Nikdy som ešte nebola na festivale ako obyčajný festivalník. Lákadlo v podobe reggae festivalu na Zlatých pieskoch ma nečakane zlomilo. Zbalila som si stan, ktorý som nevytiahla 10 rokov, karimatku, spacák a vybrala som sa kempovať do vlastného mesta.
Bol pekný letný podvečer, a na pódiu zahrievali ľudí slovenskí A.M.O. Ja som zúrivo nadávala, sediac na tráve v stanovom mestečku, pretože môj stan nemal vo svojom obale tyčky. A tak som utekala do neďalekého Tesca kúpiť nový. Keď som nový stan postavila, hrala už výborná skupina United Flavour. To, že ju tvoria ľudia viacerých rás a národností, bolo aj počuť. Priniesla svieže, neopočúvané reggae, priestor dostalo niekoľko spevákov. Najviac som oceňovala klávesáka – prinášal do muziky nereggaeistický element, ktorý však výborne zafungoval. Keď potom speváčka s výzorom divožienky a výrazným španielskym akcentom oznámila, že chalanisko je z Popradu, vlastenecky som sa potešila.
Vzápätí prišli jamajskí Ward 21, moje nadšenie opadlo, aj keď kapele v podstate nebolo čo vytknúť, okrem toho, že si ich hudbu pomýlite s ktoroukoľvek inou z tohto žánru. Festival však žiaril dobrou náladou. V obchodíkoch predávali huličské potreby a čapice na dredy, v stánkoch s jedlom ste mohli nájsť aj jamajskú kuchyňu. Najväčšia kulinárska atrakcia však bola za plotom festivalu, v bufete pri jazere, kde mali čerstvé hejky a ani tam nebol rad. Rybičky rozvoniavali až po festival, kde ich pach prerážala cigánska.
Na druhý deň ráno som si išla pozrieť východ slnka k jazeru. Festival ešte spal. Na trávnatej ploche pred pódiom hrali futbal chalani s dredmi po pás. Prišlo mi to zrazu hrozne zvláštne, že som v Bratislave. Že som v tom istom meste, kde mám všetky tie povinnosti, kde je všetok ten hluk a smrad. Lebo tu bol pokoj. O desiatej hodine sa pootvárali stánky, Česi prevádzkujúci čajovňu povstávali zo spacákov a zapli varnú kanvicu. Z debien sa ozvalo prvé reggae, zrodil sa nový deň. Keby sa tak už jeden festival nevolal, nazvala by som tento Pohodou.
Krátko popoludní všetkých pobavil Jamalski z USA, ktorý došiel na koncert úplne ožratý a ledva sa držal na nohách. Stále vykrikoval „Sloveniaaaaaaaaaa!“ a všetkých potom dorazil výrokom „Borovička is very dangerous“. Macka B sme mohli vidieť pred pár rokmi na Hodokvase a aj keď nepriniesol nič nové, jeho vystúpenie môžeme označiť za starú dobrú klasiku. Navyše, funguje aj ako výchovný koncert. Počas svojho vystúpenia vás upozorní na to, že nemáte jesť mäso, a vymenuje vám všetku zeleninu sveta, ktorú jesť, naopak, môžete a ešte pripomenie, že treba byť dobrý k ženám a rešpektovať ich.
Headlineri Zion Train hrajúci vzápätí na hlavnom stejdži len potvrdili svoje prvenstvo. Basy duneli tak silno, že mi vibroval nielen mobil, ale aj foťák. Ľudia tancovali ako utrhnutí z reťaze. Na druhý deň ma zobudil buchot na djembe. Ale nie taký ten hipisácky festivalový šramot, keď partička deciek nerytmicky trieska na perkusionistické atrapy. To, čo som počula, bolo úplne v poriadku, a tak som šla aj so svojím bubnom za zvukom. V jednom z bufetov v stanovom mestečku sa odohrával výborný ranný žúr. Partia skúsených bubeníkov bubnovala na profi djembe a do toho asi 50 festivalníkov raňajkovalo, popíjalo a tancovalo. A dvaja slovensky hovoriaci černosi imitovali na stole nejaký africký tanec. Spievali africké trávnice a na hlavách mali pivá. Tak tu som sa zabudla asi na 3 hodiny a dodnes mám od bubnovania narazené prsty.
Fajn festival. Človek sa prebudí v zvláštnej africkej krajine pri veľkom jazere, kde sa ráno za zvuku bubnov chodí po stoloch s pivami na hlavách. A neopustí pritom svoje mesto...
