Pred osemnástimi rokmi, 4. júna 1989, sa na námestí Tchien-an-men v Pekingu odohrala dráma zápasu o slobodu,
ktorá sa premenila na legendu. Bolo to ešte pred pádom komunizmu v Československu a v krajinách vtedy komunistickej strednej Európy. Obrovské a mesiac trvajúce protesty študentov, ale i robotníkov a intelektuálov, ktorí žiadali politické reformy a politické slobody, čínska komunistická vláda krvavo potlačila. Dodnes je téma Tchien-an-men v Číne oficiálne tabu.
Ak prirovnáme to, čo sa odohralo na námestí Tchien-an-men v Pekingu 4. júna 1989 k celkovej vyše polstoročnej bilancii komunistického režimu v Číne, ide o „maličkosť“. Reformátor čínskeho komunizmu Teng Siao-pching v tom zmysle vyjadril aj údiv nad toľkým pobúrením západného sveta. Svojím spôsobom mal pravdu. Odhadované počty zabitých demonštrantov sa dosť rôznia – anonymný člen čínskeho Červeného kríža odhadol počet zabitých na 5000 a počet zranených na 30 000, Amnesty International hovorí o 1000 zabitých, spravodajské zdroje NATO uvádzajú 7000 mŕtvych (z toho 1000 vojakov) a sovietske odhady uvádzali dokonca 10 000 mŕtvych. Podľa francúzskeho historika Jeana-Louisa Margolina (Čierna kniha komunizmu, Agora, 1999) možno priamo čínskemu komunistickému režimu (popravy a podobne) pripísať do 10 miliónov obetí vrátane státisícov Tibeťanov (asi každý piaty Tibeťan zomrel na následky čínskej okupácie).
Navyše desiatky miliónov „kontrarevolucionárov“ strávilo dlhé roky, často väčšinu života, v trestaneckých táboroch a až približne 20 miliónov z nich v nich našlo svoju smrť. A Margolin píše, že k nim treba prirátať ďalších dvadsať až štyridsať miliónov ľudí, ktorí zomreli na následky idiotského Mao Ce-tungovho „Veľkého skoku vpred“ (väčšinou zomreli od hladu) v rokoch 1959 až 1961. A svoje nespočítateľné obete si vyžiadala aj „kultúrna revolúcia“, ďalší komunistický intelektuálny výdobytok. Veľmi triezvy odhad teda hovorí, že v Číne zabil komunizmus najmenej 65 miliónov ľudí. Popritom je masakra na námestí Tchien-an-men naozaj drobnou epizódou. A predsa nie je epizódou.
Hoci celá generácia mladých Číňanov, ktorí sa narodili okolo roku 1989, nevie o udalostiach zo 4. júna 1989 ani o staršej „kultúrnej revolúcii“ nič alebo prakticky nič, väzí Tchien-an-men v mysliach exponentov komunistického režimu v Číne ako permanentná neuróza vyvolávajúca traumu. Tchien-an-
-men je v Číne oficiálne tabu. Neexistuje. Z udalostí na námestí Tchien-an-men existuje jeden z najslávnejších záberov v celej histórii televízneho spravodajstva. Je na ňom rad pomaly napredujúcich tankov na vymetenej širokej ploche (ulici). Pred prvý z nich sa stavia postavička muža v bielej košeli. Tank sa ho snaží obísť, ale muž sa vždy znovu stavia priamo pred tank. V roku 2006 pripravila americká televízna stanica PBS program, v ktorého rámci ukázali štyrom študentom z univerzity v Pekingu tento záber, ale ani jeden z nich nevedel, o čo ide, hoci to boli pred 18 rokmi práve študenti (aj) tejto univerzity, ktorí demonštrovali a zomierali na námestí Tchien-an-men. To dokazuje pretrvávajúcu dôkladnosť indoktrinácie a tiež mieru, do akej je väčšina Číňanov ešte stále udržiavaná v nevedomosti.
V januári 2006 vyhľadávač Google dokonca súhlasil, po tvrdom nátlaku čínskych úradov, s cenzúrou svojej stránky a odstránil z nej všetky zmienky o masakre na námestí Tchien-an-men, ale aj iné veci, ako napríklad otázky okolo nezávislosti Tibetu, zakázanej sekty Falun Gong, „kultúrnej revolúcie“ či statusu Taiwanu. Ak hľadáte „na Googli“ v Číne ktorúkoľvek z týchto vecí, objaví sa nápis (v čínštine), ktorý vysvetlí, že „podľa miestnych zákonov, nariadení a politiky sa časť výsledkov hľadania nezobrazuje“. Z rovnakých dôvodov je na internete v Číne zablokovaná aj celá Wikipedia (tá nie je cenzurovaná).
