Zdeňka Mathausera som videl posledný raz v živote pred dvoma rokmi pri oslave jeho osemdesiatych piatych narodenín.
Sedeli sme v Rudolfíne, hovorili a hovorili, on ticho s privretými očami načúval, po celodennom úmornom seminári zhrnul naše reči svojím jemne zadŕhavým spôsobom, a potom nás pozval na pivo. Bol to jeho celoživotný hold práci a človek mohol aspoň pre tú chvíľu uveriť, že má pred sebou Koščeja Nesmrteľného.
V marci tohto roku sme sa mali stretnúť v Moskve, kam som šiel vlastne kvôli tomu, aby som ju videl jeho a Tomášovými Glancovými očami. Dostal však ťažkú chrípku, za čo sa nám všetkým mailom ospravedlnil, akoby za ňu mohol. (Naučil sa mailovať v osemdesiatich šiestich rokoch, po smrti svojej ženy, skvelej rusistky Světly Mathauserovej!) To bol jeho spôsob.
V Moskve som za Zdeňka zaskočil na univerzite prednáškou o Švejkovi. Urobil som to rád, vychádzali sme pri intepretácii Švejka z podobného fenomenologického východiska. Znie to pre antiintelektuálne uši cudzo, ale ja som za tým počul smiech svojho otca, veľkého fanúšika Švejkových anabáz.
Koščej Nesmrteľný však napriek všetkému zomrel. Životná anabáza Zdeňka Mathausera z Českých Budějovic do Prahy sa uzavrela 27. mája 2007. Stála v znamení dvoch slovných spojení: racionální zření textu, který svítí a paralelní kontemplace. Oba pojmy použil Zdeněk Mathauser ako summu svojho vedenia v kolektívnej publikácii Na cestě k smyslu. Poetika literárního díla 20. století (Miroslav Červenka/ Jiří Holý/ Zdeněk Hrbata/ Milan Jankovič/ Alice Jedličková/ Lenka Jungmannová/ Marie Kubínová/ Marie Langerová/ Zdeněk Mathasuer/ Nina Vangeli). Praha, Torst, 2005.
Pojem zření textu je pokusom opísať slovami priame, nesprostredkované nazeranie literárneho textu. Zdeněk Mathauser používa slovo jiskření – text, ktorý iskrí, svieti. Je to pekná metafora zážitku, pri ktorom sa človeku zrazu, v jednom okamihu, zážehu či záblesku rozsvieti. Tento zážitok má rozličné názvy ako fulgurácia, satori, AHA-záži-
tok, epifánia, apropriácia, Jetztzeit, Plötz-
lichkeit. Ja som mu kedysi hovoril pulzovanie, dnes používam slovo chvenie, lebo obsahuje dva rozmery, chvenie, z ktorého zážitok vzniká a chvenie, ktoré vyvoláva v človeku. Je to hĺbkový zážitok, vyvolávajúci v človeku hlboký otras, svetský alebo mystický.
Pojem paralelná kontemplácia je kľúčový. Zdeněk Mathauser ním myslí spôsob, ktorý nesmeruje kolmo na text, ale paralelne s textom: „Je-li umělecký text na jednom břehu, pak se autor těchto kontemplací, stojící na břehu druhém, nehodlá omezit na to, aby přes řeku vysílal k uměleckému textu své interpretační soudy, spíše si buduje na svém břehu svou vlastní stavbu: ta v něčem modeluje umělecký text z opačného břehu, avšak zároveň žije též svou vlastní problematikou, posláním, nároky, možnostmi, svým jazykem.“
Paralelná kontemplácia nejde proti textu, ale súbežne s ním. Proti tvrdému pohybu na text je mäkká, textu sa dotýka, zažíha ho a nechá svietiť. Vidí ho tak, ako vidí kamera súbežne s behom bežcov na 100 metrov, v celej dramatickosti krátkeho okamihu stotín sekúnd aj v chvejivých spomalených záberoch plavných tiel. Pripomína kameramana alebo fotografa, ktorý neatakuje ľudskú tvár, nejde proti nej, ale s ňou a zachytáva ju v záblesku spúšte v chvejivej podobe miznúceho okamihu.
Bol som dlhé roky fascinovaným účastníkom Zdeňkových paralelných kontemplácií. Vždy ich viedol na dve strany – súbežne s textom a s poslucháčom alebo čitateľom. Zdeněk Mathauser bol synoptikos, čo znamená v gréckej tradícii súčasne pozorujúci alebo súčasne vidiaci.
Ja by som už len k slovu paralelnosť pridal slovo interferencia. Pri nej nejde iba o súbežný pohyb dvoch priamok, ale o vlnenie, v ktorom sa dva pohyby k sebe približujú, dotýkajú sa, stýkajú, prelínajú, prepletajú, prepájajú, prenikajú, vzďaľujú a znovu približujú, navzájom na seba pôsobia, zosilňujú a zoslabujú sa.
Nejde pritom len o vzťah medzi meditujúcim čitateľom a textom, ale aj o vzťa-
hy medzi textami, medzi ľuďmi, medzi
nimi a ich prostredím, medzi kultúrou a prírodou. Alebo ináč: nejde len o paralelnú kontempláciu, ale aj o interferenčnú es-
tetiku chvenia a o chvejivé vzťahy medzi ľuďmi.
A nakoniec jedna ľudská skúsenosť. Niekedy nemožno ísť len paralelne s textom. Treba ísť kolmo na text, proti textu. To Zdeněk Mathauser vedel, ale nechcel. Rozumiem mu, aj ja som sa musel strašne nútiť, kým som sa naučil ísť aj proti.
