George Orwell bol podľa Jána Vilikovského (Ako som strieľal slona a iné eseje, Bratislava, Ikar, 2003) a Martina Hilského (Uvnitř velryby a iné eseje, Praha, Atlantis, 1997) ľavicový intelektuál. Konečným cieľom bol podľa neho „svetový štát slobodných a rovných ľudských bytostí.“
George Orwell bol pritom čudesný ľavicový intelektuál. Patril medzi najväčších kritikov západouerópskej ľavice a nemilosrdne ničil jej ilúzie. Bol radikálny, ale zároveň hlboko konzervatívny a až do konca ostal anglickým patriotom. Miloval anglický vidiek a hlboko prežíval nostalgiu za minulými časmi. Bol asketický, prísny, uštipačne krutý a zároveň súcitil s blízkymi ako málokto z jeho súčasníkov.
Martin Hilský, od ktorého som si vypožičal tieto charakteristiky, nachádza u Orwella popri všetkej rozpornosti, protikladoch a paradoxoch dve dominanty: „umíněné a téměř zoufalé úsilí říkat pravdu“ a „víru v obyčejný zdravý rozum a obyčejnou lidskou slušnost“.
Gordon Browker píše na margo Orwellovej eseje Spisovatelé a leviatan o jeho potrebe „bránit demokracii, jež jako jediná garantovala jeho tvůrčí svobodu, a přitom si zakázat, aby se stal straníckým pisálkem."
V eseji píše Orwell o vzťahu spisovateľa k moci. Na rozdiel od mnohých intelektuálov tento vzťah neodmieta, ale neskrýva ho ani za „profesionálnu integritu a odbornú expertízu“, ktorá je neraz zásterkou na posluhovanie a zobanie moci z ruky. Hovorí jasne, že každý, kto sa politicky angažuje, by to mal robiť ako občan, a nie ako spisovateľ a intelektuál. A ešte jasnejšie, že spisovateľ (ale myslí tým v podstate esejistu a publicistu), by v nijakom prípade a nikdy nemal pre moc písať, uhnúť zo svojho smeru uvažovania len preto, že by mohol byť obvinený z kacírstva a nemalo by mu prekážať, ak niekto vysnorí jeho neortodoxnosť.
Orwell si bol vedomý, že žije v politickej dobe (ale ktorá doba nie je politická?). Nemal čisto estetický postoj k životu. Nevidel dôvod, prečo by spisovateľ nemal písať čo najpriezračnejším politickým spôsobom. Za podmienky, že to bude robiť ako jednotlivec, outsider, nanajvýš ako takmer nechcený partizán na krídle pravidelnej armády.
To, čo Orwell nenávidel, bolo intelektuálne posluhovanie a podkupnosť. On sám ako takmer nechcený partizán bol vo svojich esejach a dielach nepodkupný. Ak sa jeho texty hodnotili raz ako protisocialistické a protisovietske, druhý raz ako protikapitalistické a napokon ako protitotalitné, zabudlo sa na to podstatné: že Orwellovým bytostným základom bola sloboda. Nebol hypermoralista, ale slobodný človek. To bolo preňho viac ako byť ľavicovým či pravicovým intelektuálom.
Myslím, že prvotnou túžbou ľudí, ktorí sa združili v novembri 1989, bola práve túžba po slobode, túžba vymaniť sa z ponižujúceho otroctva neslobodných ľudí v neslobodnom režime. Nič viac, nič menej. Tí, čo to tak necítili, si november radšej nevšímali, alebo sa od neho odvracali.
Nevedno, koľko v nás z tých čias ostalo. Narobili sme chyby, mýlili sme sa, niekedy sme nedotkliví, utápame sa v revnivosti a prestížnych otázkach, niektorí vymenili slobodu za nové posluhovanie, iní sú unavení a opotrebovaní a poniektorí narobili kopu podrazov a svinstiev. Sloboda, aj keď vyzerá čoraz väčšmi ako nechcené partizánstvo, je však stále živá. Možno prichádzala so škrípavým hlasom, možno to na niektorých pôsobilo ako kyselina sírová. Ale napísať – ako sa to stalo Františkovi Novosádovi – o ľuďoch, ktorí otvárali cestu k slobode, že sťažili vo verejnom priestore možnosť vecnej diskusie, pričom v predchádzajúcom režime nijaká skutočná diskusia vo verejnom priestore neexistovala, je čistá orwellovčina.