.príbeh Tchien-an-men
Na námestí Tchien-an-men (Námestie nebeského pokoja) nebola medzi 15. aprílom 1989 a 4. júnom 1989 jedna, ale celá séria demonštrácií. V Číne sa už dlho predtým, vlastne od roku 1978, začala séria ekonomických a politických reforiem, ktoré zavádzal do života Teng Siao-pching. Išlo jednak o isté (opatrné a postupné) prvky trhového hospodárstva, ale aj o istú (opatrnú a postupnú) politickú liberalizáciu. S reformami boli v zásade nespokojné dve skupiny ľudí. K tej prvej patrili intelektuáli, ktorým ekonomické reformy príliš nepomohli (tie pomohli najmä farmárom a robotníkom), a ktorí sa domnievali, že treba výraznejšie reformovať aj politický systém. Druhou nespokojnou skupinou boli tí, ktorí boli presvedčení, že reformy zašli priďaleko. To boli predovšetkým robotníci v priemysle v mestských oblastiach, ktorí začali pociťovať infláciu a dokonca nezamestnanosť.
Protesty na námestí Tchien-an-men sa začali smrťou generálneho tajomníka strany Hu Jao-banga. Hu Jao-bang zomrel na srdcovú príhodu 15. apríla 1989, predtým však volal po rýchlych reformách a bol preto prinútený „predniesť sebakritiku“. V januári 1987 bol následne prinútený rezignovať. Študenti sa zišli po prvý raz na námestí po jeho smrti, aby ho oplakávali, ale aj aby žiadali zmenu oficiálneho postoja k nemu. Pôvodne to bol malý protest, ktorý postupne naberal dynamiku v konfrontáciách medzi študentmi a políciou. Študenti sa neúspešne pokúsili stretnúť s premiérom Li Pchengom, ktorý bol považovaný za protivníka reformných myšlienok Hu Jao-
-banga. Vládne noviny potom priniesli o protestoch redakčný komentár, v ktorom sa hovorilo o extrémne malej hŕstke oportunistov, ktorí sa pokúšajú vyvolať verejný neporiadok. To podráždilo študentov natoľko, že už 27. apríla ich pochodovalo ulicami Pekingu vyše 50-tisíc. Postupne sa na protestoch zúčastňovala väčšina študentov z početných pekinských univerzít a stredných škôl a podporovali ich aj ich tútori, učitelia a intelektuáli. Študenti odmietali oficiálne komunistické študentské organizácie a považovali sa za čínskych vlastencov a pridávali sa k nim postupne aj robotníci. O trinásť rokov skôr, v roku 1976, viedli podobné veľké protesty na námestí Tchien-an-men k pádu takzvaného „Gangu štyroch“. K volaniu po reformách pribúdali postupne témy ako boj proti korupcii a sloboda tlače. A protesty sa šírili aj medzi študentov v iných čínskych mestách.
Dňa 4. mája 1989 pochodovalo ulicami Pekingu už 100 000 študentov a robotníkov, ktorí požadovali slobodu médií a skutočný dialóg medzi svojimi zvolenými zástupcami a predstaviteľmi štátu. Vláda dialóg odmietla a bola ochotná hovoriť iba s predstaviteľmi oficiálnych komunistických študentských organizácií. Preto 13. mája 1989, dva dni pred oficiálnou návštevou sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, začala na námestí Tchien-
-an-men veľká skupina študentov hladovku s požiadavkou, aby vláda stiahla obvinenia publikované proti nim v tlači a aby začala dialóg. Nakoniec držali hladovku stovky študentov a podporovali ich stovky tisícov ďalších študentov a obyvateľov Pekingu. Študentské protesty a štrajky sa preniesli aj do desiatok, či dokonca stoviek iných čínskych miest a provincií.
Dňa 19. mája 1989 navštívil študentov na námestí Tchien-an-men generálny sekretár strany Žao Zi-jang a mal pred nimi prejav, v ktorom prejavil pre ich program aj statočnosť veľké porozumenie, v ktorom ich v mene ich zdravia a budúcnosti vyzval, aby už nedržali hladovku a v ktorom im sľúbil otvorený dialóg. Povedal im tiež, že sú ešte mladí a o nich ide, zatiaľ čo on a jeho rovesníci sú starí a že na nich už nezáleží. Tento jeho výrok sa stal veľmi slávnym, ale bolo to jeho posledné verejné vystúpenie. Študenti vtedy postavili na námestí aj sochu, ktorú nazvali bohyňou demokracie.
