„Nezastavujte! Držte sa pri stene!“ v pravidelných intervaloch ma poháňa prísny hlas z megafónov v rukách čínskych policajtov, vždy keď spomalím. Som v Rokline skákajúceho tigra, na chodníku vysekanom do skaly vysoko nad riekou Yangtsi (Jang-c´-ťiang).
Policajti s megafónmi dávajú pozor, aby nikoho nezasiahla spŕška kamenia, ktoré sa občas uvoľní zo skalnej steny nad nami. Mohutnú kalnú rieku tu stlačili 3 900 metrov vysoké horské hrebene do jedného z najhlbších kaňonov na svete. Rieka tečie na pohľad dobrácky, ale o necelý kilometer naplno ukáže silu v najužšom mieste rokliny. Práve tu podľa povesti tiger preskočil rieku, aby sa zachránil pred lovcami. Musel to byť supertiger, dĺžku skoku odhadujem na 20 metrov.
Obdivujem živel z plošiny nad vodou. Tabule ma varujú pred nástrahami neskrotnej Yangtsi. Tu v severnom Junane lovci možno nechytili tigra, ale o tisíc kilometrov po prúde ulovili celú rieku. Romantickú predstavu tigrieho skoku tam hlad po energii premenil na megapriehradu Tri rokliny. V blízkej budúcnosti možno zaplavia vody ďalšej priehrady aj túto roklinu. Rozvíjajúca sa krajina potrebuje energiu a na Yangtsi tak raz asi zmiznú nielen kaskády, ale aj tunajšia jedinečná kultúra.
Čínu podľa Svetovej organizácie cestovného ruchu v roku 2006 navštívilo skoro 50 miliónov cudzincov, o vyše polovicu viac ako pred piatimi rokmi. Pri tomto tempe sa onedlho stane svetovou jednotkou aj v turizme. Pritom ešte len buduje základnú infraštruktúru. Domácich turistov je dvadsaťkrát viac ako cudzincov, takže turistický priemysel sa orientuje na nich a čínština je často jediným dorozumievacím jazykom v reštauráciách či v doprave. Našinec si musí pomôcť, ako vie. Ľudia sú však ústretoví. Aj zvedaví – na vidieku vás občas v pouličnej reštaurácii pozoruje tucet detí a nejaký ten dospelý. Komentujú každý váš hlt a je jasné, že pre nich ste atrakcia vy.
.kde je Hiltonov raj?
Prichádzam do provincie Junan. Jej sever rámujú zasnežené hory, okraj Tibetskej náhornej plošiny, na juhu bujnie tropický porast v údoliach veľkých riek ako Mekong. Takmer polovicu zo 42 miliónov obyvateľov tvoria príslušníci etnických menšín. Najznámejší sú Tibeťania, Naxi, a Yi, s vlastným jazykom, písmom a zvykmi. Navyše je tu Shangri-la – utópia, ktorú pred 75 rokmi vytvoril britský spisovateľ James Hilton.
Podľa jeho knihy Lost Horizon z roku 1933 je to údolie vysoko v Himalájach, ktoré spravuje lamaséria. Sídli tam múdrosť a kultúrne poklady ľudskej civilizácie. Je izolované horami a priesmykmi, obyvatelia takmer nestarnú, žijú v súlade s prírodou. Shangri-la bola pre čitateľov zo Západu v čase hospodárskej krízy a hrozby svetovej vojny úžasnou vidinou. Dodnes púta hľadačov dokonalosti.
Hilton nepísal, kde presne Shangri-la leží, len že niekde v Tibete. No Himaláje sú dlhé asi 2 500 kilometrov a takmer v každom údolí je budhistický kláštor, nad ktorým sa týči snehom a ľadom pokrytá hora. A Shangri-la by mohla byť aj v niektorom údolí od severného Pakistanu po dnešné čínske provincie Čching-chaj, S´-čchuan či Junan, ktoré kultúrne aj geograficky patria do pôvodného Tibetu.
