Odpoveď je zložitejšia, než by človek čakal. Už od čias Herkula, ktorý každodenne nosil na pleciach mladého býčka a získaval silu ako býček získaval na hmotnosti, až kým z neho nebol veľký býk a z Herkula najmocnejší chlap,
je jasné, že svaly rastú a človek mocnie, keď cvičí s čoraz väčšou váhou. Len nie je celkom jasné, prečo. Existujú však prepracované a vierohodné vedecké teórie, ktorým väčšina odborníkov verí.
Najbežnejšou a všeobecne prijímanou je teória o svalových zraneniach, presnejšie povedané, o mikrozraneniach na úrovni fibríl v svalových bunkách, ktoré sú spôsobené veľkým zaťažovaním svalu a na ktoré telo reaguje ich hojením a „pre istotu“ budovaním hrubších a silnejších svalových vlákien. Budovaním svalov sa tak telo chráni proti opakovaným mikrozraneniam. Tie mikrozranenia, mikrotrhliny svalových vlákien, sú zrejme príčinou toho, čo poznáme v bolestivej podobe ako „svalovú horúčku“. Dodnes sú mnohí, ktorí si myslia, že ten pálivý pocit je spôsobený zvýšeným množstvom kyseliny mliečnej, ktorá sa pri intenzívnej námahe nahromadí vo svale. Nie je to však tak. Kyselina mliečna sa síce nahromadí, ale zároveň signalizuje svalu, že už nemá pokračovať v kontrakciách (práci), ak sa nechce zraniť. Okrem toho sa veľmi rýchlo metabolizuje v pečeni, kde sa opäť mení na glukózu, ktorá prichádza naspäť do svalov ako palivo, ale aj v srdci či v pomalých tmavých svalových vláknach. Na druhý či dokonca tretí deň je kyselina mliečna dávno a kompletne preč, ale bolesť „svalovej horúčky“ môže vrcholiť.
Treba tomu rozumieť tak, že sval môže byť preťažením naozaj poškodený, natrhnutý a podobne, čo je „zlé“ zranenie, ktoré potom treba dlho liečiť a môže nechať aj následky. Mikropoškodenia svalových vlákien, o ktorých je tu reč, sú však tým „dobrým“ zranením, výsledkom ktorého je rast sily i veľkosti svalov.
V svalovej bunke sa pri preťažení aktivujú aj látky, ktoré deštruujú vlastné bielkoviny bunky. K mikrozraneniu pripieva aj látka zvaná fosfolipáza A2, ktorá narobí, obrazne povedané, dierky do bunečnej membrány. To všetko zvýši aj množstvo voľných radikálov. Opísať však presný mechanizmus a podobu mikroskopických zranení spôsobených záťažou by bolo príliš zložité. Nahromadia sa zápalové látky, ktoré môžu spôsobiť aj lokálny opuch a ešte väčšiu bolestivosť (to je ten druhý či tretí deň „svalovej horúčky“). Okolo svalových vlákien sa nachádzajú tazvané satelitné bunky, ktoré sú tvorené v podstate iba bunečným jadrom. Tie sa začnú zhromažďovať na mieste mikrozranenia, čím sa naštartuje snaha tela o opravu poškodeného miesta. Satelitné bunky sa spájajú vzájomne, množia sa a prenikajú dovnútra a tvoria nové svalové vlákna či svalové bielkoviny. To robia aj pri „bežnej údržbe“ svalov po každodennej aktivite, ale omnoho intenzívnejšie pri budovaní novej a väčšej svalovej hmoty po poškodení z preťaženia.
Teória o mikrozraneniach je zrejme platná, ale nie je to úplný opis toho, čo sa deje. Niektorí hovoria aj o ďalšej teórii, teórii akumulácie substancií. Pod substanciami sa myslia rôzne látky, ktoré majú za následok pribúdanie svalových vlákien, teda rast svalov. Podľa niektorých štúdií sa zdá, že práve kyselina mliečna nahromadená pri intenzívnej záťaži stimuluje produkciu testosterónu (mužský pohlavný hormón) a rastového hormónu. Oba tieto hormóny stimulujú rast svalov. Mimochodom, ak sa podávajú umelo, patria k zakázaným látkam v športe.
