Jeho objekty, koláže, jeho happeningy a výstavy sa na nič na svete nepodobajú. Predmety v nich vstupujú do nečakaných, často bizarných a vtipných vzťahov, naznačujú nečakané súvislosti. Jeho umenie je hravé, no pritom nejde iba o nejakú intelektuálsku či estetickú hru. Otis Laubert,
jeden z najzvláštnejších výtvarníkov, akí v súčasnosti na Slovensku žijú, tvorí svoje diela s plnou vážnosťou. Otis? Čo je to vlastne za meno?
.ty sa naozaj voláš Otis?
Čo je to naozaj?
.čo máš napísané v občianskom?
Otto. Otis je slovná hračka. Otis Davis Lúpačka...
.to ako vzniklo?
Myslím, že to vymyslel brat, keď sme ešte boli deti. Teraz to používam ako umelecké meno. Ako napríklad Pelé alebo Ronaldinho...
.ale tvoje priezvisko nie je pseudonym, však?
(Smiech) Nie. Som naozaj Laubert.
.pochádzaš z Valaskej na Horehroní. O tejto obci sa nedá celkom povedať, že to je „mekka výtvarníkov“...
Ak zarátame aj architektov, tak nás stadiaľ pochádza možno päť.
.ako taký malý Otis z Valaskej objaví v sebe chuť stať sa maliarom?
Priviedol ma k tomu mladý učiteľ kreslenia, ktorý prišiel do Valaskej. Kreslil som trochu ináč ako spolužiaci. Možno, že to bolo reálnejšie, neviem. No a ten učiteľ sa ma opýtal, či nechcem ísť na „šupku“. Ja som nevedel o akú šupku ide — čo by som mal na nejakej šupke z jablka robiť? Potom mi vysvetlil, že ide o skratku a že to je škola, na ktorej sa učia kresliť, a to som ja veľmi chcel. Mali sme doma časopisy Beseda a Život a tam mali ilustrátora menom Jozef Baláž a ten, keď nakreslil strom, tak sa to na strom naozaj podobalo. A to som chcel vedieť aj ja. Ale ešte v siedmej triede som chcel byť bicyklový pretekár.
.pretekár?
Z Valaskej totiž pochádzal československý motokrosový pretekár Jožo Parašín. Chalani vo Valaskej od 9 do 20 rokov túžili byť Parašínom. Pre mňa to znamenalo pripevniť si na riadidlá normálneho bicykla spojovaciu tyčku, aby bicykel vyzeral ako pretekárska motorka. A preto som chcel ísť na strojársku priemyslovku, aby som si to dokázal privariť.
.ale išiel si na ŠUP-ku...
Prihlásil som sa, ale na prvýkrát ma nezobrali. Bol som totiž posledný ročník osemročky v roku, keď sa zavádzal deviaty ročník. Išiel som na prijímačky do Bratislavy, spravil som ich a vyrozumenie znelo tak, že „na talentovej skúške ste uspeli, ale pre nedostatok miesta s prihliadnutím na prednostné umiestnenie absolventov deviatych tried vás nemôžeme prijať,“ a k tomu PS: „odporúčame, aby ste sa znovu prihlásili na budúci rok.“
.ako ťa ovplyvnila táto slávna škola?
Ledva som ňou prešiel. Vôbec ma to nezaujímalo. Bol som však očarený mestom. Bolo to v roku 1960. Svietili tu neóny, jazdili električky. Fascinoval ma život — korzo, kamaráti. Kreslil som len to, čo som do školy musel. Až niekedy v treťom ročníku ma trochu vyprovokovala konkurencia spolužiakov.
.neboli tam profesori, ktorí ťa „voviedli do sveta umenia“?
Ja som nemal také šťastie.
.naučil si sa tam kresliť?
Zo 610 uchádzačov zobrali na školu 62 študentov, nechápal som, ako som sa medzi nimi ocitol — veď som bol chlapec z dediny, ktorý nemal ani protekciu. Skoro všetci sme sa hlásili na kreslenie. Na začiatku školského roka prišiel riaditeľ a prečítal 30 mien — ja som medzi nimi nebol — a tí boli prijatí na kreslenie. Ostatní sa mali rozhodnúť, na aký odbor sa prihlásia a urobili nám exkurziu po „voľných oddeleniach“. Ja som predtým v živote nepočul, že sa robí nejaké kameňosochárstvo, keramika alebo fotografia. Bol som úplne zúfalý. Vôbec som nevedel, čo mám robiť. Išiel som ako slepý baránok za kamarátom Ferom Maličkým, s ktorým som sa deň predtým zoznámil na internáte. On išiel na rezbárstvo a pýtal sa ma „Ty ideš kam?“ tak som mu povedal, že ja, samozrejme, tiež. A tak som študoval rezbárstvo.
.na ŠUP-ke si asi objavil moderné umenie...
Ani nie. Niekedy v druhom ročníku nám povedali, že máme urobiť „kompozíciu“. Ja som sa dovtedy nikdy nestretol ani len s tým slovom. A pritom to bola známkovaná téma. Tak som sa len pozeral, čo robia druhí a snažil som sa vytvoriť niečo podobné. Bol som úplne bezradný. V iných triedach mali napríklad Ruda Filu, ktorý im ukazoval reprodukcie Ernsta alebo Picabiu. Ja som to šťastie nemal. Pritom moji pedagógovia neboli zlí umelci, len nám to nevedeli správne podať.
.ako si sa teda k modernému umeniu dostal?
Bolo to niekedy koncom školy, nie však prostredníctvom pedagógov, ale cez mojich kamarátov.
.kto ťa vtedy najviac ovplyvnil?
