Zdanie, že roku 2009 nemôže vládnuť iná dominanta, než prijatie eura, sa rozplynulo už pádom Lehman Brothers. Svetová kríza, respektíve to, čo sa za ňu vydáva, prepisuje realitu tak, že najdlhší integračný krok Slovenska (hneď po samotnom vstupe do EÚ) spľasne v zrkadle času na epizódu.
Kruciálna otázka, na ktorú nevie nikto odpoveď, ale všetky scenáre na nej visia, je do akej miery sa krach na finančných trhoch preleje do reálnej ekonomiky a odtiaľ do politiky Slovenska. Takpovediac „obtýždeň“ sa meniace odhady analytikov nechávajú tušiť, že nad mieru zásahu, ktorý SR inkasuje z vonkajšieho sveta, dnes niet väčšej záhady. Tých 4,6 percenta HDP v rozpočte ani nemusí byť omyl, azda bude stačiť vymeniť rubriku rast HDP za deficit... Pričom rola eura je v tajničke irelevantná. Napriek propagande, ktorá bubnuje čosi o „ochrannom štíte“ nevidieť žiadny vplyv novej meny na situáciu. Niežeby pre investora boli koruna a euro úplne totožné peniaze, avšak stokrát podstatnejšie ako kurzové riziko, transakčné náklady (a pod.), s ktorými sme desať rokov žili a cvalom naháňali priemer EÚ, sú „kvalita a zdravie ekonomiky“ (Luděk Niedermayer).
A Slovensko vstupuje do zóny, ktorá kvíli od recesie. To isteže neznamená, že euro krízu priťahuje, avšak viac ako očividné je, že ani neodháňa.... Rok 2009 postaví pod nový otáznik, mimo iného, i štátom dotované továrne, ktoré by bez tzv. stimulov ani nevznikli. Je celkom možné, že v radoch na slovenské národné „bailouty“, ktoré budú čochvíľa dlhšie ako tie na „eurobalíčky“, budú stáť lobisti týchto firiem na poprednom mieste.
Takmer senzáciou by bolo, keby slovenskí politici boli tí, ktorí pláštik „krízy“ nezneužijú na neštandardné postupy. Aj keď, treba uznať, deficitom 2009 mohol Fico zatriasť poriadne už pri schvaľovaní v NR SR... Nezávisle od počtu vystúpení z 2. piliera, ktorý sa má „uzavrieť“ 30. júna, gradovať budú experimenty sledujúce ďalšie oslabenie sporenia. Zdravotníctvo, sektor s najprogresívnejšie rastúcimi výdavkami, pocíti vplyv eura najmä tým, že systém na princípe švédskeho vytvorí nové dlhy v ráde stoviek miliónov, a nie desiatok miliárd... V huriavku nemocničného personálu, ktorému pohľad na mzdy v eurách azda oživí zlaté časy štrajkov proti Zajacovi, zaniknú rôzne pochybné nákupy či verejné obstarávania „na princípoch mafie“ (Trend), ktoré sa tak utešene premnožujú.
Kalendár škandálov sa bude plniť ešte hustejším písmom. Mečiarovej strane hrozí posledný celý rok pri koryte, keďže po júni 2010 už Fico nebude HZDS potrebovať. Pozícia Smeru je pritom taká komfortná, že keby dôsledky „krízy“ vyhodnotil Fico naozaj ako problém, dovoliť si môže i ozaj radikálne riešenia. To je možné, avšak veľkú nádej, ktorú opozícia (ticho) vkladá do sociálnych turbulencií, by nemala preháňať. Skúsenosť z iných krajín hovorí, že rola „krízových manažérov“ veľmi svedčí dokonca aj takým lídrom, ktorí už vyzerali totálne odpísaní (Brown, Gyurcsány). Spoločný cieľ ťažiť z benefitov vládnutia, čo je betónový pilier stability tejto koalície, nevídanej za 20 rokov slovenskej demokracie, by nemalo narušiť ani národné špecifikum roka 2009 – troje voľby (prezidentské, európske, VÚC). Hoci prekvapenie v tých prvých, termínom i významom, vôbec nie je vylúčené, pôjde v nich aj o to, či sa slovenská politická trieda potvrdí ako najodcudzenejšia od zdrojov svojej moci. Túto „métu“ dosiahne, ak sa podarí vyrovnať či dokonca prekonať európske rekordy v nezáujme voličov (25 percent eurovoľby 2004, 18 percent VÚC 2005), ktoré Slovensko drží.
