Ágota Kristóf (1935 – 2011) nežila ľahký život. To poznačilo aj jej tvorbu. Vyrastala v chudobnom prostredí: na statku bez vody, elektriny či telefónu. A bez dostatku jedla. V deviatich rokoch sa s rodinou presťahovala do Kőszegu, neskôr do Szombathely. Keď mala Ágota štrnásť, komunisti zatkli jej otca a ju odlúčili od brata. Vtedy začala písať básne. Počas Maďarskej revolúcie v roku 1956 mala 21 rokov a na rukách štvormesačnú dcérku Zsuzsu. Jej vtedajší manžel mal ísť na dva roky do väzenia v Sovietskom zväze. Rozhodol sa, že radšej s manželkou a dcérou okamžite opustia tú smutnú krajinu. S nikým sa nestihli rozlúčiť. Skončili vo Švajčiarsku. Tam sa im časom narodili ďalšia dcéra a syn.
Ágota začala pracovať vo fabrike na výrobu hodiniek. Keďže si práca vyžadovala ticho, nemohla s nikým komunikovať (dalo sa vraj len vtedy, keď si vyšla z fabriky na cigaretu). Francúzštinu sa učila dlho a ťažko. A aj s prózou začala až v roku 1972. Keď sa jej raz pýtali, či bola slabšia znalosť francúzštiny dôvodom, prečo je jej štýl taký strohý a úsečný (plný krátkych, nerozvinutých viet), odpovedala, že to celkom tak nie je: Sčasti je za tým prvotné písanie poézie, sčasti to, že keď písala Veľký zošit, pre ktorý je táto forma najtypickejšia, mal jej syn dvanásť rokov. Precvičovala s ním doma slohové úlohy. Pre dieťa boli krátke vety celkom prirodzeným spôsobom vyjadrovania.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.