Moja vtedajšia frajerka Veronika Podmaková mala spolužiačky Ľubu Lauffovú, Zoru Rampákovú, Blaženu Kostolnú, Boďu Kravárikovú. Tieto dievčatá mali svojich frajerov a v tejto skupine ľudí som vyrastal. Cez nich som spoznával surrealizmus, happenningy, a to ma nasmerovalo. A okrem toho filmový klub, dobré časopisy, ktoré vtedy, v šesťdesiatych rokoch, začali vychádzať. Všeličo mi sprostredkoval kamarát Vlado Weiser.
.po ŠUP-ke si ďalej študoval umenie?
Túžbou každého šupkára bolo dostať sa na akadémiu, ale najväčšou hrozbou bola vojenská služba. Ja som nemal veľkú šancu dostať sa na bratislavskú akadémiu, tak sme sa aj s Ferom Maličkým prihlásili na UMPRUM do Prahy, no nezobrali nás a vtedy nastala panika, lebo sme mohli reálne dostať povolávací rozkaz. Boli sme súčasťou veľkej hipisáckej, a teda protivojnovej vlny. Nemyslím tým, že by sme boli proti vojne vo Vietname, ale boli sme proti vojne ako takej, proti systému, proti drezúre. Tak som sa hlásil na pedagogickú fakultu do Prešova, do Trnavy na kombináciu estetika — telocvik, potom na estetiku — slovenčinu, myslím, že som za 2 roky skúsil 4 alebo 5 škôl, až som nakoniec dostal „modrú knižku“. Potom ma už škola nezaujímala. Škola bola pre mňa len spôsobom, ako sa v tom čase vyhnúť vojne.
.škola ti teda veľa nedala...
Veď ja som tú ŠUP-ku len tak-tak skončil. Nemal som trpezlivosť, nič som nevedel. Na školu som kašľal, mňa bavil život. Až v treťom ročníku som prečítal prvú knihu. Aj to omylom...
(Smiech)
No áno, omylom. Niekde na internáte bola náhodou pohodená, a tak som ju zobral do ruky...
.pamätáš si ešte, čo to bola za kniha?
Pamätám sa veľmi dobre, ale to tam nemusíš dávať: Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga.
.čo chceš, však to je dobrá kniha...
No však. Potom to už išlo ako vysávač. Úplne ma to vcuclo: Lautreámont, Eluard, všetky filmy vo filmovom klube. Mal som zodraté gate od stoličky. Roky 1965 — 1967, to bola krásna doba, od Deža Tótha som si požičiaval úžasné časopisy, čo vtedy vychádzali — Film a doba, Sešity pro mladou literaturu a iné.
.kedy si si nechal narásť dlhé vlasy?
Hneď, ako to bolo možné, teda po skončení školy.
.a keď si sa ako hipisák vrátil do Valaskej, čo ti povedali?
Bolo to „pozdvižení“. Dlhé roky bojov s rodičmi, prosenie, plač, ponúkanie peňazí, to všetko za prípadné ostrihanie...
.čo hovorili na to, že si sa stal umelcom?
Čo si sa pomiatol? Veď ja som nebol žiaden umelec. Naši o mojom umení netušili.
.a čo si mysleli, že robíš?
Že behám po uliciach.
.a z čoho si žil?
Ja som robil. Robil som Hrabala. V Zlatokove som razil odznaky. Robil som v maliarskej divadelnej dielni, v knižnici som prenášal knihy, bol som kulisák, lepil som fotografie.
.popri práci si si doma robil umenie?
Býval som na jedenástich podnájmoch, stále som sa sťahoval s dvoma taškami. Nič som nerobil.
.žiadne umenie?
Všetko, čo som robil, existuje v mojich „poznámnikoch“. Už vtedy som chodil s papierom vo vrecku a všetko, čo mi napadlo, som si zapisoval. To je jediná forma zachytenia môjho myslenia. Nie je to materializované. Som šťastný, že som si zvolil takýto postup. Jedna vec je totiž myslenie výtvarníka, druhá vec je to, čo môže dnes vidieť návštevník galérie. To sú dve rozdielne veci. Mám len papiere zo zošita, ktorý som nosil v taške a keď som mal chuť, tak som si doňho kreslil. Z roku 1965 mám fotografie, ktoré ja volám „originály“. Požičal som si vtedy fotoaparát, robil som v dielni, kde som pod pongom v spacáku aj spával. Po práci som si upevnil foťák do zveráka a na papier som si nakomponoval veci z toho, čo som pozbieral a to som si odfotil. Tak vznikali kompozície. Mám asi 12 takýchto originálnych fotografií. Mal som teda nejaké koláže.
.nemal si vtedy žiadnu výstavu?
Keďže nemám akadémiu, nebol som členom „Zväzu výtvarných umelcov“ a tým pádom som nemal nárok na oficiálne výstavy. Tak to bolo za boľševika. O tom, že budem niekedy vystavovať, som ani nerozmýšľal.
.čo ťa teda viedlo k tomu, že si tvoril?
Bavilo ma to. A ukazoval som to kamarátom. Bolo to veľmi šťavnaté obdobie. Cítil som sa ako tvorca a v malom okruhu ľudí som žil ako umelec. Samozrejme, nie tak intenzívne ako ostatní, ktorí tým žili celé dni. Keď cítiš, že máš nejaký dar, tak ho chceš zo seba dostať von cez materiálnu podobu. Literát napíše, filmár nafilmuje, športovec súťaží. To som cítil aj ja.
.stávalo sa ti, že keď si niečo vytvoril, vedel si, že to je „dobré“?
Videl som podľa reakcií kamarátov, na ktorých názore mi záležalo, že to má ohlas. Tešilo ma to. Občas som nejaké práce aj vystavil. Neboli to normálne výstavy, len ukážky v bytoch priateľov.
