Študentské udalosti 1956

Rok 1956 je v našich dejinách pamätný najmä vďaka dvom činom generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova. Prvý z týchto činov – odsúdenie Stalinovho kultu osobnosti na februárovovom zjazde ruských komunistov – znamenal určitú nádej pre celý východný blok. Druhý z nich – novembrové brutálne potlačenie maďarského povstania – znamenal utopenie týchto nádejí v krvi.

Bratislavské májové vystúpenie vysokoškolských študentov časovo spadá do obdobia medzi týmito dvoma Chruščovovými činmi. Na prvý pohľad sa preto môže zdať, že išlo len o akési príhodné využitie krátkeho politického odmäku. V skutočnosti to však nebolo také jednoduché. K prvému protirežimnému vystúpeniu vysokoškolákov došlo totiž už v januári, keď bol Stalinov kult ešte stále živý. A ani v máji sa o kritike tohto kultu ešte veľa nevedelo – Chruščovov prejav bol totiž tajný, určený iba vybraným ruským komunistom. Prepis tohto prejavu sa cez poľský kanál dostal k izraelskej tajnej službe, ktorá ho posunula Američanom a tí ho potom zverejnili – ale to sa stalo až v júni. Bratislavské študentské udalosti boli teda autentickým a riskantným vystúpením, určite nešlo len o demonštráciu nejakej lacnej odvahy na pozadí rútiaceho sa stalinizmu.

čo sa vlastne stalo

Celé sa to začalo to na internáte „Suvorák“ na dnešnej Dobrovičovej ulici takzvanou „pyžamovou revolúciou“. Spúšťačom bola avizovaná reforma vojenskej služby pre vysokoškolákov – podľa nového návrhu zákona mali ísť po skončení školy slúžiť na dva roky tak ako všetci ostatní (dovtedy mali vysokoškoláci časť vojenskej prípravy v rámci štúdia a potom išli na „vojnu“ už len na pol roka). V reakcii na tieto správy sa 17. januára vo večerných hodinách študenti spontánne zišli v jedálni – mnohí z nich už v pyžamách. Protest týkajúci sa v prvom rade vojenskej služby prerástol celkom prirodzene do všeobecnej kritiky pomerov na vysokých školách. Poslucháč Právnickej fakulty UK Anton Blaha spísal na základe toho, čo v ten večer odznelo, petíciu adresovanú prezidentovi republiky. Z dvoch či troch stoviek študentov, ktorí sa zúčastnili na spomínanej protestnej diskusii, však petíciu podpísali len dvanásti. A štyria z nich svoj podpis vzápätí odvolali.

Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že praktický význam tohto osamoteného výbuchu nespokojnosti bol takmer nulový. Protest odznel, niekoľkých študentov potrestali (Anton Blaha bol vylúčený zo štúdia, ale po roku robotníckej práce v bratislavskom prístave sa mohol na univerzitu vrátiť) a tým to mohlo byť vybavené.