George Orwell bol pritom čudesný ľavicový intelektuál. Patril medzi najväčších kritikov západouerópskej ľavice a nemilosrdne ničil jej ilúzie. Bol radikálny, ale zároveň hlboko konzervatívny a až do konca ostal anglickým patriotom. Miloval anglický vidiek a hlboko prežíval nostalgiu za minulými časmi. Bol asketický, prísny, uštipačne krutý a zároveň súcitil s blízkymi ako málokto z jeho súčasníkov.
Martin Hilský, od ktorého som si vypožičal tieto charakteristiky, nachádza u Orwella popri všetkej rozpornosti, protikladoch a paradoxoch dve dominanty: „umíněné a téměř zoufalé úsilí říkat pravdu“ a „víru v obyčejný zdravý rozum a obyčejnou lidskou slušnost“.
Gordon Browker píše na margo Orwellovej eseje Spisovatelé a leviatan o jeho potrebe „bránit demokracii, jež jako jediná garantovala jeho tvůrčí svobodu, a přitom si zakázat, aby se stal straníckým pisálkem."
V eseji píše Orwell o vzťahu spisovateľa k moci. Na rozdiel od mnohých intelektuálov tento vzťah neodmieta, ale neskrýva ho ani za „profesionálnu integritu a odbornú expertízu“, ktorá je neraz zásterkou na posluhovanie a zobanie moci z ruky. Hovorí jasne, že každý, kto sa politicky angažuje, by to mal robiť ako občan, a nie ako spisovateľ a intelektuál. A ešte jasnejšie, že spisovateľ (ale myslí tým v podstate esejistu a publicistu), by v nijakom prípade a nikdy nemal pre moc písať, uhnúť zo svojho smeru uvažovania len preto, že by mohol byť obvinený z kacírstva a nemalo by mu prekážať, ak niekto vysnorí jeho neortodoxnosť.
Orwell si bol vedomý, že žije v politickej dobe (ale ktorá doba nie je politická?). Nemal čisto estetický postoj k životu. Nevidel dôvod, prečo by spisovateľ nemal písať čo najpriezračnejším politickým spôsobom. Za podmienky, že to bude robiť ako jednotlivec, outsider, nanajvýš ako takmer nechcený partizán na krídle pravidelnej armády.
To, čo Orwell nenávidel, bolo intelektuálne posluhovanie a podkupnosť. On sám ako takmer nechcený partizán bol vo svojich esejach a dielach nepodkupný. Ak sa jeho texty hodnotili raz ako protisocialistické a protisovietske, druhý raz ako protikapitalistické a napokon ako protitotalitné, zabudlo sa na to podstatné: že Orwellovým bytostným základom bola sloboda. Nebol hypermoralista, ale slobodný človek. To bolo preňho viac ako byť ľavicovým či pravicovým intelektuálom.
Myslím, že prvotnou túžbou ľudí, ktorí sa združili v novembri 1989, bola práve túžba po slobode, túžba vymaniť sa z ponižujúceho otroctva neslobodných ľudí v neslobodnom režime. Nič viac, nič menej. Tí, čo to tak necítili, si november radšej nevšímali, alebo sa od neho odvracali.
Nevedno, koľko v nás z tých čias ostalo. Narobili sme chyby, mýlili sme sa, niekedy sme nedotkliví, utápame sa v revnivosti a prestížnych otázkach, niektorí vymenili slobodu za nové posluhovanie, iní sú unavení a opotrebovaní a poniektorí narobili kopu podrazov a svinstiev. Sloboda, aj keď vyzerá čoraz väčšmi ako nechcené partizánstvo, je však stále živá. Možno prichádzala so škrípavým hlasom, možno to na niektorých pôsobilo ako kyselina sírová. Ale napísať – ako sa to stalo Františkovi Novosádovi – o ľuďoch, ktorí otvárali cestu k slobode, že sťažili vo verejnom priestore možnosť vecnej diskusie, pričom v predchádzajúcom režime nijaká skutočná diskusia vo verejnom priestore neexistovala, je čistá orwellovčina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.