Žao Zi-jang chcel za každú cenu mäkký prístup k demonštrujúcim študentom, za-
tiaľ čo premiér Li Pcheng bol za tvrdý zásah. Reformátor Teng Siao-pching bol predsedom „Ústrednej vojenskej komisie“, čo mu umožňovalo vyhlásiť mimoriadny stav. Jang Šang-kun bol vtedy čínskym prezidentom a podľa ústavy vrchným veliteľom ozbrojených síl. Väčšina z týchto mužov, hádam s výnimkou Žao Zi-janga, videla v demonštrujúcich študentoch agentov „buržoázneho liberalizmu“, a tak sa tvrdý zásah dal očakávať.
.zásah
Na získanie kontroly nad námestím i mestom boli povolané z čínskeho vidieka 27. a 28. armáda „Ľudovej oslobodzovacej armády“ Číny. V Pekingu sídlila 38. armáda, ktorá sa však zrejme na zásah nehodila, keďže údajne jej veľká časť sympatizovala s demonštrujúcimi študentmi. Ukázalo sa, že povolanie „vidieckych“ armád bolo účinné – zasiahli s nevídanou tvrdosťou a brutalitou. Zásah sa začal 3. júna večer o pol jedenástej. Ulicami okolo obrovského námestia Tchien-an-men postupovali obrnené vozidlá, tanky a vojaci, ktorí strieľali vpred i do strán. Pozorovatelia usudzujú, že ak armáda zaznamenala nejaké straty, idú na vrub vlastných strelcov. Študenti ozbrojení neboli. Mnoho ľudí zachránili majitelia rikší, ktorí vbehli do územia nikoho medzi vojakmi a demonštrantmi a odvážali zranených do nemocníc. Reportérka stanice BBC Kate Adie hovorila o bezhlavej (indiscriminate) paľbe na námestí. Študentov, ktorí sa snažili skryť v autobusoch, vyťahovali vojaci von a mlátili ich ťažkými palicami. Nasledujúce ráno o pol šiestej bolo námestie pod kontrolou armády. Na mnohých miestach ležali mŕtvi a zranení, ktorých ešte nik nestihol odviezť. Po celej Číne ešte niekoľko dní pokračovali protesty. Postupne utíchli a prišlo zatýkanie a čistky. Zaujímavé je, že čínske úrady skupinovo súdili aj dali popraviť mnoho robotníkov, ktorých zatkli pri protestoch v Pekingu. K študentským lídrom bola moc síce hrubá, ale nedostávali tresty smrti. Najvyšší vodca študentských protestov si odsedel 7 rokov. Stovky a tisícky študentov a univerzitných pedagógov však zostali natrvalo proskribovanými, prišli o možnosť študovať či o zamestanie, a mnohí sú v tej situácii dodnes. Mnohým študentským vodcom sa podarilo ujsť do zahraničia, najmä do Spojených štátov a jeden z nich, Wu´er Kai-
-chi, ušiel na Taiwan, kde je dnes politickým komentátorom v televízii. Dovedna o miesta či pozície v strane prišli desiatky tisícov ľudí, ktorí ukázali čo i len najmenšie sympatie k študentom.
Z vedenia Čínskej komunistickej strany i zo strany samotnej bol vylúčený za sympatie so študentmi generálny tajomník Žao Zi-jang a až do svojej smrti bol v domácom väzení.
.oficiálne naordinovaná amnézia
To, že sa v Číne cenzurujú všetky zmienky o masakre na námestí Tchien-an-men, sme už spomenuli. Niektorí verní sluhovia komunistického režimu však robia aj nadprácu. Po celé tie roky si mŕtvych bojovníkov za slobodu z námestia Tchien-an-men pripomínali každoročne ľudia v Hongkongu aj po tom, ako bol po vypršaní nájomnej zmluvy s Veľkou Britániou opäť pripojený k Číne. Ale 15. mája tohto roku vyhlásil istý Ma Lik, líder prokomunistickej „Demokratickej aliancie za zlepšenie Hongkongu“, že na námestí „nebol nijaký masaker“ a že sa tam vôbec úmyselne nestrieľalo (hoci to zaznamenali desiatky zahraničných reportérov). A dodal, že obyvateľom Hongkongu chýba patriotizmus a národná identita. Vyvolal tým v Hongkongu hromadné opovrhnutie a protesty, ale iba opakoval oficiálnu líniu čínskeho vedenia. Tou je zabudnutie a popieranie. Ak niektorý čínsky predstaviteľ vôbec pripustí, že sa niečo na námestí Tchien-an-men stalo, trvá na tom, že to bolo nevyhnutné na zabezpečenie stability. Číňania žijúci vo veľkých komunitách mimo Čínskej ľudovej republiky – v Spojených štátoch, v Singapure, v Malajzii aj inde, vedia o Tchien-an-men všetko a boj za slobodu si pripomínajú – na rozdiel od mládeže v komunistickej Číne, ktorá je udržiavaná v umelej amnézii.
