Káthmandu. Ráno sa budíme do vymretého mesta. Po úzkych uličkách Thamelu sa túlajú psy. Mesto je už skoro ráno zahalené do smogu. Domáci letiskový terminál v Káthmandu sa ponáša na autobusovú stanicu Mlynské nivy v Bratislave. Vlastne je to ešte horšie. Pred letiskom nás prepadáva svorka divých opíc. Vnútri, v tme, stojí rad plný miestnych aj trekerov. Počet zamestnancov letiska asi trojnásobne prevyšuje počet cestujúcich.
Janovi zabavili vreckový nožík. Odovzdávame batožinu. Povolený limit je 15 kg. Nespĺňa ho nikto. Platíme približne 60 eur za nadváhu. Aký prefíkaný bankomat na turistov! Sme v odletovej hale, stratení v preklade. Sú tu dve brány, vyberáme si intuitívne. Ocitáme sa v nejakom starom autobuse a o malú chvíľu asi v dvadsaťmiestnom vrtuľovom lietadle Dornier. Nahodená letuška prechádza nízkou uličkou s drevenou táckou. Ponúka vatu a cukríky. Vatu si pchám do uší.
Lietadlo s hrmotom mizne nad smogom. Na obzore sa objavujú snehové končiare. Periférne badám, že lietadlo nemá toaletu. Čo by som asi robil, keby sa mi urobilo nevoľno? Radšej sa pozerám na končiare. Po pol hodine a pár šťavnatých turbulenciách lietadlo pikuje dolu do mrakov. Blízko, prekliato blízko za oknom lietadla registrujem himalájske lúky a lesy. Tvrdý dopad na dráhu. Spätný chod rotorov rozvibruje lietadlo aj s nákladom. Modlitby pasažierov zostali vypočuté. Práve sme pristáli na najnebezpečnejšom letisku na svete. V Lukle.
Ranvej je tu krátka, navyše smeruje do kopca. Za ním je len kamenná stena. Je tu rušno ako na Schwechate. Keď je pekne, lietadlá štartujú a pristávajú každých pár minút. Je to jediná vzdušná brána do údolia Khumbu. Snehové velikány nad ním mi vyrážajú dych. Všetko v údolí Khumbu až po vrchol najvyššej hory sveta je v porovnaní s tým, čo poznám, masívne. Vysoké Tatry sú ako malá skladačka z lega.
Za plotom hlučného letiska (okrem lietadiel odtiaľto s pravidelnosťou miestnej MHD lietajú vrtuľníky priamo do základného tábora) čakajú nosiči. Všetci sú v porovnaní s nami maličkí. Chrbtice sa im skrátili od masívnych nákladov. Pre mnohých z nich jen to jediný spôsob, ako uživiť rodiny. Vek si netrúfame odhadovať. Prichádza chlapec, ktorý vyzerá na 17. Predstavuje sa ako Onchhu Sherpa. Má 27 a je to náš horský vodca, ktorý nás dovedie za Vladom Štrbom a Zolom Pálom do základného tábora.
Spolu s ním prichádzajú Tikka a Pasang, naši nosiči. Tikka hovorí kuchynskou angličtinou. Má na sebe mierne obnosené tričko z jarnej českej expedície na Kala Pattar. Pasangova slovná zásoba v angličtine a zdá sa, že aj v iných jazykoch, je obmedzená na srdečný úsmev. Oblečený je v špinavej páperovej bunde. Trčia mu z nej pierka. Asi je zrecyklovaná po nejakej minulej expedícií. Na nohách majú obaja tenisky. Niektorí za plotom sú len v žabkách. Bosých šerpov stretávame aj vo výškach, kde panuje ľad a sneh. Tikka a Pasang si berú naše batohy. Jeden si naloží približne 60 kg. Tašky si zviažu šnúrou a prevesia cez čelo. A aby toho nebolo dosť, nepotia sa. Ani vtedy, keď z nás tečú hektolitre potu. Zahanbene si berieme naše sedemkilové denné batohy a našim dvom nosičom nestačíme ani len tu, vo výške 2 800 metrov nad morom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.