Horúce letné dni sa čoskoro skončia, ale nič to. V mojom vizuálnom inventári sa za toto leto nahromadil obrovský výber obrazov. Obrazov na koži, ktoré zrejme o niečom vypovedajú. Ale o čom?
Vedel som, že tetovanie je znovu v móde. Ale až počas letnej sezóny, sezóny odhaľovania ľudského tela, som si uvedomil, aké je rozšírené. Dosť ma to prekvapilo. V jedno predpoludnie som v záhrade miestnej kaviarne pod slnečníkom zazrel zopár typických príkladov.
.vyjadrenie individuality?
Príjemné ranné slnko si prišli vychutnať muž a žena s retrieverom na remienku. Muž mal ľavú nohu vyzdobenú ornamentmi, zápästia aj predlaktia zase plné farbistých náramkov. Keď prešli okolo mňa, všimol som si, že jeho spoločníčka má jemnú vzorku na spodnej časti chrbta, viditeľnú vďaka sporému oblečeniu. Pri neďalekom stole v tej istej kaviarni sedela štyridsiatnička. Mala malé tetovanie na pravej lopatke. Mladá dáma, ktorá mi priniesla kávu, bola tiež intenzívne ilustrovaná – a „piercovaná“. Okolo nás sa mihol džogingujúci mládenec bez trička – na trupe mal vytetované dve zvláštne postavy, jednu vľavo, jednu vpravo.
Priznávam sa, že ma to trochu zmiatlo, a prehodil som v tom zmysle čosi k svojmu známemu, ktorý je mladší – a takisto má niekoľko tetovaní. Ešte pomerne nedávno bolo tetovanie vyhradené pre mariňákov, námorníkov a chlapíkov, čo jazdia na harleyoch. A teraz sa dávajú tetovať mladé vysokoškoláčky, ktoré píšu dizertačné práce o Elizabeth Gaskellovej. Prečo? „Hm,“ odpovedal môj známy, „to je asi len spôsob, ako vyjadriť svoju individualitu. A robí to každý.“
Individualita – a robí to každý. Trochu mi to pripomenulo étos stredostavovskej kultúry od šesťdesiatych rokov. Modré džínsy a k nim tričká. Rolling Stones. Konverzácia kde-tu okorenená nadávkami. Tá vlna nie je nová. Všetci už nejaký čas odhadzujeme tie ťaživé hnusné putá buržoáznej kultúry – a všetci spoločne.
Masový nonkonformizmus bol, samozrejme, odjakživa snom ľudí. Ak sa nemýlim, je to hlavný sen doby, v ktorej žijem. A je to aj fascinujúci sen, ktorý stojí za úvahu, napríklad aj za úvahu o jeho najnovšej podobe viditeľnej na holej koži.
.čoraz viac nárokov
Predovšetkým sa dá všimnúť psychologická istota, ktorú tetovanie poskytuje svojmu nositeľovi. Konkrétne exempláre som neskúmal, ale som ochotný staviť vysokú sumu, že tetovanie nosí značná časť študentov práva z Harvardu. Títo študenti nám môžu pripadať, že si žili a žijú ako vo vatičke, ale musíme pochopiť dilemu, ktorá ich trápi. Sú to ťažko pracujúci mladí muži a ženy, ktorí sa musia podriadiť tvrdej disciplíne, lebo inak nezískajú presne ten správny papier, ktorý im zabezpečí čo najplnšiu účasť na našej produktívnej a bohatej spoločnosti. Ale v našej kultúre „postšesťdesiatych“ rokov sú takíto konformní jedinci predmetom pohŕdania. A preto ich tak strašne lákajú symboly individuality, ktorá prekračuje hranice: prepichnuté obočie, vlasy prefarbené na nejaký fosforeskujúci odtieň, tetovanie. Akoby tým hovorili: „Pozor, moje skutočné ja je omnoho farbistejšie ako všetko, čo som musel urobiť, aby som dosiahol úspech.“
Ako profesor v strednom veku, ktorý pozoruje život svojich študentov, im celkom dobre rozumiem. Môžem vyhlásiť, že naša spoločnosť dnes od študentov vyžaduje poslušnosť v omnoho širšom a podrobnejšom meradle, než to bolo za mojich študentských čias. Ak sa chcú venovať vybranej profesii, musia prejsť obrovským množstvom štandardizovaných testov a čaká ich dlhý tvrdý pochod cez všetky prekážky vzdelania. Aj každý kúsok ich súkromného života je podriadený očakávaniam a výstrahám. Praktizujte bezpečný sex! Nefajčite! Vyhýbajte sa tukom v strave! Keď takú veľkú časť života obetujú na oltár božstvám zdravia a úspechu, je až také prekvapujúce, že chcú aspoň s kúskom vlastného tela vykonať, čo sami chcú?