.kontrast a hanba
Námestia sa využívajú, používajú i zneužívajú. Námestia volajú po slobode a volajú aj na slávu diktátorom. Námestia sú iba veľké plochy, na ktorých sa niekedy zhromažďujú ľudia. Ak ide o niečo, ľudia smerujú na námestie. Je to mocný atavizmus, reflex, ktorý máme možno ešte z dôb pred gréckou agorou. Námestie nebeského pokoja v Pekingu – Tchien-an-men – videlo pričasto aj obrovské inscenované rituály komunistickej moci, ktorá si namočila ruky až po lakte do krvi nevinných ľudí. Ale videlo aj veľmi slávne dni. Prísť na námestie v demokratickom štáte a vykričať si hrdlo proti vláde či proti čomukoľvek a komukoľvek je lacné a jednoduché. Nechcem to zľahčovať, i to si nakoniec vyžaduje vstať od televízora, obuť sa a vyjsť z domu, ale strieľať do vás nebude zaručene nikto, aspoň pokiaľ ide o armádu a policajtov. Ale vyjsť na námestie Tchien-an-men – s vedomím, že režim má už na svedomí desiatky miliónov mŕtvych a nie je dôvod myslieť si, že má škrupule zabiť ďalší milión, to si vyžaduje čosi viac. Isto, psychológovia vedia, že v dave sa odvaha stáva menej vzácnou komoditou, ale i tak: tí mladí ľudia na Tchien-an-
-men boli nekonečne statoční a nešlo im o nijakú hlúposť, išlo im priamo o slobodu a išlo im o život. Nezaslúžia si zmiznúť v akejsi naordinovanej amnézii.
Wu´er Kai-chi, jeden z lídrov študentskej revolty, ktorého sme už spomínali, napísal presne v deň výročia, 4. júna 2007, do The Wall Street Journal pozoruhodný článok. Chce zmierenie, ale odmieta zabudnutie. Ešte stále chce dialóg. Veci vidí presne: „Čína je dnes omnoho bohatším a omnoho kozmopolitnejším miestom ako to, ktoré som bol prinútený opustiť v roku 1989. Vládne jej nová generácia lídrov; väčšinou technokratov, ktorí hovoria v termínoch ako riadenie („governance“). Stará generácia, generáli studenej vojny, je preč.“ A píše tiež, že odpustenie príde so zmierením, ale až keď oficiálna Čína prestane predstierať, že sa nič nestalo a keď vystrie ruku k obetiam a k ich pozostalým. To je v Číne ešte stále dosť nerealistická predstava. Hoci...
Ale Tchien-an-men dnes pripomína aj čosi iné. Aj v Európe sú opäť niektoré námestia plné ľudí. Čínski študenti mali svoje tváre, ktoré verejne ukazovali, nemali slobodu a žiadali ju. Boli dokonca ochotní za ňu zomrieť. Boli to idealistickí a vznešení ľudia. Mladí ľudia na dnešných európskych námestiach majú slobody, koľko sa im zachce, a necítia k nej ani štipku úcty. Tvária sa, že sú idealisti, ale ide zväčša o jalovú pózu, hysterickú osobnosť a prázdnu hlavu. A chuť si udrieť. Svoje tváre si halia do kukiel ako zlodeji. Na tričkách a transparentoch majú portréty nepriateľov slobody ako bol vrah Che Guevara. Ozdobujú sa kosákmi a kladivami a červenými zástavami, pod ktorými zomrelo v Číne a inde vo svete dovedna viac ako 100 miliónov nevinných ľudí. Nechcú nijaký dialóg, ale chcú hádzať zápalné fľaše a kamene do policajtov a do všetkého. Chcú rozbíjať výklady a zapaľovať autá. Chcú ničiť. Sloboda je im ukradnutá – majú ju zadarmo a slobodu iných si nevážia. Nevedia o tom možno, ale bojujú proti slobode. Bojujú proti globalizácii, kapitalizmu, NATO, Bushovi, Amerike, normálnemu svetu. To všetko je podľa nich zdrojom biedy „tretieho sveta“. Túto nehoráznu hlúposť im zanechali ako odkaz architekti sovietskych a čínskych gulagov a vraždenia na námestí Tchien-an-men. Tí tomu síce tiež neverili, ale hlásali to pre potreby domáceho publika.
Výročie zabíjania bojovníkov za slobodu na námestí Tchien-an-men je dôvodom pokloniť sa im s úctou. A hanbiť sa pritom intenzívne za všetkých tých zamaskovaných, zakuklených antiglobalistov, antibushistov a hysterických nepriateľov slobody, ktorí chodia napľuť na ich pamiatku na všetky námestia sveta.
