Prejsť svet za jediný deň? Aj to je možné – na svetovej výstave v Zaragoze. Tá je po ôsmich rokoch zase v Európe a od 14. júna do 14. septembra si tu môžete kúpiť špeciálny pas,
do ktorého vám v pavilóne každého štátu dajú pečiatku, aby ste mali návštevu aj potvrdenú. Len treba mať trpezlivosť.
Tie najzaujímavejšie pavilóny totiž atakujú davy ľudí. Je to asi intuícia: stavajú sa do radu tam, kde je najväčší nápor, lebo si myslia, že kde je veľa ľudí, oplatí sa čakať. Nie vždy je to pravda. Vyše 140 štátov tu tri mesiace vytvára ilúziu o svojej výnimočnosti. Hlavnou témou svetovej výstavy je voda, ale každý štát ju poňal po svojom. Niekde tému úplne ignorujú a len predstavia krajinu a predávajú suveníry, ponúkajú delikatesy národnej kuchyne a ich prístup je čisto komerčný. Neprekáža im, že svetová výstava nie je veľtrh cestovného ruchu. Tak sa správajú zväčša menej vyspelé alebo príliš exotické štáty. Ostatné pripravili expozície premyslene a v súlade s hlavnou témou, ktorá sa na každej svetovej výstave mení.
Areál svetovej výstavy stojí pri rieke Ebro, vybudovali ho na „zelenej lúke“ pri meste Zaragoza a má plochu 25 hektárov. Už teraz tu ľudia obdivujú architektonické skvosty, ktoré sú navyše premysleným lákadlom do budúcnosti. Po skončení Expo 2008 sa totiž časť výstaviska premení na administratívne centrum, ďalšie na zábavný park a diskotéky, ktoré nebudú rušiť obyvateľov mesta, keďže vznikli mimo centra.
.most ako voda
Najväčšou architektonickou lahôdkou je podľa mňa most Bridge Pavillion cez rieku Ebro od fenomenálnej britskej architektky iránskeho pôvodu Zahy Hadid, predstaviteľky dekonštruktivizmu. Zaha Hadid je prvou ženou, ktorá dostala Prizkerovu cenu za architektúru, porovnateľnú s Nobelovou cenou. Most postavili v roku 2008, je teda horúcou novinkou. Návrh sa vo svojom tvarovom vyjadrení inšpiroval riekou. Pripomína prepojenie, prelínanie a vírenie dvoch riek a ohromuje fantáziou tvorkyne. Na každom metri poskytuje chodcovi zážitok, či už sú to zrkadlové tabule s tečúcou vodou, na ktoré sa dajú písať odkazy, alebo zaujímavo riešené fénové otvory so studeným vzduchom na osvieženie v sparnom letnom počasí a, samozrejme, nekonečne rozmanité pohľady do všetkých smerov. Prelínaním hmôt v tých najrozmanitejších polohách pripomína most nespútaný živel – vodu.
Nepáči sa vám most? Ponáhľate sa? Žiadny problém, môžete sa zviezť lanovkou, ktorá je druhou možnosťou, ako prekonať rieku Ebro z centra Zaragozy na výstavisko.
.alžírsko, Nemecko, Japonsko
Voda je vzácna, pretože nemá nevyčerpateľné a rovnomerne rozložené zásoby všade. Aj to sa prejavilo v myslení tvorcov národných expozícií. Napríklad expozícia Alžírska bola veľmi pútavá a priznám sa, že takú vyspelú prezentáciu som ani nečakala. Jej tvorcovia skĺbili s hlavnou témou svetovej výstavy históriu svojej krajiny. Alžírsko tvorí z veľkej časti púšť a voda je tu veľmi vzácna. Premyslený systém zavlažovania, ktorý sa vyvíjal po stáročia, vidieť hneď v úvode expozície. Hosteska nám perfektnou angličtinou vysvetlila princíp fungovania zavlažovacích systémov na modeli. Nad očakávanie bolo aj technicky náročné trojrozmerné premietanie filmu o tom, ako vznikali oázy v púšti a aké je náročné vypestovať akúkoľvek rastlinu. Akoby sme videli ozajstnú fatamorgánu. Potlesk návštevníkov po premietaní bol zaslúžený.
