Všetko pod jednou strechou, ten slogan nie je nový, lákavý prísľub otváral dvere už do Prioru smutnej pamäti, a to v Priore v žiadnom prípade nebolo všetko.
A nie je ani v dnešných gigantických nákupno-zábavných centrách, aj keď, chýba v nich toho čoraz menej. Lokálne i globálne.
Obchody na prvom mieste, filiálky veľkých reťazcov zastrešené spoločnou strechu, akoby ani neexistoval konkurenčný boj a ak existuje, tak len na prísne vymedzenom spoločnom ihrisku. Predstierať, že iný predajca čohokoľvek neexistuje v tomto prostredí nemá zmysel. Tu, hneď vedľa, je alternatíva a o kúsok ďalej ešte jedna, alternatívnejšia, predávajúca čosi zdanlivo celkom iné – vonné tyčinky, čaje, prefabrikovanú ľudovú módu odkiaľsi z tretieho sveta. V tých naozaj úplných nechýbajú ani kníhkupectvá, predajne hudby a filmov a iných statkov, po ktorých viac baží duch ako telo. Nesmú chýbať fastfoody, reštaurácie, kaviarne, kiná, bowling, fitness, je toho toľko, až sa človeka zmocní morálna neistota, pochybnosť, či je to celé vôbec správne. Nie je, asi.
Miesta, kde radi trávime čas, ale trávili by sme ho tam ešte radšej, ak by skutočne išlo o čosi viac ako o merateľnú spotrebu.
Toto je to peklo? Babylon? Miesto, kde Satan už zvíťazil? Chrám konzumu forsírujúci blahobyt vecí namiesto skutočných hodnôt? Aké sú to? A platí to aj v prípade, ak sa tam človek cíti skutočne dobre, chodí svojimi cestami, po svoje veci, nie bez zmyslu utrácať čas a peniaze, ale zaobstarať si zásoby na rozvoj ducha? Knihy, povedzme, a do kina si zájde, na artový film do prázdnej sály multiplexu, kde sa práve ten artový film môže hrať ako dlho chce, lebo na prevádzku zarábajú tie prázdne filmy vo vedľajšej väčšej kinosále?
Chrám konzumu, aké banálne, lacné, a pritom presné označenie miest na krajoch miest, kde sa dá pod strechou stráviť celý deň. Výsek z reality vonkajšieho sveta, mikrokozmos s konštantnou klímou a všetkým, na čo si človek spomenie.
Vskutku, už len tá kaplnka chýba, alebo galéria, ktorá znamená galériu so skutočnými obrazmi, a nie miesto v opere, kde sa schádza plebs.
Ostražitosť vzbudzujú tie veľké presklené stavby, znepokojenie, človek akoby sa až bál vstúpiť do nich a oddať sa všetkým ich lákadlám. Má prečo, on je ten nepokoj namieste. Chrámy konzumu? Chrámy? Nemožné.
Ak by Ježiš z chrámu kupcov nevyhnal, všetko by bolo ľahšie, Matúš (21, 12-13), Marek (11, 15-17), Lukáš (19, 45-46) aj Ján (2, 13-17) sú v tom však vzácne za jedno, len Ján je obšírnejší. Vo všetkých evanjeliách sa stane to isté, Ježiš z chrámu vyhodí peňazomencov a obchodníkov a v symbolickej rovine tak definitívne (a z nášho uhla pohľadu možno na škodu veci) oddelí sakrálne a profánne. Duchovno a biznis sa k sebe jednoducho nehodia, chrám viac nie je miestom stretania sa a obchodovania ľudí, nie je sociálno-spoločenským ekonomickým centrom, ale Božím domovom.
Boh v Auparku jednoducho nebýva, len zlaté teľa, treba sa s tým zmieriť, zvyknúť si.
Vlastne, už sa stalo, nezdá sa, že by návštevníkov nákupno-zábavných centier tieto otázky nejako zásadnejšie trápili.
Milým paradoxom však je, že ono uspokojenie iného, ako čisto materiálneho rázu obchodno-zábavné centrá predsa len prinášajú. V prvom rade sú miestom, kam sa chodí nie za nákupmi, ale tráviť čas, sú miestom rekreácie, teda znovutvorby, miestom stretaní a rozhovorov, miestom, ktoré, nech to znie akokoľvek pateticky, má zmysel len vtedy, ak je oduševnené jeho návštevníkmi.
Tá paralela s chrámom totiž nie je celkom prázdna. Pohľad na prázdne, mŕtve nákupné centrum je rovnako depresívny ako pohľad na prázdnu, mŕtvu katedrálu.