.dokedy si takto žil?
Dlho. Vtedy ma najviac bavil život. V tom období prišiel z Prahy Pirko Šťastný. To bol taký voľnomyšlienkársky človek a priniesol ducha happeningu. Pre Bratislavu to bolo veľké nóvum. Alex Mlynárčik už mal v tom čase kontakty s Francúzskom a robil happeningy. Pre nás stredoškolákov, ktorí sme o francúzskej scéne nič nevedeli, to však bol objav.
.čo ste napríklad robili?
Pirko bol jednoduchý hipík, ktorý nám ukázal niečo, čo bolo mimo konvencií galérie a nám to vtedy stačilo. Prvý happening, ktorý si pamätám, bola Prechádzka po 13-poschodovej galérii. Stretli sme sa pri Dóme pred starou synagógou, vyšli sme hore Židovňou k Mikulášskej bráne Hradu. To bol obstavaný strmý zráz. Domy boli v tom čase už určené na asanáciu, no krátko po odchode ich obyvateľov. Keď sme tými opustenými domami schádzali dole, bola to pre nás „13-poschodová galéria“. To, čo v tých domoch zostalo, boli pre nás umelecké artefakty. Pirko išiel prvý, ako náš guru, my za ním a napríklad v jednej opustenej izbe bol starý vankúš a na zemi pohodený detský kočík. Pirko zobral koliesko z kočíka a položil na vankúš. A išli sme ďalej. V ďalšom dome visela kostra lampy s rozbitou žiarovkou, Pirko na ňu zavesil háčik z vešiaka a rozkýval ju. A tak sme zišli až dole. Išlo o reakcie na daný priestor. To bola podstata toho happeningu. Robili sme takéto stretnutia zhruba každý mesiac. Na tých stretnutiach a akciách sme sa dostávali do súčasného umeleckého diania.
.kto boli vtedy tvoji umeleckí kamaráti?
S umeleckým svetom ma kontaktoval Vlado Weiser. On, ktorý nemal umelecké vzdelanie, mňa ŠUP-kára volával na výstavy. Raz sme napríklad išli do Zlína jeden a pol dňa stopom na výstavu súčasného umenia. Vnímal som, samozrejme, ľudí, ako bol Gažovič alebo Rudo Sikora. Kontakt som mal s Petrom Ondreičkom a s Dežom Tóthom. Nielen umelecký, ale aj pragmatický — býval som u nich načierno na internáte. Okrem iného som v tom čase robil aj modela na škole a tam som sa zoznámil s viacerými ľuďmi. Napríklad s Evou Minárikovou, Dušanom Kállayom, Robom Brunom. Dežo Tóth organizoval v ateliéri večierky s obrovskou šťavou. Začalo to byť dosť populárne. Dušan Hanák, ktorý bol náš veľký vzor a kamarát, tam raz zavolal kameramana Karola Slacha a Evu Talskú, režisérku divadla Husa na provázku, chodil tam Jano Sedal... Raz sme dokonca dostali ponuku urobiť pre Husu na provázku hudbu...
.ako si prežil normalizáciu?
Zamestnaný som bol ako robotník. V tom čase som už občas dostával návštevy kurátorov a galeristov, dokonca aj zo zahraničia a začalo sa moje oťukávanie s akceptovanými nekomunistickými výtvarníkmi. Moja sestra v roku 1975 kúpila byt a to bol pre mňa zlom. Tam som začal prvýkrát robiť ako vo vlastnom. Mal som jednu izbu, kde som spal a kreslil. Vtedy som začal systematicky tvoriť. Ja som sám seba nazýval „víkendový maliar“ – cez týždeň som pracoval, v sobotu a v nedeľu som robil umenie. Bolo vo mne veľa nakumulovaného, bolo to ako erupcia. Začal som pozývať kamarátov a ukazoval som im svoje diela. Bol som zvedavý, ako budú reagovať. Skoro každý mesiac som pozval ľudí a ukázal som im, čo som vytvoril. Chodilo ich ku mne čoraz viac. Neskôr som veci začal pripravovať tematicky. Na základe toho ma Milan Bočkay zavolal v roku 1978 na výstavu neoficiálnych výtvarníkov do Akadémie vied. Ešte predtým ma v roku 1970 pozval Rudo Sikora do Otvoreného ateliéru. Boli tam samé esá a on tam pozval mňa, čo bolo od neho dosť odvážne. Po roku 1978 som sa už na neoficiálnych výstavách zúčastňoval pravidelne.
.pamätáš sa, kedy si predal svoje prvé dielo?
V roku 1979. Bolo to veľmi kuriózne. Prišiel ku mne huslista Peter Michalica s nejakým hudobníkom z Mexika, ktorému sa to veľmi páčilo. Dlho sme sa rozprávali a okolo pol druhej v noci sa ma opýtal, či by si nemohol odo mňa kúpiť nejaké kresby a diapozitívy mojich prác. Bol som z toho šokovaný a strašne som sa potešil. Tie peniaze som si odložil, potom som k nim pridal a išiel som na moju prvú životnú cestu do Paríža...
.koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov si organizoval „výtvarné akcie“ vo svojom dome...
Koncom osemdesiatych rokov tu pôsobil lektor francúzštiny Etiene Cornevine, ktorý sa zoznámil s československou výtvarnou scénou a robil medailóny niekoľkých českých a slovenských umelcov, jedným z nich som bol ja. Ukázal som mu všetky práce, ktoré som mal v šuplíkoch. No a vtedy mi napadlo, že sám seba ochudobňujem o spektrum svojho myslenia, lebo som mu nemohol ukázať nijakú sochu či objekt. A tak som sa rozhodol, že zrealizujem na jeden deň výstavu vo svojom byte. Vypratal som jednu miestnosť a urobil som výstavu Black & White, potom Šaman a Gašparko, Hyperkoláž a nakoniec Outsider. Po nociach som to pripravoval, na víkend som pozval ľudí na privátnu výstavu, potom som výstavu demontoval a začal pripravovať ďalšiu.