PETER ZAJAC
Sedeli sme v Rudolfíne, hovorili a hovorili, on ticho s privretými očami načúval, po celodennom úmornom seminári zhrnul naše reči svojím jemne zadŕhavým spôsobom, a potom nás pozval na pivo. Bol to jeho celoživotný hold práci a človek mohol aspoň pre tú chvíľu uveriť, že má pred sebou Koščeja Nesmrteľného.
V marci tohto roku sme sa mali stretnúť v Moskve, kam som šiel vlastne kvôli tomu, aby som ju videl jeho a Tomášovými Glancovými očami. Dostal však ťažkú chrípku, za čo sa nám všetkým mailom ospravedlnil, akoby za ňu mohol. (Naučil sa mailovať v osemdesiatich šiestich rokoch, po smrti svojej ženy, skvelej rusistky Světly Mathauserovej!) To bol jeho spôsob.
V Moskve som za Zdeňka zaskočil na univerzite prednáškou o Švejkovi. Urobil som to rád, vychádzali sme pri intepretácii Švejka z podobného fenomenologického východiska. Znie to pre antiintelektuálne uši cudzo, ale ja som za tým počul smiech svojho otca, veľkého fanúšika Švejkových anabáz.
Koščej Nesmrteľný však napriek všetkému zomrel. Životná anabáza Zdeňka Mathausera z Českých Budějovic do Prahy sa uzavrela 27. mája 2007. Stála v znamení dvoch slovných spojení: racionální zření textu, který svítí a paralelní kontemplace. Oba pojmy použil Zdeněk Mathauser ako summu svojho vedenia v kolektívnej publikácii Na cestě k smyslu. Poetika literárního díla 20. století (Miroslav Červenka/ Jiří Holý/ Zdeněk Hrbata/ Milan Jankovič/ Alice Jedličková/ Lenka Jungmannová/ Marie Kubínová/ Marie Langerová/ Zdeněk Mathasuer/ Nina Vangeli). Praha, Torst, 2005.
Pojem zření textu je pokusom opísať slovami priame, nesprostredkované nazeranie literárneho textu. Zdeněk Mathauser používa slovo jiskření – text, ktorý iskrí, svieti. Je to pekná metafora zážitku, pri ktorom sa človeku zrazu, v jednom okamihu, zážehu či záblesku rozsvieti. Tento zážitok má rozličné názvy ako fulgurácia, satori, AHA-záži-
tok, epifánia, apropriácia, Jetztzeit, Plötz-
lichkeit. Ja som mu kedysi hovoril pulzovanie, dnes používam slovo chvenie, lebo obsahuje dva rozmery, chvenie, z ktorého zážitok vzniká a chvenie, ktoré vyvoláva v človeku. Je to hĺbkový zážitok, vyvolávajúci v človeku hlboký otras, svetský alebo mystický.
Pojem paralelná kontemplácia je kľúčový. Zdeněk Mathauser ním myslí spôsob, ktorý nesmeruje kolmo na text, ale paralelne s textom: „Je-li umělecký text na jednom břehu, pak se autor těchto kontemplací, stojící na břehu druhém, nehodlá omezit na to, aby přes řeku vysílal k uměleckému textu své interpretační soudy, spíše si buduje na svém břehu svou vlastní stavbu: ta v něčem modeluje umělecký text z opačného břehu, avšak zároveň žije též svou vlastní problematikou, posláním, nároky, možnostmi, svým jazykem.“
Paralelná kontemplácia nejde proti textu, ale súbežne s ním. Proti tvrdému pohybu na text je mäkká, textu sa dotýka, zažíha ho a nechá svietiť. Vidí ho tak, ako vidí kamera súbežne s behom bežcov na 100 metrov, v celej dramatickosti krátkeho okamihu stotín sekúnd aj v chvejivých spomalených záberoch plavných tiel. Pripomína kameramana alebo fotografa, ktorý neatakuje ľudskú tvár, nejde proti nej, ale s ňou a zachytáva ju v záblesku spúšte v chvejivej podobe miznúceho okamihu.
Bol som dlhé roky fascinovaným účastníkom Zdeňkových paralelných kontemplácií. Vždy ich viedol na dve strany – súbežne s textom a s poslucháčom alebo čitateľom. Zdeněk Mathauser bol synoptikos, čo znamená v gréckej tradícii súčasne pozorujúci alebo súčasne vidiaci.
Ja by som už len k slovu paralelnosť pridal slovo interferencia. Pri nej nejde iba o súbežný pohyb dvoch priamok, ale o vlnenie, v ktorom sa dva pohyby k sebe približujú, dotýkajú sa, stýkajú, prelínajú, prepletajú, prepájajú, prenikajú, vzďaľujú a znovu približujú, navzájom na seba pôsobia, zosilňujú a zoslabujú sa.
Nejde pritom len o vzťah medzi meditujúcim čitateľom a textom, ale aj o vzťa-
hy medzi textami, medzi ľuďmi, medzi
nimi a ich prostredím, medzi kultúrou a prírodou. Alebo ináč: nejde len o paralelnú kontempláciu, ale aj o interferenčnú es-
tetiku chvenia a o chvejivé vzťahy medzi ľuďmi.
A nakoniec jedna ľudská skúsenosť. Niekedy nemožno ísť len paralelne s textom. Treba ísť kolmo na text, proti textu. To Zdeněk Mathauser vedel, ale nechcel. Rozumiem mu, aj ja som sa musel strašne nútiť, kým som sa naučil ísť aj proti.
PETER ZAJAC
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.