Ceny plynu pre domácnosti sa stali bojiskom, na ktorom bojuje premiér s.... kto je vlastne druhá strana? Akcionári SPP? Ruská vláda? Isté je, že ide o ďalšie posunutie pravidiel smerom od slobodnej ekonomiky k chávezovskému privlastňovaniu si štátu vládnucim populistom.
Slovenský plynárenský priemysel požiadal regulátora, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), o zvýšenie cien zemného plynu pre domácnosti takmer o 20 percent. To premiéra Fica rozľútilo natoľko, že je v tlaku na zahraničných akcionárov SPP, aby zvýšenie cien nežiadali, pripravený „ísť na doraz“. Nech už to znamená čokoľvek, znie to hrozivo. Smiešne to začína byť v momente, keď sa poslucháč začne zaoberať hoci len základnými faktmi.
.nestačí im 17 miliárd?
Fico používa voči SPP (ale aj voči iným energetickým firmám) slovník socialistického revolucionára Huga Cháveza a navonok sa zdá, že k nich prechováva takmer nezvládnuteľnú nenávisť. Už im v snahe „ochrániť“ slovenské domácnosti od nárastu cien stihol okrem všelijakých iných vyhrážok (napríklad znárodnením), zrejme inšpirovaný práve Chávezom, ponúknuť aj odkúpenie ich podielu v SPP. Tí ponuku odmietli. Ako však slovami malých urazených chlapcov hovorí premiér: „To, čo nám hovoria, nás nezaujíma.“
Fico má zdanlivo silné argumenty. Napríklad – ak SPP vlani dosiahol zisk po zdanení takmer 17 miliárd korún, prečo teraz žiada také výrazné zvýšenie cien plynu domácnostiam? „Ja sa naozaj chcem spýtať predstaviteľov zahraničných akcionárov, či im nestačí, že zarobili v minulom roku po zdanení 16,7 miliardy, a či pri takom obrovskom zisku potrebujú prísť s návrhom, aby na domácnostiach vytĺkli ešte pár miliónov korún,“ položil premiér sugestívnu otázku. On sám však na ňu bezpochyby musí poznať odpoveď. A práve to, že na poznanie odpovede netreba mať prístup k žiadnym tajnostiam, ani prejaviť nijaký prenikavý intelekt, nepripúšťa žiadne pochybnosti o tom, že Fico nám práve predvádza takmer do dokonalosti vybrúsené umenie populizmu.
Takmer celý spomínaný zisk totiž SPP dosiahol v rámci tranzitu ruského plynu cez Slovensko ďalej na Západ. Okrem tranzitu, ktorým sa zaoberá jedna dcérska spoločnosť SPP, je tu ešte druhá – distribúcia. Práve tá dnes žiada toľko diskutované zvýšenie cien. V distribúcii plynu domácnostiam však môže SPP dosahovať len zisk, ktorý regulátor ÚRSO určí ako „primeraný“. Dnes je „oprávneným ziskom“ približne 17 halierov na kubický meter plynu, čo v ročnom vyjadrení znamená 244 miliónov korún. Z týchto 244 miliónov korún SPP ešte približne 100 miliónov minie na lacnejší plyn pre seniorov (program zliav + Senior).
Vec sa javí jednoducho – ak distribúcia produkuje len minimálny zisk a tranzit takmer 17 miliárd, stačí z peňazí, zarobených tranzitom, presunúť trochu do distribúcie a ceny môžu klesať. Lenže – a toto je pointa celej kauzy – tieto, takzvané krížové dotácie výslovne zakazuje zákon o energetike, vychádzajúc z pravidiel Európskej únie. Jednoducho povedané, použiť peniaze z tranzitu na dotovanie cien v distribúcii je nemožné.
.vláda nesúhlasí
Vláda však má v SPP stále 51-percentný podiel a tomu zodpovedajúci podiel na zisku SPP. Ak sa k tomu pridá jej výnos na dani z príjmu, z každej koruny, ktorú SPP zarobí, vláda získava 60 halierov. Len za roky 2006 až 2008 (teda od nástupu Ficovej vlády) získala vláda z SPP dohromady už vyše 50 miliárd korún. A to už je v kontexte vypätého Ficovho boja proti akcionárom SPP zaujímavý údaj – je to málo na to, aby aspoň malú časť týchto peňazí použil na adresnú pomoc pre tých, ktorým ceny plynu môžu spôsobovať nejaké vážnejšie problémy?