.kedy si sa stal umelcom na voľnej nohe?
Keď skončilo obdobie Červených kmérov, začala reorganizácia podnikov a bol som prepustený z práce. Nevedel som, ako budem existovať, ale začalo sa hrnúť toľko ponúk na výstavy a sympóziá, že som sa umeniu mohol venovať na plný úväzok.
.dá sa umenie naučiť?
Určite. Keď je to také rozšírené po celom svete, tak sa to musí dať. Ja sa školstvom nezaoberám, ale myslím si, že u nás je umelecké školstvo kvalitné preto, lebo tu vyučuje prvá liga výtvarníkov. Otázne však je, do akej miery sú študenti hladní po vedomostiach.
.podľa čoho rozlišuješ dobré umenie od zlého?
Najjednoduchšie to viem posúdiť intuitívne. Ide o to, čo ma osloví. Ako je téma podaná, aký je nápad, ako je vyhotovený.
.oslovuje ťa aj staré umenie?
Zhodou okolností minulý týždeň som bol na výstave súčasného umenia a keď som videl tie rýchlokvasené hviezdy a o poschodie vyššie Kleea a pár starých majstrov, tak to ma nadchlo viac. Kvalita je dôležitejšia než modernosť.
.prečo súčasné umenie oslovuje len málo ľudí?
Ja myslím, že to tak bolo vždy. U nás aj vo svete sa o súčasné umenie zaujíma asi 1 percento ľudí.
.chodíš často do galérií?
Často chodím na vernisáže. Považujem to za spoločenskú udalosť, ktorá nahrádza umelecké kluby. Je to aj morálna podpora vystavujúceho. Sám dobre viem, aké to je, keď mi prídu štyria ľudia na výstavu.
.keď človek dlhšie pozoruje tvoje dielo a tvoj život, vyzerá to, ako keby si s plnou vážnosťou sledoval svoje poslanie. Je to tak?
Môže to tak byť, no ja len cítim tú potrebu a robím. Sám pred sebou som si to nikdy nedefinoval. Keďže som od Boha dostal ten dar, že mám schopnosť oslovovať ľudí, tak ma to teší a považujem za potrebné rozvíjať ho, pokiaľ to viem.
.neprekáža ti, že oslovuješ len to jedno percento?
Nie som taký naivný, aby som túžil prerábať svetové štatistiky. Ja tých ľudí nemôžem prerobiť. Ja im môžem svoje dielo len ponúknuť.
.sleduješ politické dianie?
Menej než ostatní, no nedá sa povedať, že nesledujem vôbec. Veľa času trávim so sestrou a bratom, ktorí sú normálne informovaní o tom, čo sa deje, takže sa o tom dozvedám aj ja. Noviny si nekupujem.
.robil si happeningy, robíš objekty, pohybuješ sa na hranici umenia. Vnímaš niekde tú hranicu? Ako vyzerá?
Ten ostnatý drôt ťažko opísať...
.je tam ešte ostnatý drôt, alebo už Schengen?
Pre mňa tá hranica existuje, no nie v klasickom vnímaní. Teda, nepovažujem za umenie iba zarámovanú maľbu kytičky kvetov. Aj expresívny prejav, akým môže byť, povedzme, vyliatie farby na plátno, má svoje opodstatnenie. No určite nepovažujem za umenie všetko. Ohmatávam to takým nejakým vnútorným obranným mechanizmom. Pohybujem sa v blízkosti tej hranice a možno ju niekedy aj prekročím, veď nie som neomylný. Moja hranica a hranica publika sú pritom dve rôzne veci.
.keď Duchampe vystavil pisoár, nebolo to v skutočnosti prestrihnutie všetkých hraničných drôtov?
Áno. Bol to zlomový moment, keď sa posunula, možno až zrušila hranica umenia. Jeho nasledovníci išli ešte ďalej. Moja hranica je vnútorná a ja sa ju snažím dodržať.
.robíš umenie, ktoré sa pohybuje v tomto pohraničí a pritom si pomerne konzervatívny človek. Nie je to rozpor?
Možno je to rozpor a možno iba čisto biologická vec. Keď má človek dvadsať rokov, je bohémom, má iné hranice. Ale človek sa mení. Takto som sa jednoducho vyvinul. Možno je to dané aj prostredím. Ja žijem sám, keby som žil v umeleckej komunite, možno by som ešte aj dnes bol bohém. Ktovie?
.žiješ sám. Necítiš sa osamelý?
V akom zmysle osamelý?
.no, že nežiješ v tom umeleckom prostredí, v rodine, v umeleckom klube.
Spoločensky mi to chýba, preto sa rád stretávam s ľuďmi, rád chodím na návštevy, na vernisáže. Vždy sa teším na stretnutia s ľuďmi.
.považuješ sa za šťastného človeka?
Na to sú dva pohľady: keď sa pozriem na nešťastie iných, tak sa cítim veľmi šťastný. Nie som však spokojný s tým, ako som preflákal profesionálnu kariéru — nielen vlastným pričinením, ale aj vinou totalitného režimu. Teší ma množstvo nápadov v mojej hlave, no deprimuje ma nemožnosť ich zrealizovať.
.čo je tvoj sen?
Môj sen je v plienkach, robím prvé kroky k jeho uskutočneniu. Je to nápad mojich kamarátov Katky a Aleša Zlochu a ide o zriadenie Múzea Otisa Lauberta. No a sen je, aby som to stihol.
jeden z najzvláštnejších výtvarníkov, akí v súčasnosti na Slovensku žijú, tvorí svoje diela s plnou vážnosťou. Otis? Čo je to vlastne za meno?
