Mimoriadny summit európskych lídrov nebol len o postoji ku kaukazskej vojne, ale najmä o samotnej Európskej únii. Vo výzve Moskve, aby stiahla svoje vojská na pozície spred 7. augusta, lebo inak únia zmrazí rokovania o „strategickom partnerstve“,
sa zrážajú závislosť od ropy a plynu a obrovská ambícia, najmä Nicolasa Sarkozyho, vytvoriť precedens fungujúcej spoločnej zahraničnej politiky.
Hoci stanovisko je mäkké a pre Kremeľ príjemné (vyjadrili dokonca akúsi spokojnosť), má i svoj rub. Treba vidieť, že toľko spomínané sankcie boli len dymovou clonou, ale očakávať ich mohli iba naivní. Hospodárske väzby Ruska s niektorými členmi, predovšetkým Nemeckom, sú také silné, že pokusy o embargá, bojkoty (olympiáda v Soči) či medzinárodné izolácie by boli tak či onak zablokované. Efektívny politický nátlak na Rusko teda Európa vyvinúť nevie. Ak aj prekročíme závislosť niektorých štátov na rope a plyne, je to tak už len preto, lebo tunajší politici, na rozdiel od Putina a Medvedeva, visia na preferenciách a nedovolia si vystaviť obyvateľstvo nejakým šokom. Je to paradoxné, avšak ekonomicky nepomerne slabšie Rusko je v tomto vzťahu silnejšie.
Je to dôsledok fatálneho omylu generácie Delorsov, Prodiov a Chiracov, ktorí ideu integrácie a v jej rámci spoločnej zahraničnej politiky EÚ postavili na „emancipácii“ Európy od USA.. Pracovali na vytvorení multipolárneho svetového poriadku, kde jedným z pólov rovnováhy bude demokratické Rusko, vyznávajúce ústavný liberalizmus, ľudské práva a slobodný trh. Tento koncept zlyhal – viedol k strašnému podceneniu energetickej závislosti od Ruska a k utužovaniu spolupráce s autokratickým režimom Putina (viac ako symbolický je Schröder priamo v Gazprome). Preto dnešná bezradnosť. A predstava, že Európa disponuje „soft power“, mäkkou silou autority, ktorá naladí Rusko na západné hodnoty a správanie, vyhlásila práve v Gruzínsku definitívny bankrot.
Riešenie, ako má Európa čeliť (staro)novej ruskej rozpínavosti, ktorú stále trestuhodne podceňuje (dokonca aj zoči-voči psychóze, ktorá vyžaruje po Gruzínsku napríklad z Poľska či Pobaltia), neleží v sankciách a trestoch. A neleží ani v podmienečnom zmrazení rozhovorov. Spočíva skôr v úplnom prehodnotení predstáv o „strategickom partnerstve“ a vôbec v novej politike voči Rusku.
Spoločnú zahraničnú politiku EÚ (ktorá je „soft“ násilím na 27 krajinách s rôznou históriou a skúsenosťami), treba vrátiť k realite – bez spojenectva s USA je európsky vplyv na Rusko, takpovediac, éterický. Jedine tak je možné na pozadí gruzínskej kauzy nielen zachrániť „politický význam únie“ (Karel Schwarzenberg), ale najmä zastaviť expanziu mocnosti, ktorá „mnoho storočí mala problém, že presne nevie, kde sa začína a kde končí“ (Václav Havel).
Tento problém je živý i v 21. storočí a týka sa aj Slovenska, ktorého súčasné vedenie, na rozdiel od Poľska a Česka, je ústretové prenikaniu ruského vplyvu. Zásadná vec, ktorá v našej diskusii tak trochu uniká zo zreteľa, je pritom tá, že stopercentná závislosť od ruských energií je strategický faktor významný takmer rovnako ako naše členstvo v EÚ a NATO.
Navyše, za humnami sa už začína nové kolo hry o Ukrajinu...
sa zrážajú závislosť od ropy a plynu a obrovská ambícia, najmä Nicolasa Sarkozyho, vytvoriť precedens fungujúcej spoločnej zahraničnej politiky.
Hoci stanovisko je mäkké a pre Kremeľ príjemné (vyjadrili dokonca akúsi spokojnosť), má i svoj rub. Treba vidieť, že toľko spomínané sankcie boli len dymovou clonou, ale očakávať ich mohli iba naivní. Hospodárske väzby Ruska s niektorými členmi, predovšetkým Nemeckom, sú také silné, že pokusy o embargá, bojkoty (olympiáda v Soči) či medzinárodné izolácie by boli tak či onak zablokované. Efektívny politický nátlak na Rusko teda Európa vyvinúť nevie. Ak aj prekročíme závislosť niektorých štátov na rope a plyne, je to tak už len preto, lebo tunajší politici, na rozdiel od Putina a Medvedeva, visia na preferenciách a nedovolia si vystaviť obyvateľstvo nejakým šokom. Je to paradoxné, avšak ekonomicky nepomerne slabšie Rusko je v tomto vzťahu silnejšie.
Je to dôsledok fatálneho omylu generácie Delorsov, Prodiov a Chiracov, ktorí ideu integrácie a v jej rámci spoločnej zahraničnej politiky EÚ postavili na „emancipácii“ Európy od USA.. Pracovali na vytvorení multipolárneho svetového poriadku, kde jedným z pólov rovnováhy bude demokratické Rusko, vyznávajúce ústavný liberalizmus, ľudské práva a slobodný trh. Tento koncept zlyhal – viedol k strašnému podceneniu energetickej závislosti od Ruska a k utužovaniu spolupráce s autokratickým režimom Putina (viac ako symbolický je Schröder priamo v Gazprome). Preto dnešná bezradnosť. A predstava, že Európa disponuje „soft power“, mäkkou silou autority, ktorá naladí Rusko na západné hodnoty a správanie, vyhlásila práve v Gruzínsku definitívny bankrot.
Riešenie, ako má Európa čeliť (staro)novej ruskej rozpínavosti, ktorú stále trestuhodne podceňuje (dokonca aj zoči-voči psychóze, ktorá vyžaruje po Gruzínsku napríklad z Poľska či Pobaltia), neleží v sankciách a trestoch. A neleží ani v podmienečnom zmrazení rozhovorov. Spočíva skôr v úplnom prehodnotení predstáv o „strategickom partnerstve“ a vôbec v novej politike voči Rusku.
Spoločnú zahraničnú politiku EÚ (ktorá je „soft“ násilím na 27 krajinách s rôznou históriou a skúsenosťami), treba vrátiť k realite – bez spojenectva s USA je európsky vplyv na Rusko, takpovediac, éterický. Jedine tak je možné na pozadí gruzínskej kauzy nielen zachrániť „politický význam únie“ (Karel Schwarzenberg), ale najmä zastaviť expanziu mocnosti, ktorá „mnoho storočí mala problém, že presne nevie, kde sa začína a kde končí“ (Václav Havel).
Tento problém je živý i v 21. storočí a týka sa aj Slovenska, ktorého súčasné vedenie, na rozdiel od Poľska a Česka, je ústretové prenikaniu ruského vplyvu. Zásadná vec, ktorá v našej diskusii tak trochu uniká zo zreteľa, je pritom tá, že stopercentná závislosť od ruských energií je strategický faktor významný takmer rovnako ako naše členstvo v EÚ a NATO.
Navyše, za humnami sa už začína nové kolo hry o Ukrajinu...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.