Fico však namiesto toho populisticky búcha do stola. „Vláda nesúhlasí so zvyšovaním cien. Nebude zvýšenie cien pre domácnosti,“ povie autoritatívne, ignorujúc úlohu formálne nezávislého regulačného úradu, ale najmä zdravý rozum. Okrem iných škôd, ktoré Ficovo dnešné počínanie spôsobí (a o ktorých bude reč neskôr) je totiž takýto prístup v rozpore s logikou sociálneho cítenia, ak teda jeho výsledkom má byť pomoc chudobným. Ak sa totiž ceny plynu nezvýšia, bude plyn lacnejší rovnako pre chudobných ako pre bohatých. TO je však asi ten najmenej dôležitý dôsledok toho, čo sa okolo cien plynu na Slovensku deje.
.musia ceny rásť?
Samozrejme, obhajovanie zvyšovania cien je tak trochu čudné. Ak to však ekonómovia a novinári robia, nerobia to preto, že je samo osebe dobré (naopak, jeho nutnosť treba dôkladne skúmať, čo by malo byť úlohou dnes už úplne nesvojprávneho ÚRSO), a ani preto, že dúfajú, že vyššie ceny by politicky poškodili vládu. Ak dnes ekonómovia a novinári kritizujú Fica za jeho populizmus, neobhajujú vyššie ceny, ale základné pravidlá, na ktorých funguje slobodná ekonomika.
Ako prvá musí byť uspokojivo zodpovedaná otázka, či je zvyšovanie cien zemného plynu pre domácnosti naozaj nutné. Odpoveď je nepríjemná – ceny, za ktoré ruský Gazprom plyn predáva, permanentne rastú, čo vedie všetkých distribútorov k permanentnému zvyšovaniu cien, za ktoré plyn predávajú koncovým zákazníkom. Napríklad v Česku sa ceny zvyšovali v každom štvrťroku tohto roka. Kalkulácie ÚRSO, ktorý formálne oprávnenosť predajných cien SPP posudzuje, vychádzali pri určovaní predajných cien na rok 2008 z toho, že priemerná cena ropy (od ktorej sa cena plynu na svetových trhoch odvíja), bude 77,22 amerického dolára za barel. Realitou je, že ceny sú celý tento rok vyššie, a to výrazne – zatiaľ sa (ako mesačné priemery) pohybovali na úrovniach od 91,9 po 134,6 dolára za barel.
Je tu však aj druhý podstatný ukazovateľ, a tým je výmenný kurz koruny a amerického dolára. ÚRSO pri svojej kalkulácii na základe očakávaní NBS predpokladal, že kurz bude priemerne na úrovni 23,63 SKK/USD. Kurz je však lepší – mesačné priemery sa v tomto roku pohybujú na úrovniach od 22,79 po 20,75 SKK/USD. Ceny ropy priemerne presiahli očakávania (od začiatku roka doteraz) až o 50 percent a ani kurz lepší než očakávania (zatiaľ pri mesačných priemeroch najviac o 12 percent) nemôže na kompenzáciu nárastu cien plynu stačiť.
Nemusí sa nám to páčiť, ale ceny, za ktoré SPP nakupuje ruský plyn, očividne rastú. Tie ceny zvyšuje ruskou vládou ovládaný Gazprom, nie SPP. Keď však bojovný slovenský premiér Fico minulý týždeň rokoval s podpredsedom ruskej vlády Igorom Sečinom, svoje „právo mlčať“ využil dôkladne. A tíško sedel aj vtedy, keď ešte aj ruský vicepremiér hovoril o tom, ako sa bude v nasledujúcom období výrazne zvyšovať cena plynu pre domácnosti aj v Rusku.
