KNIHA
Slavoj Žižek: Lacrimae rerum Kieślowski, Hitchcock, Tarkovskij, Lynch, (NAMU, 2015)
Asi by sa patrilo považovať Slavoja Žižeka za filozofa, ale ostatní filozofi by s tým mohli mať problém. Podobne kulturológovia, estetici, psychoanalytici, marxisti i neomarxisti a postštrukturalisti celkom určite. Zostaňme preto pri tom, že je spisovateľ. Ba čo viac, komerčne veľmi úspešný spisovateľ, aspoň vzhľadom na povahu toho, čo píše. Jeho mudrovačky v aktuálnej knihe zastrešené prvoplánovou citáciou Vergília v názve, sú venované filmu. Žižek v nich mudruje nad dielami klasikov kinematografie, tej, čo sa zvykne považovať za umelecký druh, a robí to s nasadením až dionýzovského hedonistu, barda rozkoše poznania, ktorý však určite nie je filmovým vedcom ani žiadnou z jeho odrôd. Na úrovni analýzy filmového jazyka by ho totiž na hruškách nachytal prakticky ktokoľvek. Analýza a interpretácia Žižeka nezaujíma, baví ho azda nadinterpretácia, respektíve, také účelové čítanie filmu, ktoré mu dovoľuje tvrdiť presne to, čo si zaumienil a môže to podporiť náležitým príkladom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.