V rámci nekonečného prívalu útokov na americkú zahraničnú politiku v podaní Bushovej vlády si zvlášť ostrú kritiku vyslúžilo údajné Bushovo zanedbávanie mierových nástrojov diplomacie.
Bushovi napríklad vyčítali jeho neochotu hovoriť priamo s Iránom, vyjednávať bilaterálne so Severnou Kóreou, jeho hrubé pokusy „izolovať“ Sýriu a to, že sa naplno nevložil do izraelsko-palestínskeho mierového procesu. Túto generálnu líniu zhrnul Anderson Cooper, hviezda televízneho spravodajstva, minulý rok v úvodnej otázke adresovanej Barackovi Obamovi: „V duchu... odvážneho vodcovstva budete pripravený stretnúť sa... počas prvého roku vlády... s lídrami Iránu, Sýrie, Venezuely, Kuby a Severnej Kórey, aby sa preklenula priepasť, ktorá rozdeľuje naše krajiny?“
Obama nezaváhal. „Budem (pripravený stretnúť sa),“ odpovedal. „A dôvodom je... že predstava, že nekomunikovať s krajinami je pre ne trestom – čo je hlavný diplomatický princíp tejto vlády – je nezmyselná.“
A ako je jeho zvykom, ponúkol Obama neskôr viacero odôvodnení a vysvetlení tohto výroku. Ak však dáme bokom volebné manévrovanie, držal sa svojej hlavnej pozície, ktorá bola pre neho zdanlivo taká očividne pravdivá, že proti nej nebolo možné nič namietnuť. Ale je pravdivá? Akú cenu má diplomacia naozaj? Môže skutočne „preklenúť priepasť“ medzi nepriateľmi pomocou odhalenia nečakanej spoločnej pôdy a tým zmeniť vzťah medzi nimi a nami? Už sa jej to niekedy podarilo?
.čína, Egypt, Gorbačov
Najčastejšie citovaným príkladom sily transformačnej diplomacie je cesta Richarda Nixona do Číny v roku 1972. Napriek všetkej pohnutej dramatickosti tej udalosti však samotnú Nixonovu návštevu umožnil iba predchádzajúci dramatický vývoj – menovite radikálna zmena toho, ako Čína vnímala svoju situáciu zoči-voči Sovietskemu zväzu. Ako to vyjadril Henry Kissinger, „iba mimoriadne znepokojenie ohľadne sovietskych zámerov“ – a veľká koncentrácia sovietskych síl na čínskych hraniciach – „mohli vysvetliť čínske želanie sadnúť si za rokovací stôl so štátom považovaným do tej chvíle za úhlavného nepriateľa.“ Na dôvažok, podľa sinológa Jonathana Spencea, si čínski lídri zúfalo želali zvýšiť domácu produkciu ropy, čo bola úloha, na ktorú „nemali prostriedky, ani technológiu“. Preto sa už dlhší čas odohrávala výmena náznakov, signálov a odkazov prostredníctvom tretích strán, ktoré najprv viedli k tajným rozhovovrom medzi Kissingerom a čínskymi lídrami, a nakoniec k Nixonovej návšteve.
O tej návšteve Kissinger neskôr napísal: „Neviem o nijakej inej prezidentskej ceste, ktorá by bola tak dôkladne naplánovaná... Objemné brífovacie príručky... obsahovali state o hlavných cieľoch cesty a o agende, ktorá bola vopred určená... Naznačovali, aká bude pri každej téme čínska pozícia, a uvádzali témy na rozhovor, ktorých by sa prezident mohol držať... Nixon si ukladal témy a postoje do pamäti a počas svojich stretnutí s Čou-en-lajom sa ich dôsledne držal.“ Odpovede Čoua a Maa neboli o nič menej pripravené.
Inými slovami, návšteva Číny posvätila, ale nespôsobila zmeny v smerovaní dvoch štátov a národov; bola vyvrcholením nového myslenia, nie katalyzátorom ani príležitosťou naň. A niečo analogické možno povedať aj o ďalšom slávnom mierotvornom summite uplynulých desaťročí, menovite o prelomovej ceste egyptského prezidenta Anvara Sadata do Jeruzalema v roku 1977.
Napriek prekvapujúcemu útoku na Izrael v októbri 1973 viedol Sadat Egypt smerom preč od zbankrotovanej „revolúcie“ svojho predchodcu Gamala Abdela Násira, k čomu patrilo aj vykázanie sovietskych vojenských síl a obrat Egypta smerom k Západu. V júli 1977, v interview pre televíziu ABC, signalizoval egyptský prezident svoj úmysel ukončiť konflikt s Izraelom. Túto tému zopakoval vo svojej novembrovej reči v Egyptskom národnom zhromaždení: „Vyhlasujem s plnou vážnosťou, že som pripravený zájsť až na koniec sveta – a Izrael bude prekvapený, keď bude počuť, že vám hovorím, že som pripravený ísť až do jeho domu, do samotného Knesetu.“ O dva dni neskôr odpovedal predseda vlády Menachem Begin v televíznej reči adresovanej egyptskej verejnosti, v ktorej povedal, že „bude potešením privítať a prijať vášho prezidenta s tradičnou pohostinnosťou, ktorú ste vy i my zdedili od nášho spoločného otca Abraháma“. O osem dní Sadat prišiel.
Tomuto prelomu, ktorý viedol k mierovej zmluve, predchádzali dlhé a mučivé rokovania, ktorých mediátorom bol Jimmy Carter. Ak samotná návšteva predstavovala prielom, nebolo to vďaka nejakým slovám, ktoré si vymenili egyptský a izraelský líder, ale vďaka faktu, že Sadat sa na základe dlhého uvažovania a kalkulácií o vlastných egyptských záujmoch rozhodol poradiť si s pôvodným a najstarším kľúčom ku konfliktu: odmietaním Arabov uznať existenciu Izraela. Pre neho, podobne ako pre Čoua a Maa, bolo stretnutie tvárou v tvár s jeho náprotivkom výsledkom, a nie príčinou zmeny smerovania, s tým, že summit poslúžil ako konfirmačný rituál.
Aj mnoho ďalších zvratov a zmien smerovania sa odohralo bez, či dokonca napriek mimoriadnym výkonom diplomacie. Jedným z nich bolo ukončenie studenej vojny – najmonumentálnejší zvrat moderných čias. Michail Gorbačov sa stal sovietskym generálnym tajomníkom v roku 1985 a ešte v tom roku sa stretol s prezidentom Ronaldom Reaganom. Znovu sa stretli v rokoch 1986 a 1987 a dvakrát v roku 1988, a Gorbačov sa potom stretol aj s prezidentom Georgeom H. W. Bushom v roku 1989. Ani v Gorbačovových vlastných spomienkach, ani v správach vonkajších pozorovateľov sa však nenachádza nijaký dôkaz, že by tieto t?te-?-t?te mali významnejší vplyv na jeho myšlienkový vývoj, ktorý bol tou reálnou motivačnou silou skrývajúcou sa za transformáciou a nakoniec aj zrušením Sovietskeho zväzu.
Gorbačov opísal svoju vnútornú cestu ako cestu, na ktorej ho viedla túžba modernizovať a oživiť krajinu, ktorej vládol. Keď bol pri moci tretí rok, bol pripravený priznať, že systém mu spôsobil „nepokoj svedomia“, bol pripravený hovoriť kladne o „pluralizme“ a vyhlásiť pred Ústredným výborom, že „demokraciu potrebujeme ako vzduch“. Demontáž studenej vojny bola vedľajším produktom jeho stretnutí so sovietskou realitou, nie s americkými prezidentmi.