.aj tak príde skok
Veľa ľudí, ktorí inak ficovský populizmus bezpečne rozoznávajú, však na počínaní SPP nechápu jednu vec. Keď pred pár mesiacmi žiadal o zvýšenie cien plynu, bola reč o navýšení o 15,9 percenta. ÚRSO túto žiadosť zamietol s tým, že SPP mu údajne nepredložil všetky potrebné podklady. A tak prišla ďalšia žiadosť o zvýšenie cien, tentoraz však už o 19,8 percenta. Nie je to dôkaz o plynárenskej arogancii a snahe ukázať vláde za každú cenu dlhý nos? Vysvetlenie plynárov je veľmi prozaické a veľmi racionálne – pôvodný návrh mal platiť od prvého októbra a nový by mal platiť od 3. novembra. Keďže cenové návrhy sa týkajú vždy len obdobia do konca kalendárneho roka a každý nový rok musí byť sprevádzaný novým určením ceny, na kompenzáciu vyšších cien plynu v tomto roku zostáva menej času. A preto žiadosť o vyšší nárast.
.dôsledky
Na tomto príklade sa navyše rysuje aj dlhodobý dôsledok akejkoľvek snahy vlády umelo znižovať ceny plynu alebo čohokoľvek, čoho vstupné ceny vláda nedokáže ovplyvniť. Ak sa budú odkladať priebežné úpravy cien podľa situácie na svetových trhoch, budeme v budúcnosti, keď už situácia bude neudržateľná, riešiť oveľa vážnejší problém – nutnosť zvýšiť ceny skokovo. Nebude tak čas prispôsobiť sa alebo hľadať úspory postupne, príde to naraz. Jedine, že by sa v dohľadnom čase ceny ropy a plynu výrazne znížili – ale tomu neverí nikto: dokonca ani premiérovi ekonomickí poradcovia.
Ficove revolucionárske reči však majú omnoho rozsiahlejšie dôsledky než cenové šoky pre domácnosti, ktoré vinou umelo nízkych cien okrem iného nebudú mať motiváciu znižovať spotrebu a tým viac ich to neskôr bude bolieť.
Ak napríklad energetické firmy budú potrebovať úvery na rozsiahle investície, môžu k nim mať sťažený prístup – istota, že budú podnikať v predvídateľnom a stabilnom prostredí a že budú môcť dosahovať zisk, z ktorého dokážu úvery splácať, sa totiž vplyvom čoraz silnejších vyjadrení politikov a likvidáciou nezávislosti regulačných úradov mení na silnejúcu pochybnosť.
.len reči?
Predseda vlády predstiera pri cenách plynu boj na život a na smrť, a pritom sám najlepšie vie, že ide len o marketingový kalkul, postavený na predpoklade, že „boj s monopolmi“ prináša politické body. Problém drahšieho plynu pre chudobných by mohol oveľa efektívnejšie riešiť on sám – napríklad tým, že by časť z vládneho podielu na zisku SPP (len vlani vláda zo zisku SPP dividendami a daňou z príjmu získala 22,9 miliardy) použil na nejakú formu podpory chudobným. To by však tie peniaze nemohol míňať na iné. Ale najmä – nebol by ukričaným Jánošíkom.
SPP je monopol, o ktorého fungovaní si netreba robiť nijaké ilúzie. Jeho cenové návrhy treba starostlivo skúmať. Vždy je lepšia zdravá pochybnosť ako naivná dôvera. Všetko platí – ale SPP je (pološtátna) firma, ktorá tu kupuje, predáva, investuje, zamestnáva a produkuje na základe platných zákonov a má – ako hocikto iný – nespochybniteľné právo na to, aby sa voči nej štát správal v zmysle a rozsahu ústavy a zákonov. Ak sa fakt, že Ficovi alebo hocikomu niektorá firma prekáža, pretaví do svojvoľného šikanovania a zasahovania zo strany štátnej moci, je to koniec slobody, nech by boli pohnútky takého politika akékoľvek.
Sú to len politické reči, upokojujú ekonómovia, ktorí Fica, podobne ako zahraničné inštitúcie, neberú zatiaľ príliš vážne. Napokon, kedy sa jeho silné reči vlastne premenili na skutky? Nič to však nemení na ohromujúcej nezodpovednosti, s akou tu tento populista trhá nitky písaných i nepísaných pravidiel, na ktorých stojí fungovanie slobodnej spoločnosti a ekonomiky.