Mnohí vycítili v Hiltonovom ideále marketingový potenciál. Aj cestovné kancelárie ponúkajú balíky služieb: štýlové ubytovanie s výhľadom, dobrú kuchyňu a relaxačné masáže, k tomu štipka tibetskej kultúry či filozofie Východu, to všetko pod značkou Shangri-la.
Je to značka-všadebol. Americký prezident Franklin Delano Roosevelt pomenoval po Shangri-la prezidentské sídlo v štáte Maryland, dnes známe ako Camp David, aj lietadlovú loď. Dnes sa sieť päťhviezdičkových hotelov s týmto názvom tiahne od Dubaja až po Sydney, v Moskve je kasíno Shangri-la, v New Yorku na 72 Západnej ulici denné kúpele a v Humennom diskotéka. James Hilton by sa čudoval.
.aj Čína má Shangri-la
Nezaostávajú ani čínske okresné úrady, no za ich tvrdeniami o Shangri-la je zväčša iba vidina peňazí. V Lijiangu, bývalom kráľovstve Naxi v Junane, objavili kamennú tabuľu s nápisom Xiang-ge-li-la, čo je čínsky prepis výrazu Shangri-la. Lijiang začal lákať na Shangri-la turistov. Potom zase okres Zhongdian vyhlásil, že Shangri-la sa nachádza práve u nich. Tunajšie úrady dokonca financujú obnovu tibetského kláštora Ganden Sumtseling Gompa za mestom Zhongdian, ktorý takmer úplne zničila Kultúrna revolúcia.
Je skoré ráno a Zhongdian, mesto oficiálne premenované v roku 2001 na Shangri-la, spí. Čakám na prvý ranný autobus. Domáci si krátia čas siakaním, chrchľaním a odpľúvaním. Príšerné zvuky celkom negujú úradnú snahu o premenu oblasti na turistickú destináciu.
Shangri-la (pôvodne Zhongdian) leží v severozápadnom cípe provincie Junan na hraniciach s Tibetom a S´-čchuanom. Bývajú tu prevažne Tibeťania. Po tibetsky sa oblasť volá Jiantang a kedysi dávno bola spoločne s oblasťou Batang v Tibete a Litang v S´-čchuane majetkom troch synov tibetského kráľa. Dnes je tu Yunnan Diquing Shangri-La Economic Developent Zone.
Centrom oblasti je rovnomenné mesto Shangri-la, donedávna tiež ešte Zhongdian, 3 200 metrov nad morom, jedna zo vstupných brán do Tibetu. Je rozdelené na nové a staré mesto. Nové je betónové, na nerozoznanie podobné mnohým iným v Číne. Staré je prevažne z dreva a orientované na turistov. Veľa domov tu prestavali na predajne tradičných tibetských výrobkov, suvenírov, čajovne a reštaurácie, našťastie rešpektovali tradičný štýl aj stavebný materiál.
Nad mestom sa týči veža s cimburím ako obrovská šachová figúrka. Zblízka sa z nej vykľuje budhistický modlitebný mlynček, vlastne mlyn, najväčší, aký som kedy videl. V daždi schádzam iným chodníkom a na verande jedného domu vidím asi dvojmetrovú hlavu Buddhu. Skupinka remeselníkov tu vyrába z medeného plechu výzdobu pre neďaleký kláštor. Dovolia mi pozorovať ich pri práci a po chvíli sami hrdo ukazujú prívesky s podobizňou dalajlámu, ktoré majú pod tričkami. Je to odvážne gesto – obrázok dalajlámu môže majiteľovi narobiť u čínskych úradov problémy.
.staré mesto Lijiang
Centrom etnickej menšiny Naxi je Lijiang na severozápade provincie. Naxi sú známi unikátnou architektúrou, matriarchátom a piktografickým písmom. Vybudovali staré mesto Lijiang, kedysi obchodné miesto na starodávnej čajovej ceste, a dodnes tvoria väčšinu jeho obyvateľov. Je to jediné staroveké čínske mesto bez hradieb. Prečo? Ak zakrúžkujete znak, ktorý označuje meno rodu Wu, ktorý vládol Lijiangu vyše 500 rokov, vznikne čínsky znak pre výraz „obkľúčenie“. Vládnuci rod nechcel byť chytený do pasce vo vlastnom meste, preto nedal postaviť hradby.