FRANTIŠEK ŠEBEJ
ktorá sa premenila na legendu. Bolo to ešte pred pádom komunizmu v Československu a v krajinách vtedy komunistickej strednej Európy. Obrovské a mesiac trvajúce protesty študentov, ale i robotníkov a intelektuálov, ktorí žiadali politické reformy a politické slobody, čínska komunistická vláda krvavo potlačila. Dodnes je téma Tchien-an-men v Číne oficiálne tabu.
Ak prirovnáme to, čo sa odohralo na námestí Tchien-an-men v Pekingu 4. júna 1989 k celkovej vyše polstoročnej bilancii komunistického režimu v Číne, ide o „maličkosť“. Reformátor čínskeho komunizmu Teng Siao-pching v tom zmysle vyjadril aj údiv nad toľkým pobúrením západného sveta. Svojím spôsobom mal pravdu. Odhadované počty zabitých demonštrantov sa dosť rôznia – anonymný člen čínskeho Červeného kríža odhadol počet zabitých na 5000 a počet zranených na 30 000, Amnesty International hovorí o 1000 zabitých, spravodajské zdroje NATO uvádzajú 7000 mŕtvych (z toho 1000 vojakov) a sovietske odhady uvádzali dokonca 10 000 mŕtvych. Podľa francúzskeho historika Jeana-Louisa Margolina (Čierna kniha komunizmu, Agora, 1999) možno priamo čínskemu komunistickému režimu (popravy a podobne) pripísať do 10 miliónov obetí vrátane státisícov Tibeťanov (asi každý piaty Tibeťan zomrel na následky čínskej okupácie).
Navyše desiatky miliónov „kontrarevolucionárov“ strávilo dlhé roky, často väčšinu života, v trestaneckých táboroch a až približne 20 miliónov z nich v nich našlo svoju smrť. A Margolin píše, že k nim treba prirátať ďalších dvadsať až štyridsať miliónov ľudí, ktorí zomreli na následky idiotského Mao Ce-tungovho „Veľkého skoku vpred“ (väčšinou zomreli od hladu) v rokoch 1959 až 1961. A svoje nespočítateľné obete si vyžiadala aj „kultúrna revolúcia“, ďalší komunistický intelektuálny výdobytok. Veľmi triezvy odhad teda hovorí, že v Číne zabil komunizmus najmenej 65 miliónov ľudí. Popritom je masakra na námestí Tchien-an-men naozaj drobnou epizódou. A predsa nie je epizódou.
Hoci celá generácia mladých Číňanov, ktorí sa narodili okolo roku 1989, nevie o udalostiach zo 4. júna 1989 ani o staršej „kultúrnej revolúcii“ nič alebo prakticky nič, väzí Tchien-an-men v mysliach exponentov komunistického režimu v Číne ako permanentná neuróza vyvolávajúca traumu. Tchien-an-
-men je v Číne oficiálne tabu. Neexistuje. Z udalostí na námestí Tchien-an-men existuje jeden z najslávnejších záberov v celej histórii televízneho spravodajstva. Je na ňom rad pomaly napredujúcich tankov na vymetenej širokej ploche (ulici). Pred prvý z nich sa stavia postavička muža v bielej košeli. Tank sa ho snaží obísť, ale muž sa vždy znovu stavia priamo pred tank. V roku 2006 pripravila americká televízna stanica PBS program, v ktorého rámci ukázali štyrom študentom z univerzity v Pekingu tento záber, ale ani jeden z nich nevedel, o čo ide, hoci to boli pred 18 rokmi práve študenti (aj) tejto univerzity, ktorí demonštrovali a zomierali na námestí Tchien-an-men. To dokazuje pretrvávajúcu dôkladnosť indoktrinácie a tiež mieru, do akej je väčšina Číňanov ešte stále udržiavaná v nevedomosti.
V januári 2006 vyhľadávač Google dokonca súhlasil, po tvrdom nátlaku čínskych úradov, s cenzúrou svojej stránky a odstránil z nej všetky zmienky o masakre na námestí Tchien-an-men, ale aj iné veci, ako napríklad otázky okolo nezávislosti Tibetu, zakázanej sekty Falun Gong, „kultúrnej revolúcie“ či statusu Taiwanu. Ak hľadáte „na Googli“ v Číne ktorúkoľvek z týchto vecí, objaví sa nápis (v čínštine), ktorý vysvetlí, že „podľa miestnych zákonov, nariadení a politiky sa časť výsledkov hľadania nezobrazuje“. Z rovnakých dôvodov je na internete v Číne zablokovaná aj celá Wikipedia (tá nie je cenzurovaná).