.ty sa naozaj voláš Otis?
Čo je to naozaj?
.čo máš napísané v občianskom?
Otto. Otis je slovná hračka. Otis Davis Lúpačka...
.to ako vzniklo?
Myslím, že to vymyslel brat, keď sme ešte boli deti. Teraz to používam ako umelecké meno. Ako napríklad Pelé alebo Ronaldinho...
.ale tvoje priezvisko nie je pseudonym, však?
(Smiech) Nie. Som naozaj Laubert.
.pochádzaš z Valaskej na Horehroní. O tejto obci sa nedá celkom povedať, že to je „mekka výtvarníkov“...
Ak zarátame aj architektov, tak nás stadiaľ pochádza možno päť.
.ako taký malý Otis z Valaskej objaví v sebe chuť stať sa maliarom?
Priviedol ma k tomu mladý učiteľ kreslenia, ktorý prišiel do Valaskej. Kreslil som trochu ináč ako spolužiaci. Možno, že to bolo reálnejšie, neviem. No a ten učiteľ sa ma opýtal, či nechcem ísť na „šupku“. Ja som nevedel o akú šupku ide — čo by som mal na nejakej šupke z jablka robiť? Potom mi vysvetlil, že ide o skratku a že to je škola, na ktorej sa učia kresliť, a to som ja veľmi chcel. Mali sme doma časopisy Beseda a Život a tam mali ilustrátora menom Jozef Baláž a ten, keď nakreslil strom, tak sa to na strom naozaj podobalo. A to som chcel vedieť aj ja. Ale ešte v siedmej triede som chcel byť bicyklový pretekár.
| Otis Laubert / Narodil sa v roku 1946 vo Valaskej, vyštudoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, po jej ukončení vystriedal niekoľko zamestnaní, pričom sa okrajovo venoval výtvarnej tvorbe. Od roku 1990 je na voľnej nohe. Žije a tvorí v Bratislave, v súčasnosti možno niečo z jeho tvorby vidieť na výstave v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. |
.pretekár?
Z Valaskej totiž pochádzal československý motokrosový pretekár Jožo Parašín. Chalani vo Valaskej od 9 do 20 rokov túžili byť Parašínom. Pre mňa to znamenalo pripevniť si na riadidlá normálneho bicykla spojovaciu tyčku, aby bicykel vyzeral ako pretekárska motorka. A preto som chcel ísť na strojársku priemyslovku, aby som si to dokázal privariť.
.ale išiel si na ŠUP-ku...
Prihlásil som sa, ale na prvýkrát ma nezobrali. Bol som totiž posledný ročník osemročky v roku, keď sa zavádzal deviaty ročník. Išiel som na prijímačky do Bratislavy, spravil som ich a vyrozumenie znelo tak, že „na talentovej skúške ste uspeli, ale pre nedostatok miesta s prihliadnutím na prednostné umiestnenie absolventov deviatych tried vás nemôžeme prijať,“ a k tomu PS: „odporúčame, aby ste sa znovu prihlásili na budúci rok.“
.ako ťa ovplyvnila táto slávna škola?
Ledva som ňou prešiel. Vôbec ma to nezaujímalo. Bol som však očarený mestom. Bolo to v roku 1960. Svietili tu neóny, jazdili električky. Fascinoval ma život — korzo, kamaráti. Kreslil som len to, čo som do školy musel. Až niekedy v treťom ročníku ma trochu vyprovokovala konkurencia spolužiakov.
.neboli tam profesori, ktorí ťa „voviedli do sveta umenia“?
Ja som nemal také šťastie.
.naučil si sa tam kresliť?
Zo 610 uchádzačov zobrali na školu 62 študentov, nechápal som, ako som sa medzi nimi ocitol — veď som bol chlapec z dediny, ktorý nemal ani protekciu. Skoro všetci sme sa hlásili na kreslenie. Na začiatku školského roka prišiel riaditeľ a prečítal 30 mien — ja som medzi nimi nebol — a tí boli prijatí na kreslenie. Ostatní sa mali rozhodnúť, na aký odbor sa prihlásia a urobili nám exkurziu po „voľných oddeleniach“. Ja som predtým v živote nepočul, že sa robí nejaké kameňosochárstvo, keramika alebo fotografia. Bol som úplne zúfalý. Vôbec som nevedel, čo mám robiť. Išiel som ako slepý baránok za kamarátom Ferom Maličkým, s ktorým som sa deň predtým zoznámil na internáte. On išiel na rezbárstvo a pýtal sa ma „Ty ideš kam?“ tak som mu povedal, že ja, samozrejme, tiež. A tak som študoval rezbárstvo.
.na ŠUP-ke si asi objavil moderné umenie...
Ani nie. Niekedy v druhom ročníku nám povedali, že máme urobiť „kompozíciu“. Ja som sa dovtedy nikdy nestretol ani len s tým slovom. A pritom to bola známkovaná téma. Tak som sa len pozeral, čo robia druhí a snažil som sa vytvoriť niečo podobné. Bol som úplne bezradný. V iných triedach mali napríklad Ruda Filu, ktorý im ukazoval reprodukcie Ernsta alebo Picabiu. Ja som to šťastie nemal. Pritom moji pedagógovia neboli zlí umelci, len nám to nevedeli správne podať.
.ako si sa teda k modernému umeniu dostal?
Bolo to niekedy koncom školy, nie však prostredníctvom pedagógov, ale cez mojich kamarátov.
.kto ťa vtedy najviac ovplyvnil?
