Je to hrozný príbeh. V krajine, kedysi prezývanej „šperk Afriky“ dnes vládne bieda, svojvôľa a násilie. Opovrhovaný Robert Mugabe, kedysi miláčik Britov, ani po prehraných voľbách nechce konečne odísť. Ako sa mohlo v Zimbabwe všetko tak pokaziť?
Mugabe, 84-ročný diktátor, už zrejme nedokáže odísť. Hoci na jar v prvom kole prezidentských volieb vyhral jeho vyzývateľ Morgan Tsvangirai následne dal Mugabe druhé kolo sfalšovať, aby sa mohol vyhlásiť za víťaza. Diktátor v týchto týždňoch ponúka opozičnej MDC podiel na moci – s tým, že on, večný záchranca krajiny, ostane prezidentom a podrží si kontrolu nad svojou armádou. Tsvangirai má preto veľa dobrých dôvodov, aby Mugabeho „veľkorysú“ ponuku odmietol.
Vo svete je dnes málo zúfalejších krajín ako Zimbabwe. V posledných rokoch odtiaľto ušlo 3,4 milióna obyvateľov, asi tri milióny do susednej Južnej Afriky. Hyperinflácia urobila menu bezcennou, záchrannou sieťou je čierny trh a realitou hlad. Ešte v roku 1990 bola tunajšia stredná dĺžka života u mužov 60 rokov, teraz je 37 rokov (najnižšia na svete), u žien ešte menej, 34 rokov. V krajine je 80-percentná nezamestnanosť, kedysi prosperujúce farmy, z ktorých od roku 2000 vyháňali ozbrojené bandy belochov, dnes neprodukujú vôbec nič. Z 230-tisícovej belošskej menšiny, ktorá tu žila ešte na začiatku Mugabeho éry, ostalo podľa najoptimistickejších odhadov 50-tisíc ľudí. Akoby už jedinou nádejou Zimbabwe ostala len smrť – smrť tyrana.
.bude lepšie?
Písal sa rok 1980 a v Rodézii nastal mier. Pod patronátom Britov ako bývalých kolonizátorov sa dohodla dovtedy vládnuca biela menšina s odbojnými predstaviteľmi dovtedy utlačovanej čiernej väčšiny, že budú spravovať svoju krajinu na základe volieb a demokratickej ústavy. Z Rodézie sa stalo Zimbabwe a v prvých slobodných voľbách triumfálne vyhral Mugabe so svojou stranou ZANU. Bol to hrdina takzvanej oslobodzovacej vojny za práva černošskej väčšiny, ktorý za vlády bieleho Iana Smitha presedel jedenásť rokov vo väzení, kde sa v maličkej cele tiesnil so šiestimi ďalšími väzňami a ponevierajúcimi sa potkanmi. Keď sa vtedy, pred 28 rokmi, Mugabe ujímal vo funkcii premiéra vlády, The Economist písal o obavách, ale aj o možnom pozitívnom scenári. „Všetko závisí od toho, aký je skutočný Mugabe“. The Economist upozornil, že Mugabe sa hlási k marxizmu a k „vedeckému socializmu“, čo spolu s jeho chladnou a asketickou povahou vyvoláva pochopiteľné obavy, či nový vládca krajinu nezničí doktrínami, ktoré inde priniesli ekonomický úpadok a politické represálie. No časopis na základe prvých Mugabeho krokov vyjadril nádej, že sa tak nemusí stať. Mugabe totiž odložil marxizmus bokom, sľúbil, že nebude znárodňovať ani vyvlastňovať bielych farmárov a ekonomika aj ďalej pobeží na kapitalistických základoch. Mugabe zdedil na africké pomery prosperujúcu krajinu so strednou vrstvou černochov, s relatívne slobodnou tlačou a dobrou legislatívou. „Existujú oprávnené obavy. Zaženie ich nový Mugabe?“, opýtal sa záverom v marci roku 1980 The Economist.