.„duchovia summitov“
Vlastne je ťažké spomenúť si na akýkoľvek prípad, keď by diplomacia naozaj poslúžila na „preklenutie priepasti“ s hostilným či nepriateľským štátom. Čo vôbec neznamená, že sa o takú diplomaciu nikto nepokúšal. Znovu a znovu opakovali americkí aj iní západní lídri namáhavé diplomatické úsilia na najvyššej úrovni, aby sa dotkli myslí nepriateľských lídrov a dosiahli ich zmenu. Ako však dokladá história summitov studenej vojny, výsledky boli v lepšom prípade triviálne, v tom horšom škodlivé.
Po skončení druhej svetovej vojny sa prvá konkláve sovietskych lídrov s americkou (a britskou a francúzskou) hlavou štátu konala v júli 1955 v Ženeve, krátko po vynorení sa Nikitu Chruščova vo funkcii generálneho tajomníka. Tlač sa nadchýnala „duchom Ženevy“, ale Charles Bohlen, v tom čase americký veľvyslanec v Moskve, vyhlásil, že výsledok „sklamal a odrádza“. Do roka potlačili sovietske tanky maďarskú revolúciu a Chruščov sa v súvislosti so Suezom vyhrážal Londýnu a Parížu nukleárnym útokom.
Prvý bilaterálny summit USA a Sovietskeho zväzu sa konal počas návštevy Chruščova v Spojených štátoch v roku 1959. Jeho súkromné rozhovory s prezidentom Dwightom D. Eisenhowerom v Camp Davide sa vyznačovali zdvorilosťou a vyvolali reči o „duchu Camp Davidu“. Ale v zásade, ako poznamenal kremľológ Adam Ulam, „návšteva nepriniesla nič okrem predvídateľnej dohody usporiadať (ďalší) summit“ veľkej štvorky (Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu, pozn. prekladateľa). Pri otvorení tohto stretnutia v máji 1960 žiadal Chruščov ospravedlenie za prelet špionážneho lietadla U-2, ktoré Sovieti zostrelili. Ike (prezident Eisenhower, pozn. prekladateľa) odmietol a stretnutie sa skončilo skôr, než sa začalo.
Summitovanie sa obnovilo vo Viedni krátko po inaugurácii Johna F. Kennedyho. Tentoraz to bola sovietska tlač, ktorá oslavovala „ducha Viedne“. Ale pre Bohlena, ktorý bol na summite prítomný ako poradca nového prezidenta, „výsledky diskusie boli chudobné... sovietsky vodca uistil Kennedyho, že Sovietsky zväz obnoví nukleárne testy, iba ak to urobí iná krajina ako prvá. Určite klamal, pretože v auguste začal Sovietsky zväz dvojmesačnú sériu nukleárnych výbuchov, ktorú ukončil najsilnejší výbuch všetkých čias“.
A tým sa neblahý vývoj po summite neskončil. Vo svojich pamätiach Chruščov napísal, že zo summitu odišiel „všeobecne potešený“ zistením, že JFK (prezident Kennedy) „má záujem na tom, aby sa vyhol konfliktu so Sovietskym zväzom“. Zjavne bol potešený natoľko, že o dva mesiace natiahli komunisti v Berlíne ostnaté drôty a začali budovať Berlínsky múr.
Kennedyho následník Lyndon B. Johnson sa stretol s Chruščovovým následníkom (či spolunásledníkom) Alexejom Kosyginom v Glassboro, v americkom štáte New Jersey, v roku 1967; a ako natiahnutý hodinový strojček si americké médiá vymysleli „ducha Glassboro“. Toto konkrétne diplomatické cvičenie bolo natoľko prázdne, že po jeho závere nebolo zverejnené ani komuniké. V nasledujúcom roku rozdrvili sily Varšavskej zmluvy československú „Pražskú jar“ a komunisti spustili svoju ofenzívu Tet vo Vietname.
Omnoho ambicióznejšie rozhovory viedol prezident Nixon s podporou svojho poradcu pre národnú bezpečnosť Henryho Kissingera. Nixonovým náprotivkom bol Leonid Brežnev, ktorý odsunul nabok Kosygina z vrcholu Kremľa, a rozhovory kulminovali v roku 1972 na moskovskom summite, kde sa prepísala Deklarácia základných princípov, SALT I, a ďalšie dohody. Americkí kritici, ktorých viedol senátor Henry M. Jackson, protestovali, že SALT I umožnil Sovietskemu zväzu mať prevahu v interkontinentálnych raketách. Obhajcovia argumentovali tým, že význam dohody nespočíva v jej dopade na arzenály oboch štátov, ale skôr v jej symbolickej funkcii ako základného stavebného kameňa détente (détente je termín, ktorý označuje politiku zmierovania, upokojovania súpera, pozn. prekladateľa) – čo je prvok, Kissingerovými vlastnými slovami „väčšieho rozhodnutia postaviť vzťahy na nový základ zdržanlivosti, spolupráce a stále sa rozvíjajúcej dôvery“.
Tieto vysoké nádeje boli zmarené už o rok, a to sovietskym podielom na vyzbrojení Egypta a Sýrie na ich prekvapivý útok na Izrael na sviatok Jom Kippur a nasledujúcou hrozbou, že Sovieti priamo zasiahnu do bojov. V priebehu rokov, ktoré nasledovali, sa stal výsmech Kremľa dohodám taký zjavný, že Nixonov následník Gerald Ford zakázal ďalšie používanie slova „détenete“.
Jimmy Carter obnovil snahu o détente ešte s ústretovejšími a ústupčivejšími postojmi než boli tie Kissingerove. V roku 1979, po tom, ako sa nečinne prizeral ako niekoľko afrických a amerických štátov padlo za obeť komunizmu, dosiahol nakoniec Carter svoj „svätý grál“ – novú dohodu SALT podpísanú na summite, na ktorom prezident snaživo objal a pobozkal a očividne zmiatol nepripraveného Brežneva. O niekoľko mesiacov vtrhli sovietske vojská do Afganistanu a americký Senát zmluvu odložil.
.diplomat Carter a Stalinovo slovo
Ak bolo 35 rokov americko-sovietskeho summitovania čo do pozitívnych výsledkov neplodných, tak výsledky iných rozhovorov na vysokej úrovni s komunistickými režimami priniesli priamo škody. V roku 73 sa Kissinger a severovietnamský vyjednávač Le Duc Tho podelili o Nobelovu cenu mieru za dohodu, ktorá zaväzovala obe krajiny na to, že stiahnu svoje vojská z Južného Vietnamu. Američania svoju časť dohody dodržali; Severovietnamci tú svoju ignorovali. V ďalšom porušení dohody potom Hanoj odštartoval všeobecnú vojenskú ofenzívu, ktorá dokončila jeho dobytie juhu. Kissinger sa trpko sťažoval, keď Kongres zrušil podporu pre saigonskú vládu, ktorá, ako povedal, by inak „nepadla v roku 1975“. V tom mohol mať aj pravdu, ale to iba ťažko rehabilituje múdrosť dohody vyrokovanej s komunistami.
Podobné to bolo v roku 1994 s „dohodnutým rámcom“ medzi vládou prezidenta Clintona a Severnou Kóreou. Toto zariaďoval bývalý prezident Carter, ktorý bol napriek beznádejným výsledkom vlastnej vlády ešte stále neochvejne presvedčený o svojom diplomatickom talente. Carter sa vydal za severokórejským diktátorom Kim Ir-senom na púť, ktorá viedla ku nepoctivej štruktúre odzbrojovania, za ktorou Pchongjang urýchlil svoj vývoj nukleárnych zbraní.