Moja vtedajšia frajerka Veronika Podmaková mala spolužiačky Ľubu Lauffovú, Zoru Rampákovú, Blaženu Kostolnú, Boďu Kravárikovú. Tieto dievčatá mali svojich frajerov a v tejto skupine ľudí som vyrastal. Cez nich som spoznával surrealizmus, happenningy, a to ma nasmerovalo. A okrem toho filmový klub, dobré časopisy, ktoré vtedy, v šesťdesiatych rokoch, začali vychádzať. Všeličo mi sprostredkoval kamarát Vlado Weiser.
.po ŠUP-ke si ďalej študoval umenie?
Túžbou každého šupkára bolo dostať sa na akadémiu, ale najväčšou hrozbou bola vojenská služba. Ja som nemal veľkú šancu dostať sa na bratislavskú akadémiu, tak sme sa aj s Ferom Maličkým prihlásili na UMPRUM do Prahy, no nezobrali nás a vtedy nastala panika, lebo sme mohli reálne dostať povolávací rozkaz. Boli sme súčasťou veľkej hipisáckej, a teda protivojnovej vlny. Nemyslím tým, že by sme boli proti vojne vo Vietname, ale boli sme proti vojne ako takej, proti systému, proti drezúre. Tak som sa hlásil na pedagogickú fakultu do Prešova, do Trnavy na kombináciu estetika — telocvik, potom na estetiku — slovenčinu, myslím, že som za 2 roky skúsil 4 alebo 5 škôl, až som nakoniec dostal „modrú knižku“. Potom ma už škola nezaujímala. Škola bola pre mňa len spôsobom, ako sa v tom čase vyhnúť vojne.
.škola ti teda veľa nedala...
Veď ja som tú ŠUP-ku len tak-tak skončil. Nemal som trpezlivosť, nič som nevedel. Na školu som kašľal, mňa bavil život. Až v treťom ročníku som prečítal prvú knihu. Aj to omylom...
(Smiech)
No áno, omylom. Niekde na internáte bola náhodou pohodená, a tak som ju zobral do ruky...
.pamätáš si ešte, čo to bola za kniha?
Pamätám sa veľmi dobre, ale to tam nemusíš dávať: Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga.
.čo chceš, však to je dobrá kniha...
No však. Potom to už išlo ako vysávač. Úplne ma to vcuclo: Lautreámont, Eluard, všetky filmy vo filmovom klube. Mal som zodraté gate od stoličky. Roky 1965 — 1967, to bola krásna doba, od Deža Tótha som si požičiaval úžasné časopisy, čo vtedy vychádzali — Film a doba, Sešity pro mladou literaturu a iné.
.kedy si si nechal narásť dlhé vlasy?
Hneď, ako to bolo možné, teda po skončení školy.
.a keď si sa ako hipisák vrátil do Valaskej, čo ti povedali?
Bolo to „pozdvižení“. Dlhé roky bojov s rodičmi, prosenie, plač, ponúkanie peňazí, to všetko za prípadné ostrihanie...
.čo hovorili na to, že si sa stal umelcom?
Čo si sa pomiatol? Veď ja som nebol žiaden umelec. Naši o mojom umení netušili.
.a čo si mysleli, že robíš?
Že behám po uliciach.
.a z čoho si žil?
Ja som robil. Robil som Hrabala. V Zlatokove som razil odznaky. Robil som v maliarskej divadelnej dielni, v knižnici som prenášal knihy, bol som kulisák, lepil som fotografie.
.popri práci si si doma robil umenie?
Býval som na jedenástich podnájmoch, stále som sa sťahoval s dvoma taškami. Nič som nerobil.
.žiadne umenie?
Všetko, čo som robil, existuje v mojich „poznámnikoch“. Už vtedy som chodil s papierom vo vrecku a všetko, čo mi napadlo, som si zapisoval. To je jediná forma zachytenia môjho myslenia. Nie je to materializované. Som šťastný, že som si zvolil takýto postup. Jedna vec je totiž myslenie výtvarníka, druhá vec je to, čo môže dnes vidieť návštevník galérie. To sú dve rozdielne veci. Mám len papiere zo zošita, ktorý som nosil v taške a keď som mal chuť, tak som si doňho kreslil. Z roku 1965 mám fotografie, ktoré ja volám „originály“. Požičal som si vtedy fotoaparát, robil som v dielni, kde som pod pongom v spacáku aj spával. Po práci som si upevnil foťák do zveráka a na papier som si nakomponoval veci z toho, čo som pozbieral a to som si odfotil. Tak vznikali kompozície. Mám asi 12 takýchto originálnych fotografií. Mal som teda nejaké koláže.
.nemal si vtedy žiadnu výstavu?
Keďže nemám akadémiu, nebol som členom „Zväzu výtvarných umelcov“ a tým pádom som nemal nárok na oficiálne výstavy. Tak to bolo za boľševika. O tom, že budem niekedy vystavovať, som ani nerozmýšľal.
.čo ťa teda viedlo k tomu, že si tvoril?
Bavilo ma to. A ukazoval som to kamarátom. Bolo to veľmi šťavnaté obdobie. Cítil som sa ako tvorca a v malom okruhu ľudí som žil ako umelec. Samozrejme, nie tak intenzívne ako ostatní, ktorí tým žili celé dni. Keď cítiš, že máš nejaký dar, tak ho chceš zo seba dostať von cez materiálnu podobu. Literát napíše, filmár nafilmuje, športovec súťaží. To som cítil aj ja.
.stávalo sa ti, že keď si niečo vytvoril, vedel si, že to je „dobré“?
Videl som podľa reakcií kamarátov, na ktorých názore mi záležalo, že to má ohlas. Tešilo ma to. Občas som nejaké práce aj vystavil. Neboli to normálne výstavy, len ukážky v bytoch priateľov.