Nemecký pavilón upozorňuje na to, že voda je základom života pre život na Zemi a vyzýva na zodpovednosť pri využívaní vodných zdrojov. Koncept nemeckej prezentácie je inovatívny a veľkorysý, orientovaný na technológie budúcnosti pri spracovaní vody a na environmentálne zmýšľanie. Viezli sme sa raftom po 120 metrov dlhom vodnom kanále, ktorý bol najväčšou atrakciou expozície, a sprevádzal nás odborný výklad v jazyku, ktorý sme si vybrali pred nástupom do pohodlného plavidla. V sklenených tubách, ktoré vytvárali deliace paravány, boli umiestnené fľašky s minerálnymi a stolovými vodami. Pôsobivú, ale finančne náročnú nemeckú prezentáciu vybrali spomedzi desiatich predložených návrhov.
K najväčším a najnavštevovanejším pavilónom patrí japonský. Základným princípom návrhu je tradícia v symbióze s modernými technológiami. Pavilón s rozlohou 1800 štvorcových metrov je účelne rozdelený do zón na dvoch poschodiach a je tu aj japonská reštaurácia plná typickej pohostinnosti. Na záver multimediálnej prezentácie prichádza prekvapenie – odhalenie mohutného vodopádu cez dve poschodia, ktorý vyráža dych každému divákovi. Vidieť, že autorský tím pavilónu mal až sedemnásť členov rôzneho zamerania, od fotografa podmorského sveta cez spisovateľa, horolezca, sochára, dizajnéra a hudobného skladateľa. Je už samozrejmosťou, že expozíciu podporujú významné japonské firmy.
.monako, Poľsko, Litva
Monacké kniežactvo brnklo na environmentálnu a lyrickú strunu a pripravilo veľmi poetickú prezentáciu. Nepatrí k najväčším, zaberá iba 405 štvorcových metrov. Zaujímavá je videoinštalácia, kde diváci kreslia na vodnú plochu a posielajú svoje obrázky a odkazy, ktoré sa zase premietajú na plátno. Architekt úspešne spolupracoval so špecialistom na performancie, s režisérom programu, so sochárom, a členkou tvorivého kolektívu bola aj scénografka. Ich nevšednú expozíciu doteraz videlo vyše stotisíc návštevníkov.
Výborne sa predviedlo Poľsko, ktoré zase preferuje mladých tvorcov. Poľské riešenie už pred vstupom vyniká fantáziou, kreativitou a použitými prírodnými materiálmi. Hra svetiel, vody a transparentných materiálov v priestoroch, ktoré predstavovali vízie budúcnosti aj prírodu Poľska, sú stvárnené výtvarne zaujímavou, občas až divadelnou formou. Každá časť expozície bola premyslená a premietanie – mimochodom, najnavštevovanejšie zo všetkých pavilónov – tvorilo príjemnú bodku za vizuálnym zážitkom.
Netradične a tvorivo oslovila aj litovská expozícia. Ohromení návštevníci z celého sveta ocenili „záclony“ vody stekajúcej zo stropu s dvoma vchodmi do obdĺžnikového priestoru. Voda ako osvieženie – jednoduchý, ale nie prvoplánový, odvážny, ale účinný nápad. Okolo centrálnej atrakcie sa nachádzali aj informácie pre návštevníkov, ktorí sa chceli dozvedieť viac o postoji Litvy k problematike vody a vytvárania energie z obnoviteľných zdrojov.
.slovensko na poslednú chvíľu
Slovensko sa na poslednú chvíľu rozhodlo zúčastniť svetovej výstavy v Zaragoze ako v poradí stý štát. Rozhodnutie to bolo iste správne – aj z ekonomického hľadiska. Výstava v Európe nie je finančne taká náročná ako na iných kontinentoch. Jedenásťčlenná komisia odborníkov z cestovného ruchu, zástupcov Ministerstva hospodárstva a ďalších však vo verejnej súťaži vyberala len z dvoch predložených návrhov. Vybraný návrh nie je úplne zlý, ale k najlepším na Expo určite nepatrí.
Plocha 460 štvorcových metrov síce nie je veľká, ale dala sa poňať omnoho kreatívnejšie. A aj z hľadiska témy – vody – sa Slovensko dalo predstaviť rozmanitejšie. Nestačí len obrázkom komunikovať horské plesá, športy, ktoré súvisia s vodou, vodné diela a prezentovať PET flaše slovenských minerálok s ochutnávkou. Možno by bolo lepšie najprv vypísať súťaž na libreto, definovať, o čom má byť expozícia, a až potom vypísať súťaž na architektonické riešenie.