.zázrak sa nekonal
Paradoxne, Mugabe naplnil obe prognózy britského týždenníka. Prvých desať, možno pätnásť rokov vládol krajine naozaj „nový Mugabe“. Hoci si upevňoval centrálnu moc, ekonomicky sa Zimbabwe darilo, keďže Marxa strčil Mugabe do špajze. Presvedčil belošských súkromných farmárov, aby ostali v krajine. Zaviedol reformy v zdravotníctve, ktoré zlepšili prístupnosť služieb pre masy. Jeho vzdelávacie reformy takmer odstránili negramotnosť. Keďže Mugabe často cestoval do zahraničia, najmä do spriateleného Londýna, študenti z univerzity v Zimbabwe ho volali Vasco da Mugabe. Na Západe patrila osvietenému intelektuálovi a vládcovi sláva, bol symbolom úspešného postkoloniálneho lídra. Keby Mugabe odišiel z politiky po pätnástich rokoch vlády, vpísal by sa do dejín Afriky napriek všetkým chybám ako dobrý vládca. S vavrínmi hneď po Nelsonovi Mandelovi. Napokon dopadlo všetko inak. Úplne inak.
.večera s Mugabem
Dnes je meno Mugabe synonymom ukrutnosti, posadnutosti a babráctva. Západný svet si ho už nepamätá ako romantického bojovníka ani ako úspešného premiéra. Juhoafrická novinárka Heidi Hollandová, ktorá vyrastala v Zimbabwe, sa rozhodla pozrieť na skutočné príčiny Mugabeho sebadeštrukcie. V čerstvej biografii Dinner with Mugabe (v preklade Večera s Mugabem) si dala za cieľ vypátrať odpoveď na otázku: „Bol vždy takou bezohľadnou osobou alebo sa len postupne stával pobláznený mocou?“ Výsledkom je pozoruhodná kniha, slovami Hollandovej „príbeh muža, ktorý stratil morálny kompas“. Hollandová chce porozumieť Mugabemu – jeho charakteru, životu, okoliu, v ktorom vyrastal, ľuďom, ktorí ho celé roky obklopovali. Kniha je preto založená na rozhovoroch s jeho príbuznými, priateľmi, odporcami, bývalými aj súčasnými spolupútnikmi, s kňazmi, jednoducho so všetkými, ktorých stihla Hollandová počas dvoch rokoch pátrania v Zimbabwe a Británii vyspovedať. Napokon jej exkluzívny rozhovor po vyše rok a pol trvajúcom snažení poskytol aj samotný prezident Mugabe. Prečo toľko námahy? Hollandová jednoducho odmieta vnímať Mugabeho ako neľudskú bytosť, monštrum, ktoré sa narodilo, aby prinieslo Zimbabwe skazu – podobne, ako si zvykneme vykresľovať napríklad Adolfa Hitlera. „Ako sa môžeme poučiť z najkrutejších kapitol dejín, ak pokusy porozumieť tyranom nie sú dovolené?“ opýtala sa nástojčivo novinárka.
.vyvolený
Mugabeho detstvo vyrozprával Hollandovej jeho brat Donato. Mugabeho formovala prísna katolícka výchova a jeho matka. Tá sa vraj modlila, aby sa raz stal kňazom. Malý Robert nemal priateľov, bol plachý introvert, jeho životom boli knihy. Čítal neustále, aj na pole chodil pracovať s knihou. Miestny írsky farár dokonca predpovedal, že z neho bude raz niekto veľmi dôležitý, vodca. Matka tieto slová vnímala ako posolstvo od samého Boha. Hollandová z rozhovorov o jeho detstve usúdila, že jeho matka mala záľubu v abstrakciách. Jej obraz syna nemal veľa spoločného s realitou, no Robert bol v tomto obraze vychovávaný – a v jeho okolí chýbal potrebný korigujúci činiteľ. Sklon k abstrakciám sa podľa novinárky prejavil neskôr v jeho politickom živote – svoje politické koncepty ako marxizmus čerpal z kníh a od svojich dogmatických poradcov, nie z ľudských vzťahov.
Mugabe sa začal na začiatku 60. rokov angažovať v černošskom oslobodzovacom boji. Stal sa členom neskôr zakázanej Národnej demokratickej strany, v roku 1964 bol zatknutý a šiel do väzenia. Po sa stal lídrom strany ZANU – nie ani vďaka intrigám, ale najmä vďaka svojmu imidžu intelektuála so siedmimi akademickými titulmi, z ktorých väčšinu získal štúdiom vo väzení.