Slovenský plynárenský priemysel požiadal regulátora, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), o zvýšenie cien zemného plynu pre domácnosti takmer o 20 percent. To premiéra Fica rozľútilo natoľko, že je v tlaku na zahraničných akcionárov SPP, aby zvýšenie cien nežiadali, pripravený „ísť na doraz“. Nech už to znamená čokoľvek, znie to hrozivo. Smiešne to začína byť v momente, keď sa poslucháč začne zaoberať hoci len základnými faktmi.
.nestačí im 17 miliárd?
Fico používa voči SPP (ale aj voči iným energetickým firmám) slovník socialistického revolucionára Huga Cháveza a navonok sa zdá, že k nich prechováva takmer nezvládnuteľnú nenávisť. Už im v snahe „ochrániť“ slovenské domácnosti od nárastu cien stihol okrem všelijakých iných vyhrážok (napríklad znárodnením), zrejme inšpirovaný práve Chávezom, ponúknuť aj odkúpenie ich podielu v SPP. Tí ponuku odmietli. Ako však slovami malých urazených chlapcov hovorí premiér: „To, čo nám hovoria, nás nezaujíma.“
Fico má zdanlivo silné argumenty. Napríklad – ak SPP vlani dosiahol zisk po zdanení takmer 17 miliárd korún, prečo teraz žiada také výrazné zvýšenie cien plynu domácnostiam? „Ja sa naozaj chcem spýtať predstaviteľov zahraničných akcionárov, či im nestačí, že zarobili v minulom roku po zdanení 16,7 miliardy, a či pri takom obrovskom zisku potrebujú prísť s návrhom, aby na domácnostiach vytĺkli ešte pár miliónov korún,“ položil premiér sugestívnu otázku. On sám však na ňu bezpochyby musí poznať odpoveď. A práve to, že na poznanie odpovede netreba mať prístup k žiadnym tajnostiam, ani prejaviť nijaký prenikavý intelekt, nepripúšťa žiadne pochybnosti o tom, že Fico nám práve predvádza takmer do dokonalosti vybrúsené umenie populizmu.
Takmer celý spomínaný zisk totiž SPP dosiahol v rámci tranzitu ruského plynu cez Slovensko ďalej na Západ. Okrem tranzitu, ktorým sa zaoberá jedna dcérska spoločnosť SPP, je tu ešte druhá – distribúcia. Práve tá dnes žiada toľko diskutované zvýšenie cien. V distribúcii plynu domácnostiam však môže SPP dosahovať len zisk, ktorý regulátor ÚRSO určí ako „primeraný“. Dnes je „oprávneným ziskom“ približne 17 halierov na kubický meter plynu, čo v ročnom vyjadrení znamená 244 miliónov korún. Z týchto 244 miliónov korún SPP ešte približne 100 miliónov minie na lacnejší plyn pre seniorov (program zliav + Senior).
Vec sa javí jednoducho – ak distribúcia produkuje len minimálny zisk a tranzit takmer 17 miliárd, stačí z peňazí, zarobených tranzitom, presunúť trochu do distribúcie a ceny môžu klesať. Lenže – a toto je pointa celej kauzy – tieto, takzvané krížové dotácie výslovne zakazuje zákon o energetike, vychádzajúc z pravidiel Európskej únie. Jednoducho povedané, použiť peniaze z tranzitu na dotovanie cien v distribúcii je nemožné.
.vláda nesúhlasí
Vláda však má v SPP stále 51-percentný podiel a tomu zodpovedajúci podiel na zisku SPP. Ak sa k tomu pridá jej výnos na dani z príjmu, z každej koruny, ktorú SPP zarobí, vláda získava 60 halierov. Len za roky 2006 až 2008 (teda od nástupu Ficovej vlády) získala vláda z SPP dohromady už vyše 50 miliárd korún. A to už je v kontexte vypätého Ficovho boja proti akcionárom SPP zaujímavý údaj – je to málo na to, aby aspoň malú časť týchto peňazí použil na adresnú pomoc pre tých, ktorým ceny plynu môžu spôsobovať nejaké vážnejšie problémy?