Z môjho pohľadu architekta je slovenská expozícia príliš technokratická, pravouhlá. Rutinne odvedený návrh tvarovo nezohľadňuje a nevyjadruje dynamiku vody. V centrálne orientovanej dispozícii zaberá veľa priestoru osem mohutných modrých drevotrieskových stĺpov, ktoré bránia vo výhľade na pekné veľkoplošné fotografie. Studňa-prameň v tunajšej štylizácii pripomína skôr komponent na strojársky veľtrh. Celkovo expozícia pôsobí príliš staticky, nie je ničím osobitá a dala by sa použiť na vystavenie čohokoľvek, hoci aj strojov, vína, počítačov...
Veľkoplošné podsvietené fotografie nie sú zlé, ale tento spôsob prezentácie, známy najmä z veľtrhov cestovného ruchu, je už zastaraný. Trend je už dnes inde: v multimediálnom vyjadrovaní a oslovovaní návštevníkov pohyblivým obrazom. Veľká väčšina tunajších štátnych prezentácií využíva premietanie v rozmanitých formách a doslova na všetky možné a nemožné plochy. Napríklad expozícia Chorvátska, veľmi jednoduchá a čistá, je založená na pôsobivom premietaní filmu „akože“ na dno bazéna, ktoré diváci vidia zvrchu. Slovensko zrejme zaskočil časový aj finančný faktor, takže od výroby a prezentácie filmu upustilo. Všetko sa nedá zachrániť dramatickým hudobným sprievodom, ktorý inak naozaj úspešne útočí na city. Prizvanie „slovenského Mozarta“ Tomáša Rojčeka bolo dobrou voľbou.
Ešteže má slovenský pavilón aj celkom nápaditú, hoci drobnú atrakciu. Pri ochutnávke pravej slovenskej pramenitej vody tu ponúkajú suvenír – sklenený pohárik. Nápad to nie je zlý a ľudia ho oceňujú. Témou nasledujúcej svetovej výstavy v Šanghaji má byť slogan Lepšie mesto, lepší život. Dúfajme, že lepšia – a najmä premyslenejšia – bude aj prezentácia Slovenska.
Autorka je architektka.
do ktorého vám v pavilóne každého štátu dajú pečiatku, aby ste mali návštevu aj potvrdenú. Len treba mať trpezlivosť.
Tie najzaujímavejšie pavilóny totiž atakujú davy ľudí. Je to asi intuícia: stavajú sa do radu tam, kde je najväčší nápor, lebo si myslia, že kde je veľa ľudí, oplatí sa čakať. Nie vždy je to pravda. Vyše 140 štátov tu tri mesiace vytvára ilúziu o svojej výnimočnosti. Hlavnou témou svetovej výstavy je voda, ale každý štát ju poňal po svojom. Niekde tému úplne ignorujú a len predstavia krajinu a predávajú suveníry, ponúkajú delikatesy národnej kuchyne a ich prístup je čisto komerčný. Neprekáža im, že svetová výstava nie je veľtrh cestovného ruchu. Tak sa správajú zväčša menej vyspelé alebo príliš exotické štáty. Ostatné pripravili expozície premyslene a v súlade s hlavnou témou, ktorá sa na každej svetovej výstave mení.
Areál svetovej výstavy stojí pri rieke Ebro, vybudovali ho na „zelenej lúke“ pri meste Zaragoza a má plochu 25 hektárov. Už teraz tu ľudia obdivujú architektonické skvosty, ktoré sú navyše premysleným lákadlom do budúcnosti. Po skončení Expo 2008 sa totiž časť výstaviska premení na administratívne centrum, ďalšie na zábavný park a diskotéky, ktoré nebudú rušiť obyvateľov mesta, keďže vznikli mimo centra.
