Prvý september bol roky-rokúce dňom, ktorým sa začínal školský rok. Dnes je to deň ústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (alebo tak nejako), takže škola sa začína až druhého septembra.
Vďaka dadaistickému štátnemu sviatku sa teda ostrý štart Mikolajovej školskej reformy oddialil aspoň o jeden deň, ale viac sa už nepodarilo. Takže ju tu máme. A zdá sa, že sa z toho celkom tešíme. Veď ešte aj denník SME napísal toto: „Nový školský rok zavedie do škôl dlho očakávanú školskú reformu.“
Aká je to veta? Žiaci odchovaní naším školským systémom by mali bez väčšieho zaváhania vedieť odpovedať, že je to veta oznamovacia. Žiaci vychovávaní v rámci zreformovaného školstva by mali bez väčšieho zaváhania vedieť odpovedať, že je to veta nezmyselná. Pretože, hoci je pravda, že školská reforma bola dlho očakávaná, a pravda je aj to, že nový školský rok reformu do škôl zavedie, ide o dve rôzne reformy a rozdiel medzi nimi je nebotyčný.
Reforma, ktorú naše školstvo veľmi potrebuje a ktorá je preto dlho očakávaná, by mala umožniť školám učiť efektívnejšie a zaujímavejšie, eliminovať z učebných osnov blbosti a zbytočnosti, presunúť dôraz z mechanického učenia na učenie vo väčšej miere tvorivé a podobne. Reforma, ktorá sa druhým septembrom na školách spustila, nič z týchto vecí v skutočnosti neprináša, aj keď na deklaratívnej úrovni ich má plnú hubu. Ak prijmeme definíciu gýča ako „niečoho, čo sa tvári, ale nie je“, potom Mikolajova reforma je matka všetkých gýčov.
A prečo je vlastne reforma potrebná? Je to preto, lebo naše školstvo je v zlom, alebo dokonca v katastrofálnom stave? Nie, naše školstvo je, pravdupovediac, celkom dobré. Reforma je dôležitá preto, lebo je tu potenciál na to, aby bolo podstatne lepšie.
A tak je to vlastne so všetkými reformami. V porovnaní – či už geografickom alebo historickom – s väčšinou ľudstva je aj životná úroveň v našich „hladových dolinách“ extrémnym prepychom. Podobne je to s naším zdravotníctvom, bezpečnosťou, súdnictvom, politickým systémom a tak ďalej. Ale vo všetkých týchto oblastiach máme na viac. Na oveľa viac.
No a čo, môžeme si povedať. Nemusíme mať všetko najlepšie, stačí, ak je to celkom dobré. Lenže pozor. Dobré veci bývajú krehké. To, že sa máme v porovnaní s väčšinou ľudstva veľmi dobre, ešte neznamená, že to tak bude navždy. Nesnažiť sa o zlepšenie tam, kde drieme obrovský potenciál, je hriechom. A o tom, že je čo zlepšovať, svedčí už len to, že náš doterajší školský systém dokáže produkovať takých ľudí, ako je Ján Mikolaj.
Vďaka dadaistickému štátnemu sviatku sa teda ostrý štart Mikolajovej školskej reformy oddialil aspoň o jeden deň, ale viac sa už nepodarilo. Takže ju tu máme. A zdá sa, že sa z toho celkom tešíme. Veď ešte aj denník SME napísal toto: „Nový školský rok zavedie do škôl dlho očakávanú školskú reformu.“
Aká je to veta? Žiaci odchovaní naším školským systémom by mali bez väčšieho zaváhania vedieť odpovedať, že je to veta oznamovacia. Žiaci vychovávaní v rámci zreformovaného školstva by mali bez väčšieho zaváhania vedieť odpovedať, že je to veta nezmyselná. Pretože, hoci je pravda, že školská reforma bola dlho očakávaná, a pravda je aj to, že nový školský rok reformu do škôl zavedie, ide o dve rôzne reformy a rozdiel medzi nimi je nebotyčný.
Reforma, ktorú naše školstvo veľmi potrebuje a ktorá je preto dlho očakávaná, by mala umožniť školám učiť efektívnejšie a zaujímavejšie, eliminovať z učebných osnov blbosti a zbytočnosti, presunúť dôraz z mechanického učenia na učenie vo väčšej miere tvorivé a podobne. Reforma, ktorá sa druhým septembrom na školách spustila, nič z týchto vecí v skutočnosti neprináša, aj keď na deklaratívnej úrovni ich má plnú hubu. Ak prijmeme definíciu gýča ako „niečoho, čo sa tvári, ale nie je“, potom Mikolajova reforma je matka všetkých gýčov.
A prečo je vlastne reforma potrebná? Je to preto, lebo naše školstvo je v zlom, alebo dokonca v katastrofálnom stave? Nie, naše školstvo je, pravdupovediac, celkom dobré. Reforma je dôležitá preto, lebo je tu potenciál na to, aby bolo podstatne lepšie.
A tak je to vlastne so všetkými reformami. V porovnaní – či už geografickom alebo historickom – s väčšinou ľudstva je aj životná úroveň v našich „hladových dolinách“ extrémnym prepychom. Podobne je to s naším zdravotníctvom, bezpečnosťou, súdnictvom, politickým systémom a tak ďalej. Ale vo všetkých týchto oblastiach máme na viac. Na oveľa viac.
No a čo, môžeme si povedať. Nemusíme mať všetko najlepšie, stačí, ak je to celkom dobré. Lenže pozor. Dobré veci bývajú krehké. To, že sa máme v porovnaní s väčšinou ľudstva veľmi dobre, ešte neznamená, že to tak bude navždy. Nesnažiť sa o zlepšenie tam, kde drieme obrovský potenciál, je hriechom. A o tom, že je čo zlepšovať, svedčí už len to, že náš doterajší školský systém dokáže produkovať takých ľudí, ako je Ján Mikolaj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.