.chceme niečo, čo vytrvá
Osobne som pri pohľade na tetovaných mladých mužov a ženy často krútil hlavou. Vari si neuvedomujú, ako rýchlo sa mení móda? Človek staré „zvonové“ džínsy odhodil bez problémov, ale čo tetovanie? No čím nad tým dlhšie premýšľam, tým väčšmi si uvedomujem, že tetovanie ich láka práve trvalosťou.
Keď sa triezvo pozrieme na našu spoločnosť, všimneme si, že jedným z hlavných výsledkov kultúrnej revolúcie posledných päťdesiatich rokov je demolácia trvalosti, ktorá viaže dušu. Najočividnejšími príkladmi toho sú manželstvo a rodina. Ohromné množstvo vzdelaných a úspešných Američanov odkladá vstup do manželstva a bráni sa splodeniu detí. Veľkú časť života tak prežijú bez bremena zodpovednosti a povinností voči rodine.
Trochu menej viditeľne, no zato rovnako účinne pôsobí proti trvalosti aj naša postmoderná kultúra irónie a kritiky. Staré väzby, ktoré predstavovali viera a vlastenectvo, sú otvorene vystavené posmechu. Schopnosť pravdy zaujať dušu naša kultúra kritiky nanovo interpretovala ako ideologické sprisahanie, ktorého cieľom je maskovať a posilňovať záujmy mocných. A tak sa učíme, že niet ničoho, čo by si skutočne zaslúžilo oddanosť srdca a mysle.
Sme slobodní, takí slobodní, akí v dejinách ľudstva neboli azda žiadni iní ľudia. Staré putá visia všade okolo nás – odomknuté. Aby sme videli, ako sa to stalo, museli by sme tu vyrozprávať zložité dejiny modernej západnej kultúry, no momentálne dôsledky tohto procesu sú očividné. Slobodná duša je otrokom túžby po úspechu, túžby po sociálnom postavení, túžby po všetkých lákadlách, ktoré nám naša bohatá spoločnosť účinne poskytuje, a to už nehovorím o otročení našim primitívnym vášňam. Sme čoraz menej viazaní – sme oslobodení od obmedzení manželstva, rodičovstva, viery, oddanosti a vernosti – a tak nás čoraz väčšmi definujú už len naše spoločenské roly: či sme produktívni pracovníci a ochotní spotrebitelia a či vždy vyhovieme našim momentálnym túžbam po uspokojení a rozkoši. Je vari prekvapivé, že v ére, keď existuje tak málo skutočných záväzkov, si mladí muži a ženy zdobia telá symbolmi trvalosti?
.obmedzenia miznú
Všetko nasvedčuje tomu, že aj kultúrna situácia bude čoraz premenlivejšia. Ohromuje ma, akí sú mladí profesionáli mobilní. Šanghaj, Berlín, Londýn, Dubaj – rozletia sa po celom svete a o rok či o dva sú už zase celkom inde. Nepochybujem, že spoločensky prijateľné možnosti sexuálnych „partnerstiev“ budú čoraz širšie, a to isté platí o nových reprodukčných technológiách. A tak budeme mať čoraz väčšiu slobodu robiť, čo chceme, a potom sa od toho zase rýchlo odpútať.
Dvíha sa príliv netrvácnosti, premenlivosti. A s ním, tým som si istý, sa ešte väčšmi rozšíri aj móda tetovania. Srdce človeka túži po trvalosti. Nechceme sa rozpustiť v nekonečných možnostiach, chceme mať zodpovednosť za to, že sme konkrétnym človekom. A keďže kultúrne sily, ktoré podporujú a vynucujú rešpektovanie obmedzení ľudskej vôle, miznú, myslím, že v nasledujúcej dekáde budeme svedkami všetkých možných čudesných sebamrzačení a radikálnych záväzkov viditeľných na tele. Sebamrzačenie bude silnou symbolickou kompenzáciou našej neschopnosti niečomu venovať a s niečím zviazať našu dušu.
A bude nielen spoločensky prijateľné, ale azda aj módne. Lebo manipulácia s telom vytvára len veľmi slabý symbol trvalosti. Ak mám parafrázovať Martina Luthera Kinga, dôležitý je náš charakter, nie to, čo si urobíme s kožou. Tak ako tetovanie, ani odrezávanie končekov uší, či hoci odstránenie malíčka na nohe nezabráni, aby sa človek nestal otrokom svojich túžob a požiadaviek spoločnosti. Vkusné sebamrzačenie nie je prekážkou v žiadnej životnej dráhe (a v našej tolerantnej spoločnosti sa dáva voľný vstup aj tým nevkusným). Na druhej strane, najmenej konformný je ten, kto nemôže byť iný a nemôže robiť inak – a to je výsledok srdca zviazaného presvedčením, ktorému dovolíme, aby sa ním riadil náš život.