.príbeh Tchien-an-men
Na námestí Tchien-an-men (Námestie nebeského pokoja) nebola medzi 15. aprílom 1989 a 4. júnom 1989 jedna, ale celá séria demonštrácií. V Číne sa už dlho predtým, vlastne od roku 1978, začala séria ekonomických a politických reforiem, ktoré zavádzal do života Teng Siao-pching. Išlo jednak o isté (opatrné a postupné) prvky trhového hospodárstva, ale aj o istú (opatrnú a postupnú) politickú liberalizáciu. S reformami boli v zásade nespokojné dve skupiny ľudí. K tej prvej patrili intelektuáli, ktorým ekonomické reformy príliš nepomohli (tie pomohli najmä farmárom a robotníkom), a ktorí sa domnievali, že treba výraznejšie reformovať aj politický systém. Druhou nespokojnou skupinou boli tí, ktorí boli presvedčení, že reformy zašli priďaleko. To boli predovšetkým robotníci v priemysle v mestských oblastiach, ktorí začali pociťovať infláciu a dokonca nezamestnanosť.
Protesty na námestí Tchien-an-men sa začali smrťou generálneho tajomníka strany Hu Jao-banga. Hu Jao-bang zomrel na srdcovú príhodu 15. apríla 1989, predtým však volal po rýchlych reformách a bol preto prinútený „predniesť sebakritiku“. V januári 1987 bol následne prinútený rezignovať. Študenti sa zišli po prvý raz na námestí po jeho smrti, aby ho oplakávali, ale aj aby žiadali zmenu oficiálneho postoja k nemu. Pôvodne to bol malý protest, ktorý postupne naberal dynamiku v konfrontáciách medzi študentmi a políciou. Študenti sa neúspešne pokúsili stretnúť s premiérom Li Pchengom, ktorý bol považovaný za protivníka reformných myšlienok Hu Jao-
-banga. Vládne noviny potom priniesli o protestoch redakčný komentár, v ktorom sa hovorilo o extrémne malej hŕstke oportunistov, ktorí sa pokúšajú vyvolať verejný neporiadok. To podráždilo študentov natoľko, že už 27. apríla ich pochodovalo ulicami Pekingu vyše 50-tisíc. Postupne sa na protestoch zúčastňovala väčšina študentov z početných pekinských univerzít a stredných škôl a podporovali ich aj ich tútori, učitelia a intelektuáli. Študenti odmietali oficiálne komunistické študentské organizácie a považovali sa za čínskych vlastencov a pridávali sa k nim postupne aj robotníci. O trinásť rokov skôr, v roku 1976, viedli podobné veľké protesty na námestí Tchien-an-men k pádu takzvaného „Gangu štyroch“. K volaniu po reformách pribúdali postupne témy ako boj proti korupcii a sloboda tlače. A protesty sa šírili aj medzi študentov v iných čínskych mestách.
Dňa 4. mája 1989 pochodovalo ulicami Pekingu už 100 000 študentov a robotníkov, ktorí požadovali slobodu médií a skutočný dialóg medzi svojimi zvolenými zástupcami a predstaviteľmi štátu. Vláda dialóg odmietla a bola ochotná hovoriť iba s predstaviteľmi oficiálnych komunistických študentských organizácií. Preto 13. mája 1989, dva dni pred oficiálnou návštevou sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, začala na námestí Tchien-
-an-men veľká skupina študentov hladovku s požiadavkou, aby vláda stiahla obvinenia publikované proti nim v tlači a aby začala dialóg. Nakoniec držali hladovku stovky študentov a podporovali ich stovky tisícov ďalších študentov a obyvateľov Pekingu. Študentské protesty a štrajky sa preniesli aj do desiatok, či dokonca stoviek iných čínskych miest a provincií.
Dňa 19. mája 1989 navštívil študentov na námestí Tchien-an-men generálny sekretár strany Žao Zi-jang a mal pred nimi prejav, v ktorom prejavil pre ich program aj statočnosť veľké porozumenie, v ktorom ich v mene ich zdravia a budúcnosti vyzval, aby už nedržali hladovku a v ktorom im sľúbil otvorený dialóg. Povedal im tiež, že sú ešte mladí a o nich ide, zatiaľ čo on a jeho rovesníci sú starí a že na nich už nezáleží. Tento jeho výrok sa stal veľmi slávnym, ale bolo to jeho posledné verejné vystúpenie. Študenti vtedy postavili na námestí aj sochu, ktorú nazvali bohyňou demokracie.
