Ak existuje člen vlády, ktorý nikdy nemal byť menovaný, tak je to minister spravodlivosti. Jeho sudcovskú kariéru a škandály, ktoré ju lemovali, vystihla už jedna glosa pri nástupe do funkcie – to, čím bol Vladimír Mečiar pre slovenskú politiku, bol Štefan Harabin pre slovenskú justíciu.
Skutočnosť, že bol v dôvernom vzťahu s akýmsi albánskym priekupníkom drog, či dokonca hlavou siete dílerov, prekvapila málokoho. Do obrazu Harabina, ktorý už ako predseda Najvyššieho súdu budoval svoj tragický obraz, Baki Sadiki padne ako uliaty. Môže sa viesť debata o tom, či je tykanie v telefonáte pred štrnástimi rokmi dnes bezpečnostným rizikom, avšak stokrát podstatnejšie je, že minister spravodlivosti nemôže byť ani v náznaku podozrenia tohto typu, pretože to úplne devastuje autoritu jeho úradu. Fakt, že teraz bol verejne usvedčený z opakovaného klamstva, a tiež jeho neuveriteľný prejav v parlamente, ktorým sa „obhajoval“, sú v prípade Harabina už len desiaty a jedenásty dôvod, aby sa z funkcie pratal.
Na Roberta Fica, ktorý pred voľbami nastavil latku „tri sekundy a dosť“, sa upierajú zraky a smerujú výzvy, aby konal. To je však prehnané očakávanie. Tým, že Štefan Harabin od začiatku nebol pre Fica skompromitovaný dosť na to, aby sa nemohol stať členom jeho vlády, naznačil premiér hneď na začiatku jednu omnoho reálnejšiu, vôbec nie marketingovú latku. Jeho vlastnú.
Treba jasne rozlíšiť dve úrovne – jedna vec je všeobecne pociťovaná hladina tolerancie, ktorá by v prípade Harabina mala znamenať okamžitý koniec. Druhá vec je však vnútorný život spolku Smer-SNS-HZDS, ktorý má vlastnú „morálku“. Medzi týmito dvoma svetmi sa Fico pohybuje už dva roky – na jednej strane trestá tam, kde ani nie je až taká hlučná objednávka (Záhumenský, Izák), a súčasne háji absolútne neobhájiteľné (Tomanová). Mečiar bol preto logicky pobúrený, keď sa Fico odhodlal odvolať Jureňu, pretože cítil (a Čierna Voda to dokázala), aký falošný gýč to je.
Bolo preto iba otázkou času, kedy sa z marketingovej „nulovej tolerancie“ vykľuje tragikomická karikatúra. To prišlo ešte pred Harabinom, so „sociálnymi podnikmi“ Smeru, keď učebnicový klientelizmus premenil na doktrínu „nediskriminácie našich ľudí“. Aj keby sa teda premiér odhodlal Harabina odvolať, jeho čin už nemôže mať tú očistnú hodnotu, akú takýto krok má prinášať. Jednoducho preto, lebo ho do vlády zobral a ešte aj posledný vhodný moment prepásol tri sekundy po tom, čo minister dokončil svoju extrémnu reč. Darmo Fico pekne slohoval na Deň holokaustu a dištancoval sa od prejavu Harabina – akokoľvek sa napokon zariadi, bude to už len dôsledok dodatočnej špekulácie.
Môžeme mať určité očakávania na mravný a vôbec civilizačný štandard slovenských vlád všeobecne. Realitou dneška však je, že Smer-SNS-HZDS majú štandard, ktorému Štefan Harabin nijako neprekáža. Navyše, je dôvodný predpoklad, že pripomienky a postrehy, ktoré Harabin či Mečiar vyslovili k pôvodu Daniela Lipšica, zdieľajú v koalícii mnohí. Len nemali tú „smolu“ stáť tak blízko mikrofónu, keď ich azda vyslovovali. Iba na porovnanie – poslanec maďarských socialistov, ktorý mal podobný komentár i „smolu“ (skrytá kamera) ako Harabin, zložil mandát do týždňa...
