stojíme v areáli Cvernovky. Rozsiahly priestor v blízkosti bratislavského centra, kde sa kedysi vyrábali nite a cverny, je v katastrofálnom stave. Podobne ako mnohé iné industriálne objekty v Bratislave, teda tie, ktoré ešte prežili stavebný boom. Aj z viacerých budov Cvernovky už ostali len ruiny. Objekty dal zbúrať predošlý majiteľ celého objektu spoločnosť Hamilton Group, ktorú obyvatelia Cvernovky označujú slovom „Francúz“ (jej zástupca bol mladý mediálne známy Francúz).

Na dvore stojí auto s rozbitým oknom. V noci z neho niekto ukradol drahé nástroje kapele, ktorá skúša v jednej z budov Cvernovky. Vchádzame do bývalej pradiarne, v ktorej sa nachádza väčšina doteraz funkčných ateliérov. Hlavné dvere na druhom poschodí fabriky nám otvára Martin Šichman z architektonického ateliéru Oximoron.

svet vo svete

Oximoron obýva krásny členitý priestor, rozdelený na viacero pracovných buniek. Miesto má tú správnu patinu vhodnú pre tvorivé prostredie. Ale vraj sa tu dá aj pohodlne bývať.

„Vedeli sme, že nás raz vyhodia, ale sme totálne zničení. Vytvorila sa tu akási enkláva. A tie kamarátstva, ktoré sa vytvorili na chodbách, majú pre nás najväčšiu cenu. Miesto malo takú príjemnú voľnomyšlienkársku atmosféru. Potom prišiel Francúz, veľa sa tu toho pokazilo, aj na jedného človeka z ateliéru poslal SBS-károv, na dvore mal psy. Neskôr sa trochu upokojil, ale už sa to nevrátilo do raných čias, keď celá Cvernovka intenzívne žila. Bohužiaľ, všetko sa to teraz končí,“ hovorí architekt Martin Šichman.

Boris NémethSúčasní nájomcovia sa musia z Cvernovky vypratať do konca júna. Ideálnym variantom by bol presun do nových priestorov.

Spolu s kolegami z Oximoronu sa sem nasťahoval pred šiestimi rokmi. K priestoru prišli náhodou, keď s kolegom Borisom Melušom, ktorý je dnes jedným zo zakladateľov Nadácie Cvernovka, hľadali priestor pre svoj nový ateliér. Náhodou narazili na Cvernovku a do mesiaca podpísali zmluvu. Vtedy tu bolo len zo desať ateliérov, dnes ich je tu viac ako tridsať.

Martin je jedným z desiatok mladých ľudí, ktorí po škole hľadali lacný nájom pre svoj ateliér. Za prenájom dnes platí zhruba štyri eurá za meter štvorcový mesačne. Investovali však do priestoru približne 10-tisíc eur a svojpomocne si ho postavili. Oximoron sa vo svete architektov zapísal stavbou pasívneho drevoslameného domu v Melčickej doline, jeho plagát visí pri vchode do ateliéru. Martin sa pustil do vývojárskej práce, navrhol nový typ veternej turbíny, no je zrejmé, že na nej bude ďalej pracovať už v inom priestore.

Súčasní nájomcovia musia vypratať priestory do konca júna. Hovorí, že ideálnym variantom by bol masový presun do nových priestorov. Vďaka tomu by sa podľa architekta zachránila atmosféra a vzťahy. „Žije tu komunita ľudí, ktorí rozmýšľajú podobne. Keď sme potrebovali riešiť nejaké architektonické veci, tak sme sa šli poradiť ku kolegom do vedľajšieho ateliéru, keď sme potrebovali postaviť jurtu pre deti na výstavu, navštívili sme textiláčky, dole sú 3D-tlačiarne,“ dodáva Šichman, ktorý je už s presunom zmierený, no mrzí ho neochota mesta, ktoré súčasnú Cvernovku spláchne tak, ako pred desiatimi rokmi divadlo Stoka pri Starom moste: „Mesto tvrdí, že mu chýbajú peniaze. To nie je pravda, chýba mu pochopenie a iniciatíva. Bratislava ako inštitúcia si neuvedomuje dôležitosť toho všetkého. Prítomnosť kultúry zvyšuje hodnotu mesta. Tento druh kultúry, ktorý sa deje v Cvernovke, je vo svete uznávaný, u nás nie. Zásahy do verejného priestoru súvisia aj s tým, či je v Bratislave čo robiť. Takéto kreatívne centrum generuje veľa programu.