Oblasť Lijiangu v roku 1996 ťažko postihlo zemetrasenie. Moderná časť bola veľmi poškodená, ale pôvodné domy z dreva a kameňa väčšinou odolali. Rok nato sa staré mesto Lijiang dostalo na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Dnes je obnovené a ponúka atmosféru stredovekého mesta, vodných kanálov a elegantných drevených domov so sivými škridlami. Kameňom dláždené uličky s papierovými lampiónmi sú ideálne pre romantické prechádzky, nákup suvenírov a posedenie v reštauráciách a čajovniach pri vodných kanáloch. Nájdete tu Prague café, Frosty Morning English Bar & Restaurant či Le Petit Paris.
Boj o zákazníka je tu neľútostný. Najmä po zotmení, keď autentická atmosféra dostáva ťažkú ranu. Predstavte si, že z väčšiny dreveníc vo Vlkolínci si spravíte reštaurácie a v každej pustíte hudbu. Hocičo, od čínskeho popu po tradičnú hudbu, a čím hlasnejšie, tým viac asi príde hostí. Na hlavných turistických ťahoch predvádza personál aj tanečné čísla `a la Hard Rock Cafe. Pre našinca neuveriteľné, domácim turistom však jarmočný hluk pri večeri neprekáža. A tí sú tu hlavným zdrojom príjmov, nie my.
.kamenný les
Kunming, hlavné mesto provincie Junan, búra staré štvrte a nahrádza ich betónovými bytovkami a klimatizovanými nákupnými centrami. Ale samo sa tým oberá o turistický ruch. Kunming nie je dosť moderný, aby súperil so Šanghajom či Hongkongom, ani dosť jedinečný, aby sa porovnával s Pekingom alebo Xi´anom. Čím viac sa podobá na ktorékoľvek iné mesto v Číne, tým menej je dôvodov zdržať sa tam. Preto vítam možnosť navštíviť o 120 kilometrov ďalej Kamenný les (Shi Lin), ktorý patrí do siete geoparkov UNESCO.
Podľa legendy tu bohovia rozmetali horu, aby vytvorili pre zaľúbencov miesto stretnutí. Cez deň by tu zaľúbenci sotva našli súkromie. Podobne ako v Rokline skákajúceho tigra, aj tu je všetko premyslené. Od záchytných parkovísk k vstupu do „lesa“, labyrintu skalných útvarov s poetickými názvami, musíte prejsť popri rade reštaurácií a stánkov so suvenírmi. Ale potom sa môžete odfotiť pred Nosorožcom hľadiacim na mesiac...
.santa a San Ta
Sotva vyjdem z autobusu, už ma obkľúči húf taxikárov. Vyjednával by som, no uprostred polí si nevyberiem. Idem do Dali, mestečka na strategickej obchodnej ceste s Barmou a Indiou. Dali a priľahlá oblasť okolo jazera Erhai je domovom Bai, ďalšej z menšín obývajúcich provinciu. Bai tu kedysi vytvorili kráľovstvo nezávislé od Číny, ktoré v polovici 13. storočia dobyli Mongoli a nadobro ho integrovali do Ríše Stredu.
Centrum Dali má domy z kameňa a aj hradby z éry dynastie Ming. Je menšie a je tu menej návštevníkov ako v Lijiangu. Väčšinu reštaurácií na hlavnej ulici obsadili organizovaní turisti, ktorým stačí program, jedlo a exotické kulisy. Ja idem radšej tam, kde jedia miestni. A oplatí sa. Normálna reštaurácia bez krojov, zdobia ju vianočné girlandy, obrázok Santa Klausa a plagáty futbalistov. Strava je chutná a obsluha rýchla, čo je v Číne takmer samozrejmosť. V Dali však nie je Santa ako San Ta. Tri pagody, po čínsky San Ta, sú tu najväčšou atrakciou. Najvyššia má 70 metrov a jej 16 poschodí sa zužuje do lotosového puku na vrchole. Je aj najstaršia, datuje sa do roku 800. Nápis pred ňou hlása: „Navždy premôcť hory a rieky.“ Mrazivo úprimné. Dokonalý protiklad k mýtickému Shangri-la, ale o to aktuálnejšie v dnešnej Číne.