.britský gentleman
Po uchopení moci sa vôbec nezdalo, že by sa chcel Mugabe mstiť. A to aj napriek tomu, že počas pobytu vo väzení ho nepustili ani na pohreb svojho malého syna. Predchádzajúci autoritatívny vládca Ian Smith mohol v Zimbabwe nielenže ostať ďalej žiť, ale aj robiť opozičnú politiku. Hollandová uvádza aj iné epizódy z jeho začiatkov, na základe ktorých si myslí, že Mugabe vstupoval do politickej arény ako muž s istou etikou, s vôľou napraviť pomery v krajine. Mary Soames, vdova po poslednom britskom guvernérovi Rodézie, Christopherovi Soamesovi, s ktorým mal Mugabe veľmi dobrý vzťah, spomína, ako ich Mugabe prosil, aby ostali pri ňom. Vraj im povedal, že on ani nikto z jeho ľudí nevie nič o vládnutí. Podobne spomína Denis Norman, jeden z dvoch „bielych“ ministrov, ktorých si napriek nechuti mnohých spolustraníkov dosadil Mugabe do vlády. Normanovi, šéfovi Únie farmárov, Mugabe doslova nanútil dôležitý post ministra poľnohospodárstva. Norman opisuje Mugabeho ako pokojného človeka, ktorý veľmi pozorne počúval, čo mu hovoril a dával na jeho názory. To, ako sa Mugabe obliekal a ako sa správal, podľa Normana viac pripomínalo britské než africké štandardy – a britské maniere vyžadoval aj od afrických ministrov.
.začiatok tragédie
Kedy teda prišiel ten zlom? Podľa viacerých z Mugabeho okolia, s ktorými Hollandová hovorila, to bol výsledok ďalších parlamentných volieb. Mugabem otriaslo, že bieli obyvatelia väčšinovo nevolili jeho, ale Smitha. Podľa Normana to bol „začiatok tragédie Zimbabwe“. Mugabe, ktorý nechal bielych zastávať vysoké pozície vo vedení armády či polície, sa vtedy listom rozlúčil s Normanom a napísal mu, že „sa obáva, že teraz dostanú čierneho ministra“.
Hollandová vysvetľuje, že na pôvodnom vzťahu k Normanovi Mugabe ukázal svoj pozitívny potenciál. No v reakcii na hlasovanie bielych a následného prepustenia Normana ukázal svoje horšie ja: v podobe emocionálnej nezrelosti. Tá je podľa Hollandovej typickým Mugabeho rysom. „Základným pravidlom nášho sveta je, že vždy sa stretneme s nejakým odporom, čo nás núti dospieť k istej múdrosti, ako vychádzať s ľuďmi bez toho, aby sme zabili tých, čo nám stoja v ceste. Nech sú naše sklamania akékoľvek bolestivé, učíme sa vyrovnávať so stratou našich snov či so zmarením našich plánov pomocou kompromisov a emocionálnej zrelosti. To však neplatí pre Roberta Mugabeho“.
Mugabe naozaj zabíjal, lepšie povedané, dal zabíjať. Jeho milície organizovali v 80. rokoch masakre s tisíckami obetí na černošskom kmeni, ktorého vodcovia stáli voči Mugabemu v opozícii. Západ to však vtedy radšej prehliadol – veď Zimbabwe sa ekonomicky darilo a Mugabe bol veľmi populárny.
.štát som ja
Mugabe časom uveril, že Zimbabwe je on. „Osamelý chlapec, ktorý veril, že je určený byť veľký, dosiahol svoj cieľ,“ píše Hollandová. Mugabe okliešťoval súdnu moc, posilňoval vplyv na bezpečnostné zložky, útočil na tlač. V druhej polovici 90. rokov nebol doma ani vo svete zďaleka taký populárny ako kedysi. A zďaleka nie taký populárny ako muž, na ktorého veľmi žiarlil – Nelson Mandela. Navyše, pomaly sa začala kaziť aj ekonomika. Aby to nestačilo, Briti pod vedením Blairových labouristov oznámili, že už necítia záväzok dotovať realizáciu Mugabeho pozemkovej reformy. Mugabe preto Tonyho Blaira prirovnal k Hitlerovi a pre pobavenie publika ho nazýval B-liar (liar je v angličtine klamár – pozn. red.) a britskú vládu označoval za „gangsterských gayov“. Najväčšia katastrofa však prišla v roku 2000. Mugabe prehral referendum o ústave, proti ktorej hlasovali najmä belosi. Prezident následne verejne oľutoval zmierenie s bielymi, ktorých označil za nepriateľov. Vtom začali krajinu plieniť ozbrojené gangy, najmä Mugabeho vojnoví veteráni. Vyháňali bielych z fariem, niektorých aj zabili. Zimbabwe už prestalo byť krajinou, v ktorej sa dá normálne žiť, a to nielen pre bielych.