Autor prednáša teológiu na Creightonovej univerzite v USA
Zdroj: First Things
Vedel som, že tetovanie je znovu v móde. Ale až počas letnej sezóny, sezóny odhaľovania ľudského tela, som si uvedomil, aké je rozšírené. Dosť ma to prekvapilo. V jedno predpoludnie som v záhrade miestnej kaviarne pod slnečníkom zazrel zopár typických príkladov.
.vyjadrenie individuality?
Príjemné ranné slnko si prišli vychutnať muž a žena s retrieverom na remienku. Muž mal ľavú nohu vyzdobenú ornamentmi, zápästia aj predlaktia zase plné farbistých náramkov. Keď prešli okolo mňa, všimol som si, že jeho spoločníčka má jemnú vzorku na spodnej časti chrbta, viditeľnú vďaka sporému oblečeniu. Pri neďalekom stole v tej istej kaviarni sedela štyridsiatnička. Mala malé tetovanie na pravej lopatke. Mladá dáma, ktorá mi priniesla kávu, bola tiež intenzívne ilustrovaná – a „piercovaná“. Okolo nás sa mihol džogingujúci mládenec bez trička – na trupe mal vytetované dve zvláštne postavy, jednu vľavo, jednu vpravo.
Priznávam sa, že ma to trochu zmiatlo, a prehodil som v tom zmysle čosi k svojmu známemu, ktorý je mladší – a takisto má niekoľko tetovaní. Ešte pomerne nedávno bolo tetovanie vyhradené pre mariňákov, námorníkov a chlapíkov, čo jazdia na harleyoch. A teraz sa dávajú tetovať mladé vysokoškoláčky, ktoré píšu dizertačné práce o Elizabeth Gaskellovej. Prečo? „Hm,“ odpovedal môj známy, „to je asi len spôsob, ako vyjadriť svoju individualitu. A robí to každý.“
Individualita – a robí to každý. Trochu mi to pripomenulo étos stredostavovskej kultúry od šesťdesiatych rokov. Modré džínsy a k nim tričká. Rolling Stones. Konverzácia kde-tu okorenená nadávkami. Tá vlna nie je nová. Všetci už nejaký čas odhadzujeme tie ťaživé hnusné putá buržoáznej kultúry – a všetci spoločne.
Masový nonkonformizmus bol, samozrejme, odjakživa snom ľudí. Ak sa nemýlim, je to hlavný sen doby, v ktorej žijem. A je to aj fascinujúci sen, ktorý stojí za úvahu, napríklad aj za úvahu o jeho najnovšej podobe viditeľnej na holej koži.
.čoraz viac nárokov
Predovšetkým sa dá všimnúť psychologická istota, ktorú tetovanie poskytuje svojmu nositeľovi. Konkrétne exempláre som neskúmal, ale som ochotný staviť vysokú sumu, že tetovanie nosí značná časť študentov práva z Harvardu. Títo študenti nám môžu pripadať, že si žili a žijú ako vo vatičke, ale musíme pochopiť dilemu, ktorá ich trápi. Sú to ťažko pracujúci mladí muži a ženy, ktorí sa musia podriadiť tvrdej disciplíne, lebo inak nezískajú presne ten správny papier, ktorý im zabezpečí čo najplnšiu účasť na našej produktívnej a bohatej spoločnosti. Ale v našej kultúre „postšesťdesiatych“ rokov sú takíto konformní jedinci predmetom pohŕdania. A preto ich tak strašne lákajú symboly individuality, ktorá prekračuje hranice: prepichnuté obočie, vlasy prefarbené na nejaký fosforeskujúci odtieň, tetovanie. Akoby tým hovorili: „Pozor, moje skutočné ja je omnoho farbistejšie ako všetko, čo som musel urobiť, aby som dosiahol úspech.“
Ako profesor v strednom veku, ktorý pozoruje život svojich študentov, im celkom dobre rozumiem. Môžem vyhlásiť, že naša spoločnosť dnes od študentov vyžaduje poslušnosť v omnoho širšom a podrobnejšom meradle, než to bolo za mojich študentských čias. Ak sa chcú venovať vybranej profesii, musia prejsť obrovským množstvom štandardizovaných testov a čaká ich dlhý tvrdý pochod cez všetky prekážky vzdelania. Aj každý kúsok ich súkromného života je podriadený očakávaniam a výstrahám. Praktizujte bezpečný sex! Nefajčite! Vyhýbajte sa tukom v strave! Keď takú veľkú časť života obetujú na oltár božstvám zdravia a úspechu, je až také prekvapujúce, že chcú aspoň s kúskom vlastného tela vykonať, čo sami chcú?