Policajti s megafónmi dávajú pozor, aby nikoho nezasiahla spŕška kamenia, ktoré sa občas uvoľní zo skalnej steny nad nami. Mohutnú kalnú rieku tu stlačili 3 900 metrov vysoké horské hrebene do jedného z najhlbších kaňonov na svete. Rieka tečie na pohľad dobrácky, ale o necelý kilometer naplno ukáže silu v najužšom mieste rokliny. Práve tu podľa povesti tiger preskočil rieku, aby sa zachránil pred lovcami. Musel to byť supertiger, dĺžku skoku odhadujem na 20 metrov.
Obdivujem živel z plošiny nad vodou. Tabule ma varujú pred nástrahami neskrotnej Yangtsi. Tu v severnom Junane lovci možno nechytili tigra, ale o tisíc kilometrov po prúde ulovili celú rieku. Romantickú predstavu tigrieho skoku tam hlad po energii premenil na megapriehradu Tri rokliny. V blízkej budúcnosti možno zaplavia vody ďalšej priehrady aj túto roklinu. Rozvíjajúca sa krajina potrebuje energiu a na Yangtsi tak raz asi zmiznú nielen kaskády, ale aj tunajšia jedinečná kultúra.
Čínu podľa Svetovej organizácie cestovného ruchu v roku 2006 navštívilo skoro 50 miliónov cudzincov, o vyše polovicu viac ako pred piatimi rokmi. Pri tomto tempe sa onedlho stane svetovou jednotkou aj v turizme. Pritom ešte len buduje základnú infraštruktúru. Domácich turistov je dvadsaťkrát viac ako cudzincov, takže turistický priemysel sa orientuje na nich a čínština je často jediným dorozumievacím jazykom v reštauráciách či v doprave. Našinec si musí pomôcť, ako vie. Ľudia sú však ústretoví. Aj zvedaví – na vidieku vás občas v pouličnej reštaurácii pozoruje tucet detí a nejaký ten dospelý. Komentujú každý váš hlt a je jasné, že pre nich ste atrakcia vy.
.kde je Hiltonov raj?
Prichádzam do provincie Junan. Jej sever rámujú zasnežené hory, okraj Tibetskej náhornej plošiny, na juhu bujnie tropický porast v údoliach veľkých riek ako Mekong. Takmer polovicu zo 42 miliónov obyvateľov tvoria príslušníci etnických menšín. Najznámejší sú Tibeťania, Naxi, a Yi, s vlastným jazykom, písmom a zvykmi. Navyše je tu Shangri-la – utópia, ktorú pred 75 rokmi vytvoril britský spisovateľ James Hilton.
Podľa jeho knihy Lost Horizon z roku 1933 je to údolie vysoko v Himalájach, ktoré spravuje lamaséria. Sídli tam múdrosť a kultúrne poklady ľudskej civilizácie. Je izolované horami a priesmykmi, obyvatelia takmer nestarnú, žijú v súlade s prírodou. Shangri-la bola pre čitateľov zo Západu v čase hospodárskej krízy a hrozby svetovej vojny úžasnou vidinou. Dodnes púta hľadačov dokonalosti.
Hilton nepísal, kde presne Shangri-la leží, len že niekde v Tibete. No Himaláje sú dlhé asi 2 500 kilometrov a takmer v každom údolí je budhistický kláštor, nad ktorým sa týči snehom a ľadom pokrytá hora. A Shangri-la by mohla byť aj v niektorom údolí od severného Pakistanu po dnešné čínske provincie Čching-chaj, S´-čchuan či Junan, ktoré kultúrne aj geograficky patria do pôvodného Tibetu.
Mnohí vycítili v Hiltonovom ideále marketingový potenciál. Aj cestovné kancelárie ponúkajú balíky služieb: štýlové ubytovanie s výhľadom, dobrú kuchyňu a relaxačné masáže, k tomu štipka tibetskej kultúry či filozofie Východu, to všetko pod značkou Shangri-la.