Aby človek naplno zhodnotil trvanlivosť tohto, do omrzenia sa opakujúceho scenára, musí sa nevyhnutne vrátiť k skorším, ale ešte stále emblematickým snahám západných lídrov zhovárať sa so svojimi nepriateľmi. V druhej svetovej vojne nebol sovietsky diktátor Jozef Stalin nepriateľom, ale spojencom. Niektorí vo Washingtone i v Londýne nejasne predvídali možnosť budúceho konfliktu so Sovietskym zväzom – knofliktu, ktorý na druhej strane Stalin považoval za axiomatický, samozrejmý. V nádeji, že to zabezpečí pokračovanie povojnovej spolupráce s Moskvou, pripisovali Franklin D. Roosevelt i Winston Churchill veľký význam svojim osobným kontaktom so Stalinom. Po návšteve u sovietskeho lídra v Moskve v roku 1942 informoval Churchill Roosevelta: „Cítim, že sa mi podarilo nadviazať osobný vzťah, ktorý bude užitočný.“ V apríli 1943 americký veľvyslanec v Moskve tlmočil Rooseveltovo prianie „sadnúť si so Stalinom a rozprávať o problémoch“, aby sa predišlo akémukoľvek „nedostatku porozumenia“. Ako napísal prezident Churchillovi: „Myslím, že si dokážem poradiť so Stalinom lepšie než vaše či naše mimisterstvo zahraničia... On si myslí, že mňa má radšej a mám v úmysle, aby to tak zostalo.“
Stalin sa pohrával s týmito ilúziami a vmanévroval Západ do súhlasu s povojnovou sovietskou nadvládou nad východnou Európou, zatiaľ čo reagoval na každý apel na zdržanlivosť tým, že poukazoval na domnelých jastrabov v Kremli, ktorí „mi znemožňujú splniť vaše prianie“. Podobne Stalin vyhýbavo krúžil okolo Roosevelta, keď prišlo na Rooseveltov obľúbený projekt vytvorenia štruktúry, pomocou ktorej budú vojnoví spojenci spolupracovať na udržaní povojnového mieru. Odmietol s myšlienkou OSN súhlasiť, kým ho Roosevelt na súkromnom stretnutí neubezpečil, že na jej čele budú „štyria policajti“, teda USA, Veľká Británia, Sovietsky zväz a Čína – a že bremeno „policajného dohľadu“ nad Európou pripadne Británii a Sovietskemu zväzu. A ešte aj potom sa pohrával s Rooseveltom, keď žiadal, aby Sovietsky zväz dostal v OSN 15 členských mandátov (jeden za každú z jeho republík) a nakoniec „zľavil“ na konečné 3 mandáty.
Na záverečnom vojnovom summite v Postupimi v júli 1945 mala Amerika hlavný cieľ zabezpečiť vstup Sovietskeho zväzu do vojny proti Japonsku. V priebehu konania tejto konferencie dostal Harry Truman, ktorý nastúpil do úradu po Rooseveltovi – a ktorého si dnes právom pripomíname ako prezidenta, ktorý sa postavil sovietskej hrozbe a vytvoril našu stratégiu zadržiavania – kódovanú správu, že bola úspešne otestovaná atómová bomba. Podelil sa s touto novinou so Stalinom, ktorý podľa Trumanových pamätí povedal, že „je veľmi rád, že to počuje a že dúfa, že nám to poslúži proti Japoncom“. Dňa 9. augusta, v deň, keď bola zhodená druhá bomba, sa Sovietsky zväz zniesol ako sup, aby zhltol, čo sa len dalo z japonského, v tej chvíli už zomierajúceho impéria. Za päť dní do formálnej kapitulácie Tokia sa Rusi zmocnili a okupovali Mandžusko a Severnú Kóreu – s následkami, ktoré nás prenasledujú dodnes.
.mníchov a to, čo bolo pred ním
Keď sa vrátime v čase ešte ďalej do minulosti, prídeme ku katastrofe, ktorú priniesli summity demokracií s Hitlerom. Éra zmierovania sa neobmedzila na ojedinelý okamih zlého úsudku britského ministerského predsedu Nevilla Chamberlaina v Mníchove v roku 1938. Skôr preklenuje niekoľko rokov diplomatických úsilí prostriedkami, pomocou ktorých sa demokracie pokúšali poradiť si s číhajúcimi hrozbami fašizmu i komunizmu.
Už v roku 1935, keď Hitler odmietol rešpektovať odzbrojovacie články Versailleskej zmluvy, ponáhľal sa britský minister zahraničia John Simon do Nemecka na rozhovory s führerom. Ignorujúc fakt, že Nemecko porušilo zmluvu, dohodol sa s Hitlerom na novej zmluve, ktorá mala za cieľ obmedziť námorné sily. Hitler, ktorý nemal ani najmenší úmysel tú zmluvu dodržať, označil potom ceremóniu podpisovania zmluvy za „najšťastnejší deň v mojom živote“. Francúzi medzitým poslali ministra zahraničia Pierra Lavala do Moskvy, aby podpísal obranný pakt so Stalinom, a do Ríma, aby ponúkol Benitovi Mussolinimu „voľnú ruku“ v Etiópii. Keď následne Mussolini ohlásil svoj úmysel dobyť Etiópiu, vyslal Londýn Anthonyho Edena, aby sa pokúsil podplatiť ho ponukou kusu územia britského Somálska namiesto Etiópie. Snaživá ochota demokracií na rozhovory s ktorýmikoľvek a so všetkými potenciálnymi nepriateľmi presvedčila Benita Mussoliniho o ich slabosti; ku koncu roku 1936 ohlásil vytvorenie „osi Rím-Berlín“.
Príbeh samotného Mníchova už bol vyrozprávaný tak často, že neznesie ďalšie opakovanie, stojí však za to pripomenúť, že nešlo o jedno stretnutie, ale sériu troch stretnutí, z ktorých každé poslúžilo na ďalšie posmelenie Hitlera. Snaha o nekonfrontáciu iba priviedla demokraciám vojnu, ktorej sa dúfali vyhnúť, a priniesla im ju za najnevýhodnejších možných podmienok. Na dôvažok k tomu, že Západ odovzdal Hitlerovi nezanedbateľnú priemyselnú silu Československa, jeho zbabelosť v Mníchove mala na Stalina účinok podobný účinku, aký mali predchádzajúce demonštrácie ústupčivosti na Mussoliniho. O pár mesiacov navštívil sovietsky veľvyslanec nemecké ministerstvo zahraničných vecí v Berlíne, aby inicioval rozhovory, ktoré vyústili do paktu Stalin-Hitler.
.baker-Hamiltonova ilúzia
Či už išlo o konfrontovanie sa s fašizmom v 30. rokoch, alebo stretnutia so Stalinom počas druhej svetovej vojny, robili si zo západných lídrov bláznov a ich chyby stáli veľkú cenu. Na ich obranu možno hádam povedať, že stáli proti niečomu novému: mesianistickým ideológiám a ambíciám ďaleko presahujúcim tie, ktoré by mala ktorákoľvek konvenčná mocnosť, a mužom, ktorých správanie nebrzdila ani najmenšia štipka bežnej morálky. V diplomatickej histórii bolo iba málo toho, čo by mohlo pripraviť týchto demokratických štátnikov na obcovanie s totalitnými diktátormi.