Napríklad včera bol v Bratislave Dobrý trh, časť produktov vytvorila práve táto komunita. Vo vyspelých krajinách je kultúra vnímaná ako vec, ktorá posúva spoločnosť ďalej, u nás je to nevyhnutné zlo, aby sme nevyzerali ako barbari. Mesto predá pozemok na bufet na langoše a vie, že dostane 400 eur mesačne. Zisk z kultúry je iný, napríklad štvrť funguje lepšie, je tu menej kriminality a ľudia sú usmiatejší,“ dodáva architekt.

schátraná fabrika

Osud „warholovskej“ fabriky na bratislavský spôsob je nezvratný. Potvrdil to aj súčasný developer, za ktorým stojí silný fínsky investor. Spoločnosť YIT Slovakia sa drží svojich smerníc a nájomníkom neostáva nič iné, len budovu opustiť. Odvoláva sa na havarijný stav budovy, čo je do veľkej miery pravda. Ako ďalší dôvod odsunu nájomníkov udávajú pamiatkový výskum v objekte, ktorý sa nedá uskutočniť za prevádzky v budove a bez strhnutia provizórnych stien ateliérov.

„Čo sa týka budúcnosti Pradiarne, ktorá je kultúrnou pamiatkou, naším primárnym cieľom je pamiatkový výskum, ktorý rozhodne aj o konkrétnych prípustných funkciách, a následnej pamiatkovej obnove budovy. Aj keď existujúci platný územný plán a definície možného funkčného využitia nebránia vzniku kultúrnych a podobných funkcií v areáli, špecifikácia konkrétneho využitia bude až výsledkom budúcich odborných posúdení. Spoločnosť preto v súčasnosti nemôže na seba prevziať akékoľvek záväzné rozhodnutie ohľadne budúceho využitia budovy,“ hovorí Renáta Zaťková, marketingová manažérka YIT.

Na území Cvernovky by mali vyrásť rezidenčné byty, administratívne priestory a obchody, spoločnosť nevylučuje ani návrat umelcov do priestorov bývalej pradiarne, no zatiaľ nechce prezrádzať svoje plány, možno aj preto, že objekt kúpili len koncom minulého roka. „O časovom horizonte príprav a realizácie projektu celej zóny bývalého areálu Cvernovky je zatiaľ veľmi predčasné hovoriť. Od prípravy projektu cez získavanie povolení až po samotnú výstavbu ide o niekoľkoročný proces,“ dodáva Zaťková.

Boris NémethSpoločnosť, ktorá ide Cvernovku prerábať, nevylučuje ani možnosť, že by sa do zrekonštruovaných priestorov mohli opäť nasťahovať umelci.

O tri dni neskôr sa vraciame do toho istého ateliéru, kde sa stretávame s tromi zakladateľmi Nadácie Cvernovka Borisom Melušom, Viliamom Činom a manažérom Braňom Čavojom (štvrtý je Šymon Kliman), ktorým Cvernovka tak prirástla k srdcu, že ju chcú brániť. Bohužiaľ, ako priznávajú, na tento krok sa odhodlali pomerne neskoro. Nadácia vznikla na jeseň tohto roku, stihla síce firme YIT navrhnúť svoj plán rekultivácie objektu, ktorý zahŕňal buď odkúpenie Pradiarne alebo jej dlhodobý prenájom, no investor s ním nesúhlasil.

„Ako keby sa stretli dva úplne rozdielne svety,“ hovorí Meluš a pokračuje: „Navrhli sme im, že budovu zrekonštruujeme za jazdy, opravíme fasádu, zateplíme strechu, vymeníme okná, to všetko v súčinnosti s pamiatkarmi, no zachováme charakter fabriky. Oni si to nevedia predstaviť, je to veľká firma, ktorá má svoje predpisy. Možno menší developer by to zvládol, oni nie, čo znamená, že musíme ísť preč. Môžeme sa teoreticky vrátiť, ale nechceli sa na nič zaviazať. Nemôžeme dva roky čakať na ich vyjadrenie.“