.most ako voda
Najväčšou architektonickou lahôdkou je podľa mňa most Bridge Pavillion cez rieku Ebro od fenomenálnej britskej architektky iránskeho pôvodu Zahy Hadid, predstaviteľky dekonštruktivizmu. Zaha Hadid je prvou ženou, ktorá dostala Prizkerovu cenu za architektúru, porovnateľnú s Nobelovou cenou. Most postavili v roku 2008, je teda horúcou novinkou. Návrh sa vo svojom tvarovom vyjadrení inšpiroval riekou. Pripomína prepojenie, prelínanie a vírenie dvoch riek a ohromuje fantáziou tvorkyne. Na každom metri poskytuje chodcovi zážitok, či už sú to zrkadlové tabule s tečúcou vodou, na ktoré sa dajú písať odkazy, alebo zaujímavo riešené fénové otvory so studeným vzduchom na osvieženie v sparnom letnom počasí a, samozrejme, nekonečne rozmanité pohľady do všetkých smerov. Prelínaním hmôt v tých najrozmanitejších polohách pripomína most nespútaný živel – vodu.
Nepáči sa vám most? Ponáhľate sa? Žiadny problém, môžete sa zviezť lanovkou, ktorá je druhou možnosťou, ako prekonať rieku Ebro z centra Zaragozy na výstavisko.
.alžírsko, Nemecko, Japonsko
Voda je vzácna, pretože nemá nevyčerpateľné a rovnomerne rozložené zásoby všade. Aj to sa prejavilo v myslení tvorcov národných expozícií. Napríklad expozícia Alžírska bola veľmi pútavá a priznám sa, že takú vyspelú prezentáciu som ani nečakala. Jej tvorcovia skĺbili s hlavnou témou svetovej výstavy históriu svojej krajiny. Alžírsko tvorí z veľkej časti púšť a voda je tu veľmi vzácna. Premyslený systém zavlažovania, ktorý sa vyvíjal po stáročia, vidieť hneď v úvode expozície. Hosteska nám perfektnou angličtinou vysvetlila princíp fungovania zavlažovacích systémov na modeli. Nad očakávanie bolo aj technicky náročné trojrozmerné premietanie filmu o tom, ako vznikali oázy v púšti a aké je náročné vypestovať akúkoľvek rastlinu. Akoby sme videli ozajstnú fatamorgánu. Potlesk návštevníkov po premietaní bol zaslúžený.
Nemecký pavilón upozorňuje na to, že voda je základom života pre život na Zemi a vyzýva na zodpovednosť pri využívaní vodných zdrojov. Koncept nemeckej prezentácie je inovatívny a veľkorysý, orientovaný na technológie budúcnosti pri spracovaní vody a na environmentálne zmýšľanie. Viezli sme sa raftom po 120 metrov dlhom vodnom kanále, ktorý bol najväčšou atrakciou expozície, a sprevádzal nás odborný výklad v jazyku, ktorý sme si vybrali pred nástupom do pohodlného plavidla. V sklenených tubách, ktoré vytvárali deliace paravány, boli umiestnené fľašky s minerálnymi a stolovými vodami. Pôsobivú, ale finančne náročnú nemeckú prezentáciu vybrali spomedzi desiatich predložených návrhov.
K najväčším a najnavštevovanejším pavilónom patrí japonský. Základným princípom návrhu je tradícia v symbióze s modernými technológiami. Pavilón s rozlohou 1800 štvorcových metrov je účelne rozdelený do zón na dvoch poschodiach a je tu aj japonská reštaurácia plná typickej pohostinnosti. Na záver multimediálnej prezentácie prichádza prekvapenie – odhalenie mohutného vodopádu cez dve poschodia, ktorý vyráža dych každému divákovi. Vidieť, že autorský tím pavilónu mal až sedemnásť členov rôzneho zamerania, od fotografa podmorského sveta cez spisovateľa, horolezca, sochára, dizajnéra a hudobného skladateľa. Je už samozrejmosťou, že expozíciu podporujú významné japonské firmy.
.monako, Poľsko, Litva
Monacké kniežactvo brnklo na environmentálnu a lyrickú strunu a pripravilo veľmi poetickú prezentáciu. Nepatrí k najväčším, zaberá iba 405 štvorcových metrov. Zaujímavá je videoinštalácia, kde diváci kreslia na vodnú plochu a posielajú svoje obrázky a odkazy, ktoré sa zase premietajú na plátno. Architekt úspešne spolupracoval so špecialistom na performancie, s režisérom programu, so sochárom, a členkou tvorivého kolektívu bola aj scénografka. Ich nevšednú expozíciu doteraz videlo vyše stotisíc návštevníkov.
