Keď to teroristi urobili, slobodný svet onemel, a potom na okamih držal spolu. Ale keď sa prach z Dvojičiek usadil, záväzky sa rozvoľnili. Až tak, že dnes už viac ako teroristov viníme Bushovu Ameriku...
Na vrchu jednej z tých veží bola reštaurácia. Volala sa priliehavo Okno sveta. Vždy, keď som sa tam vyviezol superrýchlym výťahom, podstúpil som rovnaký rituál – ranná káva, koláč k tomu, pár slov s usmievavou černoškou pri kase, a potom pätnásť omamných minút pohľadu na Manhattan z poschodia 107. Prvýkrát mi z tej scenérie trochu vyrazilo dych, ale pri všetkých ďalších návštevách to už bolo naopak – pohľad dolu ma až zázračne upokojil. Bolo v tom niečo ako vedomie, že svet funguje. Mal som pocit, že keď funguje čosi také komplikované, krásne a škaredé, bohaté a bronxové, pochybujúce a pyšné, obrovské a krehké, ako srdce New Yorku tam dolu, potom funguje aj celý slobodný svet. Aj pre toto upokojenie som tam hore rád chodil.
Keď mi pred siedmimi rokmi ktosi zavolal, že do Dvojičiek narazilo lietadlo, a keď potom narazilo aj druhé, a keď o sto minút obe veže spadli, dlho som neveriaco civel na televízor. Myslel som na Okno sveta, kávu, koláč a černošku pri kase. Ale myslel som aj na to, či slobodný svet práve neprestal fungovať. Či, pohodlný, neustúpi zlu, či sa ho nezľakne, či sa nevzdá.
Dodnes neviem odpoveď.
Amerika neustúpila. Už keď prezident Bush prišiel do tých dymiacich trosiek a rovno z nich vyhlásil teroristom vojnu, bolo jasné, že to myslí vážne. Mnohí sa mu predtým aj potom smiali, ale mňa z Ground Zero upokojil. Svet, v ktorom existuje kovbojská česť, prežije. Lebo nie ropa, kšefty a snaha USA po dominancii v unipolárnom svete, ale prežívajúca kovbojská česť nakoniec rozhodla, že tomuto strašnému zlu sa v Amerike neustúpilo.
Prišiel silný protiúder. Afganistan, Irak, sprísnené kontroly, honba na samovražedných zabijakov. Bola to úspešná operácia? Dnes sa takmer zdá, že nie. Kábul je stále príliš neistý, Irak príliš nepokojný, atentátnici príliš živí. Väznica Abu Grajb vypálila znamenie hanby na čelo mariňákov, zbrane hromadného ničenia sa v Iraku nenašli, a Bin Ládin ďalej vyzýva na vraždenie. Toto je predsa obraz neúspechu.
Ale čo by bolo bez amerického protiúderu? Koľko ďalších Dvojičiek? Kto by mal dnes jadrovú zbraň? Čo by snoval Saddám a čo plukovník Kaddáfí? Aká silná by bola al-Káida? Amerika urobila od 11. septembra 2001 veľa chýb, aj ťažkých, pretože bola príliš pyšná, a preto presvedčená, že ľahšie zmení islamský svet. Ale boli to chyby v rámci odvážnej odpovede, a tá odpoveď nebola márna. Zlu sa neustúpilo, zlu sa čelí.
A my? Ako sme obstáli my? Bojím sa, že omnoho horšie než lacno vysmievaný Bush. Európa ten boj v skutočnosti nevedie. Nechala to na Ameriku, ako vždy. Vezie sa, postmoderne rozložená, ak to už náhodou vnútorne nevzdala. Iraku až na výnimky nepomáha, len tam učene kibicuje, nebráni ani Izrael, len tam vyvažuje, a prizerá sa jadrovému zbrojeniu Iránu. Španielsko po útokoch na svoje vlaky porazenecky vymenilo vládu a stiahlo vojakov. Nemecko a Francúzsko vzývajú ľudské práva, ale len ak to nič nestojí. Ak to niečo stojí, ustupujú kvôli rope a plynu napríklad Rusom, hoci práve ropu potichu považujú za motív americkej odpovede v Iraku. A všetci tu riešime nezmyselnú Lisabonskú zmluvu.
Toto je zasa naša bilancia. Je lepšia, než akú má omylný, ale odpovedajúci Bush?
Bolo to ťažkých, ale poučných sedem rokov. Amerika je už, našťastie, trochu pokornejšia, ale našťastie stále nepokorená. Ešte vie, čo všetko je v stávke v tejto hre. Okno sveta už neexistuje, ale sloboda pod ním ešte stále funguje.
Ale čo sme sa za ten čas naučili my, ak dodnes v mailoch riešime, či si Dvojičky náhodou nezhodili Američania a ak dodnes vidíme problém skôr v kovbojovi, než v tých, čo nenávidia jeho aj nás úplne rovnako?
