Cirkev hriešnikov

Lenže práve na to ich pápež vyzval – zmeniť svoj postoj.

V rokoch 2014 a 2015 sa v Ríme konala synoda biskupov. Na synode sa katolícki biskupi schádzajú vždy vtedy, keď pápež cíti potrebu diskutovať o nejakej závažnej otázke. Diskusia biskupov mu má pomôcť vnímať nastolený problém z viacerých perspektív. Posledná synoda sa venovala otázke rodiny a najmä tomu, či katolíci, ktorí sa civilne rozviedli a vstúpili do nových vzťahov alebo manželstiev, môžu byť plnohodnotnými členmi cirkvi. Teda či by nemohli aj oni pristupovať k sviatostiam tak ako ostatní, a nestáť hanebne len kdesi na okraji.

Mnohí ľudia majú bolestné skúsenosti zo stroskotania manželstva. O to viac ich traumatizovalo, že ani cirkev, kde hľadali pomoc, ich nedokázala plne akceptovať, najmä ak si našli nového partnera. Pritom mnohí z nich boli skôr obeťami minulých dramatických vzťahov. Nový partner potom pre nich znamenal pozitívnu zmenu v kvalite života aj vo výchove detí (najmä vtedy, ak pôvodný vzťah – papierovo „usporiadaný“ – stroskotal na domácom násilí, alkohole, drogách či z iných podobných príčin). Zrazu sa im v novom vzťahu ponúkla možnosť lepšieho života, no odmietnutie pocítili z inej strany – pre cirkev sa stali hriešnikmi s neodpustiteľnou vinou. Tieto skúsenosti pocitov neprijatia zo strany „usporiadanej“ spoločnosti alebo cirkvi potvrdzuje aj psychiater Michal Patarák: „Takých ľudí je naozaj veľa. Sú to často tápajúci kresťania s homosexuálnymi sklonmi, ale aj rozvedení, najmä ženy.“

Prvý krok k zdrveným „zatratencom“ urobil ešte pápež Ján Pavol II. No problémy pretrvávali a prehlbovali sa tým, ako sa menili spoločenské pomery. A tak pápež František zvolal synodu, aby sa s biskupmi poradil, čo ďalej. Biskupi sa zišli, radili sa, diskutovali a vyniesli závery. Čo sa týka rozvedených ľudí, ktorí vstúpili do nových zväzkov, konečné rozhodnutie synoda ponechala v rukách miestneho biskupa, ktorý má posúdiť každú žiadosť zvlášť. A potom nastalo ticho. Až kým túto diskusiu zas neotvoril pápež František exhortáciou Amoris lætitia (Radosť lásky).

rozvíriť stojaté vody

Odborne sa tento dokument nazýva „posynodálna apoštolská exhortácia“. Je posynodálna, lebo sa odvoláva na závery spomínanej synody biskupov. Je apoštolská, lebo sa vzťahuje na pápeža ako nástupcu apoštola Petra. A výraz exhortácia označuje „povzbudzujúcu reč“ adresovanú veriacim. Exhortácia nemení cirkevné dogmy, právne predpisy ani vierouku. Je dokumentom, ktorý má ponúknuť podnety na premýšľanie, a to najmä pre tých, ktorí sa hlásia ku Katolíckej cirkvi. Pápež ňou približuje veriacim závery a odporúčania biskupskej synody.

Je ilúziou domnievať sa, že si tento dokument všetci katolíci prečítajú. Rovnako je ilúziou myslieť si, že tí, ktorí o ňom budú informovať ostatných (ak vôbec), budú jednotlivé pasáže vykladať vždy v duchu pápežovho uvažovania. Predstaviť však 250-stranovú knihu, ktorá obsahuje 9 kapitol a 325 paragrafov môže aj skúsenejším spôsobovať problémy. A to napriek tomu, že Františkov jazyk a štýl sa vyhýba krkolomným teologickým formuláciám.

Jedno je už teraz jasné: Novou exhortáciou sa pápežovi Františkovi podaril husársky kúsok – opätovne rozvíril stojaté vody diskusie o rodine. Zatiaľ čo katolícky teológ Robert Royal neváhal hovoriť v súvislosti s jeho teologickými nejasnosťami o „prilievaní oleja do holokaustu“, Andrea Tornielli (autor knihy rozhovorov s pápežom Meno Boha je milosrdenstvo) zas dokument víta ako novú „ústavu“ pre rodinu. Massimo Faggioli v Huffington Post napísal, že pápež pokračuje vo svojej ceste k „odideologizovaniu“ svojej úlohy ako nejakého vychovávateľa či moralizátora.

Faggioli dokonca tvrdí že exhortáciu, ako je táto, sme tu ešte nemali. Religionistka Julie Byrne zas pre New York Times píše, že pápež vracia cirkev k starším tradíciám, čím nemá na mysli spiatočníctvo, ale návrat k decentralizovanému modelu miestnych cirkví.