Ako máme teda posudzovať našich naskúsenejších štátnikov dneška, ktorí si naďalej dožičia luxus podobných stupidít bez takejto poľahčujúcej okolnosti? Pred dvoma rokmi, keď sa Amerike v Iraku darilo najmenej, vytvoril Kongres Študijnú skupinu pre Irak, ktorú viedol James Baker a Lee Hamilton a v ktorej boli bývalí senátori, ministri zahraničia a obrany, šéfovia úradu Bieleho domu a sudcovia Najvyššieho súdu. Prijmúc záver, že Spojené štáty vojnu prehrávajú, odmietli tieto eminencie či už „zotrvanie v nastolenom kurze“, alebo „unáhlené stiahnutie sa“, alebo vyslanie ďalších vojenských síl. Na dosiahnutie nemožného cieľa, uniknúť z Iraku bez toho, aby Spojené štáty utrpeli porážku či kapituláciu, navrhli namiesto toho „robustné diplomatické úsilie“, ktoré by zaangažovalo Sýriu aj Irán – dve krajiny, ktoré údajne „mal spoločný záujem vyhnúť sa strašným následkom, ktoré by znamenal Irak ponorený v chaose, najmä v podobe humanitárnej katastrofy a regionálnej destabilizácie“.
Urobme si stručný prehľad toho, čo vieme o týchto dvoch navrhovaných účastníkoch diskusie. V 80. rokoch sýrsky baasistický režim vyvraždil 20 000 svojich vlastných občanov, aby potlačil islamistické povstanie, zatiaľ čo Iránska islamská republika používala vo vojne s Irakom vlny ľudských bytostí na čistenie mínových polí. Oba režimy systematicky používajú mučenie a oba znížili množstvo ľudí vo svojich väzniciach pozabíjaním stoviek bezbranných väzňov. Oba kolaborujú s Hamasom a Hizballáhom a premieňajú Libanon a Gazu na vojnové základne. Sú hlavnými páchateľmi presunu teroristov a technologicky vyspelých trhavín do Iraku.
Predstavovať si, že úprimná oddanosť „humanitárnym“ cieľom a regionálnej „stabilite“ by viedla ktorýkoľvek z týchto režimov k tomu, aby zabudol na svoju často vyjadrovanú nenávisť k „Veľkému satanovi“ a vyťahoval za neho horúce gaštany z ohňa, znamená pohrúžiť sa do rovnako hlbokej ilúzie, ako bola tá, ktorá zviedla z cesty F. D. Roosevelta v Jalte, Lavala v Ríme a Chamberlaina v Mníchove – bez poľahčujúcej okolnosti, ktorú oni všetci mali v podobe historickej neskúsenosti. Prezident Bush našťastie namiesto toho prijal riešenie špecificky zamietnuté komisiou Baker-Hamilton. Nariadil „surge“ (významné zvýšenie počtu vojenských síl v Iraku a zmenu taktiky na ofenzívnejšiu, pozn. prekladateľa), vďaka čomu sme v Iraku podľa všetkých ukazovateľov zvrátili vývoj. Ak v tej vojne zvíťazíme, bude to v nemalej miere aj preto, lebo sa ignorovali rady Bakera a Hamiltona.
Diplomatické pokušenia však, žiaľ, pretrvávajú, a to aj na chodbách Bushovho Bieleho domu. Vyčerpajúc, ako sa zdá, svoju poslednú rezervu politického kapitálu na „surge", ustúpila vláda svojim kritikom v iných oblastich. Obnovila svoje úsilie dohodnúť sa rozumne so Severnou Kóreou, sponzorovala nové kolo izraelsko-palestínskych rokovaní, a najnovšie sa pripojila k rozhovorom s Iránom, hoci iránsky režim pokračoval s obohacovaním uránu. Zhrnuté a podčiarknuté, verdikt nad týmito dioplomatickými cvičeniami bude zrejme ten istý ako nad všetkými predchádzajúcimi: veľa rizika, malý alebo žiadny zisk, potenciálne veľké straty.
.ak sa zmenili, dajú vedieť
Keď si povieme, že rozhovory s našimi nepriateľmi nám častejšie priniesli škodu ako dobro, tak to neznamená, že sa tomu máme vždy vyhýbať. Ale keď už rozprávame, má zásadný význam, aby sme sa vyhli vlastnému márnivému presvedčeniu, že nech už je to ktokoľvek a nech už má akékoľvek úmysly, je v našich silách zmanipulovať alebo zviesť ho, aby sa stal naším priateľom a aby slúžil našim záujmom. Ak sa naozaj zmenili a želajú si upraviť svoje vzťahy s nami, nájdu už cestu, ako nám to dať vedieť – ako sa to už stalo, napriek spočiatku nezaregistrovaným signálom, aj v prípade Maa a Čoua, aj v prípade Sadata. Preto je veľmi hlúpe veriť, ako to mnohí naďalej robia, že v určitom okamihu v roku 2003 vyslal Teherán prostredníctvom švajčiarskeho diplomata správu, že je pripravený urovnať svoje spory s Washingtonom – ale že, keďže Bushova vláda nevyužila tú možnosť, šanca sa stratila navždy.
Najdôležitejšie je vedieť, s kým sa rozprávame. Zvlášť mesianistické revolučné režimy operujú v morálnom univerze, ktorého hodnoty sú v rozpore s tými našimi. Ich cieľom v rámci rozhovorov doslova nikdy nie je mať s nami lepšie vzťahy pre ne samotné, ale získať nad nami výhodu. Fatálnou ilúziou transformačnej diplomacie je, že pomocou summitov možno počarovať levom nielen tak, aby si ľahli s ovečkami, ale navyše, aby sa samy stali ovečkami. Tento cieľ je chimérou a nikdy sa nič podobné nestalo.
A nakoniec, vždy musím mať na pamäti, že takéto režimy sú v stave permanentnej vojny s vlastnými obyvateľmi, a že každá miera legitimity, ktorú zvonku dostanú, poslúži na to, aby obrala ich obyvateľov o nádej na slobodu a aby podlomila ich vôľu vzdorovať. Ešte aj vláda Sovietskeho zväzu, nášho veľmocenského náprotivku, túžila po symbolike toho, že s ním Amerika rokuje ako rovný s rovným. O čo viac potom nafúkne audiencia u amerického prezidenta moc tých drobných tyranov a „rádoby“ tyranov, ktorí vládnu v Iráne, Sýrii, Venezuele, na Kube a v Severnej Kórei – v krajinách, s ktorých lídrami prejavil Barack Obama ochotu sa stretnúť a rozprávať už počas prvého roku svojej vlády. Práve tam máme veľa čo stratiť my i tí, ktorí žijú pod ich vládou.
Máme teda viesť rozhovory s našimi nepriateľmi? Áno – aby sme im povedali, čo si o nich myslíme a za čím stojíme. Máme teda s nimi viesť rozhovory za našich podmienok a nie za ich podmienok a musíme mať pri tom na pamäti ich väznené národy. Ale na otázku, ktorú položil Anderson Cooper senátorovi Obamovi, jednoduchá a správna odpoveď znie: „Nie.“ Ak raz Obama získa prezidentský úrad, svet bude bezpečnejší, keď mu to svitne prv, než do neho vkročí.
Autor je stálym spolupracovníkom American Enterprise Institute, je autorom knihy Nebe na zemi, vzestup a pád socializmu, ktorá vyšla v českom preklade v roku 2003, The Future of the United Nations a mnohých ďalších.
