva, ktoré mu pripisuje Zala, sa o rok neskôr premietli do podpisu hanebného tzv. obuškového zákona.
V zlyhávaní nedokázal Dubček prestať ani po tom, čo ho Husák a spol. po použití odhodili. Vzal ešte i potupný post veľvyslanca v Turecku a na ďalších dvadsať rokov sa nad ním zavrela voda, aby sa zrazu po novembri ´89 vynoril ako kandidát na prezidenta.... A keď to nevyšlo, rozplakal sa. Ozajstný formát hodný tesania do kameňa.
Návrh na štátne uzákonenie zásluh Dubčeka je výsmech a politicky nie je ničím iným, ako snahou strany Smer zabudovať „socializmus s ľudskou tvárou“ aj s jeho symbolom do svojho „zdrojového kódu“. (Z rovnakého súdka je aj návrh na odškodnenie exkomunistov z tzv. čiernej listiny, o nič menej absurdný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.