.dokedy si takto žil?
Dlho. Vtedy ma najviac bavil život. V tom období prišiel z Prahy Pirko Šťastný. To bol taký voľnomyšlienkársky človek a priniesol ducha happeningu. Pre Bratislavu to bolo veľké nóvum. Alex Mlynárčik už mal v tom čase kontakty s Francúzskom a robil happeningy. Pre nás stredoškolákov, ktorí sme o francúzskej scéne nič nevedeli, to však bol objav.
.čo ste napríklad robili?
Pirko bol jednoduchý hipík, ktorý nám ukázal niečo, čo bolo mimo konvencií galérie a nám to vtedy stačilo. Prvý happening, ktorý si pamätám, bola Prechádzka po 13-poschodovej galérii. Stretli sme sa pri Dóme pred starou synagógou, vyšli sme hore Židovňou k Mikulášskej bráne Hradu. To bol obstavaný strmý zráz. Domy boli v tom čase už určené na asanáciu, no krátko po odchode ich obyvateľov. Keď sme tými opustenými domami schádzali dole, bola to pre nás „13-poschodová galéria“. To, čo v tých domoch zostalo, boli pre nás umelecké artefakty. Pirko išiel prvý, ako náš guru, my za ním a napríklad v jednej opustenej izbe bol starý vankúš a na zemi pohodený detský kočík. Pirko zobral koliesko z kočíka a položil na vankúš. A išli sme ďalej. V ďalšom dome visela kostra lampy s rozbitou žiarovkou, Pirko na ňu zavesil háčik z vešiaka a rozkýval ju. A tak sme zišli až dole. Išlo o reakcie na daný priestor. To bola podstata toho happeningu. Robili sme takéto stretnutia zhruba každý mesiac. Na tých stretnutiach a akciách sme sa dostávali do súčasného umeleckého diania.
.kto boli vtedy tvoji umeleckí kamaráti?
S umeleckým svetom ma kontaktoval Vlado Weiser. On, ktorý nemal umelecké vzdelanie, mňa ŠUP-kára volával na výstavy. Raz sme napríklad išli do Zlína jeden a pol dňa stopom na výstavu súčasného umenia. Vnímal som, samozrejme, ľudí, ako bol Gažovič alebo Rudo Sikora. Kontakt som mal s Petrom Ondreičkom a s Dežom Tóthom. Nielen umelecký, ale aj pragmatický — býval som u nich načierno na internáte. Okrem iného som v tom čase robil aj modela na škole a tam som sa zoznámil s viacerými ľuďmi. Napríklad s Evou Minárikovou, Dušanom Kállayom, Robom Brunom. Dežo Tóth organizoval v ateliéri večierky s obrovskou šťavou. Začalo to byť dosť populárne. Dušan Hanák, ktorý bol náš veľký vzor a kamarát, tam raz zavolal kameramana Karola Slacha a Evu Talskú, režisérku divadla Husa na provázku, chodil tam Jano Sedal... Raz sme dokonca dostali ponuku urobiť pre Husu na provázku hudbu...
.ako si prežil normalizáciu?
Zamestnaný som bol ako robotník. V tom čase som už občas dostával návštevy kurátorov a galeristov, dokonca aj zo zahraničia a začalo sa moje oťukávanie s akceptovanými nekomunistickými výtvarníkmi. Moja sestra v roku 1975 kúpila byt a to bol pre mňa zlom. Tam som začal prvýkrát robiť ako vo vlastnom. Mal som jednu izbu, kde som spal a kreslil. Vtedy som začal systematicky tvoriť. Ja som sám seba nazýval „víkendový maliar“ – cez týždeň som pracoval, v sobotu a v nedeľu som robil umenie. Bolo vo mne veľa nakumulovaného, bolo to ako erupcia. Začal som pozývať kamarátov a ukazoval som im svoje diela. Bol som zvedavý, ako budú reagovať. Skoro každý mesiac som pozval ľudí a ukázal som im, čo som vytvoril. Chodilo ich ku mne čoraz viac. Neskôr som veci začal pripravovať tematicky. Na základe toho ma Milan Bočkay zavolal v roku 1978 na výstavu neoficiálnych výtvarníkov do Akadémie vied. Ešte predtým ma v roku 1970 pozval Rudo Sikora do Otvoreného ateliéru. Boli tam samé esá a on tam pozval mňa, čo bolo od neho dosť odvážne. Po roku 1978 som sa už na neoficiálnych výstavách zúčastňoval pravidelne.
.pamätáš sa, kedy si predal svoje prvé dielo?
V roku 1979. Bolo to veľmi kuriózne. Prišiel ku mne huslista Peter Michalica s nejakým hudobníkom z Mexika, ktorému sa to veľmi páčilo. Dlho sme sa rozprávali a okolo pol druhej v noci sa ma opýtal, či by si nemohol odo mňa kúpiť nejaké kresby a diapozitívy mojich prác. Bol som z toho šokovaný a strašne som sa potešil. Tie peniaze som si odložil, potom som k nim pridal a išiel som na moju prvú životnú cestu do Paríža...
.koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov si organizoval „výtvarné akcie“ vo svojom dome...
Koncom osemdesiatych rokov tu pôsobil lektor francúzštiny Etiene Cornevine, ktorý sa zoznámil s československou výtvarnou scénou a robil medailóny niekoľkých českých a slovenských umelcov, jedným z nich som bol ja. Ukázal som mu všetky práce, ktoré som mal v šuplíkoch. No a vtedy mi napadlo, že sám seba ochudobňujem o spektrum svojho myslenia, lebo som mu nemohol ukázať nijakú sochu či objekt. A tak som sa rozhodol, že zrealizujem na jeden deň výstavu vo svojom byte. Vypratal som jednu miestnosť a urobil som výstavu Black & White, potom Šaman a Gašparko, Hyperkoláž a nakoniec Outsider. Po nociach som to pripravoval, na víkend som pozval ľudí na privátnu výstavu, potom som výstavu demontoval a začal pripravovať ďalšiu.
