Sedemdesiatdvaročný senátor John McCain je človek so strhujúcim životným príbehom a so skúsenosťami ako málokto. Až donedávna to však nestačilo na to, aby získal podporu prinajmenšom časti konzervatívnych republikánov
a aby ich zmobilizoval pred novembrovými voľbami tak, ako sa to vo voľbách 2004 podarilo prezidentovi Bushovi. Teraz sa to zmenilo.
Celé mesiace mienkotvorní aktivisti kresťanskej pravice vyhlasovali, že v týchto voľbách nemajú svojho kandidáta, a že teda 4. novembra zrejme zostanú doma. McCainovi vytýkali jeho liberálnejší pohľad na svet, ktorý sem-tam hrá skôr s demokratmi ako s republikánmi – napríklad v otázke mäkšieho postupu voči nelegálnym prisťahovalcom. McCain bol síce dôsledný v otázke vojny v Iraku („Radšej prehrám voľby, ako by Amerika mala prehrať vojnu,“), nie všetci konzervatívni republikáni však pokladajú vojnu v Iraku za správnu.
K zmene, ktorú McCain potreboval ako soľ, prispeli dva kľúčové kroky. Prvým bolo jeho verejné interview so známym evangelikálnym pastorom a spisovateľom Rickom Warrenom, v ktorom sa arizonský senátor dokázal predstaviť ako človek s republikánskymi hodnotami (život sa začína okamihom počatia, manželstvo je spojenie medzi mužom a ženou, sudcovia Najvyššieho súdu majú vykladať ústavu, a nie vytvárať či vylepšovať zákony). Druhým kľúčovým krokom bol výber konzervatívnej guvernérky Sarah Palinovej ako kandidátky na viceprezidentku. Jej vystúpenie na nominačnom zjazde strany pozeralo takmer toľko ľudí ako Obamovu reč (viac ako olympiádu alebo preberanie Oskara), a syn bývalého prezidenta Ronalda Reagana vystúpenie privítal ako objavenie sa politika Reaganovho formátu. Republikánski voliči už dnes nemajú pochybnosť, či treba ísť voliť, a po zjazde v St. Paul sú zmobilizovaní ako dlho neboli.
McCainovo vystúpenie pritom nebolo iba príjemným pohladením. Vládu a republikánskych členov Kongresu kritizoval za korupciu a za vysoké štátne výdavky, podobne ako svojho času nešetril ministra obrany Rumsfelda za chyby v irackej vojne, pričom sám seba predstavil ako kandidáta skutočnej zmeny. Niektorým delegátom sa táto kritika nepočúvala dobre, McCain však mal na mysli iných adresátov ako republikánskych aktivistov: v prvom rade tých, ktorí opakovane z Obamovho tímu počúvajú, že McCainova vláda by bola vlastne ďalším prezidentským obdobím Georgea Busha.
Výsledkom je tak trochu nečakaný súboj medzi dvoma kandidátmi, ktorí sľubujú zmenu a nové vetry vo Washingtone, a pretekajú sa v tom, kto z nich je väčší nonkomformista. V istom zmysle sú ním obaja, rovnako ako ich kandidáti na viceprezidenta: John McCain išiel často proti svojej vlastnej strane, Sarah Palinová sa postarala o odvolanie šéfa republikánov na Aljaške. Barack Obama ako outsider vyše polroka bojoval v primárkach s elitou demokratickej strany a s vplyvom Billa a Hillary Clintonovcov, John Biden zostal aj po 30-tich rokoch v Senáte neveľmi majetným človekom, čo sa v politike nestane každému.
Okrem spoločnej témy zmeny však zostávajú aj významné rozdiely medzi McCainom a Obamom: republikánsky kandidát sľubuje udržanie voľného obchodu a zníženie vládnych výdavkov. Zaujímavé bolo vzdelávanie, kde Amerika výrazne dominuje celému svetu v kvalite vysokých škôl a univerzít, no je slabšia na úrovni stredných a základných škôl. McCain vyzval na zavedenie konkurencie, väčšej rodičovskej voľby a možnosť škôl zbaviť sa slabých učiteľov. Školy sa nemajú zodpovedať byrokratom a školským odborom, ale rodičom a študentom.
Ak by sa dvojici McCain-Palinová podarilo zvíťaziť, museli by s veľkou pravdepodobnosťou spolupracovať s Kongresom, v ktorom budú dominovať demokrati. Prezidentovo vládnutie by tak bolo aj o schopnosti dohody a kompromisu. Vo viacerých otázkach však budú obe strany hľadať dohodu prirodzene. Okrem zníženia závislosti od ropy to bude najmä zahraničná politika. Nového prezidenta čakajú potenciálne krízy vo vzťahoch s Pakistanom, Iránom a zdá sa, že aj s Ruskom. Po posledných krokoch Johna McCaina je možné, že mužom, ktorý týmto krízam bude čeliť, môže byť práve on.
a aby ich zmobilizoval pred novembrovými voľbami tak, ako sa to vo voľbách 2004 podarilo prezidentovi Bushovi. Teraz sa to zmenilo.