Je to značka-všadebol. Americký prezident Franklin Delano Roosevelt pomenoval po Shangri-la prezidentské sídlo v štáte Maryland, dnes známe ako Camp David, aj lietadlovú loď. Dnes sa sieť päťhviezdičkových hotelov s týmto názvom tiahne od Dubaja až po Sydney, v Moskve je kasíno Shangri-la, v New Yorku na 72 Západnej ulici denné kúpele a v Humennom diskotéka. James Hilton by sa čudoval.
.aj Čína má Shangri-la
Nezaostávajú ani čínske okresné úrady, no za ich tvrdeniami o Shangri-la je zväčša iba vidina peňazí. V Lijiangu, bývalom kráľovstve Naxi v Junane, objavili kamennú tabuľu s nápisom Xiang-ge-li-la, čo je čínsky prepis výrazu Shangri-la. Lijiang začal lákať na Shangri-la turistov. Potom zase okres Zhongdian vyhlásil, že Shangri-la sa nachádza práve u nich. Tunajšie úrady dokonca financujú obnovu tibetského kláštora Ganden Sumtseling Gompa za mestom Zhongdian, ktorý takmer úplne zničila Kultúrna revolúcia.
Je skoré ráno a Zhongdian, mesto oficiálne premenované v roku 2001 na Shangri-la, spí. Čakám na prvý ranný autobus. Domáci si krátia čas siakaním, chrchľaním a odpľúvaním. Príšerné zvuky celkom negujú úradnú snahu o premenu oblasti na turistickú destináciu.
Shangri-la (pôvodne Zhongdian) leží v severozápadnom cípe provincie Junan na hraniciach s Tibetom a S´-čchuanom. Bývajú tu prevažne Tibeťania. Po tibetsky sa oblasť volá Jiantang a kedysi dávno bola spoločne s oblasťou Batang v Tibete a Litang v S´-čchuane majetkom troch synov tibetského kráľa. Dnes je tu Yunnan Diquing Shangri-La Economic Developent Zone.
Centrom oblasti je rovnomenné mesto Shangri-la, donedávna tiež ešte Zhongdian, 3 200 metrov nad morom, jedna zo vstupných brán do Tibetu. Je rozdelené na nové a staré mesto. Nové je betónové, na nerozoznanie podobné mnohým iným v Číne. Staré je prevažne z dreva a orientované na turistov. Veľa domov tu prestavali na predajne tradičných tibetských výrobkov, suvenírov, čajovne a reštaurácie, našťastie rešpektovali tradičný štýl aj stavebný materiál.
Nad mestom sa týči veža s cimburím ako obrovská šachová figúrka. Zblízka sa z nej vykľuje budhistický modlitebný mlynček, vlastne mlyn, najväčší, aký som kedy videl. V daždi schádzam iným chodníkom a na verande jedného domu vidím asi dvojmetrovú hlavu Buddhu. Skupinka remeselníkov tu vyrába z medeného plechu výzdobu pre neďaleký kláštor. Dovolia mi pozorovať ich pri práci a po chvíli sami hrdo ukazujú prívesky s podobizňou dalajlámu, ktoré majú pod tričkami. Je to odvážne gesto – obrázok dalajlámu môže majiteľovi narobiť u čínskych úradov problémy.
.staré mesto Lijiang
Centrom etnickej menšiny Naxi je Lijiang na severozápade provincie. Naxi sú známi unikátnou architektúrou, matriarchátom a piktografickým písmom. Vybudovali staré mesto Lijiang, kedysi obchodné miesto na starodávnej čajovej ceste, a dodnes tvoria väčšinu jeho obyvateľov. Je to jediné staroveké čínske mesto bez hradieb. Prečo? Ak zakrúžkujete znak, ktorý označuje meno rodu Wu, ktorý vládol Lijiangu vyše 500 rokov, vznikne čínsky znak pre výraz „obkľúčenie“. Vládnuci rod nechcel byť chytený do pasce vo vlastnom meste, preto nedal postaviť hradby.