.jeho jezuita
Tragédiou Mugabeho podľa Hollandovej bolo, že v bezprostrednom okolí nemal ľudí, ktorí by jeho vnímanie sveta, čoraz odtrhnutejšie od reality, dokázali korigovať. Rozhovor s otcom Mukonorim, hlavou jezuitov v Zimbabwe, ju šokoval – tento duchovný vodca Mugabeho obhajoval čokoľvek, aj najzvrátenejšie Mugabeho skutky. „Dobré srdce, ktoré by ste očakávali od kňaza, by Zimbabwe poslúžilo lepšie,“ zhodnotila Hollandová Mukonoriho vplyv, ktorý podľa nej pomohol vytvoriť z vládcu monštrum.
Jej interview s Mugabem, ktoré sa konalo 21. decembra 2007, potvrdilo diagnózu: stretla sa s človekom, ktorý verí vo svoje poslanie a veľkosť, s človekom, ktorý neľutuje žiadne rozhodnutie, s človekom, ktorý pri náznaku kritiky vzplanie, s človekom, ktorý ju presviedčal, že ekonomika krajiny je napriek istým problémom v dobrom stave, s človekom, ktorý opisuje, ako sa pre svoju vlasť obetoval. Keď sa Hollandová neskôr opýtala Mugabeho jezuitu, prečo má prezident také nepravdivé informácie o ekonomickej situácii, Mukonori to označil za chybu úradníkov, že mu nehovoria pravdu...
Hoci Mugabe pred očami krajanov zruinoval Zimbabwe, stále sa nájdu ľudia, ktorí veria jeho sebaklamu. Istý protirežimne naladený katolícky kňaz na otázku, prečo ešte toľkí kňazi stoja za Mugabem napriek všetkým zlám, ktoré sa udiali, Hollandovej znechutene opísal ich postoj: „Ach, ale on o tom nemohol vedieť.“ Nepočuli sme to už dakedy aj na Slovensku?
Hlavný zdroj: Heidi Holland, Dinner with Mugabe, Penguin Books, 2008
Mugabe, 84-ročný diktátor, už zrejme nedokáže odísť. Hoci na jar v prvom kole prezidentských volieb vyhral jeho vyzývateľ Morgan Tsvangirai následne dal Mugabe druhé kolo sfalšovať, aby sa mohol vyhlásiť za víťaza. Diktátor v týchto týždňoch ponúka opozičnej MDC podiel na moci – s tým, že on, večný záchranca krajiny, ostane prezidentom a podrží si kontrolu nad svojou armádou. Tsvangirai má preto veľa dobrých dôvodov, aby Mugabeho „veľkorysú“ ponuku odmietol.
Vo svete je dnes málo zúfalejších krajín ako Zimbabwe. V posledných rokoch odtiaľto ušlo 3,4 milióna obyvateľov, asi tri milióny do susednej Južnej Afriky. Hyperinflácia urobila menu bezcennou, záchrannou sieťou je čierny trh a realitou hlad. Ešte v roku 1990 bola tunajšia stredná dĺžka života u mužov 60 rokov, teraz je 37 rokov (najnižšia na svete), u žien ešte menej, 34 rokov. V krajine je 80-percentná nezamestnanosť, kedysi prosperujúce farmy, z ktorých od roku 2000 vyháňali ozbrojené bandy belochov, dnes neprodukujú vôbec nič. Z 230-tisícovej belošskej menšiny, ktorá tu žila ešte na začiatku Mugabeho éry, ostalo podľa najoptimistickejších odhadov 50-tisíc ľudí. Akoby už jedinou nádejou Zimbabwe ostala len smrť – smrť tyrana.
.bude lepšie?