Bushovi napríklad vyčítali jeho neochotu hovoriť priamo s Iránom, vyjednávať bilaterálne so Severnou Kóreou, jeho hrubé pokusy „izolovať“ Sýriu a to, že sa naplno nevložil do izraelsko-palestínskeho mierového procesu. Túto generálnu líniu zhrnul Anderson Cooper, hviezda televízneho spravodajstva, minulý rok v úvodnej otázke adresovanej Barackovi Obamovi: „V duchu... odvážneho vodcovstva budete pripravený stretnúť sa... počas prvého roku vlády... s lídrami Iránu, Sýrie, Venezuely, Kuby a Severnej Kórey, aby sa preklenula priepasť, ktorá rozdeľuje naše krajiny?“
Obama nezaváhal. „Budem (pripravený stretnúť sa),“ odpovedal. „A dôvodom je... že predstava, že nekomunikovať s krajinami je pre ne trestom – čo je hlavný diplomatický princíp tejto vlády – je nezmyselná.“
A ako je jeho zvykom, ponúkol Obama neskôr viacero odôvodnení a vysvetlení tohto výroku. Ak však dáme bokom volebné manévrovanie, držal sa svojej hlavnej pozície, ktorá bola pre neho zdanlivo taká očividne pravdivá, že proti nej nebolo možné nič namietnuť. Ale je pravdivá? Akú cenu má diplomacia naozaj? Môže skutočne „preklenúť priepasť“ medzi nepriateľmi pomocou odhalenia nečakanej spoločnej pôdy a tým zmeniť vzťah medzi nimi a nami? Už sa jej to niekedy podarilo?
.čína, Egypt, Gorbačov
Najčastejšie citovaným príkladom sily transformačnej diplomacie je cesta Richarda Nixona do Číny v roku 1972. Napriek všetkej pohnutej dramatickosti tej udalosti však samotnú Nixonovu návštevu umožnil iba predchádzajúci dramatický vývoj – menovite radikálna zmena toho, ako Čína vnímala svoju situáciu zoči-voči Sovietskemu zväzu. Ako to vyjadril Henry Kissinger, „iba mimoriadne znepokojenie ohľadne sovietskych zámerov“ – a veľká koncentrácia sovietskych síl na čínskych hraniciach – „mohli vysvetliť čínske želanie sadnúť si za rokovací stôl so štátom považovaným do tej chvíle za úhlavného nepriateľa.“ Na dôvažok, podľa sinológa Jonathana Spencea, si čínski lídri zúfalo želali zvýšiť domácu produkciu ropy, čo bola úloha, na ktorú „nemali prostriedky, ani technológiu“. Preto sa už dlhší čas odohrávala výmena náznakov, signálov a odkazov prostredníctvom tretích strán, ktoré najprv viedli k tajným rozhovovrom medzi Kissingerom a čínskymi lídrami, a nakoniec k Nixonovej návšteve.
O tej návšteve Kissinger neskôr napísal: „Neviem o nijakej inej prezidentskej ceste, ktorá by bola tak dôkladne naplánovaná... Objemné brífovacie príručky... obsahovali state o hlavných cieľoch cesty a o agende, ktorá bola vopred určená... Naznačovali, aká bude pri každej téme čínska pozícia, a uvádzali témy na rozhovor, ktorých by sa prezident mohol držať... Nixon si ukladal témy a postoje do pamäti a počas svojich stretnutí s Čou-en-lajom sa ich dôsledne držal.“ Odpovede Čoua a Maa neboli o nič menej pripravené.
Inými slovami, návšteva Číny posvätila, ale nespôsobila zmeny v smerovaní dvoch štátov a národov; bola vyvrcholením nového myslenia, nie katalyzátorom ani príležitosťou naň. A niečo analogické možno povedať aj o ďalšom slávnom mierotvornom summite uplynulých desaťročí, menovite o prelomovej ceste egyptského prezidenta Anvara Sadata do Jeruzalema v roku 1977.
Napriek prekvapujúcemu útoku na Izrael v októbri 1973 viedol Sadat Egypt smerom preč od zbankrotovanej „revolúcie“ svojho predchodcu Gamala Abdela Násira, k čomu patrilo aj vykázanie sovietskych vojenských síl a obrat Egypta smerom k Západu. V júli 1977, v interview pre televíziu ABC, signalizoval egyptský prezident svoj úmysel ukončiť konflikt s Izraelom. Túto tému zopakoval vo svojej novembrovej reči v Egyptskom národnom zhromaždení: „Vyhlasujem s plnou vážnosťou, že som pripravený zájsť až na koniec sveta – a Izrael bude prekvapený, keď bude počuť, že vám hovorím, že som pripravený ísť až do jeho domu, do samotného Knesetu.“ O dva dni neskôr odpovedal predseda vlády Menachem Begin v televíznej reči adresovanej egyptskej verejnosti, v ktorej povedal, že „bude potešením privítať a prijať vášho prezidenta s tradičnou pohostinnosťou, ktorú ste vy i my zdedili od nášho spoločného otca Abraháma“. O osem dní Sadat prišiel.
Tomuto prelomu, ktorý viedol k mierovej zmluve, predchádzali dlhé a mučivé rokovania, ktorých mediátorom bol Jimmy Carter. Ak samotná návšteva predstavovala prielom, nebolo to vďaka nejakým slovám, ktoré si vymenili egyptský a izraelský líder, ale vďaka faktu, že Sadat sa na základe dlhého uvažovania a kalkulácií o vlastných egyptských záujmoch rozhodol poradiť si s pôvodným a najstarším kľúčom ku konfliktu: odmietaním Arabov uznať existenciu Izraela. Pre neho, podobne ako pre Čoua a Maa, bolo stretnutie tvárou v tvár s jeho náprotivkom výsledkom, a nie príčinou zmeny smerovania, s tým, že summit poslúžil ako konfirmačný rituál.
Aj mnoho ďalších zvratov a zmien smerovania sa odohralo bez, či dokonca napriek mimoriadnym výkonom diplomacie. Jedným z nich bolo ukončenie studenej vojny – najmonumentálnejší zvrat moderných čias. Michail Gorbačov sa stal sovietskym generálnym tajomníkom v roku 1985 a ešte v tom roku sa stretol s prezidentom Ronaldom Reaganom. Znovu sa stretli v rokoch 1986 a 1987 a dvakrát v roku 1988, a Gorbačov sa potom stretol aj s prezidentom Georgeom H. W. Bushom v roku 1989. Ani v Gorbačovových vlastných spomienkach, ani v správach vonkajších pozorovateľov sa však nenachádza nijaký dôkaz, že by tieto t?te-?-t?te mali významnejší vplyv na jeho myšlienkový vývoj, ktorý bol tou reálnou motivačnou silou skrývajúcou sa za transformáciou a nakoniec aj zrušením Sovietskeho zväzu.
Gorbačov opísal svoju vnútornú cestu ako cestu, na ktorej ho viedla túžba modernizovať a oživiť krajinu, ktorej vládol. Keď bol pri moci tretí rok, bol pripravený priznať, že systém mu spôsobil „nepokoj svedomia“, bol pripravený hovoriť kladne o „pluralizme“ a vyhlásiť pred Ústredným výborom, že „demokraciu potrebujeme ako vzduch“. Demontáž studenej vojny bola vedľajším produktom jeho stretnutí so sovietskou realitou, nie s americkými prezidentmi.