Oblasť Lijiangu v roku 1996 ťažko postihlo zemetrasenie. Moderná časť bola veľmi poškodená, ale pôvodné domy z dreva a kameňa väčšinou odolali. Rok nato sa staré mesto Lijiang dostalo na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Dnes je obnovené a ponúka atmosféru stredovekého mesta, vodných kanálov a elegantných drevených domov so sivými škridlami. Kameňom dláždené uličky s papierovými lampiónmi sú ideálne pre romantické prechádzky, nákup suvenírov a posedenie v reštauráciách a čajovniach pri vodných kanáloch. Nájdete tu Prague café, Frosty Morning English Bar & Restaurant či Le Petit Paris.
Boj o zákazníka je tu neľútostný. Najmä po zotmení, keď autentická atmosféra dostáva ťažkú ranu. Predstavte si, že z väčšiny dreveníc vo Vlkolínci si spravíte reštaurácie a v každej pustíte hudbu. Hocičo, od čínskeho popu po tradičnú hudbu, a čím hlasnejšie, tým viac asi príde hostí. Na hlavných turistických ťahoch predvádza personál aj tanečné čísla `a la Hard Rock Cafe. Pre našinca neuveriteľné, domácim turistom však jarmočný hluk pri večeri neprekáža. A tí sú tu hlavným zdrojom príjmov, nie my.
.kamenný les
Kunming, hlavné mesto provincie Junan, búra staré štvrte a nahrádza ich betónovými bytovkami a klimatizovanými nákupnými centrami. Ale samo sa tým oberá o turistický ruch. Kunming nie je dosť moderný, aby súperil so Šanghajom či Hongkongom, ani dosť jedinečný, aby sa porovnával s Pekingom alebo Xi´anom. Čím viac sa podobá na ktorékoľvek iné mesto v Číne, tým menej je dôvodov zdržať sa tam. Preto vítam možnosť navštíviť o 120 kilometrov ďalej Kamenný les (Shi Lin), ktorý patrí do siete geoparkov UNESCO.
Podľa legendy tu bohovia rozmetali horu, aby vytvorili pre zaľúbencov miesto stretnutí. Cez deň by tu zaľúbenci sotva našli súkromie. Podobne ako v Rokline skákajúceho tigra, aj tu je všetko premyslené. Od záchytných parkovísk k vstupu do „lesa“, labyrintu skalných útvarov s poetickými názvami, musíte prejsť popri rade reštaurácií a stánkov so suvenírmi. Ale potom sa môžete odfotiť pred Nosorožcom hľadiacim na mesiac...
.santa a San Ta
Sotva vyjdem z autobusu, už ma obkľúči húf taxikárov. Vyjednával by som, no uprostred polí si nevyberiem. Idem do Dali, mestečka na strategickej obchodnej ceste s Barmou a Indiou. Dali a priľahlá oblasť okolo jazera Erhai je domovom Bai, ďalšej z menšín obývajúcich provinciu. Bai tu kedysi vytvorili kráľovstvo nezávislé od Číny, ktoré v polovici 13. storočia dobyli Mongoli a nadobro ho integrovali do Ríše Stredu.
Centrum Dali má domy z kameňa a aj hradby z éry dynastie Ming. Je menšie a je tu menej návštevníkov ako v Lijiangu. Väčšinu reštaurácií na hlavnej ulici obsadili organizovaní turisti, ktorým stačí program, jedlo a exotické kulisy. Ja idem radšej tam, kde jedia miestni. A oplatí sa. Normálna reštaurácia bez krojov, zdobia ju vianočné girlandy, obrázok Santa Klausa a plagáty futbalistov. Strava je chutná a obsluha rýchla, čo je v Číne takmer samozrejmosť. V Dali však nie je Santa ako San Ta. Tri pagody, po čínsky San Ta, sú tu najväčšou atrakciou. Najvyššia má 70 metrov a jej 16 poschodí sa zužuje do lotosového puku na vrchole. Je aj najstaršia, datuje sa do roku 800. Nápis pred ňou hlása: „Navždy premôcť hory a rieky.“ Mrazivo úprimné. Dokonalý protiklad k mýtickému Shangri-la, ale o to aktuálnejšie v dnešnej Číne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.