V podivnej holandskej reality šou, kde sa mali traja čakatelia na transplantáciu obličky uchádzať o priazeň potenciálnej darkyne a divákov, sa tu už písalo.
Medzitým vysvitlo, že ide o mystifikáciu, že darkyňa je herečka a čakatelia, i keď skutoční, boli o tom vopred informovaní. Cieľom tvorcov vraj bolo upozorniť na problematiku darcovstva orgánov, a výsledky sa okamžite dostavili – za sedem dní sa v médiách diskutovalo o darcovstve viac ako za posledných sedem rokov a hneď po odvysielaní šou začali Holanďania masovo vypĺňať darcovské formuláre.
Myšlienka, že darca a ľudia by mali o prijímateľovi rozhodovať podľa iných kritérií ako zdravotných, mi pripomenula hru z manažérskych kurzov, kde sa učí konštruktívne diskutovať. V tej hre sa rozhoduje, komu darovať srdce – a na výber je športovec po autohavárii pod vplyvom alkoholu, retardované dievčatko, matka šiestich dospelých detí, farár, Róm s pracovným úrazom, bezdetná feministka/lesbička/onkologička či depresívna vysokoškoláčka, ktorá si poškodila srdce pri opakovanom pokuse o samovraždu.
Možno je to dobrý spôsob, ako cvične vyvolať búrlivú diskusiu, mňa však mrazí z toho, že niekto môže vôbec pripustiť čo i len teoretickú debatu o tom, že niekto si srdce zaslúži viac. Každý, kto sa do tejto diskusie vážne pustí, pripúšťa možnosť, že je v rukách človeka rozhodovať o tom, čí život je pre ľudstvo hodnotnejší na základe toho, čo už urobil alebo čo by ešte len urobiť mohol. Bŕŕ.
V holandskej televízii táto diskusná hra manažérov nabrala realistické rozmery. Napokon sa síce ukázalo, že išlo len o mystifikáciu a dobrý úmysel, ale ja by som sa z toho veľmi netešila. Stačí si uvedomiť, že u nás momentálne ľudia veselo rozhodujú v podobnom diváckom hlasovaní (Bailando – pozn. pre nezainteresovaných), či je dôležitejšie zaplatiť plastiku zohavenému dievčatku, alebo špeciálny vozík pre invalidných tanečníkov. Nikomu sa to nezdá zvrhlé a nevkusné a neprotestuje proti tomu ani žiadny európsky komisár.
.elena Akácsová, t-station.sk
Medzitým vysvitlo, že ide o mystifikáciu, že darkyňa je herečka a čakatelia, i keď skutoční, boli o tom vopred informovaní. Cieľom tvorcov vraj bolo upozorniť na problematiku darcovstva orgánov, a výsledky sa okamžite dostavili – za sedem dní sa v médiách diskutovalo o darcovstve viac ako za posledných sedem rokov a hneď po odvysielaní šou začali Holanďania masovo vypĺňať darcovské formuláre.
Myšlienka, že darca a ľudia by mali o prijímateľovi rozhodovať podľa iných kritérií ako zdravotných, mi pripomenula hru z manažérskych kurzov, kde sa učí konštruktívne diskutovať. V tej hre sa rozhoduje, komu darovať srdce – a na výber je športovec po autohavárii pod vplyvom alkoholu, retardované dievčatko, matka šiestich dospelých detí, farár, Róm s pracovným úrazom, bezdetná feministka/lesbička/onkologička či depresívna vysokoškoláčka, ktorá si poškodila srdce pri opakovanom pokuse o samovraždu.
Možno je to dobrý spôsob, ako cvične vyvolať búrlivú diskusiu, mňa však mrazí z toho, že niekto môže vôbec pripustiť čo i len teoretickú debatu o tom, že niekto si srdce zaslúži viac. Každý, kto sa do tejto diskusie vážne pustí, pripúšťa možnosť, že je v rukách človeka rozhodovať o tom, čí život je pre ľudstvo hodnotnejší na základe toho, čo už urobil alebo čo by ešte len urobiť mohol. Bŕŕ.
V holandskej televízii táto diskusná hra manažérov nabrala realistické rozmery. Napokon sa síce ukázalo, že išlo len o mystifikáciu a dobrý úmysel, ale ja by som sa z toho veľmi netešila. Stačí si uvedomiť, že u nás momentálne ľudia veselo rozhodujú v podobnom diváckom hlasovaní (Bailando – pozn. pre nezainteresovaných), či je dôležitejšie zaplatiť plastiku zohavenému dievčatku, alebo špeciálny vozík pre invalidných tanečníkov. Nikomu sa to nezdá zvrhlé a nevkusné a neprotestuje proti tomu ani žiadny európsky komisár.
.elena Akácsová, t-station.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.