.„duchovia summitov“
Vlastne je ťažké spomenúť si na akýkoľvek prípad, keď by diplomacia naozaj poslúžila na „preklenutie priepasti“ s hostilným či nepriateľským štátom. Čo vôbec neznamená, že sa o takú diplomaciu nikto nepokúšal. Znovu a znovu opakovali americkí aj iní západní lídri namáhavé diplomatické úsilia na najvyššej úrovni, aby sa dotkli myslí nepriateľských lídrov a dosiahli ich zmenu. Ako však dokladá história summitov studenej vojny, výsledky boli v lepšom prípade triviálne, v tom horšom škodlivé.
Po skončení druhej svetovej vojny sa prvá konkláve sovietskych lídrov s americkou (a britskou a francúzskou) hlavou štátu konala v júli 1955 v Ženeve, krátko po vynorení sa Nikitu Chruščova vo funkcii generálneho tajomníka. Tlač sa nadchýnala „duchom Ženevy“, ale Charles Bohlen, v tom čase americký veľvyslanec v Moskve, vyhlásil, že výsledok „sklamal a odrádza“. Do roka potlačili sovietske tanky maďarskú revolúciu a Chruščov sa v súvislosti so Suezom vyhrážal Londýnu a Parížu nukleárnym útokom.
Prvý bilaterálny summit USA a Sovietskeho zväzu sa konal počas návštevy Chruščova v Spojených štátoch v roku 1959. Jeho súkromné rozhovory s prezidentom Dwightom D. Eisenhowerom v Camp Davide sa vyznačovali zdvorilosťou a vyvolali reči o „duchu Camp Davidu“. Ale v zásade, ako poznamenal kremľológ Adam Ulam, „návšteva nepriniesla nič okrem predvídateľnej dohody usporiadať (ďalší) summit“ veľkej štvorky (Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu, pozn. prekladateľa). Pri otvorení tohto stretnutia v máji 1960 žiadal Chruščov ospravedlenie za prelet špionážneho lietadla U-2, ktoré Sovieti zostrelili. Ike (prezident Eisenhower, pozn. prekladateľa) odmietol a stretnutie sa skončilo skôr, než sa začalo.
Summitovanie sa obnovilo vo Viedni krátko po inaugurácii Johna F. Kennedyho. Tentoraz to bola sovietska tlač, ktorá oslavovala „ducha Viedne“. Ale pre Bohlena, ktorý bol na summite prítomný ako poradca nového prezidenta, „výsledky diskusie boli chudobné... sovietsky vodca uistil Kennedyho, že Sovietsky zväz obnoví nukleárne testy, iba ak to urobí iná krajina ako prvá. Určite klamal, pretože v auguste začal Sovietsky zväz dvojmesačnú sériu nukleárnych výbuchov, ktorú ukončil najsilnejší výbuch všetkých čias“.
A tým sa neblahý vývoj po summite neskončil. Vo svojich pamätiach Chruščov napísal, že zo summitu odišiel „všeobecne potešený“ zistením, že JFK (prezident Kennedy) „má záujem na tom, aby sa vyhol konfliktu so Sovietskym zväzom“. Zjavne bol potešený natoľko, že o dva mesiace natiahli komunisti v Berlíne ostnaté drôty a začali budovať Berlínsky múr.
Kennedyho následník Lyndon B. Johnson sa stretol s Chruščovovým následníkom (či spolunásledníkom) Alexejom Kosyginom v Glassboro, v americkom štáte New Jersey, v roku 1967; a ako natiahnutý hodinový strojček si americké médiá vymysleli „ducha Glassboro“. Toto konkrétne diplomatické cvičenie bolo natoľko prázdne, že po jeho závere nebolo zverejnené ani komuniké. V nasledujúcom roku rozdrvili sily Varšavskej zmluvy československú „Pražskú jar“ a komunisti spustili svoju ofenzívu Tet vo Vietname.
Omnoho ambicióznejšie rozhovory viedol prezident Nixon s podporou svojho poradcu pre národnú bezpečnosť Henryho Kissingera. Nixonovým náprotivkom bol Leonid Brežnev, ktorý odsunul nabok Kosygina z vrcholu Kremľa, a rozhovory kulminovali v roku 1972 na moskovskom summite, kde sa prepísala Deklarácia základných princípov, SALT I, a ďalšie dohody. Americkí kritici, ktorých viedol senátor Henry M. Jackson, protestovali, že SALT I umožnil Sovietskemu zväzu mať prevahu v interkontinentálnych raketách. Obhajcovia argumentovali tým, že význam dohody nespočíva v jej dopade na arzenály oboch štátov, ale skôr v jej symbolickej funkcii ako základného stavebného kameňa détente (détente je termín, ktorý označuje politiku zmierovania, upokojovania súpera, pozn. prekladateľa) – čo je prvok, Kissingerovými vlastnými slovami „väčšieho rozhodnutia postaviť vzťahy na nový základ zdržanlivosti, spolupráce a stále sa rozvíjajúcej dôvery“.
Tieto vysoké nádeje boli zmarené už o rok, a to sovietskym podielom na vyzbrojení Egypta a Sýrie na ich prekvapivý útok na Izrael na sviatok Jom Kippur a nasledujúcou hrozbou, že Sovieti priamo zasiahnu do bojov. V priebehu rokov, ktoré nasledovali, sa stal výsmech Kremľa dohodám taký zjavný, že Nixonov následník Gerald Ford zakázal ďalšie používanie slova „détenete“.
Jimmy Carter obnovil snahu o détente ešte s ústretovejšími a ústupčivejšími postojmi než boli tie Kissingerove. V roku 1979, po tom, ako sa nečinne prizeral ako niekoľko afrických a amerických štátov padlo za obeť komunizmu, dosiahol nakoniec Carter svoj „svätý grál“ – novú dohodu SALT podpísanú na summite, na ktorom prezident snaživo objal a pobozkal a očividne zmiatol nepripraveného Brežneva. O niekoľko mesiacov vtrhli sovietske vojská do Afganistanu a americký Senát zmluvu odložil.
.diplomat Carter a Stalinovo slovo
Ak bolo 35 rokov americko-sovietskeho summitovania čo do pozitívnych výsledkov neplodných, tak výsledky iných rozhovorov na vysokej úrovni s komunistickými režimami priniesli priamo škody. V roku 73 sa Kissinger a severovietnamský vyjednávač Le Duc Tho podelili o Nobelovu cenu mieru za dohodu, ktorá zaväzovala obe krajiny na to, že stiahnu svoje vojská z Južného Vietnamu. Američania svoju časť dohody dodržali; Severovietnamci tú svoju ignorovali. V ďalšom porušení dohody potom Hanoj odštartoval všeobecnú vojenskú ofenzívu, ktorá dokončila jeho dobytie juhu. Kissinger sa trpko sťažoval, keď Kongres zrušil podporu pre saigonskú vládu, ktorá, ako povedal, by inak „nepadla v roku 1975“. V tom mohol mať aj pravdu, ale to iba ťažko rehabilituje múdrosť dohody vyrokovanej s komunistami.
Podobné to bolo v roku 1994 s „dohodnutým rámcom“ medzi vládou prezidenta Clintona a Severnou Kóreou. Toto zariaďoval bývalý prezident Carter, ktorý bol napriek beznádejným výsledkom vlastnej vlády ešte stále neochvejne presvedčený o svojom diplomatickom talente. Carter sa vydal za severokórejským diktátorom Kim Ir-senom na púť, ktorá viedla ku nepoctivej štruktúre odzbrojovania, za ktorou Pchongjang urýchlil svoj vývoj nukleárnych zbraní.