Fico však namiesto toho populisticky búcha do stola. „Vláda nesúhlasí so zvyšovaním cien. Nebude zvýšenie cien pre domácnosti,“ povie autoritatívne, ignorujúc úlohu formálne nezávislého regulačného úradu, ale najmä zdravý rozum. Okrem iných škôd, ktoré Ficovo dnešné počínanie spôsobí (a o ktorých bude reč neskôr) je totiž takýto prístup v rozpore s logikou sociálneho cítenia, ak teda jeho výsledkom má byť pomoc chudobným. Ak sa totiž ceny plynu nezvýšia, bude plyn lacnejší rovnako pre chudobných ako pre bohatých. TO je však asi ten najmenej dôležitý dôsledok toho, čo sa okolo cien plynu na Slovensku deje.
.musia ceny rásť?
Samozrejme, obhajovanie zvyšovania cien je tak trochu čudné. Ak to však ekonómovia a novinári robia, nerobia to preto, že je samo osebe dobré (naopak, jeho nutnosť treba dôkladne skúmať, čo by malo byť úlohou dnes už úplne nesvojprávneho ÚRSO), a ani preto, že dúfajú, že vyššie ceny by politicky poškodili vládu. Ak dnes ekonómovia a novinári kritizujú Fica za jeho populizmus, neobhajujú vyššie ceny, ale základné pravidlá, na ktorých funguje slobodná ekonomika.
Ako prvá musí byť uspokojivo zodpovedaná otázka, či je zvyšovanie cien zemného plynu pre domácnosti naozaj nutné. Odpoveď je nepríjemná – ceny, za ktoré ruský Gazprom plyn predáva, permanentne rastú, čo vedie všetkých distribútorov k permanentnému zvyšovaniu cien, za ktoré plyn predávajú koncovým zákazníkom. Napríklad v Česku sa ceny zvyšovali v každom štvrťroku tohto roka. Kalkulácie ÚRSO, ktorý formálne oprávnenosť predajných cien SPP posudzuje, vychádzali pri určovaní predajných cien na rok 2008 z toho, že priemerná cena ropy (od ktorej sa cena plynu na svetových trhoch odvíja), bude 77,22 amerického dolára za barel. Realitou je, že ceny sú celý tento rok vyššie, a to výrazne – zatiaľ sa (ako mesačné priemery) pohybovali na úrovniach od 91,9 po 134,6 dolára za barel.
Je tu však aj druhý podstatný ukazovateľ, a tým je výmenný kurz koruny a amerického dolára. ÚRSO pri svojej kalkulácii na základe očakávaní NBS predpokladal, že kurz bude priemerne na úrovni 23,63 SKK/USD. Kurz je však lepší – mesačné priemery sa v tomto roku pohybujú na úrovniach od 22,79 po 20,75 SKK/USD. Ceny ropy priemerne presiahli očakávania (od začiatku roka doteraz) až o 50 percent a ani kurz lepší než očakávania (zatiaľ pri mesačných priemeroch najviac o 12 percent) nemôže na kompenzáciu nárastu cien plynu stačiť.
Nemusí sa nám to páčiť, ale ceny, za ktoré SPP nakupuje ruský plyn, očividne rastú. Tie ceny zvyšuje ruskou vládou ovládaný Gazprom, nie SPP. Keď však bojovný slovenský premiér Fico minulý týždeň rokoval s podpredsedom ruskej vlády Igorom Sečinom, svoje „právo mlčať“ využil dôkladne. A tíško sedel aj vtedy, keď ešte aj ruský vicepremiér hovoril o tom, ako sa bude v nasledujúcom období výrazne zvyšovať cena plynu pre domácnosti aj v Rusku.