Uprising Reggae Festival, 29. – 30. august 2008, Bratislava.
Bol pekný letný podvečer, a na pódiu zahrievali ľudí slovenskí A.M.O. Ja som zúrivo nadávala, sediac na tráve v stanovom mestečku, pretože môj stan nemal vo svojom obale tyčky. A tak som utekala do neďalekého Tesca kúpiť nový. Keď som nový stan postavila, hrala už výborná skupina United Flavour. To, že ju tvoria ľudia viacerých rás a národností, bolo aj počuť. Priniesla svieže, neopočúvané reggae, priestor dostalo niekoľko spevákov. Najviac som oceňovala klávesáka – prinášal do muziky nereggaeistický element, ktorý však výborne zafungoval. Keď potom speváčka s výzorom divožienky a výrazným španielskym akcentom oznámila, že chalanisko je z Popradu, vlastenecky som sa potešila.
Vzápätí prišli jamajskí Ward 21, moje nadšenie opadlo, aj keď kapele v podstate nebolo čo vytknúť, okrem toho, že si ich hudbu pomýlite s ktoroukoľvek inou z tohto žánru. Festival však žiaril dobrou náladou. V obchodíkoch predávali huličské potreby a čapice na dredy, v stánkoch s jedlom ste mohli nájsť aj jamajskú kuchyňu. Najväčšia kulinárska atrakcia však bola za plotom festivalu, v bufete pri jazere, kde mali čerstvé hejky a ani tam nebol rad. Rybičky rozvoniavali až po festival, kde ich pach prerážala cigánska.
Na druhý deň ráno som si išla pozrieť východ slnka k jazeru. Festival ešte spal. Na trávnatej ploche pred pódiom hrali futbal chalani s dredmi po pás. Prišlo mi to zrazu hrozne zvláštne, že som v Bratislave. Že som v tom istom meste, kde mám všetky tie povinnosti, kde je všetok ten hluk a smrad. Lebo tu bol pokoj. O desiatej hodine sa pootvárali stánky, Česi prevádzkujúci čajovňu povstávali zo spacákov a zapli varnú kanvicu. Z debien sa ozvalo prvé reggae, zrodil sa nový deň. Keby sa tak už jeden festival nevolal, nazvala by som tento Pohodou.
Krátko popoludní všetkých pobavil Jamalski z USA, ktorý došiel na koncert úplne ožratý a ledva sa držal na nohách. Stále vykrikoval „Sloveniaaaaaaaaaa!“ a všetkých potom dorazil výrokom „Borovička is very dangerous“. Macka B sme mohli vidieť pred pár rokmi na Hodokvase a aj keď nepriniesol nič nové, jeho vystúpenie môžeme označiť za starú dobrú klasiku. Navyše, funguje aj ako výchovný koncert. Počas svojho vystúpenia vás upozorní na to, že nemáte jesť mäso, a vymenuje vám všetku zeleninu sveta, ktorú jesť, naopak, môžete a ešte pripomenie, že treba byť dobrý k ženám a rešpektovať ich.
Headlineri Zion Train hrajúci vzápätí na hlavnom stejdži len potvrdili svoje prvenstvo. Basy duneli tak silno, že mi vibroval nielen mobil, ale aj foťák. Ľudia tancovali ako utrhnutí z reťaze. Na druhý deň ma zobudil buchot na djembe. Ale nie taký ten hipisácky festivalový šramot, keď partička deciek nerytmicky trieska na perkusionistické atrapy. To, čo som počula, bolo úplne v poriadku, a tak som šla aj so svojím bubnom za zvukom. V jednom z bufetov v stanovom mestečku sa odohrával výborný ranný žúr. Partia skúsených bubeníkov bubnovala na profi djembe a do toho asi 50 festivalníkov raňajkovalo, popíjalo a tancovalo. A dvaja slovensky hovoriaci černosi imitovali na stole nejaký africký tanec. Spievali africké trávnice a na hlavách mali pivá. Tak tu som sa zabudla asi na 3 hodiny a dodnes mám od bubnovania narazené prsty.
Fajn festival. Človek sa prebudí v zvláštnej africkej krajine pri veľkom jazere, kde sa ráno za zvuku bubnov chodí po stoloch s pivami na hlavách. A neopustí pritom svoje mesto...
Uprising Reggae Festival, 29. – 30. august 2008, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.