A nie je ani v dnešných gigantických nákupno-zábavných centrách, aj keď, chýba v nich toho čoraz menej. Lokálne i globálne.
Obchody na prvom mieste, filiálky veľkých reťazcov zastrešené spoločnou strechu, akoby ani neexistoval konkurenčný boj a ak existuje, tak len na prísne vymedzenom spoločnom ihrisku. Predstierať, že iný predajca čohokoľvek neexistuje v tomto prostredí nemá zmysel. Tu, hneď vedľa, je alternatíva a o kúsok ďalej ešte jedna, alternatívnejšia, predávajúca čosi zdanlivo celkom iné – vonné tyčinky, čaje, prefabrikovanú ľudovú módu odkiaľsi z tretieho sveta. V tých naozaj úplných nechýbajú ani kníhkupectvá, predajne hudby a filmov a iných statkov, po ktorých viac baží duch ako telo. Nesmú chýbať fastfoody, reštaurácie, kaviarne, kiná, bowling, fitness, je toho toľko, až sa človeka zmocní morálna neistota, pochybnosť, či je to celé vôbec správne. Nie je, asi.
Miesta, kde radi trávime čas, ale trávili by sme ho tam ešte radšej, ak by skutočne išlo o čosi viac ako o merateľnú spotrebu.
Toto je to peklo? Babylon? Miesto, kde Satan už zvíťazil? Chrám konzumu forsírujúci blahobyt vecí namiesto skutočných hodnôt? Aké sú to? A platí to aj v prípade, ak sa tam človek cíti skutočne dobre, chodí svojimi cestami, po svoje veci, nie bez zmyslu utrácať čas a peniaze, ale zaobstarať si zásoby na rozvoj ducha? Knihy, povedzme, a do kina si zájde, na artový film do prázdnej sály multiplexu, kde sa práve ten artový film môže hrať ako dlho chce, lebo na prevádzku zarábajú tie prázdne filmy vo vedľajšej väčšej kinosále?
Chrám konzumu, aké banálne, lacné, a pritom presné označenie miest na krajoch miest, kde sa dá pod strechou stráviť celý deň. Výsek z reality vonkajšieho sveta, mikrokozmos s konštantnou klímou a všetkým, na čo si človek spomenie.
Vskutku, už len tá kaplnka chýba, alebo galéria, ktorá znamená galériu so skutočnými obrazmi, a nie miesto v opere, kde sa schádza plebs.
Ostražitosť vzbudzujú tie veľké presklené stavby, znepokojenie, človek akoby sa až bál vstúpiť do nich a oddať sa všetkým ich lákadlám. Má prečo, on je ten nepokoj namieste. Chrámy konzumu? Chrámy? Nemožné.
Ak by Ježiš z chrámu kupcov nevyhnal, všetko by bolo ľahšie, Matúš (21, 12-13), Marek (11, 15-17), Lukáš (19, 45-46) aj Ján (2, 13-17) sú v tom však vzácne za jedno, len Ján je obšírnejší. Vo všetkých evanjeliách sa stane to isté, Ježiš z chrámu vyhodí peňazomencov a obchodníkov a v symbolickej rovine tak definitívne (a z nášho uhla pohľadu možno na škodu veci) oddelí sakrálne a profánne. Duchovno a biznis sa k sebe jednoducho nehodia, chrám viac nie je miestom stretania sa a obchodovania ľudí, nie je sociálno-spoločenským ekonomickým centrom, ale Božím domovom.
Boh v Auparku jednoducho nebýva, len zlaté teľa, treba sa s tým zmieriť, zvyknúť si.
Vlastne, už sa stalo, nezdá sa, že by návštevníkov nákupno-zábavných centier tieto otázky nejako zásadnejšie trápili.
Milým paradoxom však je, že ono uspokojenie iného, ako čisto materiálneho rázu obchodno-zábavné centrá predsa len prinášajú. V prvom rade sú miestom, kam sa chodí nie za nákupmi, ale tráviť čas, sú miestom rekreácie, teda znovutvorby, miestom stretaní a rozhovorov, miestom, ktoré, nech to znie akokoľvek pateticky, má zmysel len vtedy, ak je oduševnené jeho návštevníkmi.
Tá paralela s chrámom totiž nie je celkom prázdna. Pohľad na prázdne, mŕtve nákupné centrum je rovnako depresívny ako pohľad na prázdnu, mŕtvu katedrálu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.