Jedno našim politikom nemožno uprieť. To, že sú úprimní. Konkrétne vtedy, keď na seba kydajú. Vtedy hovoria rovno od srdca, hovoria to, čo si naozaj myslia, nepretvarujú sa, sú autentickí.
Niektorým politikom by bolo treba vysvetliť, čo znamená slovo autentický. Nie je to nadávka, priatelia. Neskúšajte používať toto slovo vo vašich parlamentných sporoch. Mohlo by sa stať, že ho použijete nesprávne. Autentický znamená hodnoverný, pravý, pôvodný. Je to slovo pôvodom grécke, a nie české, ako si mnohí z vás myslia, spomínajúc na termín používaný Václavom Havlom „autentická federace“. Takže nie je namieste, ak politik, ktorý chce osočiť iného politika povie „pán kolega, ak chcete vedieť, tak vy ste taký autentický, až to bolí“. V takom prípade ide vlastne o poklonu, hoci je možné, že mnohých politikov by sa dotklo, keby sa o sebe dozvedeli, že sú hodnoverní, pôvodní a je ich väčšina, ktorí by protestovali proti tomu, že sú praví. „Sme naľavo od stredu,“ kričali by niektorí. „Sme ľaví,“ hrdo by skandovali iní.
Takže – politici si nadávajú. Niekomu to prekáža. Niektorí ľudia sa nad tým pohoršujú. Vraj sa to nepatrí. Odkiaľ vedia, že sa to nepatrí, pýtam sa. Pravdaže, z minulosti. V komunistickom parlamente niečo také nebolo možné. Údajne ani v kuloároch, povedzme to rovno – ani na toalete. A keby aj k niečomu takému bolo došlo, nikdy by sme sa to nedozvedeli. Ak ešte žijú pamätníci...zle som začal. Pamätníci ešte žijú. Ale ak si aj pamätajú, môžu potvrdiť, že v komunistickom parlamente neboli nikdy nijaké zvady. Aké by aj mohli byť, keď nejestvovala opozícia a jedna-jediná strana mala takú väčšinu, akú potrebovala. Ale dnes? V časoch slobody? Kto nám zakáže, aby sme politickému protivníkovi nenabrýzgali rovno pred televíznymi kamerami? Vari máme držať hubu, keď ide o vec? Kvôli tomuto sme nemrzli na námestiach v osemdesiatom deviatom! Napokon, buďme úprimní, čo by robili médiá? Aké materiály by uverejňovali, keby sa politici vyjadrovali spisovne. „Pán poslanec, vy ste taký viťúz, že až!“ A pán poslanec by replikoval „Pán kolega, zďaleka nie som taký viťúz, aký ste vy huncút!“ „Pani poslankyňa, ste najväčšia pačmaga vo vašej strane!“ „A vy, pani kolegyňa, vy ste taká obyčajná maranožehybaj!“ Z tohto by sme, priatelia politici, nevyžili. Takže, len ďalej úprimne, od srdca, bez pretvárky. Nech vieme, na čom sme. Túžime po autentických politikoch. Takže, ak dovolíte, tu je zopár výrazov, ktorými by sa dalo začať: hovado, krava, sviňa, teľa, debil, hovnocuc, trtkoš, vajčiak, riťolíz, pičifúz, a keď už vyčerpáte všetky možnosti, ešte tu ostáva jedna najsilnejšia nadávka „ty osobnosť!“
Niektorým politikom by bolo treba vysvetliť, čo znamená slovo autentický. Nie je to nadávka, priatelia. Neskúšajte používať toto slovo vo vašich parlamentných sporoch. Mohlo by sa stať, že ho použijete nesprávne. Autentický znamená hodnoverný, pravý, pôvodný. Je to slovo pôvodom grécke, a nie české, ako si mnohí z vás myslia, spomínajúc na termín používaný Václavom Havlom „autentická federace“. Takže nie je namieste, ak politik, ktorý chce osočiť iného politika povie „pán kolega, ak chcete vedieť, tak vy ste taký autentický, až to bolí“. V takom prípade ide vlastne o poklonu, hoci je možné, že mnohých politikov by sa dotklo, keby sa o sebe dozvedeli, že sú hodnoverní, pôvodní a je ich väčšina, ktorí by protestovali proti tomu, že sú praví. „Sme naľavo od stredu,“ kričali by niektorí. „Sme ľaví,“ hrdo by skandovali iní.
Takže – politici si nadávajú. Niekomu to prekáža. Niektorí ľudia sa nad tým pohoršujú. Vraj sa to nepatrí. Odkiaľ vedia, že sa to nepatrí, pýtam sa. Pravdaže, z minulosti. V komunistickom parlamente niečo také nebolo možné. Údajne ani v kuloároch, povedzme to rovno – ani na toalete. A keby aj k niečomu takému bolo došlo, nikdy by sme sa to nedozvedeli. Ak ešte žijú pamätníci...zle som začal. Pamätníci ešte žijú. Ale ak si aj pamätajú, môžu potvrdiť, že v komunistickom parlamente neboli nikdy nijaké zvady. Aké by aj mohli byť, keď nejestvovala opozícia a jedna-jediná strana mala takú väčšinu, akú potrebovala. Ale dnes? V časoch slobody? Kto nám zakáže, aby sme politickému protivníkovi nenabrýzgali rovno pred televíznymi kamerami? Vari máme držať hubu, keď ide o vec? Kvôli tomuto sme nemrzli na námestiach v osemdesiatom deviatom! Napokon, buďme úprimní, čo by robili médiá? Aké materiály by uverejňovali, keby sa politici vyjadrovali spisovne. „Pán poslanec, vy ste taký viťúz, že až!“ A pán poslanec by replikoval „Pán kolega, zďaleka nie som taký viťúz, aký ste vy huncút!“ „Pani poslankyňa, ste najväčšia pačmaga vo vašej strane!“ „A vy, pani kolegyňa, vy ste taká obyčajná maranožehybaj!“ Z tohto by sme, priatelia politici, nevyžili. Takže, len ďalej úprimne, od srdca, bez pretvárky. Nech vieme, na čom sme. Túžime po autentických politikoch. Takže, ak dovolíte, tu je zopár výrazov, ktorými by sa dalo začať: hovado, krava, sviňa, teľa, debil, hovnocuc, trtkoš, vajčiak, riťolíz, pičifúz, a keď už vyčerpáte všetky možnosti, ešte tu ostáva jedna najsilnejšia nadávka „ty osobnosť!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.