V rámci týchto procesov hovoria vedci ešte aj o HGF, čo je hepatocytový rastový faktor, o fibroblastovom rastovom faktore FGF, ako aj o rastovom faktore I a II podobnom inzulínu. To všetko sú látky, ktoré rôznym spôsobom prispievajú k syntéze nových bielkovín a k rastu svalov po zaťažení.
Všetko sa to dá zhrnúť asi takto: Cvičenie so záťažou vedie k malým poškodeniam bunečných bielkovín vo svaloch. To vyvolá isté signály, ktoré aktivujú satelitné bunky v susedstve poškodených svalových vlákien, a potom aj celú sériu procesov, na ktorých sa zúčastňujú rôzne rastové substancie a ktoré nakoniec vedú k oprave svalového poškodenia a k rastu svalu.
O tréningu vo všeobecnosti, nielen o posilňovaní so záťažou, sa dá povedať, že ide o proces, pri ktorom začínajú lepšie a rýchlejšie pracovať rôzne enzýmy vo svaloch, a to je vlastný tréningový efekt. Trénovaný sval dokáže podať omnoho väčší výkon, kým sa vyčerpá, pretože enzýmy, ktoré prenášajú palivo a kyslík do buniek a do mitochondrií, pracujú omnoho účinnejšie. Mitochondrie v plazme svalových buniek sú ako spaľovacie pece, v ktorých sa vyrába energia a aj mitochondrie sa následkom tréningu dramaticky množia. Takže množstvo svalovej práce, ktorú človek dokáže vykonať bez lapania po dychu, či už je to beh, alebo iné zaťaženie, dramaticky stúpa pri tréningu nie preto, lebo sú výkonnejšie srdce a pľúca, ale preto, že sa tak dramaticky vylepší metabolizmus v samotných svalových bunkách.
je jasné, že svaly rastú a človek mocnie, keď cvičí s čoraz väčšou váhou. Len nie je celkom jasné, prečo. Existujú však prepracované a vierohodné vedecké teórie, ktorým väčšina odborníkov verí.
Najbežnejšou a všeobecne prijímanou je teória o svalových zraneniach, presnejšie povedané, o mikrozraneniach na úrovni fibríl v svalových bunkách, ktoré sú spôsobené veľkým zaťažovaním svalu a na ktoré telo reaguje ich hojením a „pre istotu“ budovaním hrubších a silnejších svalových vlákien. Budovaním svalov sa tak telo chráni proti opakovaným mikrozraneniam. Tie mikrozranenia, mikrotrhliny svalových vlákien, sú zrejme príčinou toho, čo poznáme v bolestivej podobe ako „svalovú horúčku“. Dodnes sú mnohí, ktorí si myslia, že ten pálivý pocit je spôsobený zvýšeným množstvom kyseliny mliečnej, ktorá sa pri intenzívnej námahe nahromadí vo svale. Nie je to však tak. Kyselina mliečna sa síce nahromadí, ale zároveň signalizuje svalu, že už nemá pokračovať v kontrakciách (práci), ak sa nechce zraniť. Okrem toho sa veľmi rýchlo metabolizuje v pečeni, kde sa opäť mení na glukózu, ktorá prichádza naspäť do svalov ako palivo, ale aj v srdci či v pomalých tmavých svalových vláknach. Na druhý či dokonca tretí deň je kyselina mliečna dávno a kompletne preč, ale bolesť „svalovej horúčky“ môže vrcholiť.
