Nedokončený sen

Napriek tomu sa vždy ďalšie generácie pokúšajú kopec pokoriť.

Ďaleko, 6000 km odtiaľto, vo vtedajšom Československu nikto netušil, že bratislavský horolezec Jozef Just práve vystúpil do výšky 8 848 m, teda na najvyšší štít planéty. Od nás len tretí v poradí, ale vystúpil tou najťažšou, Boningtonovou cestou – juhozápadnou stenou hory. Bez pomocného kyslíka! Bol 17. október 1988, 13:40 miestneho času. Just musel byť totálne vyčerpaný, ale šťastný. Bol na streche sveta.

Jeho štyria parťáci z tej diabolskej steny – Dušan Becík, Peter Božík a Jaro Jaško, čakali nižšie, pod Južným vrcholom. Tri noci bivakovania v strmej stene nad 8 000 metrov ich zmohli. Na vrchol už nevládali. Just stlačil tlačidlo požičanej vysielačky a správu ohlásil do druhého tábora pod stenou lekárovi výpravy Milanovi Skladanému. Ten volá do základného tábora šéfovi československo-novozélandskej expedície Ivanovi Fialovi. Jednému z prvých dvoch slovenských himalájistov, ktorí stáli na osemtisícovke. Gratulácie prichádzali vo všetkých možných jazykoch zo všetkých výprav prebývajúcich v dočasnej dedine tábora. Nikto nepripúšťa, že by tým štyrom ostávalo len pár hodín života.

premávka ako na korze

„Na taký Everest musíte byť jeden z najlepších horolezcov. Juhozápadná stena je najstrmšou cestou na Everest a končí sa takmer v 9 000 metroch nad morom. Začína sa v 6 600 metroch,” hovorí Josef Rakoncaj, žijúca legenda československého horolezectva. Zdolal osem osemtisícoviek, na K2 (8 611 m) bol dokonca až dvakrát, vždy bez doplnkového kyslíka. Aj on podľahol vábeniu juhozápadnej steny. Nie je síce najväčšia v Himalájach, ale určite najťažšia. A v príkrom kontraste s klasickou výstupovou cestou cez Južné sedlo. Tadiaľ v roku 1953 vystúpili na vrchol jeho prví dobyvatelia Edmund Hillary a Tenzing Norgay. Dnes slúži najmä komerčným expedíciám a celá je zafixovaná lanami. Na jar alebo na jeseň, keď panuje na Evereste stabilné počasie, je tam sezónna premávka ako na korze. Ak ste videli minuloročný triler Everest od Baltasara Kormákura, viete, o čom hovorím. Hrdých športových horolezcov na nej nenájdete. Určite nie s kyslíkovou maskou. Tí hľadajú náročnejšie ciele. I keď nikdy nezabudnú dodať, že to tu nie je o obtiažnosti lezenia, ale o prežití vo výške a vrtochoch počasia. Nuž, v tej výške lietajú komerčné lietadlá.

Juhozápadná stena dlho odolávala. Nastupuje sa do nej od druhého tábora klasickej výstupovej trasy. Najprv musia horolezci prekonať masívny ľadopád Khumbu, plný ľadovcových trhlín. Horolezci cez ne prechádzajú po vratkých rebríkoch. Nad nimi visia obrovské masy ľadu, ktoré sa môžu každú sekundu zrútiť a všetko ukončiť.

Prvýkrát sa do juhozápadných zrázov Mount Everestu zahryzli Japonci v rokoch 1969 a 1970. Skúšali to zľava, no zostali zaseknutí pod skalným pásom tesne nad vrstevnicou 8 000 metrov. Na jar v rokoch 1971 a 1972 ich vystriedala špičková medzinárodná expedícia, a potom jedna európska. Latku posunuli o tristo metrov vyššie. Neprerazili ani vpravo. Na jeseň 1972 prišla pod horu prvá výprava britského dôstojníka Chrisa Boningtona. Toto meno sa pre stenu stalo osudným. Jedenásť lezcov a štyridsať šerpov dobýjalo stenu vpravo. Opäť ich zastavil zakliaty skalný pás. Japonci preto na jeseň v roku 1973 pritiahli pod stenu celú armádu – 36 lezcov a 62 šerpov. Smolu neprelomili, zostali tam kde „boningtonovci” – vo výške 8 320 metrov.

neodbytný Bonington

Svetielko nádeje na vyriešenie problému svitlo na jeseň 1975, keď neodbytný Bonington priviedol druhú britskú výpravu. Pred troma rokmi si v ľavej časti pásu všimli snehový komín, ale nevideli na jeho koniec. Jeho dobýjanie zobrali po vojensky. Doviezli 30 ton materiálu. Vyvinuli ťažký stan s oceľovou konštrukciou na ukotvenie v strmej stene. Osemnásť horolezcov a 38 nosičov vydýchalo desiatky kyslíkových fliaš pri fixovaní trasy a budovaní šiestich výškových táborov.