.chceme niečo, čo vytrvá
Osobne som pri pohľade na tetovaných mladých mužov a ženy často krútil hlavou. Vari si neuvedomujú, ako rýchlo sa mení móda? Človek staré „zvonové“ džínsy odhodil bez problémov, ale čo tetovanie? No čím nad tým dlhšie premýšľam, tým väčšmi si uvedomujem, že tetovanie ich láka práve trvalosťou.
Keď sa triezvo pozrieme na našu spoločnosť, všimneme si, že jedným z hlavných výsledkov kultúrnej revolúcie posledných päťdesiatich rokov je demolácia trvalosti, ktorá viaže dušu. Najočividnejšími príkladmi toho sú manželstvo a rodina. Ohromné množstvo vzdelaných a úspešných Američanov odkladá vstup do manželstva a bráni sa splodeniu detí. Veľkú časť života tak prežijú bez bremena zodpovednosti a povinností voči rodine.
Trochu menej viditeľne, no zato rovnako účinne pôsobí proti trvalosti aj naša postmoderná kultúra irónie a kritiky. Staré väzby, ktoré predstavovali viera a vlastenectvo, sú otvorene vystavené posmechu. Schopnosť pravdy zaujať dušu naša kultúra kritiky nanovo interpretovala ako ideologické sprisahanie, ktorého cieľom je maskovať a posilňovať záujmy mocných. A tak sa učíme, že niet ničoho, čo by si skutočne zaslúžilo oddanosť srdca a mysle.
Sme slobodní, takí slobodní, akí v dejinách ľudstva neboli azda žiadni iní ľudia. Staré putá visia všade okolo nás – odomknuté. Aby sme videli, ako sa to stalo, museli by sme tu vyrozprávať zložité dejiny modernej západnej kultúry, no momentálne dôsledky tohto procesu sú očividné. Slobodná duša je otrokom túžby po úspechu, túžby po sociálnom postavení, túžby po všetkých lákadlách, ktoré nám naša bohatá spoločnosť účinne poskytuje, a to už nehovorím o otročení našim primitívnym vášňam. Sme čoraz menej viazaní – sme oslobodení od obmedzení manželstva, rodičovstva, viery, oddanosti a vernosti – a tak nás čoraz väčšmi definujú už len naše spoločenské roly: či sme produktívni pracovníci a ochotní spotrebitelia a či vždy vyhovieme našim momentálnym túžbam po uspokojení a rozkoši. Je vari prekvapivé, že v ére, keď existuje tak málo skutočných záväzkov, si mladí muži a ženy zdobia telá symbolmi trvalosti?
.obmedzenia miznú
Všetko nasvedčuje tomu, že aj kultúrna situácia bude čoraz premenlivejšia. Ohromuje ma, akí sú mladí profesionáli mobilní. Šanghaj, Berlín, Londýn, Dubaj – rozletia sa po celom svete a o rok či o dva sú už zase celkom inde. Nepochybujem, že spoločensky prijateľné možnosti sexuálnych „partnerstiev“ budú čoraz širšie, a to isté platí o nových reprodukčných technológiách. A tak budeme mať čoraz väčšiu slobodu robiť, čo chceme, a potom sa od toho zase rýchlo odpútať.
Dvíha sa príliv netrvácnosti, premenlivosti. A s ním, tým som si istý, sa ešte väčšmi rozšíri aj móda tetovania. Srdce človeka túži po trvalosti. Nechceme sa rozpustiť v nekonečných možnostiach, chceme mať zodpovednosť za to, že sme konkrétnym človekom. A keďže kultúrne sily, ktoré podporujú a vynucujú rešpektovanie obmedzení ľudskej vôle, miznú, myslím, že v nasledujúcej dekáde budeme svedkami všetkých možných čudesných sebamrzačení a radikálnych záväzkov viditeľných na tele. Sebamrzačenie bude silnou symbolickou kompenzáciou našej neschopnosti niečomu venovať a s niečím zviazať našu dušu.
A bude nielen spoločensky prijateľné, ale azda aj módne. Lebo manipulácia s telom vytvára len veľmi slabý symbol trvalosti. Ak mám parafrázovať Martina Luthera Kinga, dôležitý je náš charakter, nie to, čo si urobíme s kožou. Tak ako tetovanie, ani odrezávanie končekov uší, či hoci odstránenie malíčka na nohe nezabráni, aby sa človek nestal otrokom svojich túžob a požiadaviek spoločnosti. Vkusné sebamrzačenie nie je prekážkou v žiadnej životnej dráhe (a v našej tolerantnej spoločnosti sa dáva voľný vstup aj tým nevkusným). Na druhej strane, najmenej konformný je ten, kto nemôže byť iný a nemôže robiť inak – a to je výsledok srdca zviazaného presvedčením, ktorému dovolíme, aby sa ním riadil náš život.
Autor prednáša teológiu na Creightonovej univerzite v USA
Zdroj: First Things
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.