Nebol to ľud, kto povstal proti komunizmu a papalášom v novembri 1989, ale – ako už mnohokrát v dejinách – intelektuáli. Ľavicoví neboli možno iba preto, že komunistická diktatúra ľavicu zdiskreditovala.
Krajina potrebovala pravicové reformy, bolo treba obnoviť kapitalizmus a tradičné hodnoty. Celá genéza Verejnosti proti násiliu však mala napriek tomu charakter ľudovej revolty. Desaťtisícové mítingy na námestiach, hymny a slogany v štýle „Sľúbili sme si lásku“, „Láska a spravodlivosť zvíťazia nad lžou a nenávisťou“, „Odklínanie verejnosti“, masové mejdany typu „Ahoj, Európa“, spojené s pochodom za „železnú oponu“, strihaním hraničných drôtov a podobne.
Nové politické elity sa „rodili“ v médiách a na tribúnach. Celkový dizajn pripomínal revoltu mladých zo 60. rokov. Nejeden veterán by však našiel aj staršie a menej príťažlivé paralely. Svetre, brady, maliari, spisovatelia, vedci a disidenti sa ľuďom prihovárali z televíznych obrazoviek a tribún, teda z miest, odkiaľ sa im ešte nedávno prihovárali nič nehovoriacimi frázami obézni komunistickí funkcionári.
Nebudili v ľuďoch strach, ale neboli to ani „naši“. Keď sa napokon objavil Mečiar, mnohí si oddýchli. Túto fyziognómiu dôverne poznali, aj tú rétoriku. Mali pocit, že im svitlo známe svetielko v nových neznámych časoch. „Mečiar to za nás vybaví po novom, demokraticky,“ odfúkli si.
Revolúciu v novembri 1989 ľudia prijali radostne a s jasaním, neprijali však „náklady“ spojené s realizáciou zmeny. Neprijali tvrdosť nových trhových pomerov, výkonovú ekonomiku, majetkovú nerovnosť a kopec iných vecí. Zo všakovakých dier už pár dní po revolúcii začali vyliezať „nové tváre“ a bezo zvyšku využívali frustráciu a neistotu ľudí. A keďže reformná revolučná agenda už nebola populárna, chopili sa národnej témy. Blábolenie o suverenite, svojbytnosti, tisícročnom útlaku, novej totalite... zjednotilo luzu a kariéristov. Do politickej arény nastúpila generácia Jána Slotu, Roberta Fica a podobných, generácia ľudí, ktorí absolvovali rok 1989 pred televíziou so spoteným čelom.
Do roka a do dňa bol spoločenský priestor zaplevelený paralelnými svetmi do seba uzavretých politických ideológií, záujmov temných finančných skupín a jednotlivcov, korupciou a klientelizmom. Médiá si plietli slobodu s bezobsažnosťou, verejné osobnosti dialóg s monológom, štát tvorbu pravidiel s buzeráciou, politici službu s rentierstvom, jednotlivci demokraciu s anarchiou. Atmosféra zamorená negatívnymi emóciami bola živnou pôdou pre resentimenty na vládu „práva a poriadku“. S neomylnou intuíciou sa tejto úlohy chopili genetickí komunisti a profesionálni švindleri. Vznik kapitalizmu na postkomunistickej pôde je nepekná ilustrácia ľudskej prirodzenosti.
Súbežne, a to je treba opakovať donekonečna, sa tak stalo v situácii, keď sa život ľudí, spoločenstiev a spoločnosti odohrával v pomeroch, ktoré sa nedali ani náhodou porovnávať s tými, ktoré tu vládli pred novembrom 1989. Dôkazy hádam nemusím uvádzať ani pre tých najnatvrdnutejších. Nevdojak som si však pri písaní tohto textu spomenul na prvú ponovembrovú publikáciu, ktorú pod hlavičkou Verejnosti proti násiliu pripravil do tlače Ľubo Feldek. Volala sa Keď sme brali do rúk budúcnosť. Nuž hej, brali aj zobrali. My všetci. Ak má niekto pocit, že má dnes nakakané v dlaniach, mal by sa zamyslieť sám nad sebou.