Aby človek naplno zhodnotil trvanlivosť tohto, do omrzenia sa opakujúceho scenára, musí sa nevyhnutne vrátiť k skorším, ale ešte stále emblematickým snahám západných lídrov zhovárať sa so svojimi nepriateľmi. V druhej svetovej vojne nebol sovietsky diktátor Jozef Stalin nepriateľom, ale spojencom. Niektorí vo Washingtone i v Londýne nejasne predvídali možnosť budúceho konfliktu so Sovietskym zväzom – knofliktu, ktorý na druhej strane Stalin považoval za axiomatický, samozrejmý. V nádeji, že to zabezpečí pokračovanie povojnovej spolupráce s Moskvou, pripisovali Franklin D. Roosevelt i Winston Churchill veľký význam svojim osobným kontaktom so Stalinom. Po návšteve u sovietskeho lídra v Moskve v roku 1942 informoval Churchill Roosevelta: „Cítim, že sa mi podarilo nadviazať osobný vzťah, ktorý bude užitočný.“ V apríli 1943 americký veľvyslanec v Moskve tlmočil Rooseveltovo prianie „sadnúť si so Stalinom a rozprávať o problémoch“, aby sa predišlo akémukoľvek „nedostatku porozumenia“. Ako napísal prezident Churchillovi: „Myslím, že si dokážem poradiť so Stalinom lepšie než vaše či naše mimisterstvo zahraničia... On si myslí, že mňa má radšej a mám v úmysle, aby to tak zostalo.“
Stalin sa pohrával s týmito ilúziami a vmanévroval Západ do súhlasu s povojnovou sovietskou nadvládou nad východnou Európou, zatiaľ čo reagoval na každý apel na zdržanlivosť tým, že poukazoval na domnelých jastrabov v Kremli, ktorí „mi znemožňujú splniť vaše prianie“. Podobne Stalin vyhýbavo krúžil okolo Roosevelta, keď prišlo na Rooseveltov obľúbený projekt vytvorenia štruktúry, pomocou ktorej budú vojnoví spojenci spolupracovať na udržaní povojnového mieru. Odmietol s myšlienkou OSN súhlasiť, kým ho Roosevelt na súkromnom stretnutí neubezpečil, že na jej čele budú „štyria policajti“, teda USA, Veľká Británia, Sovietsky zväz a Čína – a že bremeno „policajného dohľadu“ nad Európou pripadne Británii a Sovietskemu zväzu. A ešte aj potom sa pohrával s Rooseveltom, keď žiadal, aby Sovietsky zväz dostal v OSN 15 členských mandátov (jeden za každú z jeho republík) a nakoniec „zľavil“ na konečné 3 mandáty.
Na záverečnom vojnovom summite v Postupimi v júli 1945 mala Amerika hlavný cieľ zabezpečiť vstup Sovietskeho zväzu do vojny proti Japonsku. V priebehu konania tejto konferencie dostal Harry Truman, ktorý nastúpil do úradu po Rooseveltovi – a ktorého si dnes právom pripomíname ako prezidenta, ktorý sa postavil sovietskej hrozbe a vytvoril našu stratégiu zadržiavania – kódovanú správu, že bola úspešne otestovaná atómová bomba. Podelil sa s touto novinou so Stalinom, ktorý podľa Trumanových pamätí povedal, že „je veľmi rád, že to počuje a že dúfa, že nám to poslúži proti Japoncom“. Dňa 9. augusta, v deň, keď bola zhodená druhá bomba, sa Sovietsky zväz zniesol ako sup, aby zhltol, čo sa len dalo z japonského, v tej chvíli už zomierajúceho impéria. Za päť dní do formálnej kapitulácie Tokia sa Rusi zmocnili a okupovali Mandžusko a Severnú Kóreu – s následkami, ktoré nás prenasledujú dodnes.
.mníchov a to, čo bolo pred ním
Keď sa vrátime v čase ešte ďalej do minulosti, prídeme ku katastrofe, ktorú priniesli summity demokracií s Hitlerom. Éra zmierovania sa neobmedzila na ojedinelý okamih zlého úsudku britského ministerského predsedu Nevilla Chamberlaina v Mníchove v roku 1938. Skôr preklenuje niekoľko rokov diplomatických úsilí prostriedkami, pomocou ktorých sa demokracie pokúšali poradiť si s číhajúcimi hrozbami fašizmu i komunizmu.
Už v roku 1935, keď Hitler odmietol rešpektovať odzbrojovacie články Versailleskej zmluvy, ponáhľal sa britský minister zahraničia John Simon do Nemecka na rozhovory s führerom. Ignorujúc fakt, že Nemecko porušilo zmluvu, dohodol sa s Hitlerom na novej zmluve, ktorá mala za cieľ obmedziť námorné sily. Hitler, ktorý nemal ani najmenší úmysel tú zmluvu dodržať, označil potom ceremóniu podpisovania zmluvy za „najšťastnejší deň v mojom živote“. Francúzi medzitým poslali ministra zahraničia Pierra Lavala do Moskvy, aby podpísal obranný pakt so Stalinom, a do Ríma, aby ponúkol Benitovi Mussolinimu „voľnú ruku“ v Etiópii. Keď následne Mussolini ohlásil svoj úmysel dobyť Etiópiu, vyslal Londýn Anthonyho Edena, aby sa pokúsil podplatiť ho ponukou kusu územia britského Somálska namiesto Etiópie. Snaživá ochota demokracií na rozhovory s ktorýmikoľvek a so všetkými potenciálnymi nepriateľmi presvedčila Benita Mussoliniho o ich slabosti; ku koncu roku 1936 ohlásil vytvorenie „osi Rím-Berlín“.
Príbeh samotného Mníchova už bol vyrozprávaný tak často, že neznesie ďalšie opakovanie, stojí však za to pripomenúť, že nešlo o jedno stretnutie, ale sériu troch stretnutí, z ktorých každé poslúžilo na ďalšie posmelenie Hitlera. Snaha o nekonfrontáciu iba priviedla demokraciám vojnu, ktorej sa dúfali vyhnúť, a priniesla im ju za najnevýhodnejších možných podmienok. Na dôvažok k tomu, že Západ odovzdal Hitlerovi nezanedbateľnú priemyselnú silu Československa, jeho zbabelosť v Mníchove mala na Stalina účinok podobný účinku, aký mali predchádzajúce demonštrácie ústupčivosti na Mussoliniho. O pár mesiacov navštívil sovietsky veľvyslanec nemecké ministerstvo zahraničných vecí v Berlíne, aby inicioval rozhovory, ktoré vyústili do paktu Stalin-Hitler.
.baker-Hamiltonova ilúzia
Či už išlo o konfrontovanie sa s fašizmom v 30. rokoch, alebo stretnutia so Stalinom počas druhej svetovej vojny, robili si zo západných lídrov bláznov a ich chyby stáli veľkú cenu. Na ich obranu možno hádam povedať, že stáli proti niečomu novému: mesianistickým ideológiám a ambíciám ďaleko presahujúcim tie, ktoré by mala ktorákoľvek konvenčná mocnosť, a mužom, ktorých správanie nebrzdila ani najmenšia štipka bežnej morálky. V diplomatickej histórii bolo iba málo toho, čo by mohlo pripraviť týchto demokratických štátnikov na obcovanie s totalitnými diktátormi.