Hovoria, že ich potešil záujem mesta, ktoré sa nakoniec začalo pýtať, čo môže pre nich spraviť, ale už je po funuse. Najmä, keď si s odstupom času uvedomujú, že štát, ktorý vyhlásil Pradiareň za kultúrnu pamiatku, mohol budovu prednostne kúpiť pri predaji YIT. Podľa zákona mal na to právo. „Keby sme to vedeli, dva roky tlačíme na ministerstvo, aby Pradiareň získalo,“ tvrdí Meluš a jeho kolega Braňo Čavoj dodáva: „Bohužiaľ, u nás to funguje tak, že štát sa takých pamiatok radšej zbaví, ako by bral za ne zodpovednosť.“

ako skončí Cvernovka?

Situácia však nie je beznádejná. Keď sa verejnosť dozvedela, že končia, Nadácia Cvernovka začala dostávať rôzne ponuky na prenájom – od hotelových akadémií až po kancelárske priestory, no väčšinou išlo o nevyhovujúce budovy. Cvernovkári potrebujú variabilnejšie priestory, kde by umiestnili „klikačov“, čiže ajtíčkarov, architektov, dizajnérov ale aj remeselníkov. Programátorom stačí kancelária, ostatní potrebujú väčší a variabilnejší priestor. Ich ďalšou podmienkou bolo, aby neskončili na periférii. Kultúrne a kreatívne centrum totiž potrebuje neustály život a kontakt s okolím, čo by na kraji mesta nebolo možné.

V súčasnosti sa rozhodujú medzi dvoma ponukami z verejnej správy a súkromnej sféry. Do jedného z priestorov sa môžu nasťahovať ihneď, no ide o dočasné riešenie, kým si nájdu stále miesto. Majú pred sebou sériu rokovaní. „Chceli by sme budovu odkúpiť, aby nás nakoniec opäť nevyhodili alebo aby nám to prenajali na desať-pätnásť rokov. Nikoho nebaví si niečo vybudovať a potom o to prísť,“ dodáva Boris Meluš.

Samozrejme, netreba vylúčiť ani návrat do Cvernovky, no šanca, že sa pôvodní rezidenti vrátia, je neistá. Nájom vzrastie minimálne dvoj-troj násobne a štandartná rekonštrukcia zmení charakter pradiarne. Myslí si, že v pradiarni bude asi napokon klasické administratívne centrum. A k tomu zopár obchodov či bytov.

Počas prvého mája sa v Cvernovke posledný krát uskutočnil Deň otvorených ateliérov, keď verejnosť mala možnosť nahliadnuť do tohto umeleckého sveta. Jeho príbeh sa začal písať pred viac ako desiatimi rokmi, keď si na tomto mieste otvoril svoj ateliér známy slovenský výtvarník Roman Ondák.

Za tých desať rokov sa okolie Cvernovky radikálne zmenilo, vyrástlo tu veľké administratívne centrum. To, že Cvernovka odolávala premene na sídlo kancelárií, spôsobila najmä podnikateľská neschopnosť predchádzajúcich majiteľov. Sekyra Group a Hamilton Group mali pripravené projekty, ale ich plány stroskotali. Sekyru Group zastavila finančná kríza, Francúz sa znemožnil sám. „To, čo povedal večer, neplatilo ráno,“ hovorí Boris.

Súčasný investor sa snaží využiť stavebný boom a lacné hypotéky, no je v niečom iní ako jeho predchodcovia. Ide o developera, ktorý už nebúra pamiatky, ale zatiaľ nevie celkom rozmýšľať o pridaných hodnotách, čo kultúra môže priniesť tejto časti mesta. „Vo Fínsku to ich manažment robí. My sme pre nich skôr gubernia,“ hovorí Boris Meluš. „Nevylučujú, že to ponúknu opäť umelcom, ale v prvom rade chcú na tom zarobiť. Vedia, že by v tomto priestore malo byť niečo netradičné, ale stále trvajú na tom, že to musí priniesť štandartný developerský zisk. To v kultúre nejde. Aj tá vie byť zisková bez dotácii, ale nie ako ostatné developerské projekty,“ dodáva Viliam Čino. „Pozrite sa na Sklad č. 7 pri Eurovei. Tam mesto investora primalo, aby do toho vrazil peniaze, ale je z toho pekná mŕtva budova, kde sa nič nedeje.“