Žao Zi-jang chcel za každú cenu mäkký prístup k demonštrujúcim študentom, za-
tiaľ čo premiér Li Pcheng bol za tvrdý zásah. Reformátor Teng Siao-pching bol predsedom „Ústrednej vojenskej komisie“, čo mu umožňovalo vyhlásiť mimoriadny stav. Jang Šang-kun bol vtedy čínskym prezidentom a podľa ústavy vrchným veliteľom ozbrojených síl. Väčšina z týchto mužov, hádam s výnimkou Žao Zi-janga, videla v demonštrujúcich študentoch agentov „buržoázneho liberalizmu“, a tak sa tvrdý zásah dal očakávať.
.zásah
Na získanie kontroly nad námestím i mestom boli povolané z čínskeho vidieka 27. a 28. armáda „Ľudovej oslobodzovacej armády“ Číny. V Pekingu sídlila 38. armáda, ktorá sa však zrejme na zásah nehodila, keďže údajne jej veľká časť sympatizovala s demonštrujúcimi študentmi. Ukázalo sa, že povolanie „vidieckych“ armád bolo účinné – zasiahli s nevídanou tvrdosťou a brutalitou. Zásah sa začal 3. júna večer o pol jedenástej. Ulicami okolo obrovského námestia Tchien-an-men postupovali obrnené vozidlá, tanky a vojaci, ktorí strieľali vpred i do strán. Pozorovatelia usudzujú, že ak armáda zaznamenala nejaké straty, idú na vrub vlastných strelcov. Študenti ozbrojení neboli. Mnoho ľudí zachránili majitelia rikší, ktorí vbehli do územia nikoho medzi vojakmi a demonštrantmi a odvážali zranených do nemocníc. Reportérka stanice BBC Kate Adie hovorila o bezhlavej (indiscriminate) paľbe na námestí. Študentov, ktorí sa snažili skryť v autobusoch, vyťahovali vojaci von a mlátili ich ťažkými palicami. Nasledujúce ráno o pol šiestej bolo námestie pod kontrolou armády. Na mnohých miestach ležali mŕtvi a zranení, ktorých ešte nik nestihol odviezť. Po celej Číne ešte niekoľko dní pokračovali protesty. Postupne utíchli a prišlo zatýkanie a čistky. Zaujímavé je, že čínske úrady skupinovo súdili aj dali popraviť mnoho robotníkov, ktorých zatkli pri protestoch v Pekingu. K študentským lídrom bola moc síce hrubá, ale nedostávali tresty smrti. Najvyšší vodca študentských protestov si odsedel 7 rokov. Stovky a tisícky študentov a univerzitných pedagógov však zostali natrvalo proskribovanými, prišli o možnosť študovať či o zamestanie, a mnohí sú v tej situácii dodnes. Mnohým študentským vodcom sa podarilo ujsť do zahraničia, najmä do Spojených štátov a jeden z nich, Wu´er Kai-
-chi, ušiel na Taiwan, kde je dnes politickým komentátorom v televízii. Dovedna o miesta či pozície v strane prišli desiatky tisícov ľudí, ktorí ukázali čo i len najmenšie sympatie k študentom.
Z vedenia Čínskej komunistickej strany i zo strany samotnej bol vylúčený za sympatie so študentmi generálny tajomník Žao Zi-jang a až do svojej smrti bol v domácom väzení.
.oficiálne naordinovaná amnézia
To, že sa v Číne cenzurujú všetky zmienky o masakre na námestí Tchien-an-men, sme už spomenuli. Niektorí verní sluhovia komunistického režimu však robia aj nadprácu. Po celé tie roky si mŕtvych bojovníkov za slobodu z námestia Tchien-an-men pripomínali každoročne ľudia v Hongkongu aj po tom, ako bol po vypršaní nájomnej zmluvy s Veľkou Britániou opäť pripojený k Číne. Ale 15. mája tohto roku vyhlásil istý Ma Lik, líder prokomunistickej „Demokratickej aliancie za zlepšenie Hongkongu“, že na námestí „nebol nijaký masaker“ a že sa tam vôbec úmyselne nestrieľalo (hoci to zaznamenali desiatky zahraničných reportérov). A dodal, že obyvateľom Hongkongu chýba patriotizmus a národná identita. Vyvolal tým v Hongkongu hromadné opovrhnutie a protesty, ale iba opakoval oficiálnu líniu čínskeho vedenia. Tou je zabudnutie a popieranie. Ak niektorý čínsky predstaviteľ vôbec pripustí, že sa niečo na námestí Tchien-an-men stalo, trvá na tom, že to bolo nevyhnutné na zabezpečenie stability. Číňania žijúci vo veľkých komunitách mimo Čínskej ľudovej republiky – v Spojených štátoch, v Singapure, v Malajzii aj inde, vedia o Tchien-an-men všetko a boj za slobodu si pripomínajú – na rozdiel od mládeže v komunistickej Číne, ktorá je udržiavaná v umelej amnézii.