Treba tomu rozumieť tak, že sval môže byť preťažením naozaj poškodený, natrhnutý a podobne, čo je „zlé“ zranenie, ktoré potom treba dlho liečiť a môže nechať aj následky. Mikropoškodenia svalových vlákien, o ktorých je tu reč, sú však tým „dobrým“ zranením, výsledkom ktorého je rast sily i veľkosti svalov.
V svalovej bunke sa pri preťažení aktivujú aj látky, ktoré deštruujú vlastné bielkoviny bunky. K mikrozraneniu pripieva aj látka zvaná fosfolipáza A2, ktorá narobí, obrazne povedané, dierky do bunečnej membrány. To všetko zvýši aj množstvo voľných radikálov. Opísať však presný mechanizmus a podobu mikroskopických zranení spôsobených záťažou by bolo príliš zložité. Nahromadia sa zápalové látky, ktoré môžu spôsobiť aj lokálny opuch a ešte väčšiu bolestivosť (to je ten druhý či tretí deň „svalovej horúčky“). Okolo svalových vlákien sa nachádzajú tazvané satelitné bunky, ktoré sú tvorené v podstate iba bunečným jadrom. Tie sa začnú zhromažďovať na mieste mikrozranenia, čím sa naštartuje snaha tela o opravu poškodeného miesta. Satelitné bunky sa spájajú vzájomne, množia sa a prenikajú dovnútra a tvoria nové svalové vlákna či svalové bielkoviny. To robia aj pri „bežnej údržbe“ svalov po každodennej aktivite, ale omnoho intenzívnejšie pri budovaní novej a väčšej svalovej hmoty po poškodení z preťaženia.
Teória o mikrozraneniach je zrejme platná, ale nie je to úplný opis toho, čo sa deje. Niektorí hovoria aj o ďalšej teórii, teórii akumulácie substancií. Pod substanciami sa myslia rôzne látky, ktoré majú za následok pribúdanie svalových vlákien, teda rast svalov. Podľa niektorých štúdií sa zdá, že práve kyselina mliečna nahromadená pri intenzívnej záťaži stimuluje produkciu testosterónu (mužský pohlavný hormón) a rastového hormónu. Oba tieto hormóny stimulujú rast svalov. Mimochodom, ak sa podávajú umelo, patria k zakázaným látkam v športe.
V rámci týchto procesov hovoria vedci ešte aj o HGF, čo je hepatocytový rastový faktor, o fibroblastovom rastovom faktore FGF, ako aj o rastovom faktore I a II podobnom inzulínu. To všetko sú látky, ktoré rôznym spôsobom prispievajú k syntéze nových bielkovín a k rastu svalov po zaťažení.
Všetko sa to dá zhrnúť asi takto: Cvičenie so záťažou vedie k malým poškodeniam bunečných bielkovín vo svaloch. To vyvolá isté signály, ktoré aktivujú satelitné bunky v susedstve poškodených svalových vlákien, a potom aj celú sériu procesov, na ktorých sa zúčastňujú rôzne rastové substancie a ktoré nakoniec vedú k oprave svalového poškodenia a k rastu svalu.
O tréningu vo všeobecnosti, nielen o posilňovaní so záťažou, sa dá povedať, že ide o proces, pri ktorom začínajú lepšie a rýchlejšie pracovať rôzne enzýmy vo svaloch, a to je vlastný tréningový efekt. Trénovaný sval dokáže podať omnoho väčší výkon, kým sa vyčerpá, pretože enzýmy, ktoré prenášajú palivo a kyslík do buniek a do mitochondrií, pracujú omnoho účinnejšie. Mitochondrie v plazme svalových buniek sú ako spaľovacie pece, v ktorých sa vyrába energia a aj mitochondrie sa následkom tréningu dramaticky množia. Takže množstvo svalovej práce, ktorú človek dokáže vykonať bez lapania po dychu, či už je to beh, alebo iné zaťaženie, dramaticky stúpa pri tréningu nie preto, lebo sú výkonnejšie srdce a pľúca, ale preto, že sa tak dramaticky vylepší metabolizmus v samotných svalových bunkách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.