Kruciálna otázka, na ktorú nevie nikto odpoveď, ale všetky scenáre na nej visia, je do akej miery sa krach na finančných trhoch preleje do reálnej ekonomiky a odtiaľ do politiky Slovenska. Takpovediac „obtýždeň“ sa meniace odhady analytikov nechávajú tušiť, že nad mieru zásahu, ktorý SR inkasuje z vonkajšieho sveta, dnes niet väčšej záhady. Tých 4,6 percenta HDP v rozpočte ani nemusí byť omyl, azda bude stačiť vymeniť rubriku rast HDP za deficit... Pričom rola eura je v tajničke irelevantná. Napriek propagande, ktorá bubnuje čosi o „ochrannom štíte“ nevidieť žiadny vplyv novej meny na situáciu. Niežeby pre investora boli koruna a euro úplne totožné peniaze, avšak stokrát podstatnejšie ako kurzové riziko, transakčné náklady (a pod.), s ktorými sme desať rokov žili a cvalom naháňali priemer EÚ, sú „kvalita a zdravie ekonomiky“ (Luděk Niedermayer).
A Slovensko vstupuje do zóny, ktorá kvíli od recesie. To isteže neznamená, že euro krízu priťahuje, avšak viac ako očividné je, že ani neodháňa.... Rok 2009 postaví pod nový otáznik, mimo iného, i štátom dotované továrne, ktoré by bez tzv. stimulov ani nevznikli. Je celkom možné, že v radoch na slovenské národné „bailouty“, ktoré budú čochvíľa dlhšie ako tie na „eurobalíčky“, budú stáť lobisti týchto firiem na poprednom mieste.
Takmer senzáciou by bolo, keby slovenskí politici boli tí, ktorí pláštik „krízy“ nezneužijú na neštandardné postupy. Aj keď, treba uznať, deficitom 2009 mohol Fico zatriasť poriadne už pri schvaľovaní v NR SR... Nezávisle od počtu vystúpení z 2. piliera, ktorý sa má „uzavrieť“ 30. júna, gradovať budú experimenty sledujúce ďalšie oslabenie sporenia. Zdravotníctvo, sektor s najprogresívnejšie rastúcimi výdavkami, pocíti vplyv eura najmä tým, že systém na princípe švédskeho vytvorí nové dlhy v ráde stoviek miliónov, a nie desiatok miliárd... V huriavku nemocničného personálu, ktorému pohľad na mzdy v eurách azda oživí zlaté časy štrajkov proti Zajacovi, zaniknú rôzne pochybné nákupy či verejné obstarávania „na princípoch mafie“ (Trend), ktoré sa tak utešene premnožujú.
Kalendár škandálov sa bude plniť ešte hustejším písmom. Mečiarovej strane hrozí posledný celý rok pri koryte, keďže po júni 2010 už Fico nebude HZDS potrebovať. Pozícia Smeru je pritom taká komfortná, že keby dôsledky „krízy“ vyhodnotil Fico naozaj ako problém, dovoliť si môže i ozaj radikálne riešenia. To je možné, avšak veľkú nádej, ktorú opozícia (ticho) vkladá do sociálnych turbulencií, by nemala preháňať. Skúsenosť z iných krajín hovorí, že rola „krízových manažérov“ veľmi svedčí dokonca aj takým lídrom, ktorí už vyzerali totálne odpísaní (Brown, Gyurcsány). Spoločný cieľ ťažiť z benefitov vládnutia, čo je betónový pilier stability tejto koalície, nevídanej za 20 rokov slovenskej demokracie, by nemalo narušiť ani národné špecifikum roka 2009 – troje voľby (prezidentské, európske, VÚC). Hoci prekvapenie v tých prvých, termínom i významom, vôbec nie je vylúčené, pôjde v nich aj o to, či sa slovenská politická trieda potvrdí ako najodcudzenejšia od zdrojov svojej moci. Túto „métu“ dosiahne, ak sa podarí vyrovnať či dokonca prekonať európske rekordy v nezáujme voličov (25 percent eurovoľby 2004, 18 percent VÚC 2005), ktoré Slovensko drží.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.