Písal sa rok 1980 a v Rodézii nastal mier. Pod patronátom Britov ako bývalých kolonizátorov sa dohodla dovtedy vládnuca biela menšina s odbojnými predstaviteľmi dovtedy utlačovanej čiernej väčšiny, že budú spravovať svoju krajinu na základe volieb a demokratickej ústavy. Z Rodézie sa stalo Zimbabwe a v prvých slobodných voľbách triumfálne vyhral Mugabe so svojou stranou ZANU. Bol to hrdina takzvanej oslobodzovacej vojny za práva černošskej väčšiny, ktorý za vlády bieleho Iana Smitha presedel jedenásť rokov vo väzení, kde sa v maličkej cele tiesnil so šiestimi ďalšími väzňami a ponevierajúcimi sa potkanmi. Keď sa vtedy, pred 28 rokmi, Mugabe ujímal vo funkcii premiéra vlády, The Economist písal o obavách, ale aj o možnom pozitívnom scenári. „Všetko závisí od toho, aký je skutočný Mugabe“. The Economist upozornil, že Mugabe sa hlási k marxizmu a k „vedeckému socializmu“, čo spolu s jeho chladnou a asketickou povahou vyvoláva pochopiteľné obavy, či nový vládca krajinu nezničí doktrínami, ktoré inde priniesli ekonomický úpadok a politické represálie. No časopis na základe prvých Mugabeho krokov vyjadril nádej, že sa tak nemusí stať. Mugabe totiž odložil marxizmus bokom, sľúbil, že nebude znárodňovať ani vyvlastňovať bielych farmárov a ekonomika aj ďalej pobeží na kapitalistických základoch. Mugabe zdedil na africké pomery prosperujúcu krajinu so strednou vrstvou černochov, s relatívne slobodnou tlačou a dobrou legislatívou. „Existujú oprávnené obavy. Zaženie ich nový Mugabe?“, opýtal sa záverom v marci roku 1980 The Economist.
.zázrak sa nekonal
Paradoxne, Mugabe naplnil obe prognózy britského týždenníka. Prvých desať, možno pätnásť rokov vládol krajine naozaj „nový Mugabe“. Hoci si upevňoval centrálnu moc, ekonomicky sa Zimbabwe darilo, keďže Marxa strčil Mugabe do špajze. Presvedčil belošských súkromných farmárov, aby ostali v krajine. Zaviedol reformy v zdravotníctve, ktoré zlepšili prístupnosť služieb pre masy. Jeho vzdelávacie reformy takmer odstránili negramotnosť. Keďže Mugabe často cestoval do zahraničia, najmä do spriateleného Londýna, študenti z univerzity v Zimbabwe ho volali Vasco da Mugabe. Na Západe patrila osvietenému intelektuálovi a vládcovi sláva, bol symbolom úspešného postkoloniálneho lídra. Keby Mugabe odišiel z politiky po pätnástich rokoch vlády, vpísal by sa do dejín Afriky napriek všetkým chybám ako dobrý vládca. S vavrínmi hneď po Nelsonovi Mandelovi. Napokon dopadlo všetko inak. Úplne inak.
.večera s Mugabem
Dnes je meno Mugabe synonymom ukrutnosti, posadnutosti a babráctva. Západný svet si ho už nepamätá ako romantického bojovníka ani ako úspešného premiéra. Juhoafrická novinárka Heidi Hollandová, ktorá vyrastala v Zimbabwe, sa rozhodla pozrieť na skutočné príčiny Mugabeho sebadeštrukcie. V čerstvej biografii Dinner with Mugabe (v preklade Večera s Mugabem) si dala za cieľ vypátrať odpoveď na otázku: „Bol vždy takou bezohľadnou osobou alebo sa len postupne stával pobláznený mocou?“ Výsledkom je pozoruhodná kniha, slovami Hollandovej „príbeh muža, ktorý stratil morálny kompas“. Hollandová chce porozumieť Mugabemu – jeho charakteru, životu, okoliu, v ktorom vyrastal, ľuďom, ktorí ho celé roky obklopovali. Kniha je preto založená na rozhovoroch s jeho príbuznými, priateľmi, odporcami, bývalými aj súčasnými spolupútnikmi, s kňazmi, jednoducho so všetkými, ktorých stihla Hollandová počas dvoch rokoch pátrania v Zimbabwe a Británii vyspovedať. Napokon jej exkluzívny rozhovor po vyše rok a pol trvajúcom snažení poskytol aj samotný prezident Mugabe. Prečo toľko námahy? Hollandová jednoducho odmieta vnímať Mugabeho ako neľudskú bytosť, monštrum, ktoré sa narodilo, aby prinieslo Zimbabwe skazu – podobne, ako si zvykneme vykresľovať napríklad Adolfa Hitlera. „Ako sa môžeme poučiť z najkrutejších kapitol dejín, ak pokusy porozumieť tyranom nie sú dovolené?“ opýtala sa nástojčivo novinárka.