Výborne sa predviedlo Poľsko, ktoré zase preferuje mladých tvorcov. Poľské riešenie už pred vstupom vyniká fantáziou, kreativitou a použitými prírodnými materiálmi. Hra svetiel, vody a transparentných materiálov v priestoroch, ktoré predstavovali vízie budúcnosti aj prírodu Poľska, sú stvárnené výtvarne zaujímavou, občas až divadelnou formou. Každá časť expozície bola premyslená a premietanie – mimochodom, najnavštevovanejšie zo všetkých pavilónov – tvorilo príjemnú bodku za vizuálnym zážitkom.
Netradične a tvorivo oslovila aj litovská expozícia. Ohromení návštevníci z celého sveta ocenili „záclony“ vody stekajúcej zo stropu s dvoma vchodmi do obdĺžnikového priestoru. Voda ako osvieženie – jednoduchý, ale nie prvoplánový, odvážny, ale účinný nápad. Okolo centrálnej atrakcie sa nachádzali aj informácie pre návštevníkov, ktorí sa chceli dozvedieť viac o postoji Litvy k problematike vody a vytvárania energie z obnoviteľných zdrojov.
.slovensko na poslednú chvíľu
Slovensko sa na poslednú chvíľu rozhodlo zúčastniť svetovej výstavy v Zaragoze ako v poradí stý štát. Rozhodnutie to bolo iste správne – aj z ekonomického hľadiska. Výstava v Európe nie je finančne taká náročná ako na iných kontinentoch. Jedenásťčlenná komisia odborníkov z cestovného ruchu, zástupcov Ministerstva hospodárstva a ďalších však vo verejnej súťaži vyberala len z dvoch predložených návrhov. Vybraný návrh nie je úplne zlý, ale k najlepším na Expo určite nepatrí.
Plocha 460 štvorcových metrov síce nie je veľká, ale dala sa poňať omnoho kreatívnejšie. A aj z hľadiska témy – vody – sa Slovensko dalo predstaviť rozmanitejšie. Nestačí len obrázkom komunikovať horské plesá, športy, ktoré súvisia s vodou, vodné diela a prezentovať PET flaše slovenských minerálok s ochutnávkou. Možno by bolo lepšie najprv vypísať súťaž na libreto, definovať, o čom má byť expozícia, a až potom vypísať súťaž na architektonické riešenie.
Z môjho pohľadu architekta je slovenská expozícia príliš technokratická, pravouhlá. Rutinne odvedený návrh tvarovo nezohľadňuje a nevyjadruje dynamiku vody. V centrálne orientovanej dispozícii zaberá veľa priestoru osem mohutných modrých drevotrieskových stĺpov, ktoré bránia vo výhľade na pekné veľkoplošné fotografie. Studňa-prameň v tunajšej štylizácii pripomína skôr komponent na strojársky veľtrh. Celkovo expozícia pôsobí príliš staticky, nie je ničím osobitá a dala by sa použiť na vystavenie čohokoľvek, hoci aj strojov, vína, počítačov...
Veľkoplošné podsvietené fotografie nie sú zlé, ale tento spôsob prezentácie, známy najmä z veľtrhov cestovného ruchu, je už zastaraný. Trend je už dnes inde: v multimediálnom vyjadrovaní a oslovovaní návštevníkov pohyblivým obrazom. Veľká väčšina tunajších štátnych prezentácií využíva premietanie v rozmanitých formách a doslova na všetky možné a nemožné plochy. Napríklad expozícia Chorvátska, veľmi jednoduchá a čistá, je založená na pôsobivom premietaní filmu „akože“ na dno bazéna, ktoré diváci vidia zvrchu. Slovensko zrejme zaskočil časový aj finančný faktor, takže od výroby a prezentácie filmu upustilo. Všetko sa nedá zachrániť dramatickým hudobným sprievodom, ktorý inak naozaj úspešne útočí na city. Prizvanie „slovenského Mozarta“ Tomáša Rojčeka bolo dobrou voľbou.
Ešteže má slovenský pavilón aj celkom nápaditú, hoci drobnú atrakciu. Pri ochutnávke pravej slovenskej pramenitej vody tu ponúkajú suvenír – sklenený pohárik. Nápad to nie je zlý a ľudia ho oceňujú. Témou nasledujúcej svetovej výstavy v Šanghaji má byť slogan Lepšie mesto, lepší život. Dúfajme, že lepšia – a najmä premyslenejšia – bude aj prezentácia Slovenska.
Autorka je architektka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.