.kontrast a hanba
Námestia sa využívajú, používajú i zneužívajú. Námestia volajú po slobode a volajú aj na slávu diktátorom. Námestia sú iba veľké plochy, na ktorých sa niekedy zhromažďujú ľudia. Ak ide o niečo, ľudia smerujú na námestie. Je to mocný atavizmus, reflex, ktorý máme možno ešte z dôb pred gréckou agorou. Námestie nebeského pokoja v Pekingu – Tchien-an-men – videlo pričasto aj obrovské inscenované rituály komunistickej moci, ktorá si namočila ruky až po lakte do krvi nevinných ľudí. Ale videlo aj veľmi slávne dni. Prísť na námestie v demokratickom štáte a vykričať si hrdlo proti vláde či proti čomukoľvek a komukoľvek je lacné a jednoduché. Nechcem to zľahčovať, i to si nakoniec vyžaduje vstať od televízora, obuť sa a vyjsť z domu, ale strieľať do vás nebude zaručene nikto, aspoň pokiaľ ide o armádu a policajtov. Ale vyjsť na námestie Tchien-an-men – s vedomím, že režim má už na svedomí desiatky miliónov mŕtvych a nie je dôvod myslieť si, že má škrupule zabiť ďalší milión, to si vyžaduje čosi viac. Isto, psychológovia vedia, že v dave sa odvaha stáva menej vzácnou komoditou, ale i tak: tí mladí ľudia na Tchien-an-
-men boli nekonečne statoční a nešlo im o nijakú hlúposť, išlo im priamo o slobodu a išlo im o život. Nezaslúžia si zmiznúť v akejsi naordinovanej amnézii.
Wu´er Kai-chi, jeden z lídrov študentskej revolty, ktorého sme už spomínali, napísal presne v deň výročia, 4. júna 2007, do The Wall Street Journal pozoruhodný článok. Chce zmierenie, ale odmieta zabudnutie. Ešte stále chce dialóg. Veci vidí presne: „Čína je dnes omnoho bohatším a omnoho kozmopolitnejším miestom ako to, ktoré som bol prinútený opustiť v roku 1989. Vládne jej nová generácia lídrov; väčšinou technokratov, ktorí hovoria v termínoch ako riadenie („governance“). Stará generácia, generáli studenej vojny, je preč.“ A píše tiež, že odpustenie príde so zmierením, ale až keď oficiálna Čína prestane predstierať, že sa nič nestalo a keď vystrie ruku k obetiam a k ich pozostalým. To je v Číne ešte stále dosť nerealistická predstava. Hoci...
Ale Tchien-an-men dnes pripomína aj čosi iné. Aj v Európe sú opäť niektoré námestia plné ľudí. Čínski študenti mali svoje tváre, ktoré verejne ukazovali, nemali slobodu a žiadali ju. Boli dokonca ochotní za ňu zomrieť. Boli to idealistickí a vznešení ľudia. Mladí ľudia na dnešných európskych námestiach majú slobody, koľko sa im zachce, a necítia k nej ani štipku úcty. Tvária sa, že sú idealisti, ale ide zväčša o jalovú pózu, hysterickú osobnosť a prázdnu hlavu. A chuť si udrieť. Svoje tváre si halia do kukiel ako zlodeji. Na tričkách a transparentoch majú portréty nepriateľov slobody ako bol vrah Che Guevara. Ozdobujú sa kosákmi a kladivami a červenými zástavami, pod ktorými zomrelo v Číne a inde vo svete dovedna viac ako 100 miliónov nevinných ľudí. Nechcú nijaký dialóg, ale chcú hádzať zápalné fľaše a kamene do policajtov a do všetkého. Chcú rozbíjať výklady a zapaľovať autá. Chcú ničiť. Sloboda je im ukradnutá – majú ju zadarmo a slobodu iných si nevážia. Nevedia o tom možno, ale bojujú proti slobode. Bojujú proti globalizácii, kapitalizmu, NATO, Bushovi, Amerike, normálnemu svetu. To všetko je podľa nich zdrojom biedy „tretieho sveta“. Túto nehoráznu hlúposť im zanechali ako odkaz architekti sovietskych a čínskych gulagov a vraždenia na námestí Tchien-an-men. Tí tomu síce tiež neverili, ale hlásali to pre potreby domáceho publika.
Výročie zabíjania bojovníkov za slobodu na námestí Tchien-an-men je dôvodom pokloniť sa im s úctou. A hanbiť sa pritom intenzívne za všetkých tých zamaskovaných, zakuklených antiglobalistov, antibushistov a hysterických nepriateľov slobody, ktorí chodia napľuť na ich pamiatku na všetky námestia sveta.
FRANTIŠEK ŠEBEJ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.