Krajina potrebovala pravicové reformy, bolo treba obnoviť kapitalizmus a tradičné hodnoty. Celá genéza Verejnosti proti násiliu však mala napriek tomu charakter ľudovej revolty. Desaťtisícové mítingy na námestiach, hymny a slogany v štýle „Sľúbili sme si lásku“, „Láska a spravodlivosť zvíťazia nad lžou a nenávisťou“, „Odklínanie verejnosti“, masové mejdany typu „Ahoj, Európa“, spojené s pochodom za „železnú oponu“, strihaním hraničných drôtov a podobne.
Nové politické elity sa „rodili“ v médiách a na tribúnach. Celkový dizajn pripomínal revoltu mladých zo 60. rokov. Nejeden veterán by však našiel aj staršie a menej príťažlivé paralely. Svetre, brady, maliari, spisovatelia, vedci a disidenti sa ľuďom prihovárali z televíznych obrazoviek a tribún, teda z miest, odkiaľ sa im ešte nedávno prihovárali nič nehovoriacimi frázami obézni komunistickí funkcionári.
Nebudili v ľuďoch strach, ale neboli to ani „naši“. Keď sa napokon objavil Mečiar, mnohí si oddýchli. Túto fyziognómiu dôverne poznali, aj tú rétoriku. Mali pocit, že im svitlo známe svetielko v nových neznámych časoch. „Mečiar to za nás vybaví po novom, demokraticky,“ odfúkli si.
Revolúciu v novembri 1989 ľudia prijali radostne a s jasaním, neprijali však „náklady“ spojené s realizáciou zmeny. Neprijali tvrdosť nových trhových pomerov, výkonovú ekonomiku, majetkovú nerovnosť a kopec iných vecí. Zo všakovakých dier už pár dní po revolúcii začali vyliezať „nové tváre“ a bezo zvyšku využívali frustráciu a neistotu ľudí. A keďže reformná revolučná agenda už nebola populárna, chopili sa národnej témy. Blábolenie o suverenite, svojbytnosti, tisícročnom útlaku, novej totalite... zjednotilo luzu a kariéristov. Do politickej arény nastúpila generácia Jána Slotu, Roberta Fica a podobných, generácia ľudí, ktorí absolvovali rok 1989 pred televíziou so spoteným čelom.
Do roka a do dňa bol spoločenský priestor zaplevelený paralelnými svetmi do seba uzavretých politických ideológií, záujmov temných finančných skupín a jednotlivcov, korupciou a klientelizmom. Médiá si plietli slobodu s bezobsažnosťou, verejné osobnosti dialóg s monológom, štát tvorbu pravidiel s buzeráciou, politici službu s rentierstvom, jednotlivci demokraciu s anarchiou. Atmosféra zamorená negatívnymi emóciami bola živnou pôdou pre resentimenty na vládu „práva a poriadku“. S neomylnou intuíciou sa tejto úlohy chopili genetickí komunisti a profesionálni švindleri. Vznik kapitalizmu na postkomunistickej pôde je nepekná ilustrácia ľudskej prirodzenosti.
Súbežne, a to je treba opakovať donekonečna, sa tak stalo v situácii, keď sa život ľudí, spoločenstiev a spoločnosti odohrával v pomeroch, ktoré sa nedali ani náhodou porovnávať s tými, ktoré tu vládli pred novembrom 1989. Dôkazy hádam nemusím uvádzať ani pre tých najnatvrdnutejších. Nevdojak som si však pri písaní tohto textu spomenul na prvú ponovembrovú publikáciu, ktorú pod hlavičkou Verejnosti proti násiliu pripravil do tlače Ľubo Feldek. Volala sa Keď sme brali do rúk budúcnosť. Nuž hej, brali aj zobrali. My všetci. Ak má niekto pocit, že má dnes nakakané v dlaniach, mal by sa zamyslieť sám nad sebou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.