.kedy si sa stal umelcom na voľnej nohe?
Keď skončilo obdobie Červených kmérov, začala reorganizácia podnikov a bol som prepustený z práce. Nevedel som, ako budem existovať, ale začalo sa hrnúť toľko ponúk na výstavy a sympóziá, že som sa umeniu mohol venovať na plný úväzok.
.dá sa umenie naučiť?
Určite. Keď je to také rozšírené po celom svete, tak sa to musí dať. Ja sa školstvom nezaoberám, ale myslím si, že u nás je umelecké školstvo kvalitné preto, lebo tu vyučuje prvá liga výtvarníkov. Otázne však je, do akej miery sú študenti hladní po vedomostiach.
.podľa čoho rozlišuješ dobré umenie od zlého?
Najjednoduchšie to viem posúdiť intuitívne. Ide o to, čo ma osloví. Ako je téma podaná, aký je nápad, ako je vyhotovený.
.oslovuje ťa aj staré umenie?
Zhodou okolností minulý týždeň som bol na výstave súčasného umenia a keď som videl tie rýchlokvasené hviezdy a o poschodie vyššie Kleea a pár starých majstrov, tak to ma nadchlo viac. Kvalita je dôležitejšia než modernosť.
.prečo súčasné umenie oslovuje len málo ľudí?
Ja myslím, že to tak bolo vždy. U nás aj vo svete sa o súčasné umenie zaujíma asi 1 percento ľudí.
.chodíš často do galérií?
Často chodím na vernisáže. Považujem to za spoločenskú udalosť, ktorá nahrádza umelecké kluby. Je to aj morálna podpora vystavujúceho. Sám dobre viem, aké to je, keď mi prídu štyria ľudia na výstavu.
.keď človek dlhšie pozoruje tvoje dielo a tvoj život, vyzerá to, ako keby si s plnou vážnosťou sledoval svoje poslanie. Je to tak?
Môže to tak byť, no ja len cítim tú potrebu a robím. Sám pred sebou som si to nikdy nedefinoval. Keďže som od Boha dostal ten dar, že mám schopnosť oslovovať ľudí, tak ma to teší a považujem za potrebné rozvíjať ho, pokiaľ to viem.
.neprekáža ti, že oslovuješ len to jedno percento?
Nie som taký naivný, aby som túžil prerábať svetové štatistiky. Ja tých ľudí nemôžem prerobiť. Ja im môžem svoje dielo len ponúknuť.
.sleduješ politické dianie?
Menej než ostatní, no nedá sa povedať, že nesledujem vôbec. Veľa času trávim so sestrou a bratom, ktorí sú normálne informovaní o tom, čo sa deje, takže sa o tom dozvedám aj ja. Noviny si nekupujem.
.robil si happeningy, robíš objekty, pohybuješ sa na hranici umenia. Vnímaš niekde tú hranicu? Ako vyzerá?
Ten ostnatý drôt ťažko opísať...
.je tam ešte ostnatý drôt, alebo už Schengen?
Pre mňa tá hranica existuje, no nie v klasickom vnímaní. Teda, nepovažujem za umenie iba zarámovanú maľbu kytičky kvetov. Aj expresívny prejav, akým môže byť, povedzme, vyliatie farby na plátno, má svoje opodstatnenie. No určite nepovažujem za umenie všetko. Ohmatávam to takým nejakým vnútorným obranným mechanizmom. Pohybujem sa v blízkosti tej hranice a možno ju niekedy aj prekročím, veď nie som neomylný. Moja hranica a hranica publika sú pritom dve rôzne veci.
.keď Duchampe vystavil pisoár, nebolo to v skutočnosti prestrihnutie všetkých hraničných drôtov?
Áno. Bol to zlomový moment, keď sa posunula, možno až zrušila hranica umenia. Jeho nasledovníci išli ešte ďalej. Moja hranica je vnútorná a ja sa ju snažím dodržať.
.robíš umenie, ktoré sa pohybuje v tomto pohraničí a pritom si pomerne konzervatívny človek. Nie je to rozpor?
Možno je to rozpor a možno iba čisto biologická vec. Keď má človek dvadsať rokov, je bohémom, má iné hranice. Ale človek sa mení. Takto som sa jednoducho vyvinul. Možno je to dané aj prostredím. Ja žijem sám, keby som žil v umeleckej komunite, možno by som ešte aj dnes bol bohém. Ktovie?
.žiješ sám. Necítiš sa osamelý?
V akom zmysle osamelý?
.no, že nežiješ v tom umeleckom prostredí, v rodine, v umeleckom klube.
Spoločensky mi to chýba, preto sa rád stretávam s ľuďmi, rád chodím na návštevy, na vernisáže. Vždy sa teším na stretnutia s ľuďmi.
.považuješ sa za šťastného človeka?
Na to sú dva pohľady: keď sa pozriem na nešťastie iných, tak sa cítim veľmi šťastný. Nie som však spokojný s tým, ako som preflákal profesionálnu kariéru — nielen vlastným pričinením, ale aj vinou totalitného režimu. Teší ma množstvo nápadov v mojej hlave, no deprimuje ma nemožnosť ich zrealizovať.
.čo je tvoj sen?
Môj sen je v plienkach, robím prvé kroky k jeho uskutočneniu. Je to nápad mojich kamarátov Katky a Aleša Zlochu a ide o zriadenie Múzea Otisa Lauberta. No a sen je, aby som to stihol.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.