Na vrchu jednej z tých veží bola reštaurácia. Volala sa priliehavo Okno sveta. Vždy, keď som sa tam vyviezol superrýchlym výťahom, podstúpil som rovnaký rituál – ranná káva, koláč k tomu, pár slov s usmievavou černoškou pri kase, a potom pätnásť omamných minút pohľadu na Manhattan z poschodia 107. Prvýkrát mi z tej scenérie trochu vyrazilo dych, ale pri všetkých ďalších návštevách to už bolo naopak – pohľad dolu ma až zázračne upokojil. Bolo v tom niečo ako vedomie, že svet funguje. Mal som pocit, že keď funguje čosi také komplikované, krásne a škaredé, bohaté a bronxové, pochybujúce a pyšné, obrovské a krehké, ako srdce New Yorku tam dolu, potom funguje aj celý slobodný svet. Aj pre toto upokojenie som tam hore rád chodil.
Keď mi pred siedmimi rokmi ktosi zavolal, že do Dvojičiek narazilo lietadlo, a keď potom narazilo aj druhé, a keď o sto minút obe veže spadli, dlho som neveriaco civel na televízor. Myslel som na Okno sveta, kávu, koláč a černošku pri kase. Ale myslel som aj na to, či slobodný svet práve neprestal fungovať. Či, pohodlný, neustúpi zlu, či sa ho nezľakne, či sa nevzdá.
Dodnes neviem odpoveď.
Amerika neustúpila. Už keď prezident Bush prišiel do tých dymiacich trosiek a rovno z nich vyhlásil teroristom vojnu, bolo jasné, že to myslí vážne. Mnohí sa mu predtým aj potom smiali, ale mňa z Ground Zero upokojil. Svet, v ktorom existuje kovbojská česť, prežije. Lebo nie ropa, kšefty a snaha USA po dominancii v unipolárnom svete, ale prežívajúca kovbojská česť nakoniec rozhodla, že tomuto strašnému zlu sa v Amerike neustúpilo.
Prišiel silný protiúder. Afganistan, Irak, sprísnené kontroly, honba na samovražedných zabijakov. Bola to úspešná operácia? Dnes sa takmer zdá, že nie. Kábul je stále príliš neistý, Irak príliš nepokojný, atentátnici príliš živí. Väznica Abu Grajb vypálila znamenie hanby na čelo mariňákov, zbrane hromadného ničenia sa v Iraku nenašli, a Bin Ládin ďalej vyzýva na vraždenie. Toto je predsa obraz neúspechu.
Ale čo by bolo bez amerického protiúderu? Koľko ďalších Dvojičiek? Kto by mal dnes jadrovú zbraň? Čo by snoval Saddám a čo plukovník Kaddáfí? Aká silná by bola al-Káida? Amerika urobila od 11. septembra 2001 veľa chýb, aj ťažkých, pretože bola príliš pyšná, a preto presvedčená, že ľahšie zmení islamský svet. Ale boli to chyby v rámci odvážnej odpovede, a tá odpoveď nebola márna. Zlu sa neustúpilo, zlu sa čelí.
A my? Ako sme obstáli my? Bojím sa, že omnoho horšie než lacno vysmievaný Bush. Európa ten boj v skutočnosti nevedie. Nechala to na Ameriku, ako vždy. Vezie sa, postmoderne rozložená, ak to už náhodou vnútorne nevzdala. Iraku až na výnimky nepomáha, len tam učene kibicuje, nebráni ani Izrael, len tam vyvažuje, a prizerá sa jadrovému zbrojeniu Iránu. Španielsko po útokoch na svoje vlaky porazenecky vymenilo vládu a stiahlo vojakov. Nemecko a Francúzsko vzývajú ľudské práva, ale len ak to nič nestojí. Ak to niečo stojí, ustupujú kvôli rope a plynu napríklad Rusom, hoci práve ropu potichu považujú za motív americkej odpovede v Iraku. A všetci tu riešime nezmyselnú Lisabonskú zmluvu.
Toto je zasa naša bilancia. Je lepšia, než akú má omylný, ale odpovedajúci Bush?
Bolo to ťažkých, ale poučných sedem rokov. Amerika je už, našťastie, trochu pokornejšia, ale našťastie stále nepokorená. Ešte vie, čo všetko je v stávke v tejto hre. Okno sveta už neexistuje, ale sloboda pod ním ešte stále funguje.
Ale čo sme sa za ten čas naučili my, ak dodnes v mailoch riešime, či si Dvojičky náhodou nezhodili Američania a ak dodnes vidíme problém skôr v kovbojovi, než v tých, čo nenávidia jeho aj nás úplne rovnako?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.