.aj tak príde skok
Veľa ľudí, ktorí inak ficovský populizmus bezpečne rozoznávajú, však na počínaní SPP nechápu jednu vec. Keď pred pár mesiacmi žiadal o zvýšenie cien plynu, bola reč o navýšení o 15,9 percenta. ÚRSO túto žiadosť zamietol s tým, že SPP mu údajne nepredložil všetky potrebné podklady. A tak prišla ďalšia žiadosť o zvýšenie cien, tentoraz však už o 19,8 percenta. Nie je to dôkaz o plynárenskej arogancii a snahe ukázať vláde za každú cenu dlhý nos? Vysvetlenie plynárov je veľmi prozaické a veľmi racionálne – pôvodný návrh mal platiť od prvého októbra a nový by mal platiť od 3. novembra. Keďže cenové návrhy sa týkajú vždy len obdobia do konca kalendárneho roka a každý nový rok musí byť sprevádzaný novým určením ceny, na kompenzáciu vyšších cien plynu v tomto roku zostáva menej času. A preto žiadosť o vyšší nárast.
.dôsledky
Na tomto príklade sa navyše rysuje aj dlhodobý dôsledok akejkoľvek snahy vlády umelo znižovať ceny plynu alebo čohokoľvek, čoho vstupné ceny vláda nedokáže ovplyvniť. Ak sa budú odkladať priebežné úpravy cien podľa situácie na svetových trhoch, budeme v budúcnosti, keď už situácia bude neudržateľná, riešiť oveľa vážnejší problém – nutnosť zvýšiť ceny skokovo. Nebude tak čas prispôsobiť sa alebo hľadať úspory postupne, príde to naraz. Jedine, že by sa v dohľadnom čase ceny ropy a plynu výrazne znížili – ale tomu neverí nikto: dokonca ani premiérovi ekonomickí poradcovia.
Ficove revolucionárske reči však majú omnoho rozsiahlejšie dôsledky než cenové šoky pre domácnosti, ktoré vinou umelo nízkych cien okrem iného nebudú mať motiváciu znižovať spotrebu a tým viac ich to neskôr bude bolieť.
Ak napríklad energetické firmy budú potrebovať úvery na rozsiahle investície, môžu k nim mať sťažený prístup – istota, že budú podnikať v predvídateľnom a stabilnom prostredí a že budú môcť dosahovať zisk, z ktorého dokážu úvery splácať, sa totiž vplyvom čoraz silnejších vyjadrení politikov a likvidáciou nezávislosti regulačných úradov mení na silnejúcu pochybnosť.
.len reči?
Predseda vlády predstiera pri cenách plynu boj na život a na smrť, a pritom sám najlepšie vie, že ide len o marketingový kalkul, postavený na predpoklade, že „boj s monopolmi“ prináša politické body. Problém drahšieho plynu pre chudobných by mohol oveľa efektívnejšie riešiť on sám – napríklad tým, že by časť z vládneho podielu na zisku SPP (len vlani vláda zo zisku SPP dividendami a daňou z príjmu získala 22,9 miliardy) použil na nejakú formu podpory chudobným. To by však tie peniaze nemohol míňať na iné. Ale najmä – nebol by ukričaným Jánošíkom.
SPP je monopol, o ktorého fungovaní si netreba robiť nijaké ilúzie. Jeho cenové návrhy treba starostlivo skúmať. Vždy je lepšia zdravá pochybnosť ako naivná dôvera. Všetko platí – ale SPP je (pološtátna) firma, ktorá tu kupuje, predáva, investuje, zamestnáva a produkuje na základe platných zákonov a má – ako hocikto iný – nespochybniteľné právo na to, aby sa voči nej štát správal v zmysle a rozsahu ústavy a zákonov. Ak sa fakt, že Ficovi alebo hocikomu niektorá firma prekáža, pretaví do svojvoľného šikanovania a zasahovania zo strany štátnej moci, je to koniec slobody, nech by boli pohnútky takého politika akékoľvek.
Sú to len politické reči, upokojujú ekonómovia, ktorí Fica, podobne ako zahraničné inštitúcie, neberú zatiaľ príliš vážne. Napokon, kedy sa jeho silné reči vlastne premenili na skutky? Nič to však nemení na ohromujúcej nezodpovednosti, s akou tu tento populista trhá nitky písaných i nepísaných pravidiel, na ktorých stojí fungovanie slobodnej spoločnosti a ekonomiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.