.vyvolený
Mugabeho detstvo vyrozprával Hollandovej jeho brat Donato. Mugabeho formovala prísna katolícka výchova a jeho matka. Tá sa vraj modlila, aby sa raz stal kňazom. Malý Robert nemal priateľov, bol plachý introvert, jeho životom boli knihy. Čítal neustále, aj na pole chodil pracovať s knihou. Miestny írsky farár dokonca predpovedal, že z neho bude raz niekto veľmi dôležitý, vodca. Matka tieto slová vnímala ako posolstvo od samého Boha. Hollandová z rozhovorov o jeho detstve usúdila, že jeho matka mala záľubu v abstrakciách. Jej obraz syna nemal veľa spoločného s realitou, no Robert bol v tomto obraze vychovávaný – a v jeho okolí chýbal potrebný korigujúci činiteľ. Sklon k abstrakciám sa podľa novinárky prejavil neskôr v jeho politickom živote – svoje politické koncepty ako marxizmus čerpal z kníh a od svojich dogmatických poradcov, nie z ľudských vzťahov.
Mugabe sa začal na začiatku 60. rokov angažovať v černošskom oslobodzovacom boji. Stal sa členom neskôr zakázanej Národnej demokratickej strany, v roku 1964 bol zatknutý a šiel do väzenia. Po sa stal lídrom strany ZANU – nie ani vďaka intrigám, ale najmä vďaka svojmu imidžu intelektuála so siedmimi akademickými titulmi, z ktorých väčšinu získal štúdiom vo väzení.
.britský gentleman
Po uchopení moci sa vôbec nezdalo, že by sa chcel Mugabe mstiť. A to aj napriek tomu, že počas pobytu vo väzení ho nepustili ani na pohreb svojho malého syna. Predchádzajúci autoritatívny vládca Ian Smith mohol v Zimbabwe nielenže ostať ďalej žiť, ale aj robiť opozičnú politiku. Hollandová uvádza aj iné epizódy z jeho začiatkov, na základe ktorých si myslí, že Mugabe vstupoval do politickej arény ako muž s istou etikou, s vôľou napraviť pomery v krajine. Mary Soames, vdova po poslednom britskom guvernérovi Rodézie, Christopherovi Soamesovi, s ktorým mal Mugabe veľmi dobrý vzťah, spomína, ako ich Mugabe prosil, aby ostali pri ňom. Vraj im povedal, že on ani nikto z jeho ľudí nevie nič o vládnutí. Podobne spomína Denis Norman, jeden z dvoch „bielych“ ministrov, ktorých si napriek nechuti mnohých spolustraníkov dosadil Mugabe do vlády. Normanovi, šéfovi Únie farmárov, Mugabe doslova nanútil dôležitý post ministra poľnohospodárstva. Norman opisuje Mugabeho ako pokojného človeka, ktorý veľmi pozorne počúval, čo mu hovoril a dával na jeho názory. To, ako sa Mugabe obliekal a ako sa správal, podľa Normana viac pripomínalo britské než africké štandardy – a britské maniere vyžadoval aj od afrických ministrov.
.začiatok tragédie
Kedy teda prišiel ten zlom? Podľa viacerých z Mugabeho okolia, s ktorými Hollandová hovorila, to bol výsledok ďalších parlamentných volieb. Mugabem otriaslo, že bieli obyvatelia väčšinovo nevolili jeho, ale Smitha. Podľa Normana to bol „začiatok tragédie Zimbabwe“. Mugabe, ktorý nechal bielych zastávať vysoké pozície vo vedení armády či polície, sa vtedy listom rozlúčil s Normanom a napísal mu, že „sa obáva, že teraz dostanú čierneho ministra“.