Celé mesiace mienkotvorní aktivisti kresťanskej pravice vyhlasovali, že v týchto voľbách nemajú svojho kandidáta, a že teda 4. novembra zrejme zostanú doma. McCainovi vytýkali jeho liberálnejší pohľad na svet, ktorý sem-tam hrá skôr s demokratmi ako s republikánmi – napríklad v otázke mäkšieho postupu voči nelegálnym prisťahovalcom. McCain bol síce dôsledný v otázke vojny v Iraku („Radšej prehrám voľby, ako by Amerika mala prehrať vojnu,“), nie všetci konzervatívni republikáni však pokladajú vojnu v Iraku za správnu.
K zmene, ktorú McCain potreboval ako soľ, prispeli dva kľúčové kroky. Prvým bolo jeho verejné interview so známym evangelikálnym pastorom a spisovateľom Rickom Warrenom, v ktorom sa arizonský senátor dokázal predstaviť ako človek s republikánskymi hodnotami (život sa začína okamihom počatia, manželstvo je spojenie medzi mužom a ženou, sudcovia Najvyššieho súdu majú vykladať ústavu, a nie vytvárať či vylepšovať zákony). Druhým kľúčovým krokom bol výber konzervatívnej guvernérky Sarah Palinovej ako kandidátky na viceprezidentku. Jej vystúpenie na nominačnom zjazde strany pozeralo takmer toľko ľudí ako Obamovu reč (viac ako olympiádu alebo preberanie Oskara), a syn bývalého prezidenta Ronalda Reagana vystúpenie privítal ako objavenie sa politika Reaganovho formátu. Republikánski voliči už dnes nemajú pochybnosť, či treba ísť voliť, a po zjazde v St. Paul sú zmobilizovaní ako dlho neboli.
McCainovo vystúpenie pritom nebolo iba príjemným pohladením. Vládu a republikánskych členov Kongresu kritizoval za korupciu a za vysoké štátne výdavky, podobne ako svojho času nešetril ministra obrany Rumsfelda za chyby v irackej vojne, pričom sám seba predstavil ako kandidáta skutočnej zmeny. Niektorým delegátom sa táto kritika nepočúvala dobre, McCain však mal na mysli iných adresátov ako republikánskych aktivistov: v prvom rade tých, ktorí opakovane z Obamovho tímu počúvajú, že McCainova vláda by bola vlastne ďalším prezidentským obdobím Georgea Busha.
Výsledkom je tak trochu nečakaný súboj medzi dvoma kandidátmi, ktorí sľubujú zmenu a nové vetry vo Washingtone, a pretekajú sa v tom, kto z nich je väčší nonkomformista. V istom zmysle sú ním obaja, rovnako ako ich kandidáti na viceprezidenta: John McCain išiel často proti svojej vlastnej strane, Sarah Palinová sa postarala o odvolanie šéfa republikánov na Aljaške. Barack Obama ako outsider vyše polroka bojoval v primárkach s elitou demokratickej strany a s vplyvom Billa a Hillary Clintonovcov, John Biden zostal aj po 30-tich rokoch v Senáte neveľmi majetným človekom, čo sa v politike nestane každému.
Okrem spoločnej témy zmeny však zostávajú aj významné rozdiely medzi McCainom a Obamom: republikánsky kandidát sľubuje udržanie voľného obchodu a zníženie vládnych výdavkov. Zaujímavé bolo vzdelávanie, kde Amerika výrazne dominuje celému svetu v kvalite vysokých škôl a univerzít, no je slabšia na úrovni stredných a základných škôl. McCain vyzval na zavedenie konkurencie, väčšej rodičovskej voľby a možnosť škôl zbaviť sa slabých učiteľov. Školy sa nemajú zodpovedať byrokratom a školským odborom, ale rodičom a študentom.
Ak by sa dvojici McCain-Palinová podarilo zvíťaziť, museli by s veľkou pravdepodobnosťou spolupracovať s Kongresom, v ktorom budú dominovať demokrati. Prezidentovo vládnutie by tak bolo aj o schopnosti dohody a kompromisu. Vo viacerých otázkach však budú obe strany hľadať dohodu prirodzene. Okrem zníženia závislosti od ropy to bude najmä zahraničná politika. Nového prezidenta čakajú potenciálne krízy vo vzťahoch s Pakistanom, Iránom a zdá sa, že aj s Ruskom. Po posledných krokoch Johna McCaina je možné, že mužom, ktorý týmto krízam bude čeliť, môže byť práve on.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.