Skutočnosť, že bol v dôvernom vzťahu s akýmsi albánskym priekupníkom drog, či dokonca hlavou siete dílerov, prekvapila málokoho. Do obrazu Harabina, ktorý už ako predseda Najvyššieho súdu budoval svoj tragický obraz, Baki Sadiki padne ako uliaty. Môže sa viesť debata o tom, či je tykanie v telefonáte pred štrnástimi rokmi dnes bezpečnostným rizikom, avšak stokrát podstatnejšie je, že minister spravodlivosti nemôže byť ani v náznaku podozrenia tohto typu, pretože to úplne devastuje autoritu jeho úradu. Fakt, že teraz bol verejne usvedčený z opakovaného klamstva, a tiež jeho neuveriteľný prejav v parlamente, ktorým sa „obhajoval“, sú v prípade Harabina už len desiaty a jedenásty dôvod, aby sa z funkcie pratal.
Na Roberta Fica, ktorý pred voľbami nastavil latku „tri sekundy a dosť“, sa upierajú zraky a smerujú výzvy, aby konal. To je však prehnané očakávanie. Tým, že Štefan Harabin od začiatku nebol pre Fica skompromitovaný dosť na to, aby sa nemohol stať členom jeho vlády, naznačil premiér hneď na začiatku jednu omnoho reálnejšiu, vôbec nie marketingovú latku. Jeho vlastnú.
Treba jasne rozlíšiť dve úrovne – jedna vec je všeobecne pociťovaná hladina tolerancie, ktorá by v prípade Harabina mala znamenať okamžitý koniec. Druhá vec je však vnútorný život spolku Smer-SNS-HZDS, ktorý má vlastnú „morálku“. Medzi týmito dvoma svetmi sa Fico pohybuje už dva roky – na jednej strane trestá tam, kde ani nie je až taká hlučná objednávka (Záhumenský, Izák), a súčasne háji absolútne neobhájiteľné (Tomanová). Mečiar bol preto logicky pobúrený, keď sa Fico odhodlal odvolať Jureňu, pretože cítil (a Čierna Voda to dokázala), aký falošný gýč to je.
Bolo preto iba otázkou času, kedy sa z marketingovej „nulovej tolerancie“ vykľuje tragikomická karikatúra. To prišlo ešte pred Harabinom, so „sociálnymi podnikmi“ Smeru, keď učebnicový klientelizmus premenil na doktrínu „nediskriminácie našich ľudí“. Aj keby sa teda premiér odhodlal Harabina odvolať, jeho čin už nemôže mať tú očistnú hodnotu, akú takýto krok má prinášať. Jednoducho preto, lebo ho do vlády zobral a ešte aj posledný vhodný moment prepásol tri sekundy po tom, čo minister dokončil svoju extrémnu reč. Darmo Fico pekne slohoval na Deň holokaustu a dištancoval sa od prejavu Harabina – akokoľvek sa napokon zariadi, bude to už len dôsledok dodatočnej špekulácie.
Môžeme mať určité očakávania na mravný a vôbec civilizačný štandard slovenských vlád všeobecne. Realitou dneška však je, že Smer-SNS-HZDS majú štandard, ktorému Štefan Harabin nijako neprekáža. Navyše, je dôvodný predpoklad, že pripomienky a postrehy, ktoré Harabin či Mečiar vyslovili k pôvodu Daniela Lipšica, zdieľajú v koalícii mnohí. Len nemali tú „smolu“ stáť tak blízko mikrofónu, keď ich azda vyslovovali. Iba na porovnanie – poslanec maďarských socialistov, ktorý mal podobný komentár i „smolu“ (skrytá kamera) ako Harabin, zložil mandát do týždňa...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.