Hollandová vysvetľuje, že na pôvodnom vzťahu k Normanovi Mugabe ukázal svoj pozitívny potenciál. No v reakcii na hlasovanie bielych a následného prepustenia Normana ukázal svoje horšie ja: v podobe emocionálnej nezrelosti. Tá je podľa Hollandovej typickým Mugabeho rysom. „Základným pravidlom nášho sveta je, že vždy sa stretneme s nejakým odporom, čo nás núti dospieť k istej múdrosti, ako vychádzať s ľuďmi bez toho, aby sme zabili tých, čo nám stoja v ceste. Nech sú naše sklamania akékoľvek bolestivé, učíme sa vyrovnávať so stratou našich snov či so zmarením našich plánov pomocou kompromisov a emocionálnej zrelosti. To však neplatí pre Roberta Mugabeho“.
Mugabe naozaj zabíjal, lepšie povedané, dal zabíjať. Jeho milície organizovali v 80. rokoch masakre s tisíckami obetí na černošskom kmeni, ktorého vodcovia stáli voči Mugabemu v opozícii. Západ to však vtedy radšej prehliadol – veď Zimbabwe sa ekonomicky darilo a Mugabe bol veľmi populárny.
.štát som ja
Mugabe časom uveril, že Zimbabwe je on. „Osamelý chlapec, ktorý veril, že je určený byť veľký, dosiahol svoj cieľ,“ píše Hollandová. Mugabe okliešťoval súdnu moc, posilňoval vplyv na bezpečnostné zložky, útočil na tlač. V druhej polovici 90. rokov nebol doma ani vo svete zďaleka taký populárny ako kedysi. A zďaleka nie taký populárny ako muž, na ktorého veľmi žiarlil – Nelson Mandela. Navyše, pomaly sa začala kaziť aj ekonomika. Aby to nestačilo, Briti pod vedením Blairových labouristov oznámili, že už necítia záväzok dotovať realizáciu Mugabeho pozemkovej reformy. Mugabe preto Tonyho Blaira prirovnal k Hitlerovi a pre pobavenie publika ho nazýval B-liar (liar je v angličtine klamár – pozn. red.) a britskú vládu označoval za „gangsterských gayov“. Najväčšia katastrofa však prišla v roku 2000. Mugabe prehral referendum o ústave, proti ktorej hlasovali najmä belosi. Prezident následne verejne oľutoval zmierenie s bielymi, ktorých označil za nepriateľov. Vtom začali krajinu plieniť ozbrojené gangy, najmä Mugabeho vojnoví veteráni. Vyháňali bielych z fariem, niektorých aj zabili. Zimbabwe už prestalo byť krajinou, v ktorej sa dá normálne žiť, a to nielen pre bielych.
.jeho jezuita
Tragédiou Mugabeho podľa Hollandovej bolo, že v bezprostrednom okolí nemal ľudí, ktorí by jeho vnímanie sveta, čoraz odtrhnutejšie od reality, dokázali korigovať. Rozhovor s otcom Mukonorim, hlavou jezuitov v Zimbabwe, ju šokoval – tento duchovný vodca Mugabeho obhajoval čokoľvek, aj najzvrátenejšie Mugabeho skutky. „Dobré srdce, ktoré by ste očakávali od kňaza, by Zimbabwe poslúžilo lepšie,“ zhodnotila Hollandová Mukonoriho vplyv, ktorý podľa nej pomohol vytvoriť z vládcu monštrum.
Jej interview s Mugabem, ktoré sa konalo 21. decembra 2007, potvrdilo diagnózu: stretla sa s človekom, ktorý verí vo svoje poslanie a veľkosť, s človekom, ktorý neľutuje žiadne rozhodnutie, s človekom, ktorý pri náznaku kritiky vzplanie, s človekom, ktorý ju presviedčal, že ekonomika krajiny je napriek istým problémom v dobrom stave, s človekom, ktorý opisuje, ako sa pre svoju vlasť obetoval. Keď sa Hollandová neskôr opýtala Mugabeho jezuitu, prečo má prezident také nepravdivé informácie o ekonomickej situácii, Mukonori to označil za chybu úradníkov, že mu nehovoria pravdu...
Hoci Mugabe pred očami krajanov zruinoval Zimbabwe, stále sa nájdu ľudia, ktorí veria jeho sebaklamu. Istý protirežimne naladený katolícky kňaz na otázku, prečo ešte toľkí kňazi stoja za Mugabem napriek všetkým zlám, ktoré sa udiali, Hollandovej znechutene opísal ich postoj: „Ach, ale on o tom nemohol vedieť.“ Nepočuli sme to už dakedy aj na Slovensku?
Hlavný zdroj: Heidi Holland, Dinner with Mugabe, Penguin Books, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.