Kresťanský samuraj František Mikloško

... dlhoročného priateľa obidvoch autorov rozhovorov.

Na tom mieste knihy, kde sa zvykne Ján Štrasser pýtať na osobné veci, František Mikloško hovorí: „Mám veľmi rád život. Rád pozorujem ľudí. Mám rád živé situácie, kde sa dá uplatniť humor, irónia, ktorej súčasťou je sebairónia. No na druhej strane je už od detstva dôležitou súčasťou mojej existencie samota.“ A o pár strán dodáva: „Nechcel by som žiť nijaký iný život. Ak som v živote urobil aj niečo dobré, tak len vďaka tomu, že som žil práve tak, ako som žil.“ Spojenie života v rozličných obmenách: (Mám veľmi rád život – Mám rád živé situácie – Nechcel by som žiť nejaký iný život – Ak som urobil v živote aj niečo dobré – len vďaka tomu, že som žil, ako som žil) sa tu opakuje šesťkrát. Vyjadruje jeho základné existenciálne naladenie. Možno ho vyznačiť vierou, rodinou, priateľstvom a manželstvom.

Ak František Mikloško hovorí, že už v detstve prežíval vieru, lebo tak to „cítila jeho detská duša“ a „vďaka nej nikdy v živote nezažil nejakú vážnu krízu viery vo vzťahu k Pánu Bohu“, cítime, čo znamená veta „viera je dar“. František Mikloško je jej živým svedectvom. Táto spontánna, v cirkvi ukotvená viera ho však vedie aj k tomu, že nie je slepý k falošnej zbožnosti, je imúnny k okázalým prejavom úcty voči cirkevným autoritám, odolný k vyžadovanej hierarchickej poslušnosti, ale aj k sebapovyšujúcej sa samoľúbosti. Preto bol vždy „ovečkou s väčším zvoncom“.

Ten, kto pozná Ferove rodinné anekdoty, vie, že jeho vzťah k rodine má aj iné, humornejšie fazety než tie, ktoré opisuje v knihe rozhovorov. V knihe však potom vyvstane oveľa markantnejšie to najdôležitejšie – hlboký vzťah k matke, jemne beťársky vzťah k otcovi, rešpekt k druhej otcovej manželke, ktorú nazýva tetou, čím len vyjadruje odlišnosť svojho vzťahu k nej a k matke, vzťah k sestre a bratom, kde je pre mňa rodinnou skalou brat Marián a jeho starootcovský vzťah k vnukovi Maťovi.