Ako máme teda posudzovať našich naskúsenejších štátnikov dneška, ktorí si naďalej dožičia luxus podobných stupidít bez takejto poľahčujúcej okolnosti? Pred dvoma rokmi, keď sa Amerike v Iraku darilo najmenej, vytvoril Kongres Študijnú skupinu pre Irak, ktorú viedol James Baker a Lee Hamilton a v ktorej boli bývalí senátori, ministri zahraničia a obrany, šéfovia úradu Bieleho domu a sudcovia Najvyššieho súdu. Prijmúc záver, že Spojené štáty vojnu prehrávajú, odmietli tieto eminencie či už „zotrvanie v nastolenom kurze“, alebo „unáhlené stiahnutie sa“, alebo vyslanie ďalších vojenských síl. Na dosiahnutie nemožného cieľa, uniknúť z Iraku bez toho, aby Spojené štáty utrpeli porážku či kapituláciu, navrhli namiesto toho „robustné diplomatické úsilie“, ktoré by zaangažovalo Sýriu aj Irán – dve krajiny, ktoré údajne „mal spoločný záujem vyhnúť sa strašným následkom, ktoré by znamenal Irak ponorený v chaose, najmä v podobe humanitárnej katastrofy a regionálnej destabilizácie“.
Urobme si stručný prehľad toho, čo vieme o týchto dvoch navrhovaných účastníkoch diskusie. V 80. rokoch sýrsky baasistický režim vyvraždil 20 000 svojich vlastných občanov, aby potlačil islamistické povstanie, zatiaľ čo Iránska islamská republika používala vo vojne s Irakom vlny ľudských bytostí na čistenie mínových polí. Oba režimy systematicky používajú mučenie a oba znížili množstvo ľudí vo svojich väzniciach pozabíjaním stoviek bezbranných väzňov. Oba kolaborujú s Hamasom a Hizballáhom a premieňajú Libanon a Gazu na vojnové základne. Sú hlavnými páchateľmi presunu teroristov a technologicky vyspelých trhavín do Iraku.
Predstavovať si, že úprimná oddanosť „humanitárnym“ cieľom a regionálnej „stabilite“ by viedla ktorýkoľvek z týchto režimov k tomu, aby zabudol na svoju často vyjadrovanú nenávisť k „Veľkému satanovi“ a vyťahoval za neho horúce gaštany z ohňa, znamená pohrúžiť sa do rovnako hlbokej ilúzie, ako bola tá, ktorá zviedla z cesty F. D. Roosevelta v Jalte, Lavala v Ríme a Chamberlaina v Mníchove – bez poľahčujúcej okolnosti, ktorú oni všetci mali v podobe historickej neskúsenosti. Prezident Bush našťastie namiesto toho prijal riešenie špecificky zamietnuté komisiou Baker-Hamilton. Nariadil „surge“ (významné zvýšenie počtu vojenských síl v Iraku a zmenu taktiky na ofenzívnejšiu, pozn. prekladateľa), vďaka čomu sme v Iraku podľa všetkých ukazovateľov zvrátili vývoj. Ak v tej vojne zvíťazíme, bude to v nemalej miere aj preto, lebo sa ignorovali rady Bakera a Hamiltona.
Diplomatické pokušenia však, žiaľ, pretrvávajú, a to aj na chodbách Bushovho Bieleho domu. Vyčerpajúc, ako sa zdá, svoju poslednú rezervu politického kapitálu na „surge", ustúpila vláda svojim kritikom v iných oblastich. Obnovila svoje úsilie dohodnúť sa rozumne so Severnou Kóreou, sponzorovala nové kolo izraelsko-palestínskych rokovaní, a najnovšie sa pripojila k rozhovorom s Iránom, hoci iránsky režim pokračoval s obohacovaním uránu. Zhrnuté a podčiarknuté, verdikt nad týmito dioplomatickými cvičeniami bude zrejme ten istý ako nad všetkými predchádzajúcimi: veľa rizika, malý alebo žiadny zisk, potenciálne veľké straty.
.ak sa zmenili, dajú vedieť
Keď si povieme, že rozhovory s našimi nepriateľmi nám častejšie priniesli škodu ako dobro, tak to neznamená, že sa tomu máme vždy vyhýbať. Ale keď už rozprávame, má zásadný význam, aby sme sa vyhli vlastnému márnivému presvedčeniu, že nech už je to ktokoľvek a nech už má akékoľvek úmysly, je v našich silách zmanipulovať alebo zviesť ho, aby sa stal naším priateľom a aby slúžil našim záujmom. Ak sa naozaj zmenili a želajú si upraviť svoje vzťahy s nami, nájdu už cestu, ako nám to dať vedieť – ako sa to už stalo, napriek spočiatku nezaregistrovaným signálom, aj v prípade Maa a Čoua, aj v prípade Sadata. Preto je veľmi hlúpe veriť, ako to mnohí naďalej robia, že v určitom okamihu v roku 2003 vyslal Teherán prostredníctvom švajčiarskeho diplomata správu, že je pripravený urovnať svoje spory s Washingtonom – ale že, keďže Bushova vláda nevyužila tú možnosť, šanca sa stratila navždy.
Najdôležitejšie je vedieť, s kým sa rozprávame. Zvlášť mesianistické revolučné režimy operujú v morálnom univerze, ktorého hodnoty sú v rozpore s tými našimi. Ich cieľom v rámci rozhovorov doslova nikdy nie je mať s nami lepšie vzťahy pre ne samotné, ale získať nad nami výhodu. Fatálnou ilúziou transformačnej diplomacie je, že pomocou summitov možno počarovať levom nielen tak, aby si ľahli s ovečkami, ale navyše, aby sa samy stali ovečkami. Tento cieľ je chimérou a nikdy sa nič podobné nestalo.
A nakoniec, vždy musím mať na pamäti, že takéto režimy sú v stave permanentnej vojny s vlastnými obyvateľmi, a že každá miera legitimity, ktorú zvonku dostanú, poslúži na to, aby obrala ich obyvateľov o nádej na slobodu a aby podlomila ich vôľu vzdorovať. Ešte aj vláda Sovietskeho zväzu, nášho veľmocenského náprotivku, túžila po symbolike toho, že s ním Amerika rokuje ako rovný s rovným. O čo viac potom nafúkne audiencia u amerického prezidenta moc tých drobných tyranov a „rádoby“ tyranov, ktorí vládnu v Iráne, Sýrii, Venezuele, na Kube a v Severnej Kórei – v krajinách, s ktorých lídrami prejavil Barack Obama ochotu sa stretnúť a rozprávať už počas prvého roku svojej vlády. Práve tam máme veľa čo stratiť my i tí, ktorí žijú pod ich vládou.
Máme teda viesť rozhovory s našimi nepriateľmi? Áno – aby sme im povedali, čo si o nich myslíme a za čím stojíme. Máme teda s nimi viesť rozhovory za našich podmienok a nie za ich podmienok a musíme mať pri tom na pamäti ich väznené národy. Ale na otázku, ktorú položil Anderson Cooper senátorovi Obamovi, jednoduchá a správna odpoveď znie: „Nie.“ Ak raz Obama získa prezidentský úrad, svet bude bezpečnejší, keď mu to svitne prv, než do neho vkročí.
Autor je stálym spolupracovníkom American Enterprise Institute, je autorom knihy Nebe na zemi, vzestup a pád socializmu, ktorá vyšla v českom preklade v roku 2